Starmoon
přečtené 561
A zaznel šofar
2020,
Francine Rivers
Kniha, ktorá vo mne vzbudila celé spektrum emócií a najmä otázok. Na niektoré autorka poskytla odpovede explicitne, na iné medzi riadkami, na ďalšie si budem musieť nájsť odpoveď sama... Čo mi teda chodilo (a ešte chodí) vďaka tejto knihe po rozume? Napríklad: Ako si ustriehnuť hranice medzi službou a aktivizmom? Čo sa stane, ak prestaneme Božie kráľovstvo hľadať a začneme ho budovať? Alebo ak dokonca za budovanie Božieho kráľovstvo schovávame (aj sami pred sebou) budovanie svojho ega? Prečo Boh dáva výrečnosť a rôzne iné dary aj ľuďom, o ktorých vie, že ich použijú nie pre neho, ale proti nemu? Je cieľom v službe pre Boha byť úspešný – alebo skrátka ostať verný, aj keby to znamenalo zdanlivo nič a nikoho nezmeniť? Meria Boh našu vieru mierou našich úspechov? Máme v našich farnostiach/zboroch/spoločenstvách posudzovať ľudí výhradne podľa ich potenciálu? Aké dôsledky môže mať, keď v snahe získať či nestratiť nových členov (čitateľov, poslucháčov, sledovateľov...) začneme „riediť“ Evanjelium podľa ich chuti? Čo má človek z toho, keď celý svet získa (hoci aj pre Boha) a svojej duši uškodí? Alebo: Hoci nás učia, že láska prikrýva množstvo hriechov, znamená to zametať dané hriechy pod koberec? Tváriť sa, že neexistujú, že sa nevyskytli? Ako nestratiť vieru v Boha, keď sme ju stratili v toho, ktorý nám ho reprezentuje? Ako vhodne upozorniť pastiera, že sa stal dobytkárom? Alebo: Znamená byť dobrou ženou (dcérou, synom, matkou...) trpieť partnerove zlo? Aký príklad dávame deťom a čo ich učíme, keď našou stratégiou nie je rodinné hriechy riešiť, ale čo najlepšie ich ukryť pred svetom? Aké následky má, keď si človek spraví modlu zo svojho rodiča a jeho názoru? Je správne pomôcť hoci aj stovkám cudzích ľudí na úkor vlastnej rodiny? Ktoré naše nároky na blízkych sú opodstatnené a ktoré sú výsledkom nášho sebectva? Ako stopnúť manipuláciu vo vzťahu? Do akej miery sme zodpovední za správanie toho druhého? Alebo: Ako môžeme žiť hoci aj roky v sebaklame; vidieť smietky všade okolo seba a nevidieť brvno vo vlastnom oku? Prečo Boh dá niektorým milosť obrátenia skôr a niektorým takmer až na smrteľnej posteli? Koľko zla sme schopní narobiť, hoci si pritom môžeme myslieť, že konáme dobro? Ak som doteraz Francine Riversovú vnímala najmä ako autorku „ženských románov s pridanou literárnou a duchovnou hodnotou“, tak touto knihou sa u mňa etablovala inde (povedzme, že vyššie) a tento jej román by som najradšej odporučila (ak nie rovno distribuovala) všetkým, ktorí slúžia (alebo si myslia, že slúžia) Bohu v nejakej líderskej pozícii + ich najbližším. Preventívne. PS: Veľmi sa mi páčilo vykreslenie vzťahu medzi starými manželmi Samuelom a Abigail. Radosť, humor, pokora, tiché obety, aj nejaké to občasné tľapnutie po zadku :). Viac takýchto románových dlhoročných manželstiev, prosím.... celý text
Smrť pri bazéne
2016,
Agatha Christie
Kniha, z ktorej pozvoľna vanie melanchólia a akási (existenciálna?) únava... Zrejme v nejakom takom móde ju písala autorka; a zrejme preto sa pri niektorých postavách napríklad tá únava až neobvykle často zdôrazňuje. A predsa je to kniha z kategórie tých lepších (rozumej – zaujímavejších) „christioviek" (teda aspoň pre nás, ktorí sme si zvykli na jej vzorec aristokratická rodina + chvíľkové odrezanie od sveta + plejáda rôznych príbuzných či hostí alias potenciálnych vrahov + vražda + Hercule so svojimi sivými bunkami = nečakané rozuzlenie, na ktoré zväčša sami neprídete, čo ako sa snažíte).... celý text
Som nový človiečik
2017,
Kristína Farkašová Tormová
