Samuel98
přečtené 292
Prečo sa už s bielymi nerozprávam o rase
2021,
Reni Eddo-Lodge
Na úvod len spomeniem, že si uvedomujem, koľkokrát v živote som mal o svete a o ľuďoch rasistické predstavy a že som si dlho neuvedomoval vlastné biele privilégium; stále ma čaká dlhá cesta v snahe o pochopenie stále aktuálnych sociálnych problémoch tohto sveta. Minimálne v našom kontexte je klasický postup, že najprv kritizujem, ozvem sa, zapojím sa do debaty, no viac si nezistím, pretože mi stačí to, ako to vždy bolo – čo je vo svojej podstate základný problém, prečo autorka už s bielymi o rase nehovorí: tento a s ním súvisiace fenomény pomenúva a diagnostikuje. Za základný postup, ako urobiť krok vpred považujem počúvanie. Skutočné počúvanie, kedy neskáčem do reči, kedy vnímam a kedy plne rešpektujem aj kritiku, ktorá by mohla otriasť mojím svetom a ktorá by sa ma mohla dotknúť, ktorá neodráža moje vlastné skúsenosti. Pri počúvaní, kedy po otázke čakáme na konkrétnu odpoveď, k žiadnemu posunu nedochádza. A prečo? Aké problémy tento prístup a neochota skutočne počúvať prinášajú? Tomu sa už – podľa môjho názoru – táto kniha vo veľkej miere venuje, pretože rasizmus nie je problém ne-bielych, ale naopak je to chybou zakorenenou najmä v bielom pohľade na svet a na seba. Nie je tutoriálom pre bielych ako nebyť rasistom (to je dlhodobejší proces) a neposkytuje ani konkrétny návod ako zmeniť svet, iba – pre nás, bielych, ktorí nie sme vyslovene cieľovkou – objasňuje, v čom zlyháva komunikácia na tieto témy. Často som popri čítaní očami zvýrazňoval úderné a informatívne pasáže, ktoré by som rád prezdieľal ľuďom, pre ktorých sú problémy tohto sveta zaujímavou témou na racionálnu debatu, kde emócie nemajú čo hľadať a kde nie je prioritou hľadať riešenie problému, ale povedať minoritám či utláčaným, že už by aj stačilo. Kde je filozofia kratochvíľou, zábavkou a dôležité sú len veľké témy zmyslu života. Bojím sa, že pôsobím agresívnejšie, než je táto kniha písaná, ale bohužiaľ obsah inú emóciu ako hnev a smútok, pocit hanby a precitnutia – neposkytuje. Knihu považujem za dôležitú lekciu a za absolútny základ pre dialóg k tejto téme. Jedná sa o stručnú sériu esejí, ktoré pojednávajú o rôznych aspektoch rasizmu, najmä v súvislosti s Veľkou Britániou (v rámci jej kontextu), s históriou a s prístupom, ktorý sa od USA či od iných krajín líši svojimi špecifikami. V obsahu tak nájdeme tieto kľúčové slová: úvod, histórie, systém, čo znamená biele privilégium, strach z čiernej planéty, otázka feminizmu, rasa a trieda či „Spravodlivosť neexistuje, sme iba my“. Mimo iné si veľmi vážim preklad, na ktorom je vidno, že sa prekladateľka o tému naozaj zaujíma a že sa v nej vyzná, a tak poskytuje výklad fráz a slovných spojení frekventovane používaných v týchto súvislostiach. Vďaka tomu a vďaka častému používaniu originálneho znenia pojmov som mal pocit silnej autenticity, kedy kniha znela, akoby ani nebola napísaná v inom jazyku ako v slovenčine. Ďakujem za skvelú prácu!... celý text
Ostrov bez pamäti
2021,
Jóko Ogawa
