zipporah komentáře u knih

To je ale smršť na slovenský spôsob! Myslím si, že toto dielo sotva docení školáčik v trinástich rokoch. Veď v takom veku sa učíme o našich spisovateľoch. Komická predstava. V sedemnástich na strednej je to už fajn, ale adolescent žije v inom svete a opäť hrozí skôr nedocenenie. Človek v takom veku nedokáže prežiť čosi také vo veršoch. Možno jestvuje výnimka 1 z miliárd, obdoba mladučkého Victora Huga s neuveriteľnou vnímavosťou, taký by sa kochal vo veršoch Sládkovičovej Maríne.

Určite odkazujem každému slovenskému čitateľovi, ktorého sa literatúra drží aj dlho, dlho po školských časoch, aby siahol nielen na toto dielo.

Jestli sa city moje rozlejú
po srdciach v Tatrách žijúcich;
jesti ohlasy moje zavejú
kradmo do časov budúcich:
rodáci mojej duše, krajiny!
objímte obraz mojej Maríny...

19.01.2025

Ďalšia poézia, ktorej pomenej rozumiem, nedokážem doceniť, sú to zase také náhodne (aj keď viem, že nie sú náhodne) pospájané slová, ktoré ma majú citovo lapiť, ale nejde to... myslím, že tá posledná báseň Môj domov, bola pre mňa najviac pochopiteľná a je v nej podstata spokojného človeka:

... Keď pochopil že náš Osud je v nás
Nie vo hviezdach
Že prítomnosť je starostlivou materou
Slnce svieti pre každého rovnako
Trápenie nezvaľuje sa z muža na ženu
Bolesti a starosti sú spoločné
Radosť je z práce a zo života...

16.01.2025

Toto je presne tá poézia, na ktorú môj mozog nestačí rozumovo ani emotívne. Avšak súhlasím s autorom, že... "národy bez kníh sú nahé". Inak za ilustrácie by som dala 5 hviezdičiek, dodávajú tú správnu prahistorickú atmosféru. Tak som sa dívala na svoj suvenír: macedónsku venušu-matku s podobnými líniami ako tie kresby.

15.01.2025

Na autorke sa mi páči to, že nemení štýl, stále je to ona. Aj v tejto knihe. Tematicky mi však nesadla, je to viac vymyslené než iné knižky a tak to aj dopadlo miestami. Stále kniha Pozývam ťa na večeru je jej najlepšia. Pevne dúfam, že sa v budúcnosti viac zameria na bratislavské reálie, má výborný prehľad a oddychový kultivovaný jazykový štýl na to. Myslím si, že BA-rácke reálie sú veľkým zdrojom, stačí sa prechádzať ulicami a človek vidí, táto zmes môže byť humorná, prečo nie, BA si už vypestovali ducha Západu, no stále sú tam prvky minulosti v ich správaní, najmä v takej tej prehnanej snahe ísť po západných trendoch, slovensko-rakúsky miešaný akcent, z toho vychádza niečo milé aj rozpačité pre Slováka z východu. A toto vie podľa mňa Janka podchytiť ako v knihe Pozývam ťa na večeru... Taktiež pohybuje sa v masmediálnom svete, to je obrovský zdroj inšpirácií, ktorý v budúcnosti môže využiť. Aj v kombinácii s romantikou, avšak asi až keď dá výpoveď v médiách :D

15.01.2025

Krásny preklad od Júliusa Lenka, teda ak čosi také prekladal, mohol by aj sám mať pekné básne, určite si ho požičiam. Zaujímavý a trochu smutný je osobný život Heineho, to jeho ochrnutie, chudák:( Nechápem inak ten zvláštny trend zahľadieť sa do sesterníc, tuším, aj Byrona to pochytilo. Zrejme sa stýkali rodiny viac, sociálne siete nefugnovali :D
Heine je skvelý, komu sa páčia Byronove a Puškinove básne, môže bezpečne siahnuť po ňom. Aj básne s kapitalistickou témou sú skvelé.
A pre môj hrob pripravte veľkú jamu. Jamu ako more. Kde všetky žiale a bôle sa budú môcť pochovať...

