adorjas přečtené 1019

Není jiné cesty 2016, Trygve Gulbranssen

Ako som už písala pri prvej časti- vskutku nečakane som si užila čítanie tejto trilógie. Trošku ale čiernobiele až naivné, ale aj také knihy je potreba čítať v roku 2025.... celý text

Vane vítr z hor 2016, Trygve Gulbranssen

Ako som už písala pri prvej časti- vskutku nečakane som si užila čítanie tejto trilógie. Trošku ale čiernobiele až naivné, ale aj také knihy je potreba čítať v roku 2025.... celý text

Věčně zpívají lesy 2016, Trygve Gulbranssen

Vo februári som sa vrhla na románovú trilógiu od nórskeho autora Gulbranssena, ktorá bola prvýkrát vydaná takmer pred 100 rokmi. Okrem nespočetných českých prekladov existujú aj starožitné preklady slovenské (1.slovenské vydanie napríklad z roku 1944). Ak milujete rodinné ságy prešpikované poetickosťou prírody, tak to bude pre vás to pravé orechové. Dej sa odohráva cca v rokoch 1760 až 1810 a mapuje osudy rodiny Bjorndalovcov. V tomto prípade sa nemusíte báť, že by vás vyrušovali kopy postáv. Na Medveďom dole u Bjorndalovcov sa rodia maximálne 1 až 2 deti, a naprieč generáciami ich pomenúvajú vždy iba Torgeir a Dag. Takže, so zapamätáním mien problém nebude. Medvedí dol leží na sever Nórska, uprostred hlbokých lesov, jazier, potokov a hôr.... Bolo to naturálne, poetické, ale i morálne. Všetko, čo potrebujete k svojmu životu, aby ste mohli mať čistú myseľ a svedomie aj v roku 2025! Ak sa vám páčila kniha Drak sa vracia kvôli svojmu naturalizmu, ale zároveň ste milovníkom Anny zo Zeleného domu, pretože príroda, ale zároveň to chcete mať temné, kde ľudské zákutia duše odhaľujú aj ohyzdnosti, tak je táto trilógia naozaj stvorená pre vás. Prepracovanosť charakterov, ich morálnych dilem, popisy ich psychológie. Možno trošku čiernobiele, ale v rámci štýlu pochopiteľné. Užila som si ju tak, ako som ani ja sama nečakala!... celý text

Posledné pohladenia 2024, Kjersti Anfinnsen

Veľmi vydarená knižôčka o starnutí, starších ľuďoch, o ich precitnutí a uvedomovaní si svojich životných skúseností, o osamelosti. Birgitte má okolo 80 rokov, trošku sa ukrýva pred rodinou a žije radšej v Paríži, ale napriek tomu si so svojou sestrou pravidelne volá. A ako to už v rodinách býva, radšej sa bavia o banalitách ako o skutočných pocitoch, ktoré vrú pod povrchom. Birgitte vníma svoju životnú osamelosť, a kým vo veľa iných kníh sú takýto hrdinovia cynickí a naštvaní na svet, tu som po celý čas cítila pokoru a otvorené vnímanie sveta. V knihe nejaké extrémne dramatické udalosti či konverzácie nečakajte. Ale nie je to ani kniha o milej starenke, ktorá by deťom rozdávala cukríky a spievala pritom muzikály. Napriek tomu mi po nej zostal príjemný, jednohubkovský pocit.... celý text

