zipporah přečtené 804

Jed v šampanskom 2023, Agatha Christie

Super oddychovka! Neuhádla som:D Bol tam zaujímavý a stručný názor o úspešných ľuďoch, ktorí sú nešťastní. Áno, potrebujú opakovane dokazovať každý svoj úspech, pretože sú so sebou nespokojní a potrebujú lajky, pozitívne gifky, komentáre na hocičo od slepačej polievky až po pobyt v Thajsku... Človek vo svojej prirodzenosti má potrebu zdieľať veci, ale 90% ľudí dnes to robí s povzbudením sociálnych sietí. Keď získa mgr, vycestuje do Ameriky, či narodí sa dieťa, to sa ešte dá pochopiť, ale keď za úspech potrebný zdieľať považuje každodenný beh, turistiku, navarený obed, 2km prechádzky, sračku alebo fraktálne dennodenné zobrazovanie toho istého Gesichtu, tak už tu niečo nesedí s psychikou. Na nôtu Generácie P: Nedostatok pozornosti doma? Pocit menejcennosti? Nikto ťa nemá rád? Si ľahší ako vzduch? Objímaš stromy a viac si vážiš psov než ľudí? Poď na facebook a zdieľaj dnes, zajtra a každý deň svoje krivé nohy, plešinu, tetované obočie a svojho chlpáčika. V pohodlí doma spamuj, koľko vládzeš. Urob zo seba kvalitný spam, reklama sa ti odvďačí. Aj tento úspech sa ráta :D... celý text

Generácia P 2018, Viktor Pelevin

:D Tak jazykový štýl autora možno približne zodpovedá kombinácii Bulgakova a Eca. Teda nie je úplne pre bežného čitateľa, čím nechcem naznačiť, že ide o ťažké alebo výýýýsoko intelektuálne čítanie, skôr o psychické naladenie sa na autorovu vlnu. Ani ja som všetkému nerozumela, ale to nie je tragédia. Aj v prípade nenaladenia sa môže mať čitateľ zážitok z autorovho mixovaného humoru (tu cynizmus, tam irónia, inokedy sarkazmus). Takže keď budete splachovať záchod na návšteve, budete to robiť buď oprávnene, alebo... z konšpiračných dôvodov :D Téma kompromatov je zaujímavá... Pelevin asi nebude pre mňa úplne blízkym, niektoré Bulgakovove knihy sa mi zdali podobne chaotické, nezrozumiteľné, ale možno má ďalšie knihy, kde píše verejnosti prístupnejším jazykom. Ak nie, bude si musieť čitateľ vystačiť s vierou, pretože... "Rozumom Rusko nepochopíš, v Rusko sa dá iba veriť."... celý text

Citadela 1969, Archibald Joseph Cronin

Príjemná oddychovka, teším sa na ďalšiu. Postava Andrewa ma trochu iritovala, keď stúpal nahor, potom sa zrazu "uvedomil", ach, neviem, ale tak nečakám, že Cronin bude ako Dostojevskij :D nuž, a postava Christine sa mi zdala nereálna a bizarná na margo toho, že bola aj učiteľka, čiže nejakou inteligenciou disponovala, zároveň prežila neskôr osobnú traumu budúcej matky... Za takých okolností normálna žena by také správanie netolerovala, a opustila by podobné indivíduum, ale bola iná doba a väčšina žien si ešte spájala a mýlila prežitie/lásku so závislosťou na chlapovi. Je fajn, že v tomto sa súčasná spoločnosť posunula.... celý text