Na nemenovanom ostrove sledujeme nemenované postavy, ktoré sa vysporiadavajú s faktom, že veci na ostrove miznú spoločne so spomienkami na ne – napríklad, pokiaľ zmiznú vtáky, zmizne aj povedomie o slove vták a o konkrétne spomienky na ne. Človek stratí k pojmu emócie a takmer všetky asociácie. Občas sa však stáva, že niektorí ľudia nezabúdajú; takí sa však stávajú terčom polície, ktorá ich odnáša a zabezpečuje kompletné odstránenie zmiznutého objektu. Rozprávačka-spisovateľka sa dozvie, že jej kolega taktiež nezabúda a rozhodne sa ho ukryť u seba doma. V diele sa stupňuje napätie, keďže sa týmto rozhodnutím vystavili veľkému riziku; rovnako však sledujeme meditatívne až filozoficko-poetické rozhovory na tému zabúdania. Tento “čtivý” román je dielom uznávanej a úspešnej súčasnej japonskej autorky menom Yoko Ogawa. Preložený bol len nedávno, napriek tomu, že bol napísaný v 90tych rokoch. Na úvod by som sa chcel ohradiť voči tomu, ako je dielo prezentované a propagované; hovorí sa o ňom ako o orwellovskej dystopii a áno, objavujú sa tu určité podobnosti, no práve politicko-totalitná rovina mi prišla najmenej komplexná. Naopak, verím, že dielo hovorí o niečo viac vnútornom či medziľudskom ako je napríklad obyčajná pamäť a zabúdanie, strácajúci sa svet, miznúca identita či možno dôsledky izolácie, či už v prípade ženy v domácnosti alebo domáceho násilia. Dokonca mám teóriu, že dielo hovorí o chorobe, ktorej príznakom je zhoršujúci sa stav pamäte, skrz ostrov ako kolektívneho hrdinu. Interpretovať dielo a diskutovať o ňom by bolo na dlho; dôležité je však zmieniť, že príbeh v príbehu, román hlavnej postavy, je podľa môjho názoru kľúčom k pochopeniu celého románu. Dielo je napísané veľmi rozumne, poeticky a pomaly plynie, avšak je neustále plné napätia a prekvapenia. Čo by sa však dalo knihe vytknúť, je istá nelogickosť a nepravdepodobnosť – preto je v snahe vnímať ho čo i len trochu realisticky nefunkčná a nedotiahnutá, je teda “nutné” ju čítať ako metaforu, ako obraz, pretože svoju dystopickú linku nevysvetľuje. Naopak, ponára sa do pocitov a ukazuje, ako si človek “zvykne na všetko”, ako sa prispôsobí a ako dokážeme prežiť aj v absencii množstva pre nás drahocenných spomienok. Zároveň musím varovať pred emočne nabitým záverom, ktorý je naozaj silný a temný.... celý text
Magický realizmus Isabel Allendovej
2011,
Magda Kučerková
Štúdia tvorby Isabel Allende je síce pomerne stručná, avšak skrz poznámky pod čiarou odkazuje na množstvo ďalšej odbornej literatúry venujúcej sa tejto téme; stručná počtom strán, nie však informáciami. Táto drobná knižka stíha zhrnúť fenomén magického realizmu najmä v kontexte Latinskej Ameriky a, samozrejme, život, tvorbu a reakcie na tvorbu známej čilskej autorky, ktorej diela dodnes rezonujú a najmä vznikajú. Prvá časť sa pokúša ju uviesť do kontextu magického realizmu. Ten je tu v skratke zhŕňaný: nie je to hlavným zámerom skúmania, inak by zrejme bola kniha dlhšia. Avšak stále veľmi efektívne vysvetľuje piliere a počiatky magického realizmu v hispanoamerickom kontexte, s ktorým býva najčastejšie asociovaný. Prechádzame si tak históriu definícií a redefinícií žánru, ktorý sa stal súčasťou „kontinentálnej identity“. Akonáhle sa surrealizmus dostal k národom, kde je bežné prepojené s bizarným či magickým, kde