Líbáš jako Bůh 2009, Marie Poledňáková

Občas neviem, prečo si to robím, ale čítam aj veci, ktorým by som sa oblúkom vyhla. Napríklad knihy Líbáš jako Bůh a Líbáš jako ďábel. Takto totiž - videla som film s Kamilou Magálovou (prvú časť), relatívne som pri tom zrelaxovala, takže prečo nie? Veď napokon knihu písala Poledňáková, ktorá napísala napríklad scenáre k najväčším filmovým českým klasikám (S tebou ma baví svet, Ako vytrhnúť veľrybe stoličku a pod.). Aj pri týchto dvoch knihách bol najprv napísaný scenár, a asi kým bol ohlas u divákov, tak vydali aj románovú podobu. Nuž, v knihách bolo cítiť, že to nem beletria! Že je to akoby oklieštené. Chýbali dôstojné popisy, a to či má hlavná postava Helena na seba po štyridsiatykrát halenku a sukňu ma fakt nezaujíma. Počkajte! Ešte som nič nenapísala o deji! Takže, hlavná postava Helena, päťdesiatnička, manžel záletník, rozvádza sa a práve, keď volá sanitku svojej rodiacej neveste, tak spozná lekára Františka, ktorý jej počas ich prvej schôdzky prezradí informáciu, že je tak trochu ženatý. Ale on je ženatý tak trošku viac... Má predsa Bohunu! A toto je hlavná kostra príbehu, z ktorého plynú všetky komické situácie. Do toho Helenina bláznivá rodina, nuž a Františkova Bohuna...Kým tá prvá časť s bohom bola oddychová a čítala sa v rámci žánru ok (okrem chýbajúcich popisov), tak tá druhá kniha bola riadna blbosť. Neskonale ma však fascinovala Františkova osobnosť. Ja neviem, či má byť sexy to, že akonáhle sa ho Helena na niečo súkromné opýtala, tak sa urazil a na týždne jej zmizol, a potom sa znovu zjavil a priam bez slova si ju vzal. A či to celé stálo Helene s takým svrabom za to... A za mňa ešte bod pre vekovú kategóriu - je fajn čítať o tom, že aj starší ľudia veselo sexujú a si to aj užívajú.... celý text

Líbáš jako ďábel 2011, Marie Poledňáková

Občas neviem, prečo si to robím, ale čítam aj veci, ktorým by som sa oblúkom vyhla. Napríklad knihy Líbáš jako Bůh a Líbáš jako ďábel. Takto totiž - videla som film s Kamilou Magálovou (prvú časť), relatívne som pri tom zrelaxovala, takže prečo nie? Veď napokon knihu písala Poledňáková, ktorá napísala napríklad scenáre k najväčším filmovým českým klasikám (S tebou ma baví svet, Ako vytrhnúť veľrybe stoličku a pod.). Aj pri týchto dvoch knihách bol najprv napísaný scenár, a asi kým bol ohlas u divákov, tak vydali aj románovú podobu. Nuž, v knihách bolo cítiť, že to nem beletria! Že je to akoby oklieštené. Chýbali dôstojné popisy, a to či má hlavná postava Helena na seba po štyridsiatykrát halenku a sukňu ma fakt nezaujíma. Druhý diel s diablom je už o dovolenke Heleny a Františka v Maroku, ale čo vám poviem, zase tam úraduje Bohuna. Druhá kniha bola riadna blbosť. Extrémne pritiahnutá za vlasy, a príliš tlačená na pílu. Tú som dočítala z mojej bifľošskej zotrvačnosti.... celý text

Stoner 2015, John Williams

Kniha, v ktorej sa zdanlivo nič neodohráva. Spoznávame v nej Williama Stonera v okamihu, keď nastupuje na vysokú školu a celý zvyšok knihy pojednáva o jeho živote. Až do konca... Ten jeho vyzerá dosť fádne. Krásne fajfkuje všetky položky, ktoré vraj sporiadaný človek musí vo svojom živote urobiť. Ale je jeho skutočné JA odrazom aj jeho vonkajšieho správania? Elizabeth Strout vo svojej najnovšej knihe Tell me everything (2024) použila u svojich hlavných postáv Lucy a Olive vetu: 'All these unrecorded lives...' a táto veta vo mne dlho rezonovala a rezonuje. Nie je ťažké písať o ľuďoch, ktorí hýbali dejinami a sú slávni, ale práve o bežných ľuďoch. Jozek Mak, človek milión. A tým je aj Stoner...... celý text