1 13.01.2025

Ach, čo by som dala za to, keby som mohla sadnúť do kočiara, na voz a nechala sa unášať ukrajinskými a ruskými končinami!
Nádhera.
Čechov ma stiahol nazad k poézii. Vlastne zvyknem ku koncu každého roka dať si trochu poézie, hoci sa jej inak radšej vyhýbam. Tak ma Čechov naladil, že som si dnes v knižnici nazbierala zase priveľa kníh. Klasické porušenie záväzku, že vezmem iba dve zbierky básní a budem čítať konečne vlastnú knihu Cronina, Kľúč do kráľovstva. Avšak Heinrich Heine čaká.

11.01.2025

Veľmi sa nestotožňujem s príbehom tej dámy, ktorá sa rozhodla opísať do detailov svoje curriculum vitae. Občas ma iritovala z vlastných skúseností, napríklad ten moment, keď jej už aj Max povedal, nech prestane fňukať. Tiež som sa necítila komfortne pri ľuďoch, ktorí fňukali, že toto a hento nezvládnu a celý svet vedel, že podávali stále excelentný výkon. Našou akoby povinnosťou sme museli počúvať tie árie. Klasika na základke, strednej, na výške, počúvať donekonečna drísty jednotkárov, áčkarov, nositeľov červených diplomov, apod. :D
Nikde nespomenula, že či má maniodepresiu, mne pripadalo, že má. Ak už idem pitvať aj intímne veci, napíšem o liekoch. Pretože mi nepríde bežné, že dospelý človek roky hádže vecami o zem, ubližuje si... A pretože si niekto môže pomyslieť, že brať lieky nemusí, stačí si nájsť dr. Rosena. Za ďalšie, knihu treba brať s ohľadom na kultúrne zvyky a mravy. Nemám pocit, že by sme to tak ďaleko dotiahli ako na Západe, hoci tam morálne a životným štýlom smerujeme. Vždy mi pripadalo zvláštne, koľko "frajerov" má Emma Watson :D Ale aj táto kniha poukazuje na zvyk ustavične "mať niekoho", len aby som nebol sám/sama. Aj tu takto rozmýšľajú ľudia, ale ešte stále sme konzervatívny národ a mať toľko partnerov za 5 rokov ako pani autorka, však to je čistá psychická samodeštrukcia. Duša nestíha absorbovať podnety, nestíha spracovať emócie, preboha... a tak sa duša automatizuje, ako to píše, človek ide na autopilota, len abz si splnil hlavný sebecký cieľ nebyť sám. Čo ma fuk po druhých, že ich viac-menej využívam pre svoj motív :D A oni nás, je to vzájomné. Každý ničí tým seba samého a takto mi to pripadalo v jej podaní. Priťahovala si jej podobných a zrazu sa čudovala, keď ju nechali. Z toho dôvodu som si priala, aby skončila kniha o "parížskom bordeli". Tomu sa vraví čisto lacné, povrchné a hyperbolické prežívanie, typické pre americkú kultúru. Nasilu vyhľadávať emotívne zážitky cez tvorby vzťahov, čiže sťahujeme na dno aj druhých. V Európe je trendom skôr vyhľadávať zážitkovosť v cestovaní. Duša sa trápi len nedôstojnosťou a nulovou sebaúctou. Je na to ešte jeden dobrý príklad, s ktorým sa podelím. V knihe sa spomína, že dve témy boli obľúbené pre dr. Rosena: sex a smrť. Sex, láska, to si vieme prečítať hojné skúsenosti autorky, čo však smrť? Námatkovo sa tam spomína jedna udalosť, áno, ktorá ju poznačila. Jeden moment. To je málo. Nič. Až smrť by sa mohla uraziť:), ale dá sa to pochopiť, autorka prekypuje životom a nadržanosťou.