nastáva (najmä v Čile) syntéza kreolskej a indiánskej kultúry/myslenia/povier, toto stretnutie ovplyvnilo mnohých autorov, ktorí sa pokúsili nájsť pre svoj svet osobitý jazyk. Na konci časti venujúcej sa tejto téme, dostávame výslednú definíciu magického realizmu u ťažiskových diel: žánrový synkretizmus, stieranie hraníc medzi realitou a fantáziou, obraznosť, téma, čas ako dôležitý naratologický prvok, špecifická úloha rozprávača a typy postáv. Samozrejme, myslím si, že magickým realizmom nie je len hispanoamerický magický realizmus, akokoľvek dôležitý, autentický a spätý s daným kontextom je, pretože existujú diela z rôznych častí sveta, ktoré obsahujú viacero podobných znakov – aj autorka nachádza isté paralely medzi magickým realizmom Latinskej Ameriky a slovenským naturizmom, kde je vyzdvihovaná príroda, istá iracionalita a nadprirodzeno. Vo zvyšku tejto práce je už skúmaný rukopis Isabel Allende a jej prijímanie či neprijímanie literárnou obcou (pre jednoduchosť jej jazyka a komerčný úspech) a špecificky čilskou literárnou obcou – práve pre jej stotožnenie sa s Čile, v ktorom nežije (z dôvodu vysťahovania sa počas diktatúry v minulom storočí). Autorka teda pozoruje vzťah medzi spisovateľmi a básnikmi, ktorí sa síce vysťahovali, ale svojou tvorbou sa neustále k rodnej krajine vracajú; rovnako tak sa zameriava na čilský geograficko-literárny kontext a vzťah ku krajine. Následne je tu riešený aj autorkin feminizmus, jej ponor do ženského sveta so silnými ženskými postavami, ktoré sú vždy na svoju dobu (aj v historických dielach) emancipované a progresívne, ktoré sú nositeľkami mágie a veľkej vnútornej sily, kedy sa často stávajú obeťou patriarchátu, no nikdy nie pasívnou obeťou. Medzi dielami vznikajú isté paralely, ale nie je možné ju ako autorku jednoducho ohraničiť; isté však je, že spája historické bádanie s osobným vkladom (emocionálnym a myšlienkovým) a so silnou fantáziou.... celý text
Matky kuráže
2012,
Kateřina Nedbálková
Práca českej sociologičky si už od úvodu dáva veľmi pevne stanovené ciele, ktoré vo výsledku aj spĺňa – a to konkrétne analyzovať homoparentálnu výchovu a s ňou súvisiace témy bez pridania ideológie. Čítanie bolo obohacujúce a odštartovalo vo mne nielen hlbší záujem o tému, ale rovnako tak vlastné otázky a pochybnosti ohľadom zavedeného stavu vecí. Čo som si však uvedomil najvýraznejšie, je to, ako veľmi moja vlastná ideológia zasahuje do pohľadu na rôzne témy: v bodoch, kedy by som najradšej do textu zasiahol a upozornil na problematickosť citátov respondentiek, som sa zakaždým spamätal, že toto nebolo cieľom knihy. Tá je rozdelená na viacero kapitol, ale veľmi zjednodušene sa dá rozdeliť na 2 časti predelené úvodom k časti druhej. Prvá opisuje vývin definície rodiny, premeny rodiny analogicky spojené s premenou spoločnosti a stručné dejiny prác na túto tému, pričom sa pokúša poukázať na plusy aj mínusy jednotlivých teoretikov a ich prác: čo zahŕňajú, čo nezahŕňajú a akej kritiky sa im dostalo. Zaujímavé tak boli pasáže, kedy sa obrátila otázka, či sú homosexuálne páry dostatočne dobrými rodičmi na otázku, prečo by mali napĺňať akýsi fiktívny heterosexuálny štandard. Dozvedáme