Adigiotto
komentáře u knih
Yalomov rozprávačský talent robí z psychoterapie vzrušujúcu vedu.


(SPOILER) Literatúra o utrpení v koncentračných táboroch je dnes pomerne obsiahla, preto autor musí zaujať aj inými fabulačnými prvkami, než samotným utrpením. Kniha je napísaná celkom čitateľne a originálny prvok je hlavná postava - černoška Sidónia, ktorá sa omylom dostane do transportu smrti aj so svojimi deťmi. Literárne som však čakal viac nepredvídaných zvratov, prepracovanejší dej, ako ho ponúkol napr. Imre Kertész v nezabudnuteľnej knihe Bezosudovosť (Človek bez osudu). Nepresvedčilo ma ani stvorenie si vlastného mytologického boha Agenora. Podobnú fantáziu by som čakal od jej detí, nie od dospelej ženy a zdravotnej sestry. Pochopiteľnejší by bol návrat k viere prapredkov (ako sa stáva vo vypätých životných situáciách), ktorá by pôsobila ako múr proti strate identity a zároveň ako zábezpeka vlastnej ľudskej hodnoty. A že sa Sidónia mala k čomu vrátiť, dokazuje internetový odkaz. Ako Antilčanka musela poznať mnohé z uvedených božstiev. Stačilo si vybrať.
http://ancientantilles.com/mythandreligion.html


(SPOILER) Moderný čitateľ nevyžaduje vždy príbehy podávané na tácke. Naopak, spolupráca s autorom na dotváraní príbehu podnecuje vlastné interpretácie. Priestor medzi spisovateľom a čitateľom je dôležitý pre slobodu čítania. V tomto prípade som sa však priveľmi strácal. Časté odbočky, podľa mňa zbytočné, pôsobili ako priehrady na rieke. Zbrzďujú a spomaľujú tok myšlienok, pretekajú cez breh, odbáčajú do vedľajších ramien, prípadne ho celkom zastavia. Takou dejovou odbočkou je Anilina priateľka Leaf, ktorá sa v románe ani raz „neukáže“. Vnímame ju len v rozhovore cez telefón a v spomienkach hlavnej hrdinky. Nijako mi nepomohla pochopiť Srí Lanku. Zato obeť, pre pochopenie bratovražednej vojny absolútne kľúčová, je nanešťastie odbavená na pár stranách. Škoda. Akoby autor písal knihu v rôznych obdobiach. Záver knihy (a iba záver knihy) písal rozhodne v dynamickom.
(Upravené, a dúfam, že bez spoilera)


(SPOILER) Azda najväčší prínos diela je nasmerovanie pozornosti čitateľa na krutosť osudu ženy, ktorú spoločnosť odsúdila na život v samote. Osobne som presvedčený, že aj beletria prispela k novodobým spoločenským zmenám v podobe zrovnoprávnenia mužov a žien, všeobecného volebného práva, novej sociálnej politiky a pod. Tu sa však môj obdiv k sociálno-kritickému kontextu knihy končí. Effi Briestová je žena, ktorá má pre mňa len obmedzené čaro. Je naivná, málo vzdelaná (hoci nie hlúpa), poverčivá, náladová - a čo je najhoršie, nič nerobí pre to, aby to zmenila. Do krajnosti ju rozruší šuchotanie závesu, ktorý si vysvetľuje ako vystrájanie strašidiel. Citovo ju vykoľají záhadná fotografia Číňana prilepená na stoličke. Skoro vo všetkom vidí mystické znamenia, ktoré jej predstavivosť vybičujú do krajnosti a nešťastne ovplyvňujú jej konanie. Pritom 19. storočie bolo storočím vedy a ženy v ňom hrali úlohu ako nikdy predtým. Vzorov mala viac než dosť. Škoda, nedostatok vzdelania a súdnosti určujú jej ďalší osud, ktorý končí spoločenským pádom. Effi Briestová je tak proti svojej vôli antihrdinkou.


(SPOILER) Knihu som bral do rúk s veľkými očakávaniami. Nie celkom ich splnila. Autor sa v tomto komornom príbehu vyrovnáva s nemeckou traumou sedemdesiatych rokov v podobe ultraľavicového extrémizmu. RAF (Rote Armee Fraktion) bola mimoriadne nebezpečná organizácia. Na svedomí má desiatky životov a rany sa doteraz nie celkom zahojili... Teroristu Jörga prepustili po vyše dvadsiatich rokoch z väznice. Jeho sestra pripravila v starobylom sídle na nemeckom vidieku stretnutie so starými priateľmi. Pozvaní prichádzajú, aby spoločne strávili víkend. Jörg je rozpačitá postava. Ani zásadne neoľutuje svoje činy, ani sa nechystá v nich pokračovať: "Viem, že sme použili násilie na nesprávnych miestach. Ale odpor voči násilnému systému sa nezaobíde bez násilia." Čakal som hlbší ponor do duše teroristu, aby som lepšie pochopil jeho motívy. Možno ani sám autor to nevie.
Mimoriadna znalosť tematiky pri čítaní nie je potrebná, chýbajú mi však poznámky k niektorým miestam. Napríklad Jörg v jednej reči spomenie len tak mimochodom Benna a Rudiho. To sú dve zásadné mená, ktoré ovplyvnili vývoj nemeckého terorizmu. Benno Ohnesorg bol zastrelený v roku 1967 pri demonštrácii. Jeho smrť bola jedným z hlavných motívov radikalizácie nemeckej mládeže (Meinhofová, Baader, Enslinová). Rudi Dutschke bol marxistický sociológ a intelektuálny vodca ľavicovej mládeže v 60-tych rokoch, ktorý rovnako ovplyvnil radikálnu mládež.
Preto si myslím, že poznámky pod čiarou by príbehu pomohli, no nie som si celkom istý, či by ho zachránili.


