Adhara komentáře u knih
Zaujímavá dystópia. Oceňujem, že smerovanie deja neskĺzlo ku klišé, hoci na to malo množstvo predpokladov. Napokon sa však vyberie realistickejšou cestou. Malo to celkom silnú atmosféru podivnej spoločnosti, života v sústavnom strachu, miestami nepatrného uvoľnenia, ktoré však napokon vyústi do ešte väčšieho strachu... aj keď chvíľami som mala už toho atmosférotvorného filozofovania hlavnej hrdinky celkom dosť. Malo tam však svoje miesto. Chápem, že zameranosť na detail, prežívanie a sny by bolo prirodzeným dôsledkom intelektuálnej aj zmyslovej deprivácie Služobníc.
Po stránke vedeckej odbornosti a uveriteľnosti super. Po stránke emócií, postáv aj rozuzlenia slabé. Typické hard sci-fi.
Najlepší diel ságy. Niektorým čitateľom sa nepáči pre svoju epizódnosť – s výnimkou začiatku a konca ide len o Rolandove spomienky, ktoré nemajú na zvyšok ságy žiadny dopad. Mne sa ale pozdávala práve jeho izolovanosť, ktorá zapríčinila fungujúcu ucelenosť. V Čarodejovi a skle zároveň King asi najviac zo všetkých svojich románov upúšťa od svojho typického Kingovského štýlu, čo mu pripisujem k dobru. Navyše sa mu v ňom podarilo vytvoriť silný, presvedčivý a vyvážený príbeh z veľmi pestrých prvkov (nielen) fantastiky, čo je pekelne ťažké.
Výborne podané nadšenie mladého človeka z nádhery sveta, jeho fanatická túžba písať narážajúca na tvrdý odpor jeho okolia, a napokon vyhorenie s temnotou depresie. Táto kniha mi ukázala, že hoci sa od čias, kedy sa odohráva, zmenilo mnohé, redaktori zostávajú stále rovnakí.
Je to jedna zo vzácnych skoro realistických sci-fi. Watney nad dianím na Zemi a témami typu život, vesmír a vôbec dumá len minimálne. Namiesto toho koná. Tým, že príbeh neskĺza k filozofovaniu a nie je chudobný na akciu, by to bolo vlastne celkom svižné a ľahké čítanie, nebyť skutočnosti, že sa predsa len treba sústrediť, keď Watney vysvetľuje, čo, kam a prečo zapája, alebo čo s čím chemicky zreaguje. Oživuje to humorom, ktorý mnohí čitatelia hodnotia ako pozitívny a sympatický prvok – mojou šálkou kávy však akurát nie je. Obzvlášť spôsob Markovej komunikácie s ostatnými mi bol trochu protivný. Niekedy mi pripadal ako trápny pubertiak, ktorý sa vie normálne správať iba keď je osamote, ale v spoločnosti musí zo seba robiť šaška, alebo, úprimnejšie povedané, debila.
Kým prvá časť knihy prebiehala originálne, verne a vzdialene od známych filmov, v druhej polovici akoby si autor uvedomil, že realistickosť je síce fajn, ale Watneyho ňou nezachráni. Začnú sa v nej objavovať prvky trochu skĺzavajúce do klasického klišé amerických katastrofických sci-fi filmov. Aj napriek tomu však Marťana hodnotím ako celkom vydarený počin súčasnej sci-fi.