sa o tom, ako sú pre ideológiu jednotlivé práce spochybňované a dozvedáme sa o neúspešnom boji s predsudkami a naopak aj o problémoch s výskumami, ktoré však potvrdzujú, že so stereotypizovanou homoparentálnou výchovou ako takou nie je nič zlé. Druhá polovica knihy sa venuje samotnému výskumu autorky a jej kolegyne, kedy komunikovali s cca 15 homosexuálnymi pármi vychovávajúcimi deti. Títo rodičia sú citovaní, analyzovaní a najmä veľmi reálni: vykresľujú sa ako osoby unikajúce stereotypom. Niektoré z nich u transfóbne či bifóbne a podobne, niektoré z nich dokonca opovrhujú takzvanými lesbami, pretože sú to podľa nich škaredé, promiskuitné mužatky. Preto, aby ich spoločnosť prijala (a to veľmi zjednodušujem) sa do nej pokúšajú čo najautentickejšie vpasovať: sú feminímne, o svojej sexuálnej orientácii veľmi nehovoria a s LGBTI komunitou prevažne nekomunikujú. Dozvedáme sa o tom, aké náročné až nemožné je pre homosexuálny pár v českom kontexte mať dieťa. Pre koho je však kniha určená? Homofóbom názor zmeniť nemusí, homosexuálne páry však môže povzbudiť a ľudí (laikov a pravdepodobne aj odborníkov) so záujmom o podobné témy môže skvelo dovzdelať. A ako človeka, čo sa pokúša v týchto témach zorientovať, táto kniha naozaj posunula.... celý text
Narcizmus: Zdravý a patologický
2021,
Anton Heretik
Táto populárno-náučná, 132stranová kniha si dala za cieľ hovoriť o narcizme v rôznych podobách a definíciách tak, aby bola vhodná ako pre laikov, tak pre odborníkov. V knihe sa v zátvorkách objavujú vysvetlenia odborných pojmov pre bežného čitateľa; nachádzajú sa tu teda aj pasáže písané vedeckou terminológiou a definície narcizmu zadefinované rôznymi známymi psychoanalytikmi (Sigmund Freud, Heinz Kohut, Otto Kernberg, Karen Horney, Michael Balint či Glenn O. Gabbard a ďalší). Cieľ zachytiť čo najširšie spektrum čitateľov však vo mne spôsobil skôr chaos než usporiadanie si daných termínov a po dočítaní knihy som mal omnoho viac otázok ako odpovedí – čo môže byť samozrejme tým, čo som od knihy čakal ja a čo by som sa rád dozvedel. Možno by, podľa mňa, bolo zaujímavejšie napísať polovicu naozaj „po lopate“ a v druhej poskytnúť omnoho obsiahlejšie a odbornejšie vysvetlenia. Dielo tak považujem za viac populárne než náučné, no pridanou hodnotou sú práve spomenuté mená a názvy prác, od ktorých sa dá odraziť. Kniha tak pre mňa bola viac prehľadom než úvodom. Čo sa týka štruktúry knihy, postupuje od mýtu o Narcisovi až po konkrétne kazuistiky (čiže poznámky z liečby niekoľkých pacientov). Po Narcisovi antickom nasleduje krátka kompilácia Narcisov v literatúre v celej ich rôznorodosti (od Doriana Graya až k Narcisovi Rudolfa Slobodu), po ktorej autori hovoria o narcizme ako o spoločenskom fenoméne, čo znamená, že narcizmus je v spoločnosti prítomný nielen ako porucha osobnosti ale aj ako náročne uchopiteľný generačný posun v ľudskej sebareflexii a seba-prezentácii, ako súčasť každého z nás. Po tomto úvode sa dostávame k dejinám definícií a typov liečby narcistickej poruchy osobnosti, pri čom pozorujeme viacero typov narcizmu – všeobecne najznámejším sa ukazuje byť bezohľadný, grandiózny narcis, avšak aj jeho „opak“, človek