zipporah
přečtené 790
Dom na samom vrchu
1990,
Milan Kiripolský
Umelecky napísaná ukážková zbierka depresívneho života na Slovensku (asi nielen) v 20. storočí. Samota, živočíšnosť, tvrdohlavosť v nezmyselných a samodeštruktívnych hodnotách. Prekrásna depresívnosť života v prírode či s prírodou ruka v ruke. Iba duševne nevyrovnaný človek chce žiť sám v súlade s prírodou, prípadne si vynucuje od druhého, aby žil s ním na samotke u lesa. Ešte aj v praveku vedeli, že v skupine sa viac darí než vo dvojke a už vôbec nie v sólovke. Ale dnes je to v móde unikať do lesa, stavať naturálne domky, sadiť bio, chovať psa... Naskakovali mi zimomriavky pri čítaní tejto zbierky. Čo sa zmenilo v tomto storočí? Pribudlo pár bláznov túžiacich po tom, čo sebecký Rousseau, pár adoptovaných útulkáčov, štvorkolesových plechov a pár miliárd stŕpnutých rúka a krkov nad mobilmi. Viď ruský film "Neljubovni". To je naša prítomnosť. Oni nevyhrali, ale ani my nevyhrávame. Je jedno, či sme z mesta alebo dediny. Príroda je pekná, ale človek je v prvom rade sociálny tvor a asi najviac tomu rozumie len v čase vojny a hladu.... celý text
Liesky
2014,
Vincent Šikula
To pravé orechové... slovenské detstvo a mladosť v mnohopočetnej rodine, čo má svoju krásu a Šikula zachycuje umelecky atmosféru, určite siahnem po jeho ďalších knihách. Reálne, jeho mami mi je ľúto.. pre ženy ťažká doba, čistý hnus.... celý text
Mojich tisíc životov
2017,
Jean-Paul Belmondo
Mám rada životopisy, tak mi náhodne padla do rúk táto kniha, prečo si neprečítať o hercovi, od ktorého som nevidela ani jeden film. Asi som mala spoznať iba jeho hereckú kariéru. V podstate som si prečítala knihu od samoľúbeho egoistického chlapa, ktorému zodpovednosť nevravela nič a mal spekla šťastie, že nezabil cudzie decko, či vlastné decko. Po ľudskej stránke úplná katastrofa tento človek, ťažký kríž, ktorý vyrobil pár ženám, ale vlastne každú ľúbil a potom sa rozvádzal, rozchádzal, lebo si s nimi rozumel :D Ešte sa novinárom čudoval :D Veď novinárov priťahujú presne také amorálne a bezzásadové typy ako Belmondo, konzumenti si predsa nebudú čítať o slušných ľuďoch s usporiadaným životom, to nikoho nezaujíma. Má to svoju logiku, ale pod vplyvom emócii a "nepochopeného" terstosterónu asi sotva Belmondo hľadal rozum. Pod zásterkou "humoru" ešte po tridsiatke robil veci, ktoré sa trochu už vymykajú dospelému rozumu, tak uvažujem, či fakt nemal diagnózu:D Sorry, ale pevne verím tomu, že ako herec sa presadil lepšie než ako človek. Aspoň podľa tých pár strán, v ktorých kalkuluje ako štandardný tridsiatnik presvedčený o tom, že zažil toľko, čo za 4 životy. Či tisíc. Nie som si však istá, či sa má čím chváliť ako človek. Ako herec určite áno, teda ten kontext životopisu by som premyslela. Na písanie týchto árií treba mať asi mozog otupený tým testosterónom, preto je táto kniha skôr pre "veľkých chlapov". Ale že kradol mlieko Sartremu, to ma pobavilo :D... celý text
Poklad byzantského kupce / Bláznova smrt
1986,
Václav Erben
Teším sa na filmy:) Kniha je taká oddychovka s dobrou atmosférou.
