Adigiotto komentáře u knih
Mýty a eposy sú prvé príbehy zapísané písmom. Ale mýty sú fiktívne a vymyslené a tak by sa mali čítať a rozprávať. Ak sa zamenia s realitou, ak je na nich založená identita jednotlivca, kmeňa, národa a štátu, rozpadne sa, ak pravda vytryskne na povrch ako gejzír. Iste, mýty a rozprávky majú svoje miesto v začiatkoch dejín. Ale čo potom, keď dospejeme? Máme stále veriť v stvorenie sveta za šesť dní? V Ježiška prinášajúceho darčeky pod vianočný stromček? V tarokové karty? V Matku Zem Gaiu? V parohatú Matku-Jelenicu?
Ženy v tomto románe nikto nespomína. A pritom sú to najpozoruhodnejšie postavy. Na prvý pohľad sú nezaujimavé, lebo sú tak pragmatické, tak hrdinsky čeliace tvrdej realite. Neodmietajú ju únikom do mýtov a snov (Starý Momun a vnuk), ani násilím a grobianstvom (Orozkul). Práve preto tvoria spojivo medzi dvoma svetmi. Bez ich prítomnosti by sa tá malá mikro-spoločnosť troch rodín rozpadla na prach. Stará mať, teta Bekej a Guldžamal sú nepovšimnutým tmelom všedného dňa.
Také superhrdinky potrebujeme.
William Kennedy napísal aj scenár k filmu Ironweed z roku 1987. Jack Nicholson a Tom Waits sú ako tuláci rozkošní. Uveríte im každý hlt whisky.
Náhoda nemá dobrú povesť. Akosi nesedí s našou túžbou po kontrole. Ach, aké by to bolo krásne držať volant pevne v rukách a umne manévrovať na ceste životom. Zastaviť sa pred mostom, ktorý sa čoskoro zrúti... Ale bola to náhoda, že päť ľudí vkročilo na most pred bratom Juniperom. Skláňam sa pred princípom náhody, pred tou presilou, ktorej však nie som ochotný obetovať. Bôžikov a modiel už bolo dosť.
Je čas dospieť.
Poprava protivníkov ako nástroj politiky? Možno. Ale čo to má spoločné s mierom?
Legendy boli rozprávky pre dospelých. Tak ich treba aj čítať.
Dozvedel som sa aj to, čo nepotrebujem - od sudov na tuk, cez laná a plachty až po harpúny. Tieto podrobnosti zbytočne spomaľujú text.
Zďaleka nie najlepšie texty týchto desiatich velikánov.
Kniha bola pre mňa podnetným čítaním zhruba do polovice. Potom sa už len viezla na mohutnej vlne, ktorú na prvých stranách rozvírila. Ale je to dôležitý text, ktorý ponúka nové pohľady na fenomén migrácie.
S Nagelom som si ruku nepodal. Spočiatku vyzeral "cool", neskôr nepochopiteľne stratil hlavu. Najprv sa zdalo, že vyššou spoločnosťou pohŕda, potom zas nie. Raz vyznal lásku jednej žene a keď ho odmietla, vyznal lásku druhej - a to v tú istú noc! Robí dobré skutky a vzápätí uráža. Tá prelietavosť ma nenadchla.
Prvá polovica príbehu sa pomaly rozbieha, potom Tamurova situácia graduje - a záver je šokujúci a geniálny. Nechcelo sa mi ani veriť, že Óoka knihu vydal už v roku 1951. Nesmierne otvorený a odvážny román, v ktorom hlavný hrdina padá až na dno existenciálnych pochybností: "Keď sa to tak vezme, ludia (...) žijú len preto, že nemajú dôvod umrieť."
Infanta je kniha, o ktorej uvažujete, či ju odložiť. Keď to neurobíte a príbeh dočítate do konca, poviete si, že to možno stálo za to. Ale niekde v kútiku mysle viete, že keby ste ju odložili, o nič by ste neprišli.
Werfel ukázal, že dokáže písať aj pútavé krátke prózy. Je to majster pera a fantastický rozprávač príbehov.
Mauriac nesklamal a čitateľom ponúkol ďalšiu skvelú analýzu moderného sveta. Veľmi aktuálne dielo.
Román som konfrontoval s odborníkom na islam a ten sa vyjadril, že v nej nenašiel chyby. Knihu teda možno spokojne odporučiť aj ako úvod do fanatického islamizmu.
Pri čítaní knihy o disidentoch v Sovietskom zväze od Američana som mal dojem, že ju napísal Rus. Väčší kompliment autorovi si neviem predstaviť.
Dejiny ostrova Tanakuatua na úvod boli výborné a tešil som sa na ďalší vývoj príbehu. Ale zmutované pavúky ma nenadchli. Kniha pre mňa stratila čaro. Nepresvedčivé.
(SPOILER) Kniha nie je napísaná ťažkým jazykom, číta sa pomerne ľahko, no práve to spôsobuje, že nezabudnuteľný zážitok nezanechala. Dielu by prospel hutnejší štýl s väčšou gradáciou. Jadrom príbehu je neporozumenie dvoch generácií - otcovej a synovej. Otec spomína na školské roky, na prve lásky a smrť najlepšieho kamaráta na fronte. Syn je lekár, ktorý je pre kariéru ochotný urobiť všetko. Zbavuje sa vzťahu so zdravotnou sestrou, aby sa uvoľnil pre "perspektívnejší" vzťah s dcérou primára. Nezdráha sa spolupracovať na experimente s novým liekom proti rakovine bez súhlasu pacientky. Kruh sa uzatvára. Pacientka Aiko je letnou láskou mŕtveho kamaráta...
A miesta, o ktorých kedysi nik nepočul, dnes poznajú aj malé deti. A čo bolo kedysi rajom, je dnes miestom hrôzy. Pri rozlúčke s doktorom Taharom, ktorý upadol do nemilosti a musí z Tokia odísť, sa ho kolega pokúša utešiť: "Vo Fukušime je aspoň dobrý vzduch, nijaké znečistenie.(...) Tomu ja vravím z pekla šťastie."
Rougemontova kniha je mohutným prienikom do európskej kultúry, na ktorú sa autor pozerá cez prizmu lásky. Trpezlivý čitateľ sa s autorom vyberie na dlhú cestu históriou. Čakajú ho stretnutia s mýtmi (Tristan a Izolda), bude sprevádzať trubadúrov a katarov, arabských mystikov i Wagnera. V časti Mýtus v literatúre prejde s autorom niekoľko storočí dejín písomníctva a pristaví sa pri Miltonovi, Racineovi alebo Stendhalovi. Reč bude aj o vášni a vojne („láska a smrť, láska na smrť“), manželstve a vernosti. Nič nezostane zakryté. K slovu prídu aj Freud a mystik Henrich Suso. „Zaľúbenci budú vo mne vidieť cynika a tí, čo nikdy nezažili pravú vášeň, sa budú čudovať, prečo som jej venoval celú knihu.“