ustráchaný a veriaci, že každý človek naokolo ho hodnotí a premýšľa nad ním, je taktiež narcisom. V diele sa neustále spája táto porucha osobnosti s jej pôvodom v detstve, kedy narcis nie je arogantný len preto, lebo môže, iba si hľadá spôsoby ako nezdravo vyplniť svoje nízke sebavedomie a pocit nedostatku lásky a pozornosti (samozrejme, celý čas veľmi zjednodušujem). Narcizmus ako téma sa tak ukazuje byť problémom spektrálnym a nielen typologickým, ak to tak môžem pomenovať. Objavuje sa v každom z nás a do určitého bodu je v určitom veku veľmi dôležitý. Problémom však je presiahnutie miery, ktoré je sprevádzané najmä neschopnosťou tento problém na sebe identifikovať.... celý text
Čo vietor spieva
2017,
Alexandr Alexandrovič Blok
Výber z poézie ruského symbolistického dramatika a poeta Alexandra Bloka v slovenskom preklade ma prekvapil nielen silou, kvalitou a ľahkosťou, ale aj široko-siahlym výberom a celkovou koncepciou. Jedná sa o symbolizmus, a teda básne nehovoria o témach priveľmi konkrétne, no súčasne sú stále dostatočne uchopiteľné, interpretovateľné a plné atmosférických a metaforických obrazov. V priebehu knihy tak máme možnosť sledovať autorov vývoj v tvorbe a rovnako tak striedanie týchto ústredných symbolov: každá zbierka totiž pracovala s akousi ústrednou témou, kedy subjekt získava až hereckú úlohu či charakterovú štylizáciu. V Básňach o krásnej dáme sú to postavy Commedie de’ll arte, v Snežnej maske je to najskôr samotná ruská príroda, sneh, vietor a ľad; potom zas účastník bálu plnom masiek. Básne zaznamenávajú až tragikomické, melancholické Blokove pocity – neuskutočnenú lásku, milostné trojuholníky a pocit samoty; rovnako však dokázal v závere svojej tvorby zareagovať na Prvú svetovú vojnu (báseň Sup) či Októbrovú revolúciu skrz svoju poému Dvanásť. Autor tu vystupuje autenticky ako intenzívne prežívajúci človek, ako človek vnímavý a hĺbavý; neobmedzuje sa však len na seba – medzi jeho ďalšie témy patrí aj téma umelca a umenia (báseň Múze). Obrazy pohlcujú a melodické verše s rôznorodými rýmami ich zväzujú dohromady, takže by som aj bez znalosti originálu pochválil preklad. Čo sa týka koncepcie, kniha síce neobsahuje žiadne ilustrácie, no mimo predslov a doslov sa v nej nachádzajú skvelo zvolené, kontext prehlbujúce citácie z listov, denníkov, rozborov a memoárov – či už osôb z Blokovho okolia alebo literárnych vedcov (dokonca aj amerických či britských), ktorí sa jeho dielom zaoberali. Dozvedáme sa tak nielen o poézii samotnej, ale aj o dramatike a živote; vďaka čomu je autorova poézia ešte o trochu zrozumiteľnejšia a kniha obsažnejšia. Básne z Čo vietor spieva sa skvelo hodia na pochmúrne, zimné večery a rovnako tak ako doplnok k Blokovej dramatickej tvorbe.... celý text
Chilské nokturno
2005,
Roberto Bolaño