Knižka pre deti, z ktorej sa aj dospelý priučí.


Knižka v štýle romantizmu 19. storočia, plná fetišizácie osobných snov, cesty za sebou samým a hľadania toho pravého a jediného šťastia.
Znamená to, že nemáme mať sny? Nie, neznamená. Ale sny nie sú nutne dobrým radcom. Dná morí a oceánov, hory, púšte a pralesy sú plné kostí neznámych ľudí, ktorých hnala vidina vlastných snov.
"Kto si a odkiaľ prichádzaš?", spýtala sa dievčina.
Aurélien zašepkal: "Som sen. A prichádzam zo sna. Zo sna, ku ktorému už nemám kľúč."
Tak hovorí človek, ktorý stratil kontakt s vlastným rozumom.


Keď biológ, ako je Dawkins, obhajuje ateizmus alebo astrofyzik, ako Hawking, interpretuje pôvod vesmíru bez božského zásahu, môže to priniesť nové myšlienky do diskusie. Preto ma zaujalo prečítať si knihu od etológa Lorenza o problémoch modernej ľudskej spoločnosti.
Po prečítaní textu som bol sklamaný. Zatiaľ čo Lorenz mohol byť skvelým pozorovateľom husí, ako k pozorovateľovi ľudí mám výhrady. Niežeby človek nebol nahou opicou (Morris) alebo tretím šimpanzom (Diamond). Zložitosť človeka je však natoľko komplexná, že vyvodzovanie definitívnych záverov len na základe pozorovania ma vôbec nepresvedčilo.
Lorenz napríklad spomína prechádzku v lese s manželkou, kde stretli mladého muža, ktorý bicykloval so zapnutým rádiom. Lorenz z toho bez akýchkoľvek pochybností usudzuje, že mladý muž mal strach so stretnutia so samým sebou. Inými slovami autora, cyklista s rádiom trpí neurasténiou...
A čo na to mladík? Čo keď si zapol rádio len preto, že túžobne čakal na ohlásený rozhovor s nositeľom Nobelovej ceny Konradom Lorenzom?


Próza nie je esej, preto Pessoovu poviedku a anarchizme si nemožno mýliť s historicko-filozofickým textom. Fiktívny rozhovor medzi bankárom a jeho poslucháčom mu umožnil uvažovať o anarchizme literárne a teda neortodoxne. Pessoa pojem anarchizmu všemožne pretvaroval, poobracal, doplnil a možno aj prekrútil, až vzniklo niečo celkom nové, prekvapujúce a nanajvýš ambivalentné: bankár-anarchista. Cesta, ako sa rozprávač dopracoval k anarchii, ktorú nezavŕšil otvorenou revoltou a násilím, ale prijatím toho najnepravdepodobnejšieho povolania, aké si len možno predstaviť, je logický slalom - myšlienkovo inšpiratívny a vlastne zábavný. Celé dielko dokazuje len to, že všetky "izmy" sú ideológie, teda systémy myslenia a jednania. Ak máme slobodu a odvahu sa odpútať, ak máme štipku originálnej mysle, môžeme si dovoliť tie systémy obrátiť naruby. Prečo nie?
A pokiaľ to urobí niekto tak šarmantne ako Fernando Pessoa, som aj ja ochotný stať sa anarchistom - aspoň na tých pár okamihov, kým toto píšem.


Cítim sa nezaslúžene privilegovaný, že tak hroznej a rozleptávajúcej chudoby sa dotýkam len v predstavách pri čítaní knihy.


Ak poznáte aspoň základné črty Kierkegaardovho životopisu, je skoro nemožné oddeliť dielo od života. Mnohé z toho, čo Kierkegaard napísal, bolo určené očiam Reginy Olsenovej, jeho bývalej snúbenice. Zásnuby zrušil on sám. Bez tohto kontextu by bol Denník zvodcu iba zlostným a cynickým čítaním - čím nakoniec aj má byť. Lenže manipulácia úbohej Cordélie nie je samoúčelná alebo literárne izolovaná. Kniha je veľkým divadlom. Kierkegaard na pódiu hrá rolu Johannesa a Regina v hľadisku má pochopiť, že Cordélia je ona sama. V roli Johannesa sa robí horším než v skutočnosti je - alebo tomu aspoň verí. Jeho jediný cieľ je zaslať zašifrovanú správu:
Drahá Regina, odišiel som, aby som ťa nestrhol do priepasti.