Sny 2020, Anton Heretik

Knihu o humore odporúčam viac, táto vyzerá ako "narýchlo" zbúchaná za pár týždňov... Pritom sami viackrát zdôrazňujú, aký význam má v živote človeka sen, sny, snívanie. Veď ako píšu, skoro tretinu života prespíme a ani Gilgameš neporazil spánok. Tak si myslím, že táto kniha predstavuje nejaké jedno promile témy, ktorá si zaslúži zodpovednejšie prepracovaný prístup, aký mali kedysi pradávno ľudia, myslím, že ich tam aj spomínajú v rámci veľmi stručných dejín. Kniha neurazí, ale ani nenadchne obsah. "Sen je správa pre bdelé ja, že má neodžité emócie." Takže odkazuje na to, aby sme sa snažili tie emócie žiť tu a teraz, a nie skrývať sa za iné emócie, potlačovať ich, alebo ich vyjadrovať materiálnymi vecami. Všetky tri spôsoby sú k.o. pre vlastné ja.... celý text

Detvan 1940, Andrej Sládkovič

Romanovovská cárovná 2019, C. W. Gortner

Tak som tu, aj so svojím komentárom :D Som zipporah, ale reálne som Michaela Romanovová a preto sa odmalička stretávam s otázkou, či som príbuzná tých cárov. Preto sa mi vždy ľahko nadväzuje konverzácia či s profesorom, či s babkou :D Lebo neverili by ste, ale aj stará pani s 20 ročnou diagnózou Parkinsonova choroba sa so mnou lúčila po našom interview so slovami, či mám ruský pôvod. Vtedy som mala 18. Samozrejme, najviac púta pozornosť posledná rodina, mňa to tiež dlho držalo, veď je to v podstate najväčšia rodinná tragédia v dejinách ľudstva, ale myslím si, že sú omnoho zaujímavejšie a historicky silnejšie osobnosti z tejto dynastie. Peter Veľký, celý jeho osobný život a panovnícke roky ma fascinujú. Ako človek musel vzbudzovať des a hrôzu, bol často neľudský, krutý, zlý, nie však v takom zmysle ako napríklad tupý a nemotorný Stalin - normálne vidím tú tvár Petra Veľkého, akoby ho bil palicou za tie nevyužité traktory, čo nahradil drahými obrazmi, možno aj obrazmi, ktoré Peter skupoval:D Nehovoriac o vyvražďovaní vlastných generálov... Ako panovník Peter mal Rusko v hrsti a pevne si ho v hrsti držal, dokonca tejto hrsti menil formu a veľkosť. A áno, vyžiadalo si to množstvo mŕtvych (napríklad švédske kosti pod Petrohradom). Veľmi sa mi páčilo na ňom tá neobvyklá zvedavosť, pre ktorú cestoval, v podstate je to predchodca moderného človeka, dnes cestujeme, pretože máme slobodu, sme zvedaví, chceme poznávať. On robil to isté, ale pritom svoje poznatky prakticky realizoval v Rusku. Mal cit pre vedu a techniku, ale aj umenie, a bol schopný zabiť vlastného syna. Fascinujúca a neskutočne rozporuplná osobnosť, na ktorú ani tisíc strán nestačí a na ktorú sa treba úplne odosobniť. Táto kniha (plná chýb, nespisovného vyjadrovania sa... pozdravujem neschopných korektorov, ktorí zabudli prerobiť jeden český výraz, takže kniha je možno prekladaná z češtiny) je o ďalšej osobnosti, ktorá mi unikala, Márii Fiodorovne. Ani som nevedela, že Mikulášova mama prežila, nevenovala som tejto žene pozornosť. No a po prečítaní knihy vlastne čitateľ pochopí, prečo si autor vybral túto postavičku. Chválim, že si vybral ju, vďaka autorovi som si mohla prečítať o novej osobe z dynastie. Ženy vždy mali oveľa výnimočnejšie a zaujímavejšie postavenie v Rusku, mohli vládnuť a patrili medzi prvé, ktoré mohli voliť (prvé boli Fínky), dokonca ani Britky ešte nemali právo voliť, keď Rusky chodili k urnám. Už z toho vyplýva, že postavenie ženy v Rusku bolo po viaceré stáročia diametrálne odlišné v porovnaní s takou Európou a mali prístup k moci, rozhodovali a muži sa s nimi radili. Boli chytré a tolerovali mnohé mužské primitívne vlastnosti, aby mohli mať svoje postavenie, námatkovo o tom píše chlap v prvej osobe v tejto knihe, občas som sa pousmiala, lebo skrátka vidno, že to píše chlap:D Je vtipné, že píše v prvej osobe:D Preto možno chýba knihe hĺbka, prípadne tempo deja nie je plynulé, čomusi sa venuje viac, čomusi menej, ale chápem, tak či tak aj tento výkon musel byť náročný na štúdium všetkého, čo sa dialo za jej života. Nuž, aj vďaka Anastázii Romanovovej, chytrej žene Ivana Hrozného sa Romanovovci tešili priazne. Ak by ste chceli viac čítať o prvých 17 rokoch 20. storočia, tak to určite siahnite po Impérium musí zomrieť. Získate prehľad o všetkom, čo muselo Rusko „stihnúť“ za 17 rokov, čo iné krajiny a oveľa menšie!!! krajiny s neporovnateľne nižším počtom etník mali na to obdobie ekonomických či ľudsko-právnych zmien oveľa, oveľa viac času. To sú hlavné príčiny revolúcie. Bála som sa, čo ma čaká na konci, vedela som, čo to bude. A tak som si v závere pomyslela, že tá úbohá žena mala šťastie, že nežije v dnešnej dobe. Prenos informácií bol ešte brzdený vojnou, takže Mária (či Dagmar) mohla žiť v neistote, čo je tiež hrozné, ale mohla mať nádej a navyše na neistotu bola zvyknutá. Ak by mala istotu, čo sa s nimi stalo, ani si neviem predstaviť, čo by už toto s ňou urobilo. Toľko mŕtvych vidieť, toľko atentátov, toľko krvi, zmrzačených blízkych, napokon toľko smrti... áno, posilnilo ju to aj, bez pochýb to bol človek s veľkým Č. No myslím si, že to bolo veľmi milosrdné, ak žila v nevedomosti a hádam ešte dlho nemala potvrdené, čo sa naozaj stalo s jej synmi. Aj nezainteresovaným človekom to pohne, a nieže matkou. Všetka tá energia, slzy a bolesť, prácne roky, žiť pre nich, pre Rusko, čo všetko musela zniesť, to všetko zahynulo rukami boľševikov. A Lenin bude navždy zapísaný do dejín ako vrah Romanovovcov. Tak, ako to nechcel, lenže... taká je pravda.... celý text