Marta děti nechce 2024, Petra Soukupová

Nová kniha Petry Soukupovej prevalcovala túto zimu české bookstagramy (aspoň teda tie, ktoré sledujem ja). Nuž, a novú knihu Marta děti nechce (2024) by som zo svojej podstaty nemohla prečítať bez toho, aby som si dala aj prvý diel Marta v roce vetřelce (2011). V druhej knihe má už Marta po 30-ke a nám sa môže zdať, že je už relatívne vyzretá, ale opäť sa postupne dozvedáme, že jej život je i tak mess. A tak sa vydáva na pešiu púť do Santiaga de Compostella. Šťastná rozhodne nie je ani teraz. Martuška vám však bude tvrdiť v každej knihe opak. Ja som nad touto postavou veľa točila očami, a počas čítania som voči nej prechovávala menej než vlažné pocity. Slaboška, nevýrazná, vezie sa na pohodlnej vlne, priam submisívna. Až potom som si uvedomila, že v rôznych životných situáciách, ktoré Marta zažije, bol už snáď každý z nás... A zrazu sa mi to celé "poľudštilo". V druhej časti žiaľ kresbičky neboli, ale tam som zasa dostala pohľad na príbeh z perspektívy ďalších postáv. Môj verdiktíček? Nakoniec som bola spokojná! Knihy by som nazvala viac spadajúce do kolónky populárnej literatúry, ktoré však nastolili veľa aktuálnych tém. Dúfam, že autorka napíše o nejakých 12-15 rokov ešte aj tretiu časť a ja spoznám Martu aj tesne pred 50-kou...... celý text

Možná že odcházíme 2004, Jan Balabán

O Balabánovi som prvýkrát počula v knihe Jana Němca Možnosti milostného románu. On ho veľmi obdivoval a bol viac než zronený, keď sa dopočul o jeho nečakanom úmrtí. Potom prešli roky, v mojich čitateľských okruhoch sa neobjavoval, ale teraz posledné mesiace som o ňom, kde tu videla zmienky a neustále sa vynáralo, že jeho kniha Možná že odcházíme vyhrala ocenenie Kniha desetiletí. (možno viete ako som na tom s názorom o knižných oceneniach, že ocenené knihy mi často nesadnú, a tak som jej dala šancu. A hlavne, česká literárna scéna produkuje podľa mňa posledné roky kvalitnú súčasnú beletriu, a hlavne veľa. Nuž, a ak spomedzi toľkých kníh je práve táto knihou desaťročia?!). Poviedky sú rôznorodé, o ženách i mužoch, skôr kratšieho rozsahu. Ale motívy v každej jednej sú viacmenej veľmi podobné. Pocity smútku, stagnácie, rezignácie, bezvýchodiskovosti života, melancholických nálad, o zdanlivej nepodstatnosti a "pomýjivosti" života. Čítalo sa mi to dobre, jazyk ľahko pochopiteľný, aj keď som pri niektorých postavách musela hlbšie premýšľať, prečo vôbec zažívali také pocity rezignácie a samoty... Kniha mi však neprirástla k srdcu. Nemala som duševné precitnutia, ani slzy na krajíčku, ani smiech cez slzy, ani dušebôľ. Za mňa žiaľ "iba" kniha, a možná že tímhle tenhle post ukončím a taky odcházím.... celý text

Mihotání: Na konci Grónska 2024, Ilona Wiśniewska

Neviem, či viete ako veľmi milujem príbehy o ďalekom severe. Špicbergy, Island, čokoľvek za severným polárnym kruhom, Grónsko... Ilona Wisniewska mi učarovala svojimi knihami Biele (o Špicbergoch) a Ľad (Grónsko). V knihe Mihotání sa vraciame do Grónska, konkrétne do jeho severnej, najodľahlejšej časti a spoznávame obyvateľov malej dediny. Polárna noc prichádza. Psy do záprahov, ľad, tma, rybolov, tulene a mrože, kožušiny, životné príbehy, ďalšia tma. Celý deň šero. Aj v týchto končinách prežívajú ľudia rôzne pocity na škále emócií, ich životné osudy sú premenlivé. Bez lekárskej starostlivosti, škola, ktorá má doslova dvoch žiakov, nariadenia z Európy, ktoré neakceptujú úplne inú loveckú kultúru, a mnoho ďalších skutočností. Dajte si Mihotání, fascinujúce čítanie (aj keď subjektívne musím dodať, že predchádzajúce preložené knihy chytili moje ľadové trošku viac).... celý text