Veľmi milé, vtipné, originálne dielko, ktoré vyčnieva v konkurencii podobných detských pamätníčkov. Toť názor mamy; rada si počkám, čo na knihu povie o pár rokov dotyčný človiečik :)... celý text
Krajina mlčania
2017,
Tessa Afshar
Kniha o tých a najmä pre tie, ktoré potrebujú uzdravenie. Uistenie, že ich vina môže byť zmazaná. Že existuje láska väčšia ako chyby, minulosť, obavy. Teda aktuálne nie celkom o mne a pre mňa. Navyše kniha pomerne jednoduchá, čo sa štýlu aj príbehu týka; kniha oscilujúca kdesi medzi historickým románom a červenou knižnicou; kniha, kde od prvej časti viete (alebo aspoň tušíte), akou cestou vás chce autorka viesť a kam vás dovedie. Teda niečo, čo ma bežne skôr odrádza ako priťahuje. Nebolo by však fér túto knihu neoceniť len preto, lebo sme sa s autorkou tematicky či štýlovo trošku minuli. Hlavne, že sme sa stretli hodnotovo a ľudsky. A hoci moje predošlé konštatovania môžu znieť ako výčitky, v skutočnosti sú to pokusy charakterizovať, koho táto kniha môže zaujať viac ako mňa. Aby však bolo jasné, hoci sprvoti som túto knihu čítala skôr zo zotrvačnosti, čoraz bližšie ku koncu som si uvedomovala, že ma ten koniec (a príbeh) zaujíma; že aj Elianna (a jej osud) ma zaujíma; že tá Tessa Afsharová ma predsa len zaujala. A jej Ježiš bol neskutočne sympatický. A záver milý a pekný. A celkové vyznenie románu tiež. Takže: som rada, že sa mi táto kniha dostala do rúk, hoci sa mi nedostala viac do hlavy a do srdca. To nič. Aj tak stála za to.... celý text
O písaní
2018,
Stephen King
Kniha O písaní je v skutočnosti kniha o písaní Stephena Kinga (1. časť) a kniha o písaní podľa Stephena Kinga (2. časť). Tá prvá časť vás o písaní naučí možno viac ako druhá, hoci je vlastne životopisom – autor v nej totiž predvádza v praxi všetko to, čo teoreticky pomenúva a rozoberá v druhej časti (napríklad štýl, tempo, jazyk...) Čo sa druhej časti týka, je dosť pravdepodobné, že rady v nej obsiahnuté už poznáte (a praktizujete), najmä ak ste sa zúčastnili nejakej tej literárnej súťaže či tvorivého seminára; v Kingovom podaní sa však dobre čítajú, oprašujú, v prípade neznalých osvojujú. Formálne by to u mňa už len pre autorov štýl a jazyk bolo za päť hviezdičiek, ale niečo vo mne verí, že písanie nie je len o písaní – to, čo mi chýba v tejto knihe (vlastne vo väčšine Kingových kníh) je väčšia úcta k životu (zmieňuje sa trebárs o šikanovanej spolužiačke, ktorá časom spáchala samovraždu – hoci sám priznáva svoj podiel na jej trápení, tým to preňho hasne; necítiť výčitky svedomia, väčšiu sebareflexiu), či ku kresťanstvu a jeho stúpencom (že opakovane zabŕda a ironizuje na tomto poli, som si zvykla už v minulosti, keď som prečítala pár jeho kníh, v poslednom čase si však vravím, že ak by podobným spôsobom niekto zhadzoval trebárs moju rodinu či priateľov, tiež by som si to neodbila tým, že dôvodom môže byť vlastná zlá skúsenosť či nevedomosť). Prekážal mi aj zvýšený výskyt vulgarizmov – aj sám o sebe, aj preto, že v Kingovom prípade mi (nielen v tejto jeho knihe) pripadá akýsi samoúčelný, neúprimný, chcejúci páčiť sa, pobúriť, zaujať. Určite sú však veci, na ktorých by sme sa s autorom viac-menej zhodli, napríklad: „Nepíšete preto, aby ste zarobili, preslávili sa, zapôsobili na opačné pohlavie, dostali niekoho do postele alebo si našli čo najviac priateľov. V konečnom dôsledku to robíte preto, aby ste obohatili život ľudí, ktorí vás čítajú, a popritom aj svoj. Podstatou písania je vstať, uzdraviť sa, všetko prekonať.“... celý text
Tú pieseň som už počul
2008,
Mary Higgins Clark