Smrť je náramne veľké dobrodružstvo, kričí Peter Pan. A ja kričím, že všetko je fejk, iba smrť je skutočná. Podľa predošlej knihy o láske by som sa nemala mýliť v tom, že práve skutočnosť z nás robí zraniteľných. Láska a sex robia z nás zraniteľných, nevysmievajme sa a nepohŕdajme zamilovanými ľuďmi. Treba premlčať toto obdobie, títo ľudia sú veľmi zraniteľní a žijú takmer bez vlastnej identity (prijali partnerovu). Osobne ale nepovažujem tento jav za skutočnosť. Je to fejk na druhú. Viď zážitky tejto autorky. No a smrť? Tak to je iný kaliber, nielenže z nás smrť robí zraniteľných, smrť je akýmsi experimentom, ako ustojíme vlastnú dôstojnosť. Či ju budeme mať stále vo vlastných rukách (väčšie šťastie), alebo bude v rukách iných, ako som ju mala v časoch opatrovania. Stále je to ale boj o dôstojnosť. Umierame, sme zraniteľní. Keď si predstavím seba namiesto autorky, a začnem písať o svojich zážitkoch z paliatívnej starostlivosti, kde mi 6 ľudí zomrelo za pár týždňov, traja v jeden, dvaja pred vlastnými očami, tretiu som odprevádzala, teda nebudem písať o partneroch, ale o umierajúcich ľuďoch, je to rovnocenná kniha, v ktorej nestíham emočne spracovať, čo sa deje. Na každú smrť ako naopak vášnivú/materinskú/atď lásku k niekomu potrebuje duša čas na spracovanie. Často som ho nemala. Poznačilo ma to, áno. Určite by môj rok vyzeral neskôr inak. Ale nedalo sa. Smrť, a teda skutočnosť ma oblizovala a tlačila k múru. Nestíhala som ani utrieť slzy, čo mi padali na keksíky od mŕtveho klienta. Musela som sa schovať do skladu pred životovm-fejkom, fejkovým životom nás všetkých, aby som mohla objímať keksíky, aspoň na chvíľku byť sama so sebou a rozlúčiť sa, uvedomiť si, čo sa deje, že tieto keksíky už nebudú odmenou za zjedený obed či večeru... Musela som ďalej pracovať, ale poviem vám, pretvarovať a fejkovať život sa nedalo, musela som to povedať niekomu, videli mi na tvári tú ohromnú skutočnosť. Už viem, ako sa cítili Remarquovi vojaci a chápem vypleštené oči Dakoty Fanning vo Vojne svetov. Čo musel prežívať Dostojevskij na poprave. Skutočnosť je to, pred čím utekáme, ale neuvedomujeme si, že utekáme smerom k nej. Treba porozumieť sebe samému. Inak zošalieme. Buď utrpíme traumu ako Dosty, alebo skončíme v ústave ako Hugova dcéra. Láska a smrť nás približuje k skutočnosti. Dávajme si pozor v tomto období a obklopme sa ľuďmi. Nebuďme sami.

07.01.2025

Skvelý nápad s rozporcovanými hviezdičkami znovu využijem. :D Páči sa mi, ako hlavná hrdinka funguje povahovo bezchybne. Ani jedna negatívna povahová vlastnosť. No dôležité na nej je, že vidí slabosti v druhých. Je to až okaté, pritom čítam kadejaké oddychovky tohto typu, a preto by som najradšej dala palec dole. Sebakritiku nájdete aj v oddychovkách, v tejto všetko vynechané, hrdinka je dokonalá a bezchybná. Spokojná. Pracovitá. Správne názory. Nevravme na ňu ani mäkké f. Mňau.

28.12.2024

Vďačnosť naozaj môže byť aj druhom otroctva, to je vlastne téma drobnej poviedky. Alebo večné ospravedlňovanie sa. Zvyčajne to robia ženy. Treba s tým prestať. Ustavične prejavovať vďaku a ospravedlňovať sa za kadečo stavia človeka na nižší stupeň sebaúcty.
Veľká škoda, že je to len nejaký náčrt, pomaly ako blog. Autorka ako keby sa schovávala za prvým kútom a nechcela podrobnejšie rozpísať o novodobom otroctve zvanom au-pair, opatrovanie apod. Kde to skrátka je o nadštandardných službách, sluhovanie a posluhovanie, sama mám s tým skúsenosť. Poviedka mi pripomenula moju návštevu židovskej britskej rodine v lukratívnej oblasti na severo-západe Londýna, kde mi najstaršia dcéra poukazovala celý dom. Keby ste videli tie gestá a spôsoby... sotva 14 ročné dievča vedelo už, ako sa chovať k otrokom.
Autorka isto dobre píše, ale slabosťou tejto knihy je náčrt, na knihu to proste nestačí, je to ako krátky blog... a veľká škoda! Lebo literatúra má byť obrazom doby. A toto JE o našej dobe.
ps: bedminton by som si zahrala.