Klíče království 1948, Archibald Joseph Cronin

„Proti niektorým pokušeniam bojovať nemožno – človek si musí zatvoriť myseľ a ujsť pred nimi.“ Príjemné čítanie, nenútený rozprávací štýl, nie je možno špecifický ako Marquézov či Proustov (ten je určite nenapodobiteľný), ale je to plynulé rozprávanie o živote ako takom, tentoraz o kňazovi, jeho zážitkoch.. čitateľa drží v jemnučkom napätí, čo bude ďalej, skoro v závere aj trochu väčšie napätie... Nepoznám spisovateľov životopis, ale myslím, že tento román je zobrazením doby, do ktorej patrila aj problematika misionárstva... tentoraz v Číne. Milo ma prekvapila kniha vytiahnutá z knižnej búdky v Prešove, ktorú tento víkend odnesiem do búdky nad košickú Kalváriu :) Mám šťastie, lebo od tohto autora už niekoľko rokov mám ešte jednu neprečítanú knihu a určite mám v pláne požičať si Citadelu. A aj napriek pobožnej téme, ani náznak osobného autorovho tlaku na pohana:D Odporúčam!! "Keď ho ráno zobudil štebot škorcov na odkvape, pokým na tráve ešte ležala rosa svitania, prvou jeho myšlienkou bolo, že ani nemôže byť väčšie šťastie ako pracovať – veľa, rukami, trocha hlavou a najviac srdcom – a žiť takto proste blízko zeme, ktorá sa mu nikdy nezdala ďaleko od neba."... celý text