Štylisticky nezvyčajné dielo pre pôvodom chilského autora, Roberta Bolaña, ktorý sa tu však stále – ako obvykle – zaoberá vzťahom medzi literatúrou a „barbarstvom“, ako to pomenúva Anežka Charvátová v doslove českého vydania. Autor opäť opisuje literárnu obec z pohľadu literáta ako hlavnej postavy, ktorá je nespoľahlivým rozprávačom, a opäť mieša postavy fiktívne s historickými. Rozdiel však spočíva v poetickosti celého diela, ktoré je – ako to pomenoval aj sám autor – komponované ako hudobná partitúra. Pre Bolaña je totiž typické veľmi vecné, chladné rozprávanie, kde cítiť istý akoby objektívny odstup. Od začiatku do konca počúvame na jeden dych vyslovenú spoveď starého chilského kňaza, ktorý si vo chvíľach pred smrťou premieta rôzne (preňho napodiv) dôležité okamihy zo svojho života; najmä toho literárneho. Isté motívy sa opakujú, no dej nie je zďaleka konzistentný: uprostred príbehov sa objavujú príbehy, ktoré na pohľad akoby nikam nesmerujú – mimo politickej situácie v Chile a postupne sa rozvíjajúcej literárnej kariéry otca Sebastiana. V diele sa zjavuje meno za menom, z ktorých niektoré majú význam symbolický (Odeim a Oido), rovnako tak sa tu ale objavuje aj laureát Nobelovej ceny, Pablo Neruda či generál Pinochet, ktorému kňaz dáva lekcie marxizmu. V tejto retrospektíve sa pokúša morálne prehodnotiť hmlistú minulosť, v ktorej mal dojem, že iná možnosť nie je – no dodnes si potrebuje svoje rozhodnutia ospravedlňovať. Pozoruje neustále sa meniaci svet, ktorý sa niekedy pokúša ignorovať, inokedy sa mu ľahko dokáže prispôsobiť. Neustále (či až na konci svojho života) je však zmietaný pochybnosťami, strachom a snahou nájsť si svoje miesto vo svete fyzickom, literárnom aj duchovnom. Napriek všetkej tragike dokáže Bolaño nájsť priestor pre humor; najväčší šok však pre mňa bol v dramatickom a temnom záverečnom monológu, ktorý vyústil do poslednej vety diela, ktorá pravdepodobne opisuje samotnú smrť protagonistu: „A pak se rozpoutá prútrž sraček.“, čo mal pôvodne byť aj názov knihy, ktorý sa však vydavateľ rozhodol zmeniť na Chilské nokturno. Ten je podľa mňa o čosi kompatibilnejší s poetikou diela, ktorá čitateľa strhne a vrhne do rytmu nekonečnej vety, iba občas prerušovanej bodkami. ... celý text
Plukovníkovi nemá kdo psát
2006,
Gabriel García Márquez
Táto novela bola jedným z prvých diel významného kolumbijského autora v čase, kedy ešte nebol klasikom, a tak – napodiv – trvalo niekoľko rokov, kým bola vydaná. Obsahuje mýtické Macondo a plukovníka Aurealiana Buendíu, no tieto mená, ktoré sú známe z autorovej neskoršej klasiky, Sto rokov samoty, tu predstavujú iba spomienky. Nachádzame sa celkom inde a rovnako tak by bolo zbytočné tu hľadať magický realizmus – dielo omnoho viac pripomína známu Kafkovu poviedku Pred zákonom. Pozorujeme nekonečný a zúfalý príbeh plukovníka v penzii, ktorý už 15 rokov čaká na svoj dôchodok a deň za dňom hladuje. Každý piatok chodí k rieke a čaká, či mu poštár nedonesie vysnívanú obálku. To, čo teda pozorujeme, je zmesou beznádeje a nesmrteľného optimizmu. Je to boj medzi idealistom a zákonom, medzi byrokraciou a obyčajným človekom. Chvíľami som váhal, či to nie je aj súboj hrdosti a boja o prežitie, keďže plukovníkovi naozaj záleží, čo si o ňom kto pomyslí, či si niekto všimne, ako chudobný je. Zakaždým, keď má možnosť si zarobiť alebo niečo predať, sa snaží tejto situácii vyhnúť, obísť ju či zahovoriť výhodný obchod. Do týchto obchodných snáh to tlačí jeho ťažko chorá žena – tá je aktívna, no brzdí ju zlý zdravotný stav. Predstavuje