Mimo dobro a zlo
1996,
Friedrich Nietzsche
"Kdo nechce vidět človeka, čím je vysoký, pátrá tím bedlivěji po tom, čím je nízký a povrchní - a prozrazuje tím sám sebe." FN pátra a kritizuje starostlivo všetko, čo je podľa neho nízke a povrchné. Nechutí mu dokonca Mozart, budhizmus, pohreb Victora Huga, veda, súcit, francúzska revolúcia, Kant, Schopenhauer, ľudské "stádo", ba dokonca je znechutený varením žien a vlastne ženská kuchyňa môže za spomalený vývoj ľudstva. Nechýba jeho oprávnený strach z konkurencie žien, ktoré by sa opovážili vzdelávať sa v jeho dobe a stratili by podľa jeho slov "vkus" a "ženskosť" (t.j. nejakú divokosť a živočíšnosť... boooože, chlape!). Ak vás baví takéto čítať, proti gustu žiaden dišputát! Už teraz verím, že pre Yaloma muselo byť náročné aplikovať filozofiu FN v rámci psychoterapie. Tieto "kritické" náreky filozofa môžu byť viac atraktívne pre mladšie skupiny ľudí, ktorí sa hľadajú. Mňa si ale touto knižkou nezískal, "filozofia má pôsobiť ako liek", v prípade FN by mohlo ísť iba o placebo efekt. Som za, že v človeku je prirodzené zlo a nie dobro, nie najpozitívnejšie názory a postoje sa však dajú spísať aj menej "ippolitsky". Ippolit je jedna z najotravnejších literárnych postáv, aké som kedy musela zniesť počas čítania, večne nariekajúci "mysliteľ" zo slávneho diela Idiot. Tak FN mi príde ako ten Dostojevského Ippolit. Na svete je dosť zla aj bez podobných pokusov ešte viac znechutiť život ľuďom, ako to asi robí v tejto knihe FN.... celý text
Velké holky nepláčou
2013,
Ivana Ivančáková
Podľa skutočných udalostí, ajajaj, dievča malo veľkú smolu a naivita sa nenosí v zahraničí:( Ja osobne som vždy pristupovala k prihovárajúcim sa cudzincom veľmi prísne a odmietavo, aj keď milión ľudí okolo mňa a chceli ma fotiť v parku, či na pláži, dokonca sa mi prihováralo obyčajné dievča, ktoré okato pokukovalo na svojho parťáka... Ľudia sa o kadečo budú pokúšať, ale môže sa stať, že aj najbližší priateľ môže zradiť.. Vlastne aj mne sa to mohlo stať, dostala som od srílanskej rodiny náhrdelník v škatuľke, ani mi nenapadlo pozrieť pod podušku. Je to extrém, ale aj to sa deje... Kvitujem túto publikáciu z dôvodu upozorniť na praktiky pri pašovaní drog, jazykový štýl samozrejme nie je žiadny, je to len popis, čo sa udialo, ale poslúži ako vztýčený prst pred životom a prácou v zahraničí!... celý text
Máma a smysl života
2007,
Irvin D. Yalom
"Ten, kto vie prečo, sa vyrovná s tým, ako." "A ľudia sa naučia mať radi sami seba, ak vidia v očiach človeka, na ktorom im záleží, že ich má rád."