Marta v roce vetřelce 2011, Petra Soukupová

Nová kniha Petry Soukupovej prevalcovala túto zimu české bookstagramy (aspoň teda tie, ktoré sledujem ja). Nuž, a novú knihu Marta děti nechce (2024) by som zo svojej podstaty nemohla prečítať bez toho, aby som si dala aj prvý diel Marta v roce vetřelce (2011). Martu spoznávame čerstvo po maturite, chystá sa na výšku a silno sa zamilovala. Idylka? Ani nie, následne sa jej všetko dogabe, a práve o tom je jej príbeh v prvej knihe. Ja som nad touto postavou veľa točila očami, a počas čítania som voči nej prechovávala menej než vlažné pocity. Slaboška, nevýrazná, vezie sa na pohodlnej vlne, priam submisívna. Až potom som si uvedomila, že v rôznych životných situáciách, ktoré Marta zažije, bol už snáď každý z nás... A zrazu sa mi to celé "poľudštilo". V prvej časti ma veľmi bavili aj ilustrácie a celkovo vykreslené rodinné vzťahy. Knihu z roku 2011 som milovala čítať aj kvôli popkultúrnym referenciám- čo bolo in, čo sme sledovali v TV, aké filmy či songy sa hrali. Totálny návrat do mojich študentských čias.... celý text

Jedináček 2024, Guadalupe Nettel

Taká útla, tak ťažko zohnateľná, také ťažké témy rozoberajúca. Materstvo, rola matky, vzťahy medzi ženami pred a po materstve, vzťahy medzi dcérami a matkami, čo je to byť žena, matka, dcéra - to všetko prepojené tak komplexne a silno, že ťažko mi napísať jeden ústredný motív. Všetko sa na všetko nabaľuje a mňa Nettel už druhýkrát presvedčila, že je jednou z mojich obľúbených autoriek! Silno odporúčam!... celý text

Dcera sochaře / Fair play 2022, Tove Jansson

Tove Jansson je v našich končinách predovšetkým známa ako autorka a ilustrátorka detských knižiek o Mumínkoch. Autorka, ale písala aj pre dospelých, a to konkrétne poviedky. Ja som čítala Cestovat nalehko, ktorú vám vrelo odporúčam! Preto keď som uvidela, že české vydavateľstvo Argo vydáva jej autobiograficky ladené prózy Dcera sochaře a Fair play, úplne nadšene som kričala. A to ešte v týchto prenádherných obálkach! (Pričom autorom malieb je práve táto nadaná a svojrázna autorka.) Dcera sochaře je text o detstve, ktorý zažila s excentrickými rodičmi. Život na malom ostrove, neustále plachtenie a chytanie rýb. Tieto motívy sa objavujú u Janssonovej aj v jej ďalších prózach. Tu nám ale dáva nahliadnuť pod pokličku, aké to bolo pre ňu vyrastať a ako rozprávkovo vnímala celé svoje detstvo. V skratke to na mňa pôsobilo čarokrásne akoby som čítala knihu o Anne Shirleyovej. Fair play sa zasa odohráva o niekoľko desaťročí neskôr, cca v 80.r. 20.st. Hlavnými hrdinkami je Mari a Jonna- pseudonymy pre Tove a jej partnerku. Obe sú umelkyne a my zase nahliadame pod pokličku ich partnerského spolužitia a trampot, ktoré každý normálny vzťah obklopujú. Zároveň sa dozvedáme, akým spôsobom tvorili, čo ich inšpirovalo a nebola by to Tove, keby sme sa opäť nevydali často člnkovať a chytať ryby. V Janssonovej dielach často na lodiarov padá hmla uprostred mora. Ale ona, či je mladá alebo staršia, nad tým nestresuje, počká kým hmla zasa ustúpi a ona môže ďalej pokračovať vo svojej ceste. Za mňa príjemné dielko, ale čakala som trošku väčší zážitok, aký som napríklad zažila v knihe Cestovat nalehko. Rozhodne ma však od čítania ďalších jej diel neodradila a budem sa tešiť, ak ku mne zavíta ďalšie jej dielo...... celý text

