Samuel98
přečtené 292
Papežův penis a jiné básně
2014,
Sharon Oldsová
Výber z poézie modernej (či súčasnej) americkej poetky, ktorej tvorba je pomerne kontroverzná, no veľmi úderná a surová. Tento výber som už čítal – v čase, kedy ma zaujali Beatnici, keďže Sharon Olds k nim má vo svojej tvorbe pomerne blízko (sama si váži Walta Whitmana a Allena Ginsberga) – no tentokrát som ju vnímal opäť na inej úrovni, či už pre „viac“ životných skúseností alebo pre hľadanie autoriek zaujímavo predostierajúcich perspektívu na život a pocity ženy. Sharon Olds si ako tému totiž volí rodinný život, nie však v idylickom zmysle slova: hovorí o svojom problematickom vzťahu voči rodičom, o svojich láskach a sexuálnych partneroch, rovnako tak o svojich deťoch; popiera však, že by subjekt a ona boli tá istá osoba. Rovnako tak ju zaujíma téma smrti, vojen a krutosti, k čomu používa veľmi podobnú poetiku ako pri už spomenutej téme rodiny – dôvod, pre ktorý je považovaná za kontroverznú, je jej explicita, jej brutalita, jej sklony k estetike až pornografickej, surovej a otvorenej, kde sa predmety či vzťahy každodenného života ľahko môžu premeniť na surreálny obraz či na vojnu. Nebojí sa pomenovávať problémy priamo – sama tvrdí, že jej písanie nie je intelektuálnou záležitosťou. Tu ale prichádza moje varovanie: kniha obsahuje množstvo možných „triggerov“, môže ľahko pohoršiť či naozaj zasiahnuť. Vyjadruje sa napríklad aj k témam nepríjemných sexuálnych skúseností, k neukončenému tehotenstvu, k obetiam vojen či hladov, a podobne. Je však pozoruhodné, ako osobitne a zaujímavo zachytáva aj možno ťažko uchopiteľné témy, problémy, pocity, čím rozširuje – podľa môjho názoru – spektrum vnímania u čitateľa. Často sa jedná o témy osobné, plné emócií, avšak občas som mal dojem, že ich dokáže pomenovávať bez pridania vlastných emócií, akoby bolo zámerom nielen sa vypísať, ale daný pocit čo najsilnejšie sprostredkovať, aby mal čo najsilnejší účinok. Či už je to samoúčelné alebo nie, či už je to programová snaha hovoriť o tabuizovanom alebo vnútorný exorcizmus, myslím si, že je nutné si na jej tvorbu utvoriť vlastný názor – sám som sa rozhodol načítať si aj jej zbierky, ktoré však zatiaľ preložené nie sú.... celý text
Divoký kosatec
2007,
Louise Glück
Autorka nás v tejto knihe pozýva do vlastnej záhrady, kde máme možnosť počúvať dialóg niekoľkých postáv: hlas autorky, hlas Boží a hlasy kvetov komentujú vlastnú existenciu, smútok či sklamanie. Každá zo strán sa snaží komunikovať, ale akoby žiadne slová či modlitba neboli tak celkom opätované. Vyznania z hĺbok ostávajú visieť vo vzduchu a čas beží. Doslova. Autorka pracuje aj s ročnými obdobiami a plynutím dňa: cíti, ako čas plynie a ako sa stráca. Zbierka básní komentuje nesplnené želania, opisuje melanchóliu bytostí, ktoré strácajú – minulosť, blízkych či vieru – a ktoré cítia neustále sa blížiaci koniec vlastného života. Výnimkou je Boh, ktorý sa v niekoľkých básňach prihovára ľuďom alebo priamo autorke a pokúša sa vysvetliť, kým je a aký je rozdiel medzi jeho zámerom a tým, ako si ho ľudia interpretujú. Autorka z neho cíti chlad, prázdno, prehovára k nej len akoby bezcitným tichom, na ktoré reaguje hnevom. A rovnako tak kvety, ktoré rastú v záhrade či na lúke – hovoria s autorkou, ktorá sa o ne stará: je pre ne Bohom, takže sa človek ocitá v roli niekoho so zodpovednosťou za iné životy. Inokedy sa ozývajú sebavedomo a človeku sa vysmievajú. V závere prichádza akési zvláštne zmierenie sa s osudom: nie trvalé, skôr sezónne: akoby autorka prijala zimu a čakala na jar. Čítať túto zbierku bol trochu boj. Niekedy jasné a inšpiratívne slová boli nahrádzané príliš sebavedomým „svedectvom“ Božej mysle, nie vyslovene v zmysle kresťanskom. Niekedy bolo posolstvo zrozumiteľné, inokedy som si povedal, že na danú báseň ešte musím dozrieť. Zbierka je ako emotívna, tak racionálne meditatívna až filozofická – témy sú na hranici každodennosti a existenčných otázok.... celý text