V zajatí geografie
2017,
Tim Marshall
Nebyť geografických poznatkov a to ako ovplyvňovali tvorbu hraníc, tak by som knihu označila najskôr za odpad. Typické "americké" žuvačkové vety boli často otravné a znižovali kvalitu, chápem ten úmysel zaujať čitateľsky čo najviac ľudí a teda zľahčiť jazykový štýl, ale trochu trápne mi bolo aj za neho. Ľutujem USA, ak tam ozaj žije veľa ľudí a hlavne v politike, ktorí vyjadrujú hrdý postoj hegemóna, presvedčeného o nenahraditeľnosti:D Tak to sa naozaj ešte nič nenaučili okrem moci peňazí. Psychológia ľudstva, ľudí im naďalej veselo uniká. USA má síce mladé dejiny v porovnaní so zvyškom sveta, ale ten sebecentrický postoj a istota nenahraditeľnosti hospodársky, vojensky či dokonca morálne, to už potom je paradox: pokroková krajina sa nenaučila z dejín nič o pokore, a tak je vlastne po psychickej stránke zaostalá. Európske krajiny sú v tomto "znavené", Afrika, Čína, Rusko, všetci máme dejiny a USA nás chce dobehnúť, dobehnú tak sami seba. Už som o tom čítala, USA politika bude musieť v prvom rade zmeniť rétoriku voči svetu. A je to tak. Táto kniha, hoci je od Brita, mi príde ako kópia najväčšieho problému USA - správanie a postoj k zvyšku sveta. S aroganciou nedôjdu ďaleko a môžu mať všetky peniaze sveta - kapitálom politiky budú vždy ľudia, nie peniaze. Ľudia môžu spokojne zvrhnúť každú politiku, prípadne zbaliť švestky a čau. Veľmi ma zaujala kapitola o Afrike a bolo by dobré si o tom prečítať viac. Je to smutné, krajina je krásna, potenciál veľký... nehovoriac o Brazílii. Nakoniec je fajn, že si autor na samom konci knihy spomenul na BRICS, hoci o nej píše veľmi krátko, vlastne skoro nič, ale vyzdvihuje fakt, že krajiny BRICS nepodporujú občasné výpady Rusov a Číňanov voči USA. No tak toto ozaj už nerozumiem tomuto uhlu pohľadu. A prečo vlastne takýtoh uhol ten autor má a prečo to vôbec píše. Buď netuší, o čom je BRICS, alebo je to fakt idiot. Ja to momentálne vidím takto: o BRICSe som prvý raz čítala pred pár rokmi v knihe od Salminen, hneď ma to zaujalo. Táto organizácia rešpektuje kultúru a hodnoty každej krajiny. Úlohy pribúdajú, naposledy, čo som si pozrela ich stránku, je to úžasné a vidím v nej stále veľkú budúcnosť, etika a pravidlá, záujmy a úlohy organizácie vyzerajú konečne správne a dobre, takže budeme naďalej svedkami expanzie a teším sa, ak sa podarí vďaka tejto organizácii pomôcť a pomáhať aj tým, ktorí to potrebujú, investície budú smerovať do vzdelania a nebude účelom organizácie iba obohacovať sa na vlastný úkor. EÚ je už zhumpľovaná a skazená inštitúcia, ktorá príliš bodá do vnútorných politík, nebude mať dlhú životnosť, ak nezmení dýky za niečo menej drsné. Inak to opäť zostane v rukách ľudí... PS: prvý raz v živote som si prečítala, že údajne už tridsať rokov si ktosi želá rozpad USA.. neviete, kto? Američania sami? Úprimne, je to fakt pre mňa novinka, myslela som, že trendom je paranoidný Rus a nie paranoidný Američan.... celý text
O původu času
2023,
Thomas Hertog