Wau, jej, ach! Vždy ma poteší, keď pre seba objavím „nového“ autora, ktorého dielo ma upúta, strhne, núti listovať stránkami v každej voľnej chvíli dňa... A presne toto bol ten prípad. Veľmi príjemný triler, ktorého čítanie (a vychutnanie si) autorka uľahčila do maximálnej možnej miery: zaujímavá zápletka, zaujímavé prostredie, zaujímavé postavy... K tomu primerane dávkované napätie aj nové informácie... A striedanie dvoch rozprávačských postupov: na preskačku nám časť deja približuje hlavná hrdinka Kay Lansingová a všadeprítomný rozprávač v tretej osobe. Oceňujem tiež autorkinu kultivovanosť a fakt, že ide skôr v línii starých dobrých detektívnych klasík, akurát v aktualizovanom modernom šate a prostredí, ako v stopách súčasných kriminálnych trendov (brutalita, expresívnosť, vulgárnosť... Nie, vďaka, neprosím). Vidím to tak, že Mary Higgins Clark je horúcou ašpirantkou stať sa mojou novou Agathou Christie :)... celý text
František: O radosti
2019,
Anna Maria Foli
„Kresťan žije v radosti. (...) Radosť sa vo chvíľach bolesti či skúšky premieňa na pokoj. (...) Kresťan bez radosti preto nie je kresťanom; kresťan zotrvávajúci v smútku nie je kresťanom.“ Kniha, ktorú sa oplatí mať skôr kúpenú ako požičanú, a kniha, ktorú sa oplatí čítať skôr po dúškoch ako chronologicky, vkuse a rýchlo. Kratučké úryvky z rôznych pápežových homílií, príhovorov či audiencií vyslovene pozývajú k tomu, aby si ich človek dávkoval podobne ako nejaké „duchovné tabletky“ – nie veľa, nie často, možno však s o to väčším úžitkom. Trochu ma prekvapilo, že nosný motív radosti nie je vo všetkých textoch prítomný explicitne – nemyslím si však, že tým, ktorí obľubujú štýl Františkovho myslenia a kázania, to bude nejako zásadne prekážať. Štylisticky na knihe miestami cítiť, že ide o prepisy hovoreného slova – k formálnej stránke je to asi moja jediná (malá) výhrada. Ešte pár úryvkov na ukážku: „Ak však podľahneme duchu márnivosti a myslíme si, že zastavíme vlkov tým, že sa sami staneme vlkmi, zožerú nás zaživa. Lebo ak prestanete byť ovečkou, nemáte pastiera, ktorý by vás obránil.“ „Ježiš nedáva výberový zoznam – kto áno a kto nie – tých, čo si zaslúžia či nezaslúžia prijať jeho odkaz, jeho prítomnosť. Naopak, vždy prijímal život tak, ako sa mu predstavoval. S tvárou bolesti, hladu, choroby, hriechu. S tvárou zranenou, smädnou, unavenou. S tvárou pochybností a zľutovania. Nečakal život ozdobený, dekorovaný, nalíčený, ale prijímal ho taký, aký mu šiel v ústrety. Aj keď sa život neraz predstavoval zničený, špinavý, zrútený. Choďte ku všetkým, povedal Ježiš, a ohlasujte všetkým, tomuto životu takému, aký je, nie aký by sa nám páčil, aby bol, choďte a prijmite ho v mojom mene.“... celý text
Nemaľuj diabla
2000,
Ruth Rendell
Nemastná-neslaná detektívka/kniha. Prototyp románu, ktorého prečítanie ani extra neľutujem, ale pokojne by som sa bez neho zaobišla. Postavy a poprepletané vzťahy medzi nimi sa mi občas plietli (darmo, na 192 strán ich bolo priveľa), čo by nemusel byť problém, keby sa mnohé z nich nakoniec neukázali ako... ehm... pre dej takmer úplne zbytočné. V dobrej detektívke si to predstavujem tak, že každý, kto sa v nej objaví, má mať väčšiu úlohu ako len vyplniť kolorit miestneho obyvateľstva. A aj samotná vražda (ku ktorej došlo kdesi v polovici, hoci čitateľ o nej a jej detailoch vedel prakticky už z anotácie) bola taká akási... Skrátka, ako čitateľku ma sotva zaujímalo, kto to spravil, čo v tomto žánri asi nie je dobré znamenie. Ruth Rendellová však má cit pre atmosféru, detail a krásne mikroopisy, vďaka čomu dám pravdepodobne šancu aj iným jej knihám.... celý text
Nemý svedok
2014,
Agatha Christie
Agatha Christie a Hercule Poirot v tej najlepšej možnej forme. Jedna z tých detektívok, ku ktorým sa určite ešte vrátim a budem na nich s nostalgickým úsmevom spomínať.