Do čítania Temného leta od Dana Simmonsa som išla na základe tipu, že je podobné ako Kingovo To, ale ešte lepšie. Kniha však očakávanie nenaplnila. Na rozdiel od Kinga pri Simmonsovi mi chýbal pocit prepojenosti prvkov knihy. V Temnom lete deti nad potvorami takmer vôbec nepremýšľali – zišli z očí, zišli z mysle, a trvalo naozaj dlho a stálo veľa desivých príhod, kým si príšery vynútili ich ctenú pozornosť. King bol v To možno miestami rozvláčny, ale Simmons bol v temnom lete extrémne rozvláčny. Simmonsove prázdninové úseky ani nevytvárali atmosféru, ani som nevidela nijaký ich význam pre strašidelnú zápletku. Zaťažuje čitateľa rozvláčnymi popismi rozličných častí mesta, ktoré mi okamžite vyfučali z hlavy, a dej nikam neposúvajúcimi podrobnými popismi detských letných hier. Jeho štýl je taký únavný, že raz som zadriemala uprostred scény, kedy na jedného hrdinu mierili puškou – čo samo osebe vypovedá o nulovej gradácii, schopnosti vyvolávať napätie či nebodaj strach.
Dávam vysoké hodnotenie najmä preto, že je to niečo iné. Fakt iné než sme zvyknutí z mainstreamu, dokonca iné, než sme zvyknutí z (brakovej) sci-fi. Zmieňovaná podobnosť so staršími dielami iných autorov je podľa mňa dosť slabá a niektoré námety sú skutočne veľmi originálne. V niektorých poviedkach nás autor zanesie do svetov, ktoré zjavne nie sú tým naším, fungujú podľa iných pravidiel, ale poctivo sa ich držia a majú vysvetlenia v plnom súlade s logikou daného sveta. Napríklad naozaj neobyčajné poňatia biblickej mytológie. V iných zase spoznávame náš svet, v ktorom sa zjavila nejaká čudesná novinka a opäť logické závery z nej plynúce. Priznám sa, že ako matematickému antitlentu mi čaro matematických point unikalo, ale všetko na mňa robilo dojem dobrého vzdelania a inteligencie autora. Najviac sa mi páčila poviedka Keď sa vám páči, čo vidíte. Najmenej ma oslovil čudesný svet Sedemdesiatdva písmen, kde si nie som istá, či som pointu a hlavnú myšlienku správne pochopila. Každopádne, ak ste ako ja otrávení z toho, že väčšina kníh je stále o tom istom, dajte šancu tomuto.
Slabý triler. V porovnaní s priemerom iných trilerov tam zase o toľko nejde. Začiatok vyzeral sľubnejšie, no čím ďalej som čítala, tým viac som sa nudila. Chýba gradácia aj napätie. Postupne mi začalo byť fuk, ako kniha dopadne, možno preto, že bolo jasné, ako dopadne. Postavy, hoci spočiatku nevyzerali plocho, sa v priebehu knihy zmenili na výlučne kladné (nanajvýš s niekoľkými chybami v minulosti) a výlučne záporné. To je nerealistické a plytké. No a ten presladený rozťahaný koniec... Odporučila by som to začínajúcim čitateľom kníh pre dospelých, tým, čo trilery veľmi nemusia a tým, čo chcú vyskúšať triler, no najprv slabý a jemný bez potokov krvi a ohrozenia celého sveta.
Tiež ste mali pocit, že presne viete, kam to smeruje? A prvé náznaky a zistenia tejto klišé schéme krásne nahrávajú. No nedajte sa oklamať. Tak ako u G. R. R. Martina, aj tu sa stretneme so zvratmi, ktoré sa v zaužívaných koľajach postavám proste nerobia. Na rozdiel od Martina si však autorka vystačí s oveľa menším množstvom násilia. Napriek tomu je príbeh veľmi tragický, veľmi pôsobivý a ponurý. Náznaky zlého konca trúsi autorka čím ďalej, tým viac. Hlavné postavy, najmä Cassie, sú však také sympatické, že si želáte, aby to radšej zbehlo do starého známeho trápneho klišé. Oni si to zaslúžia. No autorka rozhodla inak…
Vtedy v lese je detektívka s hlbokou psychologickou nadstavbou. Veľmi pekne a podrobne vykresľuje postavy, epizódy z ich minulosti, ako aj drobné detailíky, ktoré nemusia byť všetky použité – slúžia len na oklamanie nepriateľa, teda čitateľa, aby to nemal s tipovaním vraha také jednoduché. Rozbieha niekoľko smerov podozrení, v hre je i nadprirodzeno. Podrobne zobrazuje psychologické pozadie vypočúvania podozrivých a policajných postupov. A nádherne zobrazuje čisté priateľstvo medzi mužom a ženou. Jeho aktéri sú zábavní, živí, vtipní, žiadne zombie, na akých sa čiperní ľudia v dospelosti väčšinou premenia. U mňa dobré. Viem však, že sa určite nájde hromada čitateľov, ktorí budú túto knihu obviňovať zo zbytočnej ukecanosti.