Z knihy od asistenta prof. Hawkinga, Thomasa Hertoga som získala pocit, že je potrebné mať základy o kozmologickej fyzike, preto prv odporúčam od Chowna Kvantová teorie nikoho nezabije. Hertog často píše akoby sám pre seba, dištancuje sa od vysvetľovania pojmov, možno niečo vzadu vysvetľuje, zoznam pojmov chýba, nepribližuje sa laikovi, záver je emotívne ladená rozlúčka so Stephenom či poznámka o „morálnom vesmíre“. Naopak, Chown prekrásne a na základe vašej predstavivosti vysvetlí aj rozdiel medzi dekoherenciou a koherenciou a aký to má súvis s pozorovaním dvojštrbinového experimentu, pre istotu sa aj slovami zopakuje, čo v prípade čohosi fakt „zvláštneho“ vôbec nie je na škodu! Doposiaľ najlepšou knihou o čase zostáva tá od Leeho Smolina, Znovuzrození času. Najdôležitejší jeho postreh si stále memorujem v hlave a to je: logika prišla až po prírode, na to nezabúdajme. Preformulujem to podľa „filozofie“ Hertoga: logika je následkom náhod. Našim hlavným nástrojom na vysvetľovanie javov okolo nás je logika, no je to iba nástroj, s ktorým sa ani nenarodíme, pretože logiku a kritické myslenie si mozog „vypestuje a pestuje“ neskôr po narodení, v biologickom čase premien a zmien. Už len tento fakt upozorňuje na to, že logika nemusí nutne riešiť kozmogenézu a ďalšie kozmologické javy a budeme narážať aj na javy mimo logiky. Budeme musieť ich prijímať také, aké sú, skúmať len následky, pracovať s nimi a/alebo oportunisticky hľadať v nich úžitky pre iné sféry ľudskej činnosti. Alebo nájsť vo značne objemnom „zvyšku“ nevyužívaného mozgu ďalší nástroj na pozorovanie. Kniha ma potešila v mnohých situáciách, ako pasáže s Andrejom Lindem (fantázia!), preopakovanie teórie strún, kapitola Ztracen v multiversu, spomínaný Anaximandros či Platón. Hertogove jemné nuansy o strachu či skepticizme Einsteina voči kvantovej teórii pozornejšiemu čitateľovi udrie do očí. Rozšíriť teóriu (ako napríklad Darwinovu) je víťazstvom, podkopať a zničiť ju predstavuje pre vedca minimálne kómu. Viem sa do Einsteina vžiť, že na jeho svet sa pritláčala konkurenčná chiméra či skúška prežitia jeho sveta. Život na každej úrovni je skúška, pokus/omyl, vec náhod, ako to dokazujú aj náhodné objavy (napríklad hologramu, penicilínu, reliktného žiarenia). S chybami treba vždy počítať, byť pripraveným, preto je napríklad nadbytočnosť (redundancia) jedným z riešení, ako tieto chyby "skryť" nielen v biologickom, možno aj v tom fyzikálnom (tmavá hmota) či IT svete (tie bity, či čo:D). Ako makroskopickí ľudia sa samozrejme životným chybám nevyhneme, robíme ich spoľahlivo viac než naše bunky. Z Chownovej a Hertogovej knihy začal priťahovať moju pozornosť totálne banálny jav, nie je to gravitácia, ani kvantová teória, hologramy, fyzika častíc (ktorá ma začala fascinovať asi ako mnohovesmírnosť). Úloha tepla, teploty, tepelnej energie, veci, z ktorých som tupá, stúpla v mojom intuitívnom myslení na najvyšší piedestál a dokonca odsunula čas na druhé miesto. Pre človeka je to jasné, smrť sa blíži pri teplote nad 40 stupňov, bielkoviny sa začnú denaturovať, pečeň odchádza, ale keď si čítam, pri takej a takej teplote sa častice tak a tak zachovali, budú sa takto správať... Teplota je rázcestník, ukazovák, boh, ktorý poskytne/dovolí „rozhodnúť“ svojmu prostrediu (od kvarkov až po nás, od evolučne najstarších temných síl až po tie dnešné-silné a slabé jadrové sily, elmg), čo bude so sebou robiť. Teplota je všade, aj vo fyzikálnych silách podľa všetkého. V každom procese. Nádhera. Ako oportunistický laik si teda