1 28.12.2024

Tak táto sa vydarila a teším sa, že som mohla Vianoce stráviť presne pri knihe, pri akej som chcela. Agátka je záruka napätia, skoro všetko prečítané, ale mala som šťastie v sobotu, až tri som našla ešte pre mňa v knižnici. Už teraz viem, že táto je naj z nich a spolu zatiaľ s Po pohrebe a Smrť v oblakoch, top trojka (ak nerátam Desať malých černoškov, to som však čítala v období praveku ako teenager). Výborné prostredie, postavičky, hurá, nie je šanca uhádnuť, aj keď tipla som aj tú osobu, ale skrátka tu niet šance... ak ste nečítali, urýchlene napraviť!!!

2 26.12.2024

Uhádla som!

26.12.2024

Myslím, že ten najsilnejší okamih sa nachádza na prvých stránkach, keď Makarenko vrazí jednu decku a to rukou, v ktorej je holúbok... to je skutočne zapamätateľný a veľmi tragický okamih života dieťaťa. Podobne asi ako keď malej Cosette vzali bábu a Hugo, svojím typickým jazykom, sa púšťa do popisu veľmi smutnej scény. Je to guča v hrdle, v očiach... Potom je to už rozprávanie príbehov, ktoré ma až tak nebavili. Skrátka, rozprávačský štýl, v tom mi vyhovuje skôr neprekonateľne sugestívny a intímny rozprávač Marcel Proust, alebo objemný García Marquéz, či Belyj...

18.12.2024

Po dlhej dobe kniha s vlastným jazykom... no zaujal ma ten šampón Sadko - bohatý hosť, asi keď sa vrátim do Ruska, budem sa pýtať na ulici každého, kde nájdem Sadka - bohatého hosťa, mhm.

:D

2 13.12.2024

Dejiny plné mužských omylov s dôrazom na stupiditu Britov, pomaly 80 % textu o Britoch, nuda, únavné, ach bože, koho už len tí briti s malým b zaujímajú, neznášam čítať ich dejiny, dejiny skutočného zla a bezkonkurečnej chamtivosti a arogancie, toľko som sa v živote načítala o nich, že už dávno sú pre mňa najmenej zaujímavým národom na tejto Zemi, viac ma zaujímajú tie mravce pod kameňom v afrických Rwenzori... no a kapitola sama o sebe: za neovládateľné mužské ego a vlastnú blbosť môže Eva, na to pamätajte! Stále o tom istom, je to veľmi, veľmi nudné a bez hodnoty... pre istotu vycapený portrétik nejakej ženy, ktorá ani nemá príbeh v knihe, či je to Alexandra? Tak tá ani nemá čo tam robiť, mal by tam byť Nikolaj.
Vidno, že je to zbierka písaná v rámci dovoleniek, neviem, kto je ten autor, akú má profesiu, nič som o ňom nenašla, ale takú subjektívnu zbierku vie každý štandardný grafomaniak spísať bez väčších problémov s pomocou wikipedie a pár zdrojov. Ako laik ešte ako tak mám slušne načítané černobyľské a napoleonské udalosti, tak vnímam túto knihu fakt skôr ako školské zadanie cez leto napíšte knihu o najväčších omyloch v dejinách. Radšej ju berte s veľkou rezervou a to vôbec nenarážam na výber, veď na to má každý právo; vybrať si, čo považuje za najväčšie omyly v dejinách človeka.

U mňa je to to, v čom sa orientujem najlepšie a súdim tak, že:
1. Napoleonovo rozhodnutie odovzdať sa do rúk Britom bola fatálna chyba! Mal mašírovať do Ruska, bolo by totiž pod úroveň pre cára Alexandra, keby sa tak choval k francúzskemu cisárovi, ako sa zachovali hentí globálni chamtivci. Napoleon by svoj záver života prežil omnoho dôstojnejšie, o tom som presvedčená. Síce v bolestiach (rakovina žalúdka), ale dôstojnejšie.

