adorjas komentáře u knih
Ja mám Ellu rada. Mám od nej jej prvé tri kuchárske knihy a vždy som z nich rada varila, aj keď boli trošku pracné- nie, čo sa týka získavania surovín, ale prípravy- veľa druho zeleniny je potreba pripraviť zvlásť, a čato využíva v jednom recepte aj zo 2-3 omáčky. Napriek tomu, som sa na túto knihu veľmi tešilu, už som ju prelistovala, prečítala, niečo vyhliadla, a už len začať variť! Kniha je koncipovaná aj s textom, kde Ella popisuje (snáď pravdivo) rozbeh svojho biznizu s prelínaním jej osobného života.
Téma internátnych škôl, pocity nadradenosti elity, ktorá do takýchto škôl svoje deti zapisuje, smeje sa zisteniam, ohľadom fyzických trestov svojich detí, a potom následne vplyv týchto škôl na jedincov, ktorí tam chodili ako malí žiaci, ako ich to ovplyvní/neovplyvní. A možno, ani nebudete musieť byť obeťou sexuálnych a fyzických útokov, a napriek tomu sa "to" s vami povlečie po celý život...
Ďalšia príjemná oddychovka na víkend s posolstvom o starnutí, o využití času a o tom, že nikdy nie je príliš neskoro na zmenu. Občas som sa aj zachechtala. Takže, fajn!
Čítala som po Ohni od Marie Pourchet- takže, kým predchádzajúca kniha bola o cynizme, prázdnej láske až nihilizmu vo vzťahoch milostných, tak táto bola pomaly presný opak. Láska existuje, možno osudová, možno taká, na ktorú človek natrafí v nečakanej chvíli, možno na obyčajnej večeri u priateľov. Celý čas som mala pocit, že autor využil pri mužských postavách akési svoje alterego (čo sa spomína aj v doslove, ak sa mi dobre marí). Na druhú stranu, bolo zvláštne čítať, ako sa ľudia ľahko vzdajú spoločných rokov, života a prostredia a chcú si budovať nové žitia...
Celý čas som si hovorila- je to dobré? Je to brak? Je to kvalitka? Preto ju mali v obchode za taký lacný peniaz? A nakoniec môj verdikt po dočítaní? Knihu si dajte na jeden záťah, ak totiž medzi ňou vynecháte hodiny či dni, tak sa nedostanete opäť do jej atmosféry. Autorka tam vkladá veľa odkazov na literárne diela (napr. Ovídiove Premeny a ďalšie). Vadilo mi tam veľa magrealu a vidiny hlavnej postavy ma priam rozčuľovali. Aj to konečné rozuzlenie jej detskej traumy bolo také okato zjednodušujúce, ale budiž- konečne žiadne zneužívania a podobné veci, ako v iných tuzemských knihách. Niektoré myšlienky zarezonovali ako napríklad: Človek je jediný tvor, ktorý sa bojí toho, čo má pred sebou.
To isté ako u autorovej predchádzajúcej knihy- nemastné-neslané. Bez tejto knihy by som určite nevedela, že nastávajúce maminy nemajú počas tehotenstva fajčiť...
Joj, toto bolo dobré! Comtemporary, veľa tém v knihe. Mne to opäť dalo zaujímavý a nový pohľad na americkú spoločnosť, dajme tomu na jej strednú vrstvu. Super!
Absyntovka ako vždy nesklamala! A k téme mi nenapadá, čo viac napísať.
Tento mesiac čítam v knihách samé bizarné rozhovory- viď táto kniha alebo kniha Nives, co to povídáš. A táto kniha bola tiež krásny bizarný rozhovor s narážkami o literárnom svete, ako to v ňom chodí, akí sú čitatelia, akí sú spisovatelia, a ako je to teda celkovo. Taká ironická kritika toho fachu. Bavilo a dám na doporučovanie svojich knižných známych a dám si ešte od Nothomb Strach a chvění.
Nemastné-neslané. Určite sú aj kvalitnejšie publikácie v rámci žánru, ale určite existujú aj menej kvalitné. Všeobecne mám asi problém s ľuďmi, čo strašne zdôrazňujú svoj titul, a tu to robí autor až tak, že krstné meno pre neho ani nie je dôležité, ale toho Dr. tam strčiť musí. Zároveň mi vadia očividné fotky z fotobanky, neuškodila by tomu nejaká vlastná autenticita. A moja najväčšia výtka je, že to písal proste muž- ten nikdy neprecíti, aké to je rodiť dieťa, a na svojej skúsenosti dvoch dcér nemôže demonštrovať vraj všeobecné pravdy. Takisto tam hodí lekárske výskumy, kde sa mu to hodí. A niekde sa len skryje za otrepané, všeobecné frázy bez vedeckého podkladu. Raz tak-raz onak.