No samotný koniec… priznávam, trochu ma sklamal a verím, že milovníkov klišé sklame ešte viac. Lenže to je daň za originalitu. Nesadlo mi aj to, prečo sa Ryan nesnažil viac bojovať a napraviť svoje chyby, keď si ich bol tak dobre vedomý. Román Vtedy v lese vám nezodpovie všetky záhady a nebude vždy viesť príbeh smerom, ktorý by sa vám páčil. Ak ale chcete od detektívky aj niečo viac než zaobalenú odpoveď na obligátne otázky „a kto je teda vrah?“ „a prečo ju zabil?“, je táto kniha správnou voľbou.
Marťan Mark Watney v sukni na Mesiaci – tak by sa dal zhrnúť celkový dojem z tejto knihy. Hlavná hrdinka Jazz je Markovým osobnostným dvojčaťom – technicky zdatná, oplýva (chvíľami trápnym) humorom, je striedavo sympatická a protivná a dostane sa do šlamastiky, z ktorej ju vytiahnu jej dobré odborné znalosti. No obávam sa, že väčšina mojich sympatií k nej vyplynula len z toho, že zhodou náhod som donedávna riešila podobný problém ako ona – chcela som lepšie bývanie a nevedela som, kde naň zohnať peniaze. Práve táto motivácia okolo Jazz roztočí kolotoč problémov, z ktorého sa už nevymotá. Zaujímavé (ale neprekvapivé) je, že hoci Jazz pochádza zo Saudskej Arábie, dušou je to hotová Američanka. Vlastne Američanka z filmov. Je príkladom nepresvedčivejšej osobnosti „čestného zločinca“ a človeka ochotného položiť za svoju vlasť aj život. Až na to, že za svoju vlasť nepovažuje USA, ale Mesiac.
A v tejto súvislosti nachádzam jedinú hlbšiu myšlienku v celej knihe: ukazuje nám, ako by mohlo vyzerať mentálne odpútavanie sa od Zeme. V tejto téme je totiž v sci-fi značná diera. Väčšina sci-fi kníh sa odohráva vo vzdialenej budúcnosti, kde sú domovom ľudí od narodenia iné kozmické telesá a Zem je v ich očiach už len nejaká bizarná rarita. Je to prudký kontrast so súčasnosťou, v ktorej si život bez Zeme nevieme po psychickej stránke ani predstaviť. Jazz je však v podstate prvá Mesačňanka. Narodila sa síce na Zemi, ale už v najmladšom možnom veku, aký je povolený, sa s otcom presťahovala na Mesiac. Zem jej nechýba a o návrate na ňu nechce ani počuť. Zvykla si totiž na slabú mesačnú gravitáciu. Nikoho z vás by asi tiež neblažila predstava, že by ste, hoci s liekmi, mali zrazu žiť v gravitácii 6-krát vyššej. Jazzin postoj je smutný, no (do istej miery) pochopiteľný.
Vedecko-technická stránka je podobne ako v Marťanovi premakaná, aj keď podobne ako v Marťanovi sa mi nadvihlo obočie pri dvoch odborných problémoch – opäť z biológie. A jeden z nich ani nie je nijako zložitý – to je čo za argument, že pod kupolou na Mesiaci nemôžu rásť stromy preto, lebo sa dospelé stromy nedajú dopraviť kozmickou loďou? O semienkach autor ešte nepočul?
