Adigiotto komentáře u knih
Enlightment Now: Dobre padlo prečítať si pozitívnu knihu. Áno, bolo to osviežujúce... napriek tomu, že v optimistickom období asi nežijeme. Ale súhlasím, že pokrok je pokrok. Nikdy sa už nevrátime ku konským povozom, motyke a kolovrátku. Obdivujeme prírodné národy, no kto z nás by tak chcel natrvalo žiť? Ja nemám mystickú hrôzu z modernity. Nevidím pokrok s tvárou satana. Mám však pochybnosti. Neustále si kladiem otázky a neprestávam byť v strehu. Som synom osvietenstva.
Dozvedel som sa aj to, čo nepotrebujem - od sudov na tuk, cez laná a plachty až po harpúny. Tieto podrobnosti zbytočne spomaľujú text.
Mám slabosť pre outsiderov, ktorí nechcú robiť kompromisy s establišmentom. A keď ich nakoniec urobia, odpustíte im, lebo na okraji spoločnosti, a navyše bez práce a peňazí, sa deti vychovávať nedajú. Dávno mi neboli literárne postavy tak sympatické. A uvedomil som si, že rodičia by sa mali detí častejšie spýtať, či si v nedeľu nezájdu na výstavu do galérie.
Kniha, ktorú by som si zobral na Mars.
Kniha, ktorú by som si zobral na Mars.
Jediná skutočne zaujímavá postava bol jednonohý John Silver. Lišiak, diplomat, klamár, oportunista, zlodej, vrah, kamarát, protivník. Narodiť sa o 100 rokov neskôr, mali by sme na krku ďalšieho Pabla Escobara alebo Donalda Rumsfelda.
Zďaleka nie najlepšie texty týchto desiatich velikánov.
Chomsky si mohol spokojne užívať dôchodok. Miesto toho si vybral donkichotský boj s najsilnejšou krajinou na zemeguli. Aj keď mi jeho „antiamerikanizmus“ príde rovnako ideologický ako ktorýkoľvek -izmus, v diskurze je zrejme nemožné diskutovať inak ako z ideologických pozícií. Ale vlastne on ani nediskutuje. Nemalo by to zmysel. Ideologický pancier protistrany je rovnako tvrdý ako ten jeho. Chomsky sa obracia na svoj tábor - na čitateľov, na spriaznené duše, na kamarátov v zbrani i na nerozhodné ovečky. S jedným cieľom: V jednote je sila. S jedným želaním: Aby ovečky povstali a vyhnali pána...
Harari sa upísal myšlienke nám vysvetliť svet, ktorému z časti ani on nerozumie. Sám to priznáva. A to mi je na ňom sympatické, že sa nebojí odhaliť svoju nevedomosť. Z toho dôvodu sa knihu oplatí prečítať, lebo sa autorovi dá veriť. Na druhej strane som sa nezbavil dojmu, že knihu zostavil zo starších prispevkov a článkov, text knižne upravil a vydal akoby na žiadosť vydavateľa. Kniha nemá spád predchádzajúcich diel.
Ľahké letné čítanie, ktoré hlbšiu stopu nezanechá - s malou výnimkou poslednej novely.
Kain dostal príliš veľa priestoru. Ábel je zredukovaný na štatistu, na obeť, ktorá nesie názov knihy či prinajlepšom na hlavnú vedľajšiu postavu. Veľa sme sa o ňom nedozvedeli. A tak Kaina nikdy v plnosti nepochopíme, ak nepochopíme aj Ábela - jeho výšiny a jeho tiene. Najmä jeho tiene.
Christopher Clark je v Nemecku (malou) hviezdou. Jednak hovorí perfektne po nemecky a pre tamojšiu televíziu moderoval dokumentárny seriál o dejinách Európy. Ale hlavne pre jeho odvážny výklad príčin vzniku Prvej svetovej vojny v tejto knihe. Bremeno viny sňal z Nemecka a naložil ho na plecia Francúzska a Ruska. Vedeli ste, že v roku 1916 Nemci navrhli mierové jednania? Vojna sa mohla skrátiť o polovicu, keby bolo viac snahy.