Dieťa zmierenia
2001,
Francine Rivers
„Americká ‚životná úroveň‘ mi čoraz väčšmi znie ako nemecké ‚konečné riešenie‘.“ Jednoduchý jazyk a štýl, no silný príbeh a posolstvo. Netreba sa báť moralizovania – podľa SSJ to znamená „posudzovať z hľadiska prísnej al. premrštenej morálky“, osobne som však nič také v románe nevnímala. Naopak; autorka prejavila neobyčajnú empatiu voči ženám, ktoré sa v minulosti rozhodli pre potrat. V príbehu nesúdi – skôr sa snaží cez kolorit osudov vedľajších postáv priniesť obraz o tom, čo sa deje na potratových klinikách a najmä v dušiach a životoch žien, čo si zvolia cestu interrupcie. V tomto kontexte to je svedectvo o bolesti a zraneniach, ktoré môžu v dôsledku jedného rozhodnutia zasiahnuť nielen dotyčnú ženu, ale i celé generácie jej rodiny. Navyše, autorka veľmi ostro pranieruje farizejstvo, dvojaké metre svätuškárov a celkovo ľudí, ktorí víno kážu, vodu pijú; tých, ktorí vidia smietku v oku blízkych, no nie brvno vo vlastnom; ale tiež ľudí, ktorí si radi umyjú nad inými ruky. Scény so snúbencom Ethanom (budúcim kazateľom, o ktorom platí, že je „oveľa ľahšie hlásať Božie slovo než ním žiť“), „zásadovým“ riaditeľom školy či vystrašeným pastorom patrili pre mňa k najsilnejším – a najviac ma nútili uvažovať (aj o sebe – nezáleží mi tiež občas viac na dojme ako na bytí?). Najzaujímavejšou postavou tejto knihy však pre mňa predsa len bola hlavná hrdinka Dynah – a bez hanby priznám, že som jej želala veľmi sladký happyend. A priznávam sa aj k niekoľkým slzičkám smútku i dojatia ;).... celý text
Povídání o detektivkách
2011,
P. D. James (p)
„Detektívne príbehy prinášajú upokojujúcu úľavu od stresu a povinností každodenného života – obzvlášť obľúbené sú v nepokojných dobách plných úzkostí a neistoty, keď spoločnosť čelí problémom, aké nedokážu zjavne vyriešiť či odstrániť ani peniaze, ani politické teórie, ani dobré úmysly. Tu máme detektívny príbeh a v jeho jadre problém, ktorý bude vyriešený, a to nie vďaka šťastiu alebo božskému zásahu, ale prostredníctvom ľudskej vynaliezavosti, inteligencie a odvahy. Potvrdzuje našu nádej, že navzdory niektorým dôkazom o opaku žijeme v dobrom a morálnom vesmíre, v ktorom je možné problémy riešiť racionálnymi postupmi a zo spoločenského či osobného rozvratu a zmätku môže opäť vzísť mier a poriadok.“ Celkom milá kniha, ktorá by mi bola azda ešte milšia, keby som patrila k fanúšikom jej autorky. Takto si z nej odnášam pár knižných tipov, pár trefných postrehov a vedomie, že o pár týždňov či mesiacov ju môj mozog zrejme odloží do kategórie „polozabudnutých“.... celý text
Láska ku Kristovi až do zabudnutia seba samého
2009,
Jozef Šuppa
Nádherní ľudia, krásna novéna. A to fanúšičkou novén rozhodne nie som.