2. Stalinovo uprednostnenie Lysenka pred Vavilovom je donebavolajúca chyba, ktorá vzala život mnohým a dievčatko s vrkôčikmi v Kyjeve dnes stojí uprostred veľkých obručí so smutnou tvárou. Lysenko bol absolútne neschopný v agronómii. Vďaka tomuto rozhodnutiu Ukrajinci aj Rusi pokračovali v štafete masívneho hladomoru, ktorý mohol riešiť schopnejší, múdrejší a vlasteneckejší Vavilov. A Stalin zasypával svoju krajinu traktormi, ktoré slúžili tak akurát ako muzeálne exponáty. Tu nechcem obhajovať Lenina, stojí však za spomienku o jeho inteligencii, pretože kým bol on pri žezle, Vavilov mal voľné ruky a ak si dobre pamätám, Lenin Lysenkovi nedôveroval pre nedostatočné vedomosti v pestovaní plodín v rôznych pásmach.

3. Rozpad Československa. Z dlhodobého a geopolitického hľadiska to vnímam ako chybu. Tak aspoň sme urobili Nemčúrom radosť.

Tieto tri veci mi tak napadli pri čítaní či teraz. Ešte je napríklad asi škoda, že Fíni odmietli nezávislosť, ktorú im v listine ponúkala Katarína Veľká. Čo sa tu spomína, že Nežná revolúcia bola omylom, tak to by som brala skôr ako prirodzené prebratie štafety z východu, konkrétne z Číny (pekinské povstanie, jar 1989, zabití študenti). Čínska udalosť sa ako mor rozšírila do európskych krajín, presne ako kedysi kýchol Paríž (Franc. revolúcia) a Európa dostala nádchu. A pekinskú jar by som určite neoznačovala za omyl v dejinách.

1 30.11.2024

Zapamätajte si jednu skutočnosť: najmúdrejšími ľuďmi na tejto zemi sú babky. Ani dedkovia to nie sú, ale babky. Viem, o čom hovorím a táto kniha to dokonca potvrdzuje:D Babky, babičky, ktoré obdivoval už Rajskij v Úšuste, opísal Solženicyn v Matrione... no skrátka babky sú tie skutočné poklady životnej múdrosti, majsterky v kráľovskej hre "Život v spoločnosti", všetko majú v malíčku, všetko ovládajú (vzťahy predovšetkým, ľudské motívy), vedia všetko, čo platí na každého v každej vekovej kategórii, a mňa to aj doteraz fascinuje a rada ich počúvam. Psychologičky:)

Bohužiaľ, ale sú veci, ktoré si fakt človek musí preskákať na vlastnej koži, asi to inak nejde, resp. sme všetci zraniteľní a slová nejakej babky pochopíme ako "slová", ich význam uniká v dôsledku nedostatku skúseností a môže tridsiatnik rozprávať, že zažil život troch ľudí, je scestovaný, takže všetko už zažil, manuálne zručný, takže už je boh, ovláda štyri jazyky, kvantovú mechaniku, už je múdry, a dvesto programov v PC, má všetko pod kontrolou. Ale skutočne hovno vie taký človek! Veľké hovno! Vrátane mňa, vrátane všetkých nás. Nemôžeme preskočiť vlastný život! Preto robíme chyby ako táto pani. Ukážkový príklad pouhej zamilovanosti, zábavy, vôni peňazí, pretože dajme si ruku na srdce, je lepšie byť v spoločnosti muža s peniazmi než bez peňazí a trápiť sa. Autorka určite nie je zlatokopkou, ale určite hralo dôležitú úlohu aj fakt, že ten človek mal peniaze a pomáhal jej udržať si až nadštandardný materiálny život - zábavu. Poteší, ak je to v nejakej udržateľnej miere a nevyužívanie, pretože ženy, ak už kalkulujú, verím, že kalkulujú v kontexte a teda myslia skôr na potomkov než na seba, a ich zabezpečenie, ako to pekne popisuje Tolstoj v postave Kitty v Anne Kareninovej. S chlapom, ktorý sa nevie ani o seba postarať, to asi pôjde ťažko, logika. Dar sem-tam poteší, káva, výlet, a čo ja viem, ale "kupovať" si spoločnosť ženy, nuž, takto uvažujú mnohí chlapíkovia. Tu si treba dávať veľký pozor, je jedno, odkiaľ je, v tomto sú muži na celom svete rovnakí. Pár darčekmi si zakúpiť ženskú spoločnosť. To je ich pravidlo, ktoré autorka neakceptovala, nevnímala v rámci zamilovanosti, bola zraniteľná, zaľúbila sa, to sa proste stáva, za to netreba odsudzovať. Často sa však "vyhovárala" na kultúrne odlišnosti, myslím však, že tu nešlo primárne o to, šlo o to, že to neboal žiadna láska. Ani náhodou. Japonsko/Slovensko nezohráva takú úlohu, aby podkopalo základy skutočnej lásky. Tu nešlo o žiadnu skutočnú lásku, ktorou sa môže pýšiť tak 10-20% párov na celej Zemi, zvyšok dobabrané životy, ktoré sa prenášajú na decká a tie opakujú s úpravami, ale opakujú a znovu dobabrajú sebe a druhým životy.. a tak dále, a tak dále, svet sa točí dokola, to isté... Autorka len hľadala kúsok šťastia, to sa dá pochopiť. Ostražitosť ale veľmi klesne pod bod mrazu v zamilovanej a teda v tej najzraniteľnejšej fáze života. Nemôže zase ale všetko pripisovať rozdielnostiam v kultúre, aj ten jej manžel mal dobabraný život rodinný, jej chyba je, že si veci neoverovala, porobila skrátka chyby, ktorým sa mohla vyhnúť, keby mala odvahu prestať sa v živote iba "baviť" a riešiť prozaickejšie veci. Neskôr to aj miestami popisuje.Tento stroskotaný vzťah je chyba oboch, nie jednej strany. Ja dnes viem, že si vyžaduje obrovské množstvo odvahy vyjsť z toho najmä pre ženu, ktorá je stále závislejšia od muža a nanešťastie uvažuje v kontexte, dáva vyššiu hodnotu a význam dôsledkom, ťažšie spracováva následky. Lepšie je zotrvať v naivite, privrieť očká. A všetci do jedného predsa chceme pohodlnejší, bezpečnejší, komfortnejší život. Kto ho nám dá najviac, ak nie blízky človek? :)