Druhá planéta 2019, Jana Plauchová

Mala som chuť na scifi. Niečo klasické, vesmírne. Zrak mi padol na ďalšiu knihu v mojej knižnici, ktorá na mna smutne hľadela z poličky už niekoľko rokov. Pred rokmi bola kniha Druhá planéta od Jany Plauchovej všade na Instagrame (aspoň na tých účtoch, ktoré s obľubou sledujem), a tak som sa do jej čítania konečne pustila. Krásne, klasické scifi akoby vystrihnuté akoby zo 60.rokov. Nie je tu však nejaká hlavná postava, ktorá by mala nejaké nadprirodzené schopnosti z Kryptonu. Dokonca sa s nami autorka jemne pohraje, a osoby, o ktorých ste si mysleli že budú dôležité, nimi nie sú. Dej sa odohráva na vesmírnej stanici, ktorá krúži okolo Venuše. Zápletka je mierne predvídateľná- malá skupinka ľudí a záhadné tajomstvá tejto sesterskej planéty... Boli tam pre mňa zjednodušujúce veci? Boli! Boli tam zbytočné popisy napríklad ako mužské postavy zízali na prsia jedinej ženskej osoby na stanici? Boli. Mohla by kniha ísť ešte viac do hĺbky v zmysle psychológie postáv? Určite mohla! Ale užila som ju? Užila! A to je to hlavné!... celý text

Džinové 2024, Fatma Aydemir

Džinové - román, o ktorom som si na začiatku myslela, že ďalší román o nefunkčnej rodine, o prisťahovalectve Turkov/Kurdov do Nemecka a ich zžívanie sa s nemeckou spoločnosťou... Otec a matka, ktorých osud (či skôr dedinské pomery) spojili navždy jedným pohľadom. Hoci sa ich cesty niekoľkokrát rozdelili, zvyk a obyčaje nepustia. Ich štyri deti, každý z nich vykreslený iným spôsobom. Každý sa navonok tvári relatívne v poriadku, ale vo vnútri majú šrámy ako z antickej drámy. (rým, ktorý som ani nemala v úmysle) A kým som na začiatku hovorila, že román o dysfunkčnej rodine ako každý iný, na konci sa mi čoraz viac zarýval pod kožu. Autorka pritom nepoužíva žiadny špecifický jazyk, ani expresivizmy, ani nie je nijako zvlášť lyrická. Používa bežné slova, ale podarilo sa jej knihu napísať tak, že som z nej nakoniec mala hlboký zážitok. Nemusíte písať nijako unikátne a hľadať nový románový jazyk, ale keď písať viete, tak viete. Džinov vám veľmi odporúčam!... celý text

Dallas 63 2012, Stephen King

Táto kniha na mňa čakala dlho- v čítačke som ju mala rovných 11 rokov. Nečítam často Kinga, a takisto mnoho jeho diel nemám ešte prečítaných, ale zakaždým sa čudujem, ako to dokáže! A to konkrétne vtiahnuť čitateľa do deja, aby čitateľ úplne žil danou knihou. Pred rokmi som si dala aj Kingovu knihu O psaní, kde (ak si dobre spomínam) hovorí, že na dobrú čitateľnosť sú najlepšie slovesá. Tak, asi vie, o čom hovorí! Dallas 63 je veeeľmi hrubou knihou o alternatívnej histórii, čo by sa stalo, keby existovala akási štrbina, ktorá vás zavedie do roku 1959... V časoch, keď burgre boli z ozajstného mäsa, tancoval sa bepop, ženy nosili široké sukne, domy sa až tak nezamykali, ale i v časoch keď boli autobusy oddelené pre farebných a bielych... Hlavný hrdina knihy Jake sa čírou náhodou do tohto roka dostáva a s ďalšou postavou v knihe Alom sa rozhodnú zabrániť atentátu na prezidenta Kennedyho v '63. Čo tomu predchádzalo a či sa to Jakeovi vôbec podarí, keď mu osud doslova hádže polienka pod nohy, už nechávam na vaše vlastné prečítanie. Kniha veľmi bavila, opäť ma zlákala na ďalšie Kingove diela, oddychové, dobrodružné. Ja som bola viac než spokojná!... celý text