Časť nemeckých historikov sa tomu bráni a odmieta zmiernenie viny. V Európe niet krajiny, ktorá by bola viac sebakritická. Či už je Clarkov výklad správny alebo nie, mnoho krajín by si malo spytovať svedomie: Udalosti, ktoré sa tvária ako obrana, hospodárske záujmy alebo odsun boli obyčajné zločiny. Veľký národ by sa k svojej minulosti nemal postaviť inak ako s odvahou. Že, milé Slovensko?
Shakespeare ako tajný katolík? Celkom vzrušujúce čítanie.
Malý pán Friedemann, Tonio Kröger, Smrť v Benátkach, Mário a kúzelník... Skvosty krátkej prózy. Radosť čítať.
Kedysi na základnej škole povinná literatúra amatérskych disidentov, ktorých nebavil marxisticko-leninský historizmus. Dnes je kniha založená na okraji police ako muzeálny artefakt, ako kuriozita, ako spomienka na minulosť.
Literárne sklamanie. Kým v Námorníkovi na koni je spisovateľ rozprávač a akoby vnútorným hlasom Jacka Londona, v tejto knihe stojí Irving Stone stranou. Značná časť príbehu je založená na dialógoch medzi Schliemannom a jeho ženou Sofiou. Tak bola kniha plná rozhovorov, ktoré začínali: "Henry, čo sme to teraz vykopali?", "Henry, na čo slúžili tieto nádoby?" A Henry sa dal do odborného výkladu. Tieto dialógy boli pre mňa najslabšie, lebo chcú byť nosné - čo sa im ale nedarí, lebo sčasti pôsobia umelo a vykalkulovane.
A už vôbec ma nezaujíma, že mu Sofia v jednom vykopanom hrnci uvarí zeleninovú polievku s jahňacinou.
Updike píše dobre. Horšie je to už s príbehom. Keby bol čisto fiktívne historický, asi by som knihu odložil. Ale ako prequel k Hamletovi je to zaujímavé čítanie. Updikeova kniha je dôkazom, že si musíte nájsť vzťah k textu. Ak ho nenájdete, veľa vám unikne, budete rozladený a možno až zbytočne krutý v hodnotení.
Zvláštny jazyk - poetický a občas pretkaný nezrozumiteľnými kreolskými slovami - na mňa pôsobil miestami mierne rušivo. Ale príbeh starého otroka, ktorý sa neočakávane rozhodol utiecť a na diaľku nadväzuje akési spojenectvo s obrovským psom, ktorý ho prenasleduje, má svoje literárne čaro.
Múdra kniha. Veľmi múdra kniha. Také sa nerodia často... Európa je komplikovaný konštrukt. Po prečítaní knihy jej nerozumiem oveľa viac než predtým. Ale nie, niečo predsa len zostalo. Akási bázeň a úcta pred toľkými osudmi - známymi i menej známymi. Niekedy stačilo málo, aby sa zabránilo katastrofe, niekedy nestačilo ani veľa, aby sa zmenil sled udalostí, aby sa dejiny písali inak. Chápem i nechápem krízu súčasnej Európy. Chápem, že jej jadrom sú konflikty a politické hry. Nechápem, že po tak vydarenom začiatku jednoty sa nám to tu všetko začína rozpadať. Že sa vraciame k nacionalizmu, ktorý - ako to už vyplýva zo samotného pojmu - hľadí na národné záujmy aj za cenu opustenia tej jednoty. Národný štát nie je mŕtvy, a to nemusí byť nutne zlé. Len potrebuje kontrolu, obojok pre zúrivého psa. Pre mňa je Brusel krokom vpred a nie vzad.