Celkovo hodnotím Artemis ako nenáročnú, čítavo napísanú knihu s uveriteľnými kulisami, ktorá však s výnimkou jednej (a to možno ani nechcenej) myšlienky prináša len klasický hollywoodsky scenár.
Dobrá, inteligentne a čítavo napísaná kniha. Hlavný hrdina je bystrý nie iba preto, že to autor tvrdí, ale skutočne tak koná a uvažuje. Autor rozohráva viacero pestrých dejových liniek, ktoré sa (väčšinou) vyvinú neočakávaným spôsobom. Vrátane vzťahov. Vhodné čítanie pre náročnejších čitateľov trilerov. Nie všetky otázky sa však zodpovedajú. Najviac ma zarazilo, že ani prvopočiatočná a zdá sa, že najdôležitejšia zápletka, sa nevyriešila. Ale to je cena za originalitu.
Veľmi pekne spracovaný príbeh, teda jeho väčšinová časť. Škoda, že sme sa už v strede dozvedeli pointu a v tomto smere nenastal žiadny zvrat. Bývalo by lepšie, keby sa atmosféra, podozrenie nadprirodzena udržala dlhšie. Páčila sa mi však psychológia postáv, ich realistické prežívanie smútku, kopa nebanálnych a zaujímavých detailov, aj to, aké odlišné postavy autor vytvoril – neboli, ako u kopy iných autorov, na jedno či dve kopytá. Príbeh šiel trochu do hĺbky, nie priveľmi náročnej, ale dostatočnej na to, aby ma veľmi zaujal a na jeho čítanie som sa tešila. Postava Melissy mi bola veľmi sympatická, ostatné omnoho menej, ale dalo sa to vydržať. Autor však riadne pokazil záver. Polopatistický, klišéovitý, neuveriteľný. Všetko, čo sa dialo od začiatku pôrodu, bolo z môjho pohľadu absolútne strašné a navyše predvídateľné. Za to by si zaslúžil strhnúť minimálne dve hviezdy.
Nepodarilo sa mi to dočítať. Štýl bol pre mňa extrémne, ale naozaj extrémne nečitateľný. Na ženské romány síce nie som ani tematicky, ale pri dobre napísaných mi nerobí problém dať im veľa hviezdičiek. Toto ten prípad nie je. Aj cez Rozum a cit som sa prehrýzla len s najväčším sebazaprením a zostávam v nemom úžase nad tým, aká je Austenová obľúbená autorka...
Priemerná dystópia, ktorá nenaštve ani nenadchne. Zanecháva hromadu nezodpovedaných otázok a to tak po stránke technického riešenia (prečo napríklad v sile nie je výťah?) ako aj po stránke motivačnej. Napríklad aj otázka z anotácie, prečo ľudia vykázaní mimo sila a odsúdení na istú smrť vyčistia kamery, zostala nezodpovedaná. Respektíve, jej zodpovedanie je krajne neuveriteľné. Otvorených zostáva aj priveľa ďalších vecí. Čítavé pasáže sa striedajú s menej čítavými. Rovnako vyvážená je aj ohľadom klišé a prekvapivých zvratov. Sila atmosféry aj sympatie k postavám sa pohybujú v škále šedého priemeru.
Prvou zaujímavosťou tejto knihy je samotný jej názov. Hoci je písaná v prvej osobe z pohľadu ženy, Rebeka nie je meno tejto hlavnej hrdinky. Meno hrdinky sa vlastne nikdy nedozvieme, no jej to tak majstrovky zakamuflované, že som si túto zvláštnu skutočnosť pri prvom prečítaní vôbec neuvedomila. Rebeka nie je ani žiadna iná vystupujúca postava. Je to žena, ktorá je v čase, keď sa začína odohrávať príbeh, už mŕtva. A napriek tomu sa zdá, že sa okolo nej toho točí až priveľa.