Príchodom zimy sa mi žiadalo niečo japonské. Emisar, antiutópia, japonská autorka žijúca v Nemecku, Klára Macuchová ako prekladateľka- no, neznie to skvelo? A splnila teda kniha očakávania? Máme tu príbeh starca, ktorý postupne mladne a jeho pravnuka, ktorý naopak chradne. Izolovaný ostrov, znečistené prostredie, vyľudnené Tokio. Bezútešnosť života, ktorý predsa dáva možnosť nádeje do budúcna. Avšak, neodpovedala som na otázku - očakávania naplnené na 3/4. Vraj sa isté významy slov stratili v preklade, vraj aj názov knihy dáva v origináli iný význam. Pre mňa bolo fascinujúce sledovať ako sa autorka hraje s jazykmi, japončina vs. západné jazyky. Ako sa strácali významy slov, keďže na izolovanom ostrove nemali využitie ani funkciu, a ako v tom rezonovala ľudská pamäť. Darmo, tie japonské romány sú vždy takou metaforou...
Japonskú literatúru ja môžem, a keďže minule mi nesadla kniha Kdyby ze světa zmizely kočky, tak som si dala svoju Bananu. Od nej som už čítala pred rokmi Úplněk a jiné povídky, a za mňa top (len škoda, že sa k tej knihe ťažko dostať). Čo sa týka knihy Dovidenia Cugumi, príbeh je o sesterniciach Márii a Cugumi, o spomienkach, jednom lete s L, láske, smrti, prchavosti času. Zo začiatku sa mi do nej začítavalo ťažšie (ktovie či to bolo prekladom, ako sa naň mnohí sťažujú), ale po tretine som sa do toho dostala a obdržala som svoj vytúžený japonský zážitok! Dajte si aj vy Bananu Jošimoto!
Slušné dielko- dôkaz, že aj malé mestečká niesli v sebe mnohoročnú históriu a drámy. Najviac ma zaujal obrazový materiál- t.j. dobové fotky.
Dávam solídnych 3,5*. Bavila ma! Bol tam humor, ale boli tam aj drsné ľudské správania a konania. A celkovo z knihy bolo cítiť tú absolútne inú mentalitu, ktorú ľudia v Afrike majú. Fascinujúce!
Mám rada knihy, čo by bolo keby. A toto bolo niečo podobné. (Inak, ma prekvapilo, že som pár dní po tejto čítala knihu Vždy vaša Judy od Jean Webster, cca rok 1923, a tam sa hlavná hrdinka zamýšľa tiež nad podobnou tematikou). Kniha neurazila, ale ani nenadchla. Ďalšie víkendové počteníčko.
Saganová... Je to dobovka, t.j. cítiť dobu písania a to práve 60.roky Francúzska. Prvá novela hovorí o depresii Gilesa, ktorý útekom na vidiek hľadá vyzdravenie a do Paríža sa vracia s trofejou. Druhá novela Zázračné oblaky je o Josèe, ktorá je zase priklincovaná v dysfunkčnom vzťahu s amíkom Alanom a hľadá cestu slobody.
Môj verdikt? Bola to moja tretia a štvrtá novela od Saganovej, a som asi tím stred (hej, som alibistka). Nenadchýňa ma, ale ani nenudí natoľko, aby som knihu odložila bez dočítania. Pre mňa dobový obraz premýšľania parížskych existenciálnych intelektuálov strednej vrstvy.
Kniha bude baviť ľudí, ktorí majú radi vzťahovky a potrebujú k tomu štipku vážnosti.
Čauko Vernonko, ešte vždy si ma dosť bavil. Hovoríš z vnútorného rozpoloženia viacerých postáv, a toto vnútorné prežívanie alebo vnútorný monológ teda, posúva dej dopredu. Naďalej pinduješ na spoločnosť, tentokrát aj matky na materskej (shame on me) a dobre! Naďalej ma bavíš a idem s tebou do trojky :D
Ani som netušila, že máme na SR toľko spisovateliek- a tu boli vymenované len tie, ktoré patrily do Klubu slovenských prozaičiek Femina. A ja si hovorím, či si nedám záväzok na 2024 si od každej spomenutej autorky prečítať aspoň jedno jej dielo. Ktovie, či by som ich vôbec pozháňala, aspoň cez antikvariáty... Kniha literárne kvality nemá- na začiatok úvod, ako klub vznikol a prečo, nejaké dôležité míľniky a následne vymenovanie zoznamu autoriek, ich krátky popis života, občas menší rozbor vybraného diela a zoznam vydaných diel.
Strohé. Úsečné. Ako krížovky. Ale potom, ak radi rozmýšľate za seba, že čo bolo ďalej, alebo radi predpokladáte, čo mohla daná postava cítiť a myslieť, tak je to veľmi zaujímavé. O to viac, že sa tieto príbehy naozaj stali. Je to taká OK jednohubka na krátku jazdu vlakom či MHD, aby vám to skrátilo cestu.