predstavujem, že zameranie sa na teplotu by mohlo byť jednou z cestičiek, ako prísť fyzikálne-chemicky na predmet/vec, ktorá preventívne vyšetruje/skenuje človeka na prítomnosť prekanceróznych buniek kdekoľvek v tele. Chybou ľudstva vo vede je absencia „čajových dýchaniek“, ktoré Hertog spomína. Chybou ľudstva vo vede sú nedostatočné medziodborové interakcie a diskusie. Fyzika a chémia sú pre mňa stále najdôležitejším spôsobom hľadania riešení prevencie nádorových ochorení než IT či biológia. Svet IT je sázka na rýchlosť a redukciu prostredia (vzdialenosť redukuje na bod), príde mi ako efektívne predĺžená a extrémne rýchla ľudská ruka, ktorá však zrejme nedosiahne plastickosť ľudskej mysle, zároveň je tiež obmedzená (ako naša myseľ). Možno sa mýlim. Biológovia musia bezodkladne spolupracovať s chemikmi a fyzikmi, diskutovať. Každá kniha mi to len dokazuje, a Dušan Magdolen s kolektívom kedysi publikovali výnimočnú knihu, ktorá zoskupuje články z rôznych odborov. A na záver to, čo asi nielen pre mňa je útechou, zdrojom vtipov, humoru, byť nad vecou, či napokon o čom som písala cez desať rokov... Linde verzus Hawking. Mnohovesmírnosť verzus jeden vesmír. Predstava, že je nesčíselné množstvo vesmírov je krásna, Schillerova definícia krásy v kozmológii (a nie v umení). Neberte nám ju!, kričím v duchu. V multiverze strácame identitu, je to vzrušujúce dobrodružstvo potom sa zase hľadať, multiverzum láme logiku, zákony, sľubuje nekonečné dobrodružstvo a podáva si ruku s našou fantáziou Multiverzum je literárny svätý grál, na ktorom som budovala vlastný príbeh dlhé roky a preto som čítala knihy podobné tejto. Nuž, po čítaní si „biologickej“ verzii Hawkingovej sekundárnej práce na vysvetľovaní vzniku a života vesmíru, sa momentálne moja analytická časť prikláňa k novej predstave o DVOCH vesmíroch. Nie je ich ani mnoho podľa Lindeho a kol., ani jeden podľa Hawking a kol. Sú dva v jednom... nad touto predstavou sa budem asi pozastavovať najbližšie mesiace, roky :D Svoje litánie konečne ukončím jazykovým postulátom o jazyku Johna Wheelera a mojím odkazom na knihu od Hertoga: „Žiadne slovo nie je slovom, dokým nie je povýšené na realitu výberom položených otázok a daných odpovedí.“ Ak sa tomuto slovu raz dopracujeme, pomenujeme „pôvod času“.... celý text
Marie Tudorovna
1957,
Victor Hugo
Naozaj je pomstychtivosť taká rozšírená v ľuďoch z vyšších kruhov...
Kráľ sa zabáva
1983,
Victor Hugo
Jedna z najlepších drám, aké som čítala. Sila v kontrastoch, key words: šašo/otec, nevinnosť, čistá rozdávajúca láska mladosti, samoľúbosť a bezcharakternosť, a to najhlavnejšie nad všetkým tým stojí múdrosť: POMSTA nič dobrého neprináša... Do divadla na to pôjdem s balíkom vreckoviek. Toto je predohra k Chrámu Matky Božej v Paríži, zápletka dobrej a láskavej Smeraldy, jednej duševnej škraty menom Phoebus a šaša Quasimoda...... celý text
Zahradníkův pes
1962,
Lope De Vega
Drobná klasika a príliš vkusné dielo pre súčasné slovenské divadelné dosky... zhumpľovaná doba bez vkusu... Hádam aspoň v Španielsku to aj hrajú. Kdo má rozum, nezkouší křehkost skla a pevnost ženy.... celý text
Láska a její kat
2013,
Irvin D. Yalom
"Už nič necítim. Nemám v sebe žiadne pocity. Musím nájsť spôsob, ako prežiť do konca. Cítim iba prázdnotu."