Zápletka môže niekomu evokovať podobnosť s Janou Eyrovou. V oboch knihách máme tajuplné panstvo dýchajúce históriou, lásku staršieho bohatého muža k veľmi mladej chudobnej sirote, a nevyriešené otázky ohľadom jeho prvého manželstva. Rebeka sa však veľmi rýchlo vydáva vlastnou cestou k vlastným nečakaným zvratom a odhaleniam. Svojím spôsobom sa mi páčili obe knihy. Milujem atmosféru starých anglických sídiel, nádherne zariadených, no pochmúrne prázdnych, ktoré pôsobia na nervy citlivej hrdinky. A hoci atmosféra dýcha tajomnom, ani jedna kniha napokon neskĺzne k nadprirodzenu – všetko dostane svoje vysvetlenie.
Pri Rebeke ma fascinovala autorkina schopnosť popísať očami hrdinky, ako si vytvára obraz o svojej zosnulej predchodkyni. Ako len na základe niekoľkých náznakov a množstva fantázie postavy dokázala priblížiť celú tragickosť predčasnej smrti úchvatnej Rebeky, priam cítiteľný žiaľ nad skonom ženy, ktorú nikdy nepoznala. Tieto pocity sú ešte silnejšie v kontraste s rozuzlením, ktoré nasleduje. Kniha je skrátka brilantne napísaná – možno ani nie tak v mikromeradle, lebo drobné nedostatky štylistiky sa tam iste nájdu (mnohé je ale zrejme spôsobené aj archaickejším štýlom staršieho diela), ako skôr v makromeradle, v schopnosti fabulovať a naozaj na čitateľa zapôsobiť nečakanými zvratmi.
Prečítanie tejto knihy bol „ťažký pôrod“, potrebovala som prestávky, prekladanie stráviteľnejšími kúskami. Pritom ma lákala už dlho (film som nevidela). Štýl je veľmi náročný, text slabo členený, čo čitateľnosť zhoršuje, postavy okrem troch-štyroch som si plietla, často som ani poriadne nevedela, o čom čítam, boli to hlavne pasáže o kacíroch, minulosti a filozofii. Boli tam dobré podmienky na atmosféru, ale necítila som žiadnu. Takisto ani takmer žiadne emócie. Listovať stále dozadu, aby som našla preklad latinských slov, tiež na čitateľnosti nepridáva.
No niektoré prvky ma lákali a pri čítaní udržiavali. Priťahovala ma tajomná knižnica a ešte tajomnejšia kniha, tiež nespočetné odkazy na Apokalypsu. Viliam mi bol sympatický, na hlboko veriaceho človeka, navyše žijúceho v stredoveku, mal pekné a pritom uveriteľne racionálne myslenie.
Obsah tajomnej knihy, pre ktorú vyhaslo niekoľko ľudských životov, ma ale riadne sklamal. Nenadchlo ma ani rozuzlenie a zakončenie. A moju namrzenosť dovŕšili autorské poznámky na konci, v ktorých nás, čo píšeme knihy v návaloch hlbokej inšpirácie, označuje za klamárov. Hoci on tú knihu vytvoril vedome, pracne, čisto rozumovo a bez srdca (a bez urážky, presne tak sa aj číta), existujú aj iné spôsoby.
Tak na tri a pol hviezdičky. Dala by som štyri, ak by to posledná tretina knihy, ktorá mi pripadala písaná narýchlo a nedotiahnutá, nezrazila. Až do nej to ale konečne vyzeralo ako kniha, ktorej upútavka neklame. Naozaj mala všetko, čo od duchárskeho príbehu očakávam. Tajomno, pútavé zápletky, dobré postavy, zimná atmosféra... príjemná oddychovka na dlhé zimné večery.
A teraz spoiler:
Posledná tretina, ako som už písala, bola taká hrrrr. Nejako som nepreciťovala ten des, pocity už boli popísané len v skratke, konanie nie vždy logické. A niektoré klišé ma sklamali - ako že naši milovaní vrátení zo záhrobia musia byť zlí, telesne aj duševne znetvorení a chcieť zabíjať ľudí, oživovanie je fuj (bože, takých poučení som už čítala na tisíce!) a tiež mi riadne dvíhalo obočie, že si rodina adoptuje dievča, ktorej rodičia sú nezvestní a adoptívni rodičia boli poslední, čo ich videli. To im vari byrokracia dovolila?