Nevesta messinská 1944, Friedrich Schiller

Krátka anotácia bez spoilera: príbeh o dvoch bratoch, ktorých spája iba hnev a nenávisť od detstva. Dej je vsadený do stredoveku na Sicílii. Kňažná dúfa, že sa bratia don Manuel a don Cézar udobria. Na scénu vstupujú zbory, sluha a jedna dievčina. Kľúčovým duchom príbehu je niekoľko rodinných kliatob, ktoré sa stali trvalým nebom nad domom kňažnej z Messiny. Zveršované napätie dramaticky stúpa... Môj milovaný spisovateľ, klasika, tradícia, umenie, krása, kultivovanosť, duch nemecký rozľahlých kvalít, a teda génius Friedrich Schiller ma opäť a znovu nesklamal. Príbeh s jednoduchou zápletkou, skromným počtom postáv, nijaká sofistikovanosť, nijaká autorská prefíkanosť, ako získať čo najväčší počet čitateľov. Nijaká túžba napísať najlepšie predávanú knihu. Možno sa naozaj stal tento príbeh a v krátkosti ho začul Schiller niekde na pol ceste na návštevu ku Goethemu. Bol to jeho jednoduchý úmysel, ktorý opriadol svojou filozofiou o kráse a umení. Tak nič iné ako 5hviezdičkový príbeh z toho ani nemohlo vzniknúť. A ja som si mohla prečítať tento vzácny literárny skvost, s veľkým šťastím nájdený v knižnici. Ako Hugove drámy som si aj túto vychutnala tak, ako to mám rada: hlasným čítaním, ktorý neskutočne posilní prežívanie deja. Určite ma počula aj susedka, ale prd rozumela, keďže je Francúzka, j´taime, monsieur Schiller. Všetkých pôžitkov sa radšej vzdiaľ, uč sa zriekať zhárajúcich krás, uč sa strácať všetko, čo len máš, bys´ aj v šťastí vedel znášať žiaľ.... celý text

Marína 1846, Andrej Sládkovič

To je ale smršť na slovenský spôsob! Myslím si, že toto dielo sotva docení školáčik v trinástich rokoch. Veď v takom veku sa učíme o našich spisovateľoch. Komická predstava. V sedemnástich na strednej je to už fajn, ale adolescent žije v inom svete a opäť hrozí skôr nedocenenie. Človek v takom veku nedokáže prežiť čosi také vo veršoch. Možno jestvuje výnimka 1 z miliárd, obdoba mladučkého Victora Huga s neuveriteľnou vnímavosťou, taký by sa kochal vo veršoch Sládkovičovej Maríne. Určite odkazujem každému slovenskému čitateľovi, ktorého sa literatúra drží aj dlho, dlho po školských časoch, aby siahol nielen na toto dielo. Jestli sa city moje rozlejú po srdciach v Tatrách žijúcich; jesti ohlasy moje zavejú kradmo do časov budúcich: rodáci mojej duše, krajiny! objímte obraz mojej Maríny...... celý text

Na kameňoch času 1973, Theo H. Florin

Ďalšia poézia, ktorej pomenej rozumiem, nedokážem doceniť, sú to zase také náhodne (aj keď viem, že nie sú náhodne) pospájané slová, ktoré ma majú citovo lapiť, ale nejde to... myslím, že tá posledná báseň Môj domov, bola pre mňa najviac pochopiteľná a je v nej podstata spokojného človeka: ... Keď pochopil že náš Osud je v nás Nie vo hviezdach Že prítomnosť je starostlivou materou Slnce svieti pre každého rovnako Trápenie nezvaľuje sa z muža na ženu Bolesti a starosti sú spoločné Radosť je z práce a zo života...... celý text

Moravianska Venuša 1984, Štefan Moravčík

Toto je presne tá poézia, na ktorú môj mozog nestačí rozumovo ani emotívne. Avšak súhlasím s autorom, že... "národy bez kníh sú nahé". Inak za ilustrácie by som dala 5 hviezdičiek, dodávajú tú správnu prahistorickú atmosféru. Tak som sa dívala na svoj suvenír: macedónsku venušu-matku s podobnými líniami ako tie kresby.... celý text