Jej skúsenosť ukazuje skutočnosť z knihy o Hneve, ktorá je uplatniteľná v dlhodobej a globálnej! mierke : muži sa riadia pravidlami, ženy sa riadia kontextom... tu nastáva kolízia... žena si na začiatku musí zistiť, aké sú tie jeho pravidlá, muž sa musí naučiť uvažovať v kontexte (čo sa týka vzťahov, nie práce)... samozrejme, o ich rodinách a zväzkoch predtým by mali vedieť, žiadne klamstvá, to je celé umenie... ľahko sa to hovorí? Lenže presne toto majú na myslí nielen psychológovia, ale aj naše babky. V krátkodobej mierke je zase dobre uplatniteľná transakčná analýza Erica Berneho, ktorá oboznamuje príčiny drobných každodenných kolízií. Pre niekoho tu splietam, lenže tieto vecičky vám poskytnú vysvetlenie na všetko, čo prežívate v toxických, nešťastných životoch, plných trápenia. Ženy zväčša zostanú v pekle, pre deti, neuvedomujúc si, že práve tie decká najviac trpia :D Muži serú na všetko, riadia sa iba pravidlami v prítomnosti, čo nemajú doma, prípadne toho majú až-až doma, tak idú "spasiť" dáku inú, hľadajú, dobývajú, prípadne sa viac zažerú do práce a oženia sa druhýkrát s ňou, možno milosrdnejšia príčina rozvodu :D Všetci sme v konečnom dôsledku veľmi smiešni :D Je to na smiech, lebo sa nič nemení za tie stáročia, v ničom sme nepokročili, max si ženy zlepšili trochu postavenie v spoločnosti riadenej stále mužmi.

Strýko Držgroš povedal super vetu, že práca buduje charakter. Preto kvitujem na autorke, že po tej hosteske začala naozaj budovať charakter a mala krajšie pracovné pozície. Inak kniha je síce na dve hviezdičky pre absenciu umeleckej hodnoty (veď ide o oddychovku), ale dám jej tri, veľa je tam zo života Japoncov, je to pridaná hodnota, nikdy ma to Japonsko nelákalo, ani po prečítaní veľkého množstva pikošiek ma to tam neláka. Viem, že od 19.storočia všetky systémy skopírovali z celého sveta, či školstvo, zdravotníctvo, inak som doteraz nič nevedela o nich, tak knižka vám trochu predstaví ich svet. Kultivovaným písmom:)