racionálny prístup, odmieta sa zmieriť so slepou naivitou svojho muža a neustále pripomína tvrdú realitu: nemajú čo jesť a živia kohúta, ktorý je symbolom samotnej nádeje. Predstavuje optimizmus nielen plukovníka, ale aj nádej mladých, ktorí k ním chodia za kohútom a plánujú naňho staviť v kohútích zápasoch. Ako v doslove knihy analyzuje Vladimír Oleríny, ide tu o nádej, že sa veci môžu zlepšiť k lepšiemu, vzhľadom na tvrdý vojenský režim, v ktorom sa mestečko ocitá. Čiže drobné, každodenné (a často humorné) konverzácie medzi mužom a ženou sa stávajú akousi metaforou pre rozumné podriadenie sa a boj o život a pre čakanie na lepšie zajtrajšky. Atmosféra je stiesňujúca, akoby bolo celé mestečko zľahka omráčené, a tak sa karikatúrne postavy s touto realitou pokúšajú vysporiadať pomocou irónie a sarkazmu. Celkovo je táto novela veľmi „čtivá“, jednoduchá, no dobre napísaná a vystavaná; zaujímavo spája symbolickosť s realizmom – myšlienku s každodennosťou. A je možné ju prečítať behom jedného večera.... celý text
Válka je mým osudem
2020,
Lenka Klicperová
Válka je mým osudem sa skrz osobné skúsenosti dvoch českých reportérok pokúša mapovať vojnový konflikt v Sýrii. Kniha je rozdelená na dve časti: prvou je samotná reportáž a druhou asi dvadsaťstranové zhrnutie histórie Islamského štátu, vojny v Sýrii a tureckej invázie. Rozhodol som sa najprv si prečítať druhú časť – keďže mi chýbal prehľad a mal som pocit, že do reportáže by bolo vhodné vstúpiť s kontextom. Prehľad bol naozaj stručný: pokryť množstvo udalostí, vysvetliť vzťahy medzi jednotlivými teroristickými organizáciami a podobne je samozrejme komplikované a navyše je 20-30 strán skrátka primálo. Zišiel by sa teda možno aj nejaký graficky spracovaný prehľad s menami a krátkymi popismi, keďže som sa veľmi rýchlo – ako človek nie tak znalý témy – stratil. Stále však poskytol aký-taký základ. Prvá časť spočiatku pôsobila skôr ako cestopis, no postupne stúpalo množstvo informácií a krátkych lekcií nedávnej histórie. Autorky sa dostali blízko ku frontu, navštívili niekoľko táborov so zajatcami či utečencami, väznicu pre teroristov z IS a do oblastí, kde sa ľudia pokúšajú znovu budovať priestor vhodný pre život. V skratke sa dozvedáme o tom, ako ťažko sa dostáva reportérom na dané miesta a taktiež, aké problémy a riziká vyplývajú zo zvolenia si „priateľskej strany“. Autorky sa rozhodli pridať ku Kurdom a komunikovať práve s touto etnickou menšinou. Kniha však nehovorí len o ich problémoch (ktorých je viac než dosť), ale hovorí aj o udalostiach, o ktorých médiá často neinformujú: vzhľadom na to, že NATO povolilo Turecko obsadzovať sever Sýrie, sa často hovorí o obetiach tureckej armády bojujúcej s teroristami, nie o zranených a Turkami zbombardovaných civilistoch. Stretáme sa s výpoveďami a svedectvami množstva ľudí z rôznych oblastí a rôznych národností, no celkovo je v knihe cítiť to, na čo už v úvode upozorňujú: že sa ako autorky nepokúšajú iba objektívne zhrnúť situáciu, ale vniesť do reportáže ľudskosť, a teda aj subjektivitu a názor. Často ju cítiť, akonáhle v texte opustia zhŕňanie dejín – občas to zvýrazní autenticitu, inokedy ma to od čítania odradilo – so ženami z IS tu prakticky nie je žiaden súcit, od podstaty sú zlé. Celkovo si však myslím, že kniha dokáže naozaj posunúť odkaz, poskytnúť informácie a lepší náhľad do situácie. Upozorní na problémy, ktoré by si možno človek vzdialený od diania ani neuvedomil a donúti človeka prejsť si celým „panoptikom krutosti“ vojnového konfliktu, ktorý iba trvá a trvá. Navyše je viac bojom krajín okolo než krajiny samotnej. Knihu teda určite odporúčam.... celý text