Sára kráčí do paláce 2024, Jana Benková

Na autorke sa mi páči to, že nemení štýl, stále je to ona. Aj v tejto knihe. Tematicky mi však nesadla, je to viac vymyslené než iné knižky a tak to aj dopadlo miestami. Stále kniha Pozývam ťa na večeru je jej najlepšia. Pevne dúfam, že sa v budúcnosti viac zameria na bratislavské reálie, má výborný prehľad a oddychový kultivovaný jazykový štýl na to. Myslím si, že BA-rácke reálie sú veľkým zdrojom, stačí sa prechádzať ulicami a človek vidí, táto zmes môže byť humorná, prečo nie, BA si už vypestovali ducha Západu, no stále sú tam prvky minulosti v ich správaní, najmä v takej tej prehnanej snahe ísť po západných trendoch, slovensko-rakúsky miešaný akcent, z toho vychádza niečo milé aj rozpačité pre Slováka z východu. A toto vie podľa mňa Janka podchytiť ako v knihe Pozývam ťa na večeru... Taktiež pohybuje sa v masmediálnom svete, to je obrovský zdroj inšpirácií, ktorý v budúcnosti môže využiť. Aj v kombinácii s romantikou, avšak asi až keď dá výpoveď v médiách :D... celý text

Moje srdce je more 1963, Heinrich Heine

Krásny preklad od Júliusa Lenka, teda ak čosi také prekladal, mohol by aj sám mať pekné básne, určite si ho požičiam. Zaujímavý a trochu smutný je osobný život Heineho, to jeho ochrnutie, chudák:( Nechápem inak ten zvláštny trend zahľadieť sa do sesterníc, tuším, aj Byrona to pochytilo. Zrejme sa stýkali rodiny viac, sociálne siete nefugnovali :D Heine je skvelý, komu sa páčia Byronove a Puškinove básne, môže bezpečne siahnuť po ňom. Aj básne s kapitalistickou témou sú skvelé. A pre môj hrob pripravte veľkú jamu. Jamu ako more. Kde všetky žiale a bôle sa budú môcť pochovať...... celý text

Step 1960, Anton Pavlovič Čechov

Ach, čo by som dala za to, keby som mohla sadnúť do kočiara, na voz a nechala sa unášať ukrajinskými a ruskými končinami! Nádhera. Čechov ma stiahol nazad k poézii. Vlastne zvyknem ku koncu každého roka dať si trochu poézie, hoci sa jej inak radšej vyhýbam. Tak ma Čechov naladil, že som si dnes v knižnici nazbierala zase priveľa kníh. Klasické porušenie záväzku, že vezmem iba dve zbierky básní a budem čítať konečne vlastnú knihu Cronina, Kľúč do kráľovstva. Avšak Heinrich Heine čaká.... celý text