Dnes sa možno čudujeme nad fanatickou zaslepenosťou nasledovníkov Jana van Leydena (Münster) a Girolama Savonarolu (Florencia). Ale 15. a 16. storočie neboli len storočiami Kopernika a Magellana, vedy a objavov. Bolo to aj prechodné (a teda dramatické) obdobie k novoveku. Starý poriadok sa rozpadal a tie akoby večné inštancie cirkev a monarchia strácali autoritu. Ideologické vákuum však nikdy nezostane dlho vzduchoprázdne. Vždy ho niečo zaplní. A čo je krajšie, čo je zmysluplnejšie a spásonosnejšie, ako na zrúcaninách starého sveta vybudovať kráľovstvo nebeské.
Lenže má to jednu neoddeliteľnú systémovú chybu: raj na zemi sa vždy končí terorom.


Dobrý prozaik a básnik nemusí byť zároveň dobrý esejista a filozof.


Dr. Pavol Strauss bol literátom stredoeurópskeho formátu: Stojac na židovsko-kresťanských pilieroch, písal dvojjazyčne nemecky a slovensky.
Začiatkom 90-tych rokov som ho stretol na prezentácii novej knihy. Videl som vyrovnaného a kultivovaného starčeka, ktorému nezostávalo veľa času a možno ani síl nanovo preniknúť do česko-slovenskej kultúry. Publikoval krátko pred rokom 1948, krátko po roku 1968 a krátko po roku 1989. Obdobia medzi tým mal zakázanú publikačnú činnosť. Písať však nikdy neprestal...
Spoločnosť priateľov Pavla Straussa usiluje o jeho blahorečenie. Konzervatívne prúdy na Slovensku si chcú prisvojiť všetko, čo sa prisvojiť dá. Načo je taká iniciatíva? Načo blahorečiť niekoho, kto patrí všetkým? Pavla Straussa to odsúdi na sladké podobizne v kostoloch, pred ktorými sa veriaci modlia za uzdravenie seba a blízkych.
Keď som si nechal od Dr. Straussa v onen večer podpísať knihu, oslovil som ho "majster". Tak mu hovorím aj dnes. Chcem s majstrom slova viesť vnútorný dialóg, nie sa k nemu modliť.


Zaniewského Potkana som si kúpil v čase, kedy sa knihy dali kúpiť len tak – naslepo a bez balastu všemocných recenzií a odporúčaní. Ceny boli nízke a riziko sklamania irelevantné.
Na mňa fungujú alegorické planéty opíc a zvieracie farmy. Ani Potkan nesklamal. Preto mi nevadí, že autor obdaril svoje potkany lepším zrakom a že chvost používajú ako chápadlo či končatinu. Nie je to vedecká štúdia, ale bájka a alegória. Je to príbeh o ľuďoch. Temný, drsný, animálny. Áno, animálny, lebo človek je z hľadiska evolúcie zviera s ešte len tenkou a krehkou škrupinkou socializácie. A zvieraťom možno navždy zostane.
Homo habilis sa na scéne objavil pred 100 tisíc generáciami. Homo sapiens pred 10 tisíc generáciami. Spoločnosť, ako ju poznáme, funguje zhruba 300 generácií. A moderný vek púhych 10 generácií…
Človek je len na začiatku cesty. Alebo si prestaňme niečo nahovárať a hrať sa na lepších než v skutočnosti sme, alebo vytvorme konečne svet, v ktorom Potkan poslúži iba ako štúdia dôb dávno minulých.


Faulknerov zložitý jazyk vyžaduje od vás absolútnu sústredenosť. Žiarlivo si pýta vašu obmedzenú pozornosť, nestrpí nikoho a nič okrem vás a knihy. Čítať a počúvať hudbu zároveň je nemožné. Vziať si knihu do električky - zabudnite. Ste len vy, osamelý čitateľ, a kniha. Ako je len lovec a medveď.
Pri mojej výprave za medveďom som sa stratil v záplave dlhých súvetí plných náznakov a symboliky. Neposkytli mi prepotrebnú orientáciu v neznámom prostredí. Zablúdil som v hustom lese, ktorý sa premenil v labyrint. Cítil som, že medveď ma sleduje a číha na moje kroky. Nikdy nebol ďaleko, a predsa zostal skrytý. On videl mňa, ja jeho nie.
Prvý boj s medveďom som prehral.


Je to mýtus, že sa k tejto knihe budem večne vracať.


Človek skoro až fyzicky cítil, ako sa spolu s autorom smutne prechádza po kolymskej kamenistej pôde a pod nohami mu škrípu ostatky ľudských kostí.