Polovica žltého slnka
2021,
Chimamanda Ngozi Adichie
Autorkou diela je súčasná, populárna nigérijská autorka a feministka, Chimamanda Ngozi Adichie. Je známa najmä skrz svoje tedtalky o feminizme, skrz svoj aktivizmus. Viackrát však priamo či nepriamo v nesúlade s feminizmom napadla trans-ľudí či použila zľahka sexistický humor, čo okolo nej vytvorilo jemnú kontroverziu, aj tak však zostáva zaujímavou a veľmi informatívnou autorkou. Táto kniha sa neodohráva v súčasnosti, ale v šesťdesiatych rokoch, ktoré pravdepodobne determinovali súčasnosť v Nigérii. Hlavnou témou je vojna medzi národom Igbov, do ktorého patrí aj autorka, a medzi moslimským severom. Igbovia sa pokúsili založiť nový štát, Biafru, no jeho existencia bola krátka a plná krutosti, utrpenia a vojny. Je tu ostro kritizovaný svet, ktorý sa o Biafru nezaujímal, takmer úplne ignoroval až apokalyptický hlad, nepomáhal ukončiť vojnu a ani len neuznal Biafru za štát, pričom nenávisť medzi jednotlivými národmi v krajine bola Európanmi zapríčinená. Ako čitatelia však nepozorujeme ani tak vojnu samotnú (front), ako skôr skupinku postáv, ktorá dôsledky vojny znáša a pozoruje. Kniha je celkovo rozdelená na 2 celky – prvá a druhá polovica šesťdesiatych rokov. Čiže máme možnosť vidieť obdobie pred a počas vojny. Ohľadom hlavných postáv som mal celý čas dilemu – nakoľko sú autentické, keďže jednotlivé situácie zneli veľmi reálne a uveriteľne, a nakoľko boli ploché a čierno-biele: rozdelené na dobré, zlé a dobré s chybami. Autorka sa neustále pokúšala prehovoriť o rôznych problémoch a paradoxoch spoločnosti (kritika úplatkárstva, militarizmu, sexizmu a podobne), no podľa mňa boli často situácie veľmi racionálne zvolené – a tu prichádza aj veľké pozitívum postáv románu, druhá strana mince čierno-bieleho sveta. Nejedná sa o postavy náhodné, nezáživne reálne, ale o ľudí, ktorí zastupujú rôzne názory, prístupy, filozofie a sociálne zázemia. Chimamanda sa totiž na 520tich stranách románu pokúša nič nevynechať, žiaden uhol pohľadu a hľadá kladné postavy aj na strane nepriateľov. A aj napriek tomu, že som mal občas k postavám isté výhrady, postupne som si k niekoľkým vytvoril vzťah natoľko silný, že ma záver emočne zlomil a nemohol som neplakať. Kniha tiež mala špecifický jazyk: krátke, úderné vety. Jednoduchosť, jasnosť, prehľadnosť a žiadna poézia. Okrem toho priama reč obsahovala aj igbovčinu a igbovské frázy a oslovenia; v závere sa nachádzali poznámky k názvom jedál, rastlín a sviatkov. Polovicu žltého slnka vrelo odporúčam. Dokáže človeka vzdelať, posunúť a obohatiť, no okrem vojny a opisu utrpenia je tu aj láska, vzťahy, hádky, témy materstva a emancipácie. Je tu akoby pre každého aspoň niečo.... celý text