Skupinová terapia 2023, Christie Tate

Veľmi sa nestotožňujem s príbehom tej dámy, ktorá sa rozhodla opísať do detailov svoje curriculum vitae. Občas ma iritovala z vlastných skúseností, napríklad ten moment, keď jej už aj Max povedal, nech prestane fňukať. Tiež som sa necítila komfortne pri ľuďoch, ktorí fňukali, že toto a hento nezvládnu a celý svet vedel, že podávali stále excelentný výkon. Našou akoby povinnosťou sme museli počúvať tie árie. Klasika na základke, strednej, na výške, počúvať donekonečna drísty jednotkárov, áčkarov, nositeľov červených diplomov, apod. :D Nikde nespomenula, že či má maniodepresiu, mne pripadalo, že má. Ak už idem pitvať aj intímne veci, napíšem o liekoch. Pretože mi nepríde bežné, že dospelý človek roky hádže vecami o zem, ubližuje si... A pretože si niekto môže pomyslieť, že brať lieky nemusí, stačí si nájsť dr. Rosena. Za ďalšie, knihu treba brať s ohľadom na kultúrne zvyky a mravy. Nemám pocit, že by sme to tak ďaleko dotiahli ako na Západe, hoci tam morálne a životným štýlom smerujeme. Vždy mi pripadalo zvláštne, koľko "frajerov" má Emma Watson :D Ale aj táto kniha poukazuje na zvyk ustavične "mať niekoho", len aby som nebol sám/sama. Aj tu takto rozmýšľajú ľudia, ale ešte stále sme konzervatívny národ a mať toľko partnerov za 5 rokov ako pani autorka, však to je čistá psychická samodeštrukcia. Duša nestíha absorbovať podnety, nestíha spracovať emócie, preboha... a tak sa duša automatizuje, ako to píše, človek ide na autopilota, len abz si splnil hlavný sebecký cieľ nebyť sám. Čo ma fuk po druhých, že ich viac-menej využívam pre svoj motív :D A oni nás, je to vzájomné. Každý ničí tým seba samého a takto mi to pripadalo v jej podaní. Priťahovala si jej podobných a zrazu sa čudovala, keď ju nechali. Z toho dôvodu som si priala, aby skončila kniha o "parížskom bordeli". Tomu sa vraví čisto lacné, povrchné a hyperbolické prežívanie, typické pre americkú kultúru. Nasilu vyhľadávať emotívne zážitky cez tvorby vzťahov, čiže sťahujeme na dno aj druhých. V Európe je trendom skôr vyhľadávať zážitkovosť v cestovaní. Duša sa trápi len nedôstojnosťou a nulovou sebaúctou. Je na to ešte jeden dobrý príklad, s ktorým sa podelím. V knihe sa spomína, že dve témy boli obľúbené pre dr. Rosena: sex a smrť. Sex, láska, to si vieme prečítať hojné skúsenosti autorky, čo však smrť? Námatkovo sa tam spomína jedna udalosť, áno, ktorá ju poznačila. Jeden moment. To je málo. Nič. Až smrť by sa mohla uraziť:), ale dá sa to pochopiť, autorka prekypuje životom a nadržanosťou. Smrť je náramne veľké dobrodružstvo, kričí Peter Pan. A ja kričím, že všetko je fejk, iba smrť je skutočná. Podľa predošlej knihy o láske by som sa nemala mýliť v tom, že práve skutočnosť z nás robí zraniteľných. Láska a sex robia z nás zraniteľných, nevysmievajme sa a nepohŕdajme zamilovanými ľuďmi. Treba premlčať toto obdobie, títo ľudia sú veľmi zraniteľní a žijú takmer bez vlastnej identity (prijali partnerovu). Osobne ale nepovažujem tento jav za skutočnosť. Je to fejk na druhú. Viď zážitky tejto autorky. No a smrť? Tak to je iný kaliber, nielenže z nás smrť robí zraniteľných, smrť je akýmsi experimentom, ako ustojíme vlastnú dôstojnosť. Či ju budeme mať stále vo vlastných rukách (väčšie šťastie), alebo bude v rukách iných, ako som ju mala v časoch opatrovania. Stále je to ale boj o dôstojnosť. Umierame, sme zraniteľní. Keď si predstavím seba namiesto autorky, a začnem písať o svojich zážitkoch z paliatívnej starostlivosti, kde mi 6 ľudí zomrelo za pár týždňov, traja v jeden, dvaja pred vlastnými očami, tretiu som odprevádzala, teda nebudem písať o partneroch, ale o umierajúcich ľuďoch, je to rovnocenná kniha, v ktorej nestíham emočne spracovať, čo sa deje. Na každú smrť ako naopak vášnivú/materinskú/atď lásku k niekomu potrebuje duša čas na spracovanie. Často som ho nemala. Poznačilo ma to, áno. Určite by môj rok vyzeral neskôr inak. Ale nedalo sa. Smrť, a teda skutočnosť ma oblizovala a tlačila k múru. Nestíhala som ani utrieť slzy, čo mi padali na keksíky od mŕtveho klienta. Musela som sa schovať do skladu pred životovm-fejkom, fejkovým životom nás všetkých, aby som mohla objímať keksíky, aspoň na chvíľku byť sama so sebou a rozlúčiť sa, uvedomiť si, čo sa deje, že tieto keksíky už nebudú odmenou za zjedený obed či večeru... Musela som ďalej pracovať, ale poviem vám, pretvarovať a fejkovať život sa nedalo, musela som to povedať niekomu, videli mi na tvári tú ohromnú skutočnosť. Už viem, ako sa cítili Remarquovi vojaci a chápem vypleštené oči Dakoty Fanning vo Vojne svetov. Čo musel prežívať Dostojevskij na poprave. Skutočnosť je to, pred čím utekáme, ale neuvedomujeme si, že utekáme smerom k nej. Treba porozumieť sebe samému. Inak zošalieme. Buď utrpíme traumu ako Dosty, alebo skončíme v ústave ako Hugova dcéra. Láska a smrť nás približuje k skutočnosti. Dávajme si pozor v tomto období a obklopme sa ľuďmi. Nebuďme sami.... celý text