Anjelom svojim prikážem o tebe
2000,
Anton Lauček
Mal 74 rokov, keď ho vo vykonštruovanom procese odsúdili na 24 rokov väzenia. Písal sa rok 1951 a podmienky, ktoré ho čakali vo väznici ako „vlastizradcu a vyzvedača“, boli podľa Laučekovej knihy takéto: „Cez deň si v studenej cele o rozmeroch dva krát dva metre, s oknom otvoreným i v najtuhších mrazoch, nesmel sadnúť, len stále chodiť, spať musel horeznačky s rukami položenými na deke, pričom mu do očí celú noc svietila silná žiarovka. Každú chvíľku ho z tohto polospánku budili a predvolávali na výsluch. Vyčerpaného a v horúčkach, neschopného udržať sa na nohách, priväzovali k stene povrazom, tak si ho vypočúvajúci odovzdávali. Dávali ho do úzkej kobky naplnenej vodou a šedivú hlavu zovreli kovovou obručou, od ktorej viedla dlhá skrutka do vedľajšej miestnosti. Ustavičné sťahovanie obruče vyvolávalo neznesiteľné bolesti, pričom naň ešte zvrchu tiekla voda tak, že sa skoro utopil. Po jednej bastonáde na päty strhli z neho šaty, vyvliekli na mráz a prikázali v podrepe skákať. So zviazanými rukami sa prevrátil, tak ho bili palicami, kým nezamdlel. Dostával elektrošoky a keď sa objavili soviestski poradcovia, vyviazali starca za nohy...“ Je pre mňa desivé, že nie tak dávno sa na našom území diali takéto veci; a možno ešte viac desivé, že režimisti boli schopní takéto trápenie spôsobiť starému, už predtým chorému človeku... A je pre mňa fascinujúce, že Ján Vojtaššák všetko znášal s pokojom a pokorou; a tak vo väzení, ako aj po amnestii (5. októbra 1963) a odchode za synovcom do rodného kraja (odtiaľ ho násilím odvliekli dožiť do Senohraboch pri Prahe) bol schopný ďalej veriť v kresťanského Boha a žiť kresťanské hodnoty. Príbeh tohto biskupa je vskutku fascinujúci; preto mi aj bolo ľúto, že sa jeho beletristického spracovania neujal lepší autor než Anton Lauček. Nič proti nemu a vlastne som vďačná, že sa témy chytil a vytvoril tento román – len sa nazdávam, že v iných rukách by táto silná téma bola spracovaná adekvátnejšie. Spočiatku ma Lauček iritoval jazykom a štýlom imitujúcim slovenských realistov (umelecký zámer?), a kým ho táto maniéra prešla, už sme boli temer v strede knihy. O nejakej hlbšej psychologizácii postáv nemôže byť v tomto prípade ani reči, vytknúť by sa dalo i to, že niektoré kapitoly a medzníky Vojtaššákovho života autor skrátka vynechal, preskočil (prečo vlastne?). Už len pre autorov štýl a neschopnosť ísť do hĺbky som bola v pokušení dať nižší počet hviezdičiek – keďže však je táto kniha dosiaľ jedinou beletriou, ktorú o Vojtaššákovi možno nájsť, a keďže Vojtaššák si zaslúži, aby jeho príbeh poznalo čo najviac ľudí, vďaka i za tento román.... celý text
Quo vadis?