V porovnaní s priemerom kníh, ktoré som prečítala, ide o nadpriemerné dielo, ale v rámci tejto série mi pripadá výrazne slabšie ako predošlý diel. Dej sa začína posúvať oveľa miernejším tempom, u postáv Brienne a Sansy sa prakticky až s výnimkou ich poslednej kapitoly vôbec nič nové nestane. Pridávam sa tiež k tým čitateľom, ktorých nenadchli Greyjoyovci a Dorne mi tiež nebolo dvakrát pochuti. Arya, tá toľko obdivovaná postava, ktorá si zaslúžila hromady súcitu, zrazu začína byť divná a prestávam jej fandiť. Nepochopila som, čo s ňou robia a prečo si to ona necháva robiť namiesto toho, aby sa snažila dostať k Jonovi. Samwell bol na tom lepšie, ale jeho kapitoly boli tak hlboko depresívne, že som do nich tiež nemala veľkú chuť. Najzaujímavejšie boli pre mňa kapitoly písané z pohľadu Jaimeho a Cersei. Ale zakladanie nových dejových línií v takto pokročilej fáze série ma znepokojuje rovnako ako skutočnosť, že o to menej miesta zostáva na rozplietanie tých starých.
Veľmi zaujímavá kniha, moja prvá od tohto autora, ale nie posledná. Mení náš pohľad na stormy ako na hlúpe bezmocné stĺpy, odhaľuje, že sú oveľa zložitejšie, prispôsobivejšie a vplyvnejšie, než sa na prvý pohľad zdá. A to bez ezoteriky o nejakej múdrosti matky prírody – naopak, cez vedu zvanú epigenetika. V hrozbe globálneho otepľovania odhaľuje svetielko nádeje. Je určite potešiteľné, že najlepšie, čo môžeme urobiť, je zasahovať do lesov čo najmenej, namiesto otrockej lesníckej práce, ktorá vyprodukuje slabé, chorľavé stromové plantáže. Kniha je zrozumiteľná a čítavá. Jediné, čo by som vytkla, je trochu prílišná zaujatosť, ktorá z niektorých pasáží trčí. Zdá sa, že autor napríklad schválne podceňuje životnosť drevených výrobkov a nevysvetľuje dostatočne, prípadne vôbec, niektoré protiargumenty svojich teórií. Chcem autorovi veriť, veď výrub stromov neznášam, no aj tak by som vedela argumentovať proti nemu.
Čítala som až mnoho rokov po prečítaní Pána prsteňov. Čítať najskôr trilógiu a potom Hobita nie je zlé – človek má síce vyspojelrované, že Bilbo prežije a dostane sa k Prsteňu, ale čitateľ konečne vidí, ako presne (aj keď túto scénu si v Pánovi prsteňov pripomenieme) a tiež ako Bilbo prišiel k ďalším artefaktom, ako sú brnenie z mithrilu či svojmu meču Žihadlu. A najmä ako prišiel k svojím dobrodružným sklonom. Podľa Pána prsteňov som ale čakala, že v Bilbovi bude viac prirodzeného dobrodruha – v skutočnosti je však, ako každý bežný hobit, väčšinou len vlečený družinou, do akcie odkopávaný čírou nevyhnutnosťou a neustále je mu smutno za pokojom domova.
Táto kniha nejde až tak do hĺbky a podrobností ako Pán prsteňov. Nemá preto ani toľko atmosféry. Zato je, aspoň formálne, akčnejšia, hoci akčné scény v podaní Tolkiena ma veľmi neberú. Schéma deja je taká, že putujúca družica striedavo narazí na tvory, ktoré ich takmer zabijú, a potom zase na tvory, u ktorých si oddýchnu, dobre sa najedia a doplnia zásoby. Táto umelá symetria sa ale azda dá rozprávke odpustiť.