Plavý kôň 1974, Agatha Christie

Zhasnite! 2019, Monika Macháčková

Skvelý nápad s rozporcovanými hviezdičkami znovu využijem. :D Páči sa mi, ako hlavná hrdinka funguje povahovo bezchybne. Ani jedna negatívna povahová vlastnosť. No dôležité na nej je, že vidí slabosti v druhých. Je to až okaté, pritom čítam kadejaké oddychovky tohto typu, a preto by som najradšej dala palec dole. Sebakritiku nájdete aj v oddychovkách, v tejto všetko vynechané, hrdinka je dokonalá a bezchybná. Spokojná. Pracovitá. Správne názory. Nevravme na ňu ani mäkké f. Mňau.... celý text

Kambodžská ambasáda 2015, Zadie Smith

Vďačnosť naozaj môže byť aj druhom otroctva, to je vlastne téma drobnej poviedky. Alebo večné ospravedlňovanie sa. Zvyčajne to robia ženy. Treba s tým prestať. Ustavične prejavovať vďaku a ospravedlňovať sa za kadečo stavia človeka na nižší stupeň sebaúcty. Veľká škoda, že je to len nejaký náčrt, pomaly ako blog. Autorka ako keby sa schovávala za prvým kútom a nechcela podrobnejšie rozpísať o novodobom otroctve zvanom au-pair, opatrovanie apod. Kde to skrátka je o nadštandardných službách, sluhovanie a posluhovanie, sama mám s tým skúsenosť. Poviedka mi pripomenula moju návštevu židovskej britskej rodine v lukratívnej oblasti na severo-západe Londýna, kde mi najstaršia dcéra poukazovala celý dom. Keby ste videli tie gestá a spôsoby... sotva 14 ročné dievča vedelo už, ako sa chovať k otrokom. Autorka isto dobre píše, ale slabosťou tejto knihy je náčrt, na knihu to proste nestačí, je to ako krátky blog... a veľká škoda! Lebo literatúra má byť obrazom doby. A toto JE o našej dobe. ps: bedminton by som si zahrala.... celý text

Vražda je zvyk 2011, Agatha Christie

Tak táto sa vydarila a teším sa, že som mohla Vianoce stráviť presne pri knihe, pri akej som chcela. Agátka je záruka napätia, skoro všetko prečítané, ale mala som šťastie v sobotu, až tri som našla ešte pre mňa v knižnici. Už teraz viem, že táto je naj z nich a spolu zatiaľ s Po pohrebe a Smrť v oblakoch, top trojka (ak nerátam Desať malých černoškov, to som však čítala v období praveku ako teenager). Výborné prostredie, postavičky, hurá, nie je šanca uhádnuť, aj keď tipla som aj tú osobu, ale skrátka tu niet šance... ak ste nečítali, urýchlene napraviť!!!... celý text

Dům na úskalí 2005, Agatha Christie

Uhádla som!