1986,
Henryk Sienkiewicz
„Ťažko pracujeme vlastnými rukami; keď nás preklínajú, my žehnáme, keď nás prenasledujú, my to znášame, keď nás potupujú, my sa modlíme. Stali sme sa akoby smeťami sveta, vyvrheľmi pre všetkých až doteraz“ (2 Kor 4, 12 – 13). Takto sv. Pavol (mimochodom, tiež jedna z postáv tohto diela) charakterizoval v svojom liste prvých kresťanov – a takto nejako pôsobia prví kresťania i v slávnom Sienkiewiczovom románe. Dielo má viacero zaujímavých postáv, vrstiev, línií; to by asi bolo skôr na recenziu ako na stručný komentár. V rámci neho za mňa aspoň toľko, že hoci mi prvé dva diely pripadali ako dĺĺĺĺĺĺhy prológ k tretiemu, ten už stál naozaj za to; a hoci ma dej zasiahol emočne menej, ako som čakala a chcela, a hoci som bola z niektorých opisov už unavená, a hoci informovanie rozprávača o myšlienkových pochodoch hlavných postáv sa mi miestami zdalo duplikované, a hoci niektoré postavy boli príliš čiernobiele (Lýgia bez jedinej chyby či cisár Nero bez jedinej čnosti), i tak je to dielo, ktoré budem rada odporúčať ďalej a sama nad ním ešte asi dlhšie rozmýšľať. PS: Roku 2000 pápež Ján Pavol II. ustanovil Komisiu pre kauzy mučeníkov 20. storočia, ktorá ešte do decembra 2000 zostavila zoznam 13 400 kresťanov, ktorí od roku 1900 zomreli za Krista. Ani v našom miléniu nie je situácia o nič lepšia; štatistiky ACN sú v tomto smere desivé (koho by téma a konkrétne najznámejšie príbehy viac zaujímali, môže si vygoogliť napríklad Krížovú cestu s mučeníkmi a svedkami viery 21. storočia). Toľko na margo toho, že osudy a dilemy kresťanských postáv tejto knihy nie sú len záležitosťou antického sveta...... celý text
61 minút k zázraku
2020,
Bonnie L. Engstrom
Kniha, ktorú zrejme veľmi rýchlo prečítate – zároveň však kniha, na ktorú zrejme podobne rýchlo zabudnete. V oboch prípadoch za to môže fakt, že knižka je písaná veľmi jednoducho, pútavo, skôr ako dobrý blog či článok, nie ako veľké literárne dielo. Na zázraky verím aj bez podobných kníh a obávam sa, že tí, ktorí veriť nechcú, im ani po podobných knihách neuveria. Možno je to však len môj predsudok vychádzajúci z nedostatku vlastnej viery (v túto knihu :)). Osobne na mňa viac ako svedectvo o zázraku zapôsobilo samotné prežívanie viery v rodine Bonnie a Travisa. Milé, nevnucujúce sa, moderné – a z môjho pohľadu neraz aj vtipné. Pri viacerých (škoda, že letmých) opisoch ich rodinného života a životného štýlu som si vravela, že práve o tom by mohla byť jej prípadná ďalšia kniha... „Nikdy by som si nebola pomyslela, že raz budem niekoho prosiť, aby sa modlil za pocikané plienky, no teraz som bola tu, s novorodencom, ktorý mal v tele liter vody navyše, a nielenže som prosila o moč, ale žobronila som o konkrétne množstvo za konkrétny čas. Keď sme na druhý deň prišli do nemocnice, dozvedeli sme sa, že James cikal, no nielen to. Nacikal dvakrát viac, než dúfali. A ako čerešničku na torte korunoval tento svoj úspech prvým hovienkom. Požehnaným, úžasným, zázračným hovienkom!“ A k samotnému Fultonovi Sheenovi, na ktorého príhovor sa mal daný zázrak (oživenie 61 minút mŕtveho novorodenca) stať a ktorého osobu mala kniha spopularizovať – ak sa nemýlim, proces jeho blahorečenia sa v roku 2019 zastavil. V knihe mi chýba vysvetlenie, alebo aspoň zmienka o tom...... celý text
Annin vysnívaný domov
2003,
Lucy Maud Montgomery
„Mám vlastne akýsi zakorenený návyk tešiť sa zo všetkého. Stalo sa to už také chronické, že som presvedčený o schopnosti urobiť aj z nepríjemných vecí radostné. I keď ma zdrapí stará lámka, poviem si, musí raz prestať bolieť. Čím horšie ste na tom, tým skôr to utíchne.“ „Kliatbou nášho moderného života je, že sa vyhýbame zodpovednosti – a to je vlastne príčina nespokojnosti a nepokoja, ktorým svet prekypuje.“ Zo slečny Shirleyovej sa stala pani Blythová – a čitateľa čakajú zväčša milé príbehy z prvých dvoch rokov jej (novo)manželského života. V podstate klasická Lucy: pozitívny náhľad na svet, milé postavičky, krásne (nie dlhé) opisy prírody, morálne (nie vnucujúce sa) posolstvo... Za mňa čitateľská i ľudská spokojnosť.... celý text