Hrdá Slovanka Michaela :D

1 24.11.2024

No tu ma zradila obálka, ktorá sa mi zapáčila. Myslela som, že pôjde o nejakú poľnú, cezpoľnú:D oddychovku, ale hoci je štýl takmer ako slohový/školácky, rozoberá sa nepríjemná téma a to je život na Slovensku, na dedine. Čisté slovenské dno, čo sa týka zobrazenia krstných, ako to potom prešlo na dieťa, tak to je výpovedná ukážka slovenského dna, ktorá sa skrátka zle číta, chcela som to už mať za sebou... tie pasáže sú ironicky povedané aj na 5 hviezd, ale musím hodnotiť jazykový štýl, ktorý tu nie je. Má to byť oddychovka, ale je to oddychovka s dosť blbou témou, takže sa treba nastaviť na to, že nejde o letné čítanie a nepomôžu ani tie sladké na zjedenie spomienky, ktoré možno na druhej strane pomáhajú prežiť dospelým ľuďom, pretože sú mementom niečoho, čo dáva nádej, že ešte sa môže čosi podobného zopakovať... Nuž, niet pochýb, že autorka nemusela použiť štipku fantázie, to je na tom najsmutnejšie. 5hviezdičkový život Slovákov, najmä Sloveniek, snáď už v tomto storočí ich je pomenej než v minulom.

22.11.2024

Ľahká oddychovka, slepačí vývar pre dušu:), kto má rád aj tú módu... príbeh obsahuje aj pekné citáty od módnych návrhárov. Škoda trochu väčšieho množstva viet bez slovies, sekaných s dvoma troma slovami... v hovorovej reči je to v poriadku, ale v písanej forme to trochu reže oči a mozog. Inak odporúčam módnym fanatičkám. Tiež som rada listovala najmä Elle, jeden čas aj kupovala napriek vysokej cene, strihala som si obrázky najkrajších kúskov a najviac som mala rada Gucci v jeho objemnosti, nafúkanosti a masívnosti, či šlo o oblečenie alebo doplnok, často s nádychom exotickosti, a potom Chanel pre tvíd a uniformný zoštíhľujúci štýl, večná šachová hra dvoch farieb čb, skrátka moje srdcovky. Prada zvykla mať úžasné topánky, masívne pracky. Do pozoru ma dostávali či na obrázkoch alebo naživo saká, blejzre a kabáty/trenčkoty, ale hlavne tie saká! A veľmi ťažko som sa lúčila s niektorými, ktoré som naozaj pre opotrebovanosť musela dať preč:(:D Došlo to ďaleko, takže mnohé roky si saká už nekupujem, stále mám viac týchto kúskov, ktoré presiahli dávno 10-15 rokov. Secondhandy dnes nenavštevujem, ale v chudobnejších časoch zachraňovali moju túžbu nenosiť jednu vec dva dni za sebou :D Došla som do fázy, že som za celý mesiac nevzala jednu a tú istú vec na seba dvakrát, no dnes som nastavená už zase ináč. Veci som si kupovala posledné roky najmä mimo Slovenska. Najradšej mám teraz šaty, najmä zo zahraničia a riflovine sa roky vyhýbam.

22.11.2024

Kniha pre "veľkých chlapov" na kolobežkách v ceplákoch... :D
... a vizitka Ikaru, kvalita knihy zodpovedá aj kvalite pracujúcich ľudí pre Ikar, ktorí ju "preložili", dokonca "opravovali"... je to ich čistá knižná gilotína

1 17.11.2024

Dlho predlho som sa chystala na túto knihu, ktorú som si kúpila. A obsahovo sa mi čítala ťažko, bolo to občas také trýznivé čítanie a musela som psychicky oddychovať, dávať si pauzy, keďže moja sebareflexia je zdravá a taká silná, až je rokmi rokúcimi príležitostne využívaná ľudskými predátormi. V podstate do budúcna očakávam, že tento rok obsiahol posledného skazeného predátora či agresora, či čo to zač je, a po spracovaní novej stratégie sa mi situácia už nezopakuje a budem voči ľuďom vystupovať bezpečnejšími (či menej afektívnymi?) štýlmi. Pomeniť špatné vzorce, prevetrať dušu, urobiť jej údržbu je náročné, časovo aj psychicky. Dôležitá je podpora. Podstupujem práve cestu procesu reziliencie, naozaj je lepšie neidentifikovať sa ani s agresorom ani s obeťou (toto je ťažšie podľa mňa pre mnohých, najmä pre ženy), prerozprávať príbeh, akceptovateľný sebou aj spoločnosťou, dať veľké čau a minimálne takto ukončiť psychickú smrť, agóniu, apatiu, sebaľahostajnosť. Čo je dôležité, už nie som na to sama a taktiež sa nemusím spoliehať už len na knihy.