Han z Islandu
1924,
Victor Hugo
Keby Victor Hugo napísal: "Dobrý deň, som Victor Hugo a rád píšem básne, na to používam indigo a len vtedy mi je krásne!", som z jeho výkonu rovnako nadšená ako po prečítaní ktoréhokoľvek románu od neho. Toto dielko vydal v 21 rokoch, je to záver mojej románovej púte so spisovateľom a je zvláštne, že až teraz sa mi dostala do rúk kniha, v ktorej je zaznamenaný jeho životopis. Asi to tak malo byť. !!!Spoiler!!! na jeho romány, prosím nečítať ďalej, ak si chcete užiť jeho romány. S autorom som sa dostala do kontaktu ako dieťa, keď som videla v rozprávkovej forme Zvoníka a bolo mi ho ľúto, bolo ťažké pre mňa vidieť, ako ho ľudia nenávidia za to, ako vyzerá a žije v osamelosti. Esmeralde som bola vďačná, ako len decko môže byť vďačné za prejavený súcit. Desilo ma nie samotné ukrižovanie Ježiša Krista, ale ako sa správalo okolie. Čo som mala jedenásť? Desili ma ľudia, čo v nich bolo. Koľko radosti z bolesti jediného človeka. Hromadné ľudské zlo, ktoré účastník prehliada a tvári sa, že jeho sa to netýka, to je čosi také ohavné, že vlastne nič ohavnejšie v človeku nepoznám. A taký je zbojník Han, inteligentný, zlý a pomstychtivý (čosi ako hitler žijúci v lese na vlastnú päsť). Kapitolka sotva na dvoch stránkach, kde sa porovnáva zlo Hana a zlo starého Schumackera v ich dialógoch, postavička Bentosa Spiagudryho, tak to je umelecká iskierka "hugovštiny", ktorou začína dlhá púť Victora Huga na ceste súcitu, svedomia, na ceste plnej balvanov a výberu tých kamienkových slov, pretože jeho jazykový štýl je viac o slovách ako o myšlienkach; správne to povedal v závere o ňom jeden z ďalších spisovateľov (samozrejme, že je aj o myšlienkach, no autor chcel poukázať výrokom na Hugovu schopnosť vyberať a skladať slová doslova ako pán Boh). Nuž, a prečo by mal spisovateľ rozmýšľať za čitateľa?! Nech čitateľ sám uvažuje nad tým, čo vraví Han, Phoebus, Quasimodo, Gwynplaine, Jean Valjean, Ursus, Dea, Esmeralda, Cosette, azda len Gilliatt je ten, ktorý celým románom viac koná, než rozpráva, aby napokon dokonal v najtragickejšej chvíli, akú som čítala v beletrii. Teraz, keď už poznám život autora a že jedna z jeho dcér sa utopila s manželom, kým druhá zošalela z lásky k mužovi, už naplno chápem, prečo je Gilliattov koniec jeden z najneočakávanejších, najsmutnejších a najbolestnejších predstáv, ktoré budem mať navždy pred očami, z ktorého mi aj teraz vädne srdce tak pomaly, ako sa pomaly dvíhala hladina vody, aby navždy schovala Gilliattove oči nenaplnenej lásky k dievčaťu, ktoré sa mu na obzore vzďaľuje s jej milým - už asi rozumiem, prečo to tak končí. Hugo je neuveriteľne talentovaným spisovateľom, ktorý aj vlastnú bolesť dokázal podať do "vymysleného" príbehu s takou intenzitou a obrazotvornosťou, že to sa nedá ani logicky pochopiť, iba prijať srdcom to, čo píše. Victor Hugo je však viac - bol aj silnou osobnosťou, pomáhal mnohým ľuďom za života, v jeho dome večerali chudobné deti, pomáhal vyhnancom a ďalším a vlastne ma to vôbec neprekvapuje, keďže celá jeho osobnosť je rozložená v jeho románoch. A je mi smutno, že sa nenašiel jediný slovenský básnik, ktorý by preložil viac z jeho básní, ktorých mal vraj požehnane... Je iba Satyr. Zrejme je náročné z franc. prekladať:( Teraz ma čakajú už iba jeho drámy, ktoré po kritike prestal písať okolo tridsiatky. Chrám Matky Božej v Paríži publikoval ako 28 ročný. Bedárov písal vo svojich štyridsiatych rokov. Človeka, ktorý sa smeje napísal po 60tke, rovnako aj Robotníci mora. Po románovej púti sa vrátim ešte raz iba k jedinej knihe od neho a to je Človek, ktorý sa smeje. Od ostatných románov sa líši tým, že hoci sú tam v krátkosti spísané drobné ľudské zlá a zlo "vyššej spoločnosti", veľmi sa mi v tej knihe páči zomknutie sa troch opustených duší s vlastnými hendikepmi, tá krásna oddanosť a láska medzi nimi v takej špinavej anglickej bezútešnej spoločnosti, ktorá generovala "chudobných", že ani smutný záver ma netrápi. Všetky romány sú však prekrásne, žila som nimi dlhé roky, sú v nich nezabudnuteľné postavy, prinášajú radosť aj sklamanie, ako ho prináša aj sám život. Sladká naivita je ozaj krehká a ťažko udržateľná, boj s bohmi, prírodou a spoločnosťou je náročný celoživotný údel každého človeka, ako píše v závere Hugo. A človek sa musí naučiť aj prehrávať, ak nechce zomrieť. Alebo ešte horšie: prísť o ľudskú dôstojnosť.... celý text
Kvantová teorie nikoho nezabije
2010,
Marcus Chown
Představte si teď... tak toto mi bude chýbať :) Výborná a zrozumiteľná knižka, možno dva tri úseky, ktoré som si musela viackrát prečítať, aby som pochopila. Odporúčam, veľmi dobrá voľba! O kvantovej mechanike som čítala cca pred trinástimi rokmi z Ferrisovej knihy, ale nejako ma to nezasiahlo tak ako teraz. Na niektoré veci treba dozrieť. A tak si znovu otvorím Nový kvantový vesmír, čo som si dopriala v starých časoch, plných náklonnosti ku kozmológii, a odznovu si preštudujem všetko o "malých veciach". Toto je od Chowna vynikajúco podané, osobne zaujímavejšie než makroskopický svet. "Základné balíčky" (kvantá) dávajú na frak. Pamätná veta Leeho Smolina je obyčajný výrok, ktorý mi v hlave zabliká vtedy, keď dostávajú fyzici vedecké infarkty: "avšak nemali by sme zabúdať na to, že skôr než logika, tu bola príroda..." Hádam to nebolo naopak? Podľa mňa toto je jedna z najzásadnejších postrehov a kto sa bude toho držať, dôjde tak ďaleko ako Einstein. Bez srandy. Aj teraz sa tak pýtam po dočítaní knihy: je naozaj nevyhnutné, aby všetky vysvetľované javy, aj objektívne pravdy museli mať logiku? Lo-gi-ku? Asi si preštudujem niečo o samotnej logike, ktorá je v podstate výsledkom práce vápnikových, sodíkových a draslíkových katiónov v mozgu, sakra, atómov! Sakra, všetko začína a končí chémiou! Kebyže znovu mám študovať, volím čistú chémiu, ale na kávu by som šla iba s fyzikmi. Oprášiť si triviálne veci ako čosi o energii, čosi o časticiach, atómoch... Chown mi teraz veľmi pomohol podchytiť najdôležitejšie veci z fyziky. Ako biológ mám zase ten neblahý pocit, že zmysel v liečbe nádorov nevidím (iba význam, ako tlmenie bolesti apod.), vidím zmysel iba v prevencii - spôsob, ako preskenovať ľudský organizmus, to je nádej, ktorú čoraz jasnejšie vidím len a len v spolupráci fyzikov a chemikov. No prišlo aj sklamanie: žila som v tom, že je vo mne jedi power, keď sa predo mnou otvárajú dvere v supermarkete mávnutím mojej ruky, ale kdeže... teraz už poznám pravdu o kovoch vo fotobunkách. Physics biznis! antizipporah na antidatabazeknih.cz... celý text