Knižka sa venuje aj povojnovým generáciám, niekedy až príliš, ale okej, párkrát som mala pocit, že autor je nejaký úchyl, ale to sú čisto subjektívne dojmy. Kniha je dobré zhrnutie nás všetkých, zhruba zrkadlom každého z nás... kto má odvahu, pozrie sa do zrkadla, neuvidí seba, ale dušu, zamyslí sa nad sebou. Kvitujem veľké množstvo príbehov, na ktorých sa vysvetľujú prípady. Zaujal ma hneď na začiatku príbeh o šálke čaju... je toho dosť, určite aj na 5 hviezd, ale dala som 4, lebo mi tam trochu chýba čohosi, asi viac vysvetlenia rôznych postulátov, ako prvá láska je druhá šanca, druhá láska tretia šanca a ďalšia nejestvuje... alebo v závere otázky, čo decká, ktoré prežili v detstve týranie? incest? chlad rodičov? následne rieši povojnových, že sú v menšej výhode, lebo zlo je pomenované, atď. Toto môže dráždiť zvyšné "detské obete".

Držím palce všetkým, ktorí sa usilujú nanovo budovať rezilienciu, popri tom je fajn si nájsť aj niečo, čo vám dá pocit, že ste živí, u mňa je to teraz beh. Takisto neodpisujte ľudí, ktorí sami od seba sa vám ozývajú. Zaujímajú sa o vás v dobrom aj v zlom. Chovajú sa čestne a s rešpektom. Nevyciciavajú vás. Viete, ktorí sú to a tie fragmenty, ktoré vám možno na nich vadia a bránia v kontaktovaní a pestovaní bezpečných väzieb, sú banality, na ktoré treba zabudnúť. Potrebujete ich. Aj oni vás. Potrebujeme sa navzájom. A stále platí, že aj noví ľudia môžu pozitívne prekvapiť a zažať tú potrebnú iskierku, ktorou sa končí psychická smrť a začína sa návrat do života. Ako sa píše v závere.

PS: bunkové steny v mozgu spomínané v knihe nie sú, to bol asi zlý preklad, keďže živočíšne bunky nemajú bunkovú stenu:D

1 10.11.2024

Ako sa píše v knihe, keď si človek uvedomí, ako sa veci majú, v podstate sa vystavuje aj ohrozeniu života. Ak si dobre pamätám, Budha tiež bol na pokraji smrti, keď chápal viac a nebyť okoloidúceho dievčaťa, ktoré mu ponúklo jedlo, asi by zahynul. Apatia je najťažším nepriateľom duše, depresia je oproti nej "príjemným oddychom". Je skutočne nebezpečná. Budhizmus sa asi najlepšie praktizuje v spoločnosti ľudí, v každom prípade a s odstupom času si myslím, že kladie veľké nároky na človeka. V budhizme je množstvo pravdivých vecí, ktorými by sa ľudia mali riadiť. Tu však po prečítaní knihy o hneve s dobrou poznámkou o kontexte je potrebné skonštatovať, že aj budhizmus je výsledkom mužskej mysle, ktorej kontext chýba a ten chýba aj budhizmu. Budhizmus nepodporuje kontext života, môže sa javiť z prírodného hľadiska ako neužitočný, lebo už len prečítaním tejto knihy si uvedomíme, že nepodporuje pokračovanie života. Mnísi nemajú rodiny. Nie je tu kontext, iba pravidlá. Tak je na človeku, čo si vyberie... či žiť podľa nejakých/vybraných/špecifických/genetikou, výchovou, životom a skúsenosťami vyselektovaných pravidiel ľudskej mysle alebo kontextu, ktorý je predpísaný prírodou. Pretože pamätajme na jedno: prv, ako sa človek vôbec zrodil, už dávno tu bola príroda a sme len jej výsledkom (resp. jedným z výsledkov).

1 02.11.2024