Kristus a iné miniatúry 2024, Zuzana Mojžišová

Viete čo? Takmer som tejto útlej knižke nedala šancu! Začala som ju čítať začiatkom januára (hence the photo with snow) a po presne 30 stranách som ju nechávala tak. Nechápala som tie miniatúry, nebola som v rozpoložení ich oceniť a hlavne pobaviť sa na nich. Pretože, povedzme si to priamo, tieto poviedočky, črtočky slúžia hlavne na pobavenie v zmysle občasnej absurdity ľudského správania a života... Včera som si ju otvorila, a hľa, už je aj prečítaná. Nakoniec ma ba! Krátke, občas úderné na našu ľudskú populáciu, a občas sa mi tak dobre trafila aj do našich celospoločenských nálad... Ideálne ku káve, do kaviarne, k zákusku. Asi si jednotlivé miniatúry pamätať nebudem, ale celkový dojem zostal pobavený. Sranda, ako mi zrazu sadol tón autorky, jej vtip, kým pred štyrmi týždňami som v nej bola stratená. Čo z toho vyplýva? Ak by som mala nasledovať poviedky autorky, tak občas pointu ani nepotrebujeme. Ale, ak by som tento príspevok mala ukončiť poučením, tak ním je to, že každá kniha sadne. Sadne v rôznych životných obdobiach, len si to s ňou musíte načasovať vhodne.... celý text

Drak sa vracia 2024, Dobroslav Chrobák

Na knihu Drak sa vracia si pamätám ešte zo strednej, bodaj by nie, keďže literatúra bola mojím najobľúbenejším predmetom. Ale vtedy som si dala Švantnerovu Nevestu hôľ, a túto som nechala ladom. Koľká škoda by to bola! Až tento nový šat tejto slovenskej literárnej klasiky ma znovu navnadil na prečítanie! Vydavateľstvo v doslove spomína, že jemne upravilo aj dobový jazyk, aby sa kniha viac sprístupnila novodobým čitateľom. Myslím, že sa mu to veľmi prirodzene podarilo, pričom nechalo veľa pôvodných slov a celkovo kolorit vykreslenej epochy sa plne zachoval. Útlučká kniha s podtitulom Rozprávka začína veľkolepým opisom bežného večera na dedine. Ale ej bisťu!, to vám je taký popis, že úplne počujete zvuky, dýchate ten vzduch, a to sa pritom nič nedeje. Len akási Eva načúva po svojej práci večeru. Postupne sa dozvedáme jej príbeh, ako jej v mladých letách pošalel istý tmavooký Drak, ako ju nechal, a ako sa ona musela s hanbou vydať za blonďatého Šima, slovenského valibuka. A hoci príbeh začína Evou, ale zavádza nás do komorného stretu práve týchto dvoch mužských postáv. Prichádza totiž katastrofa, a kto iný by sa podujal na jej zastavenie ako títo muži zobrazení v kontraste?! Páčilo sa mi ako autor nechal vnútorné monológy na Šimonovi, tým pádom je pre nás Drak trošku mýtická postava, ktorého premýšľanie musí čitateľ hádať len na základe jeho reči tela. A keďže sa jedná o podtitul Rozprávka, nebojte, nepotrebujete na to žiadny psychologický diplom. Celková fabula je čiernobiela, a podľa mňa aj ľahko predvídateľná, avšak tejto knihe pomáhajú najviac bezpochybe naturálne popisy. Dodala by som priam personifikované popisy prírody, hôr, trávy, neba, slnka, hviezd i Mesiaca. Čítanie ma bavilo, kniha sa zhltne raz-dva, čitateľné, trošku naivné, ale prečo nie, občas aj to padne na úžitok. "Drak sa vracia" vám vrelo odporúčam!... celý text

Specifika smyslového vnímání u autismu a Aspergerova syndromu 2017, Olga Bogdashina

Nie je to kniha len pre deti/ľudí s PAS/AS, ale porucha zmyslového vnímania ide často rukav ruke s akoukoľvek neurodivergentnou poruchou (vrátane VD, rôzne dys-, a pod.). Veľmi poučné, bavili ma aj príklady, kde výslovne autisti rozprávajú ako cez zmysly vnímajú svet a je to niečo celkom iné ako premýšľanie a zmyslové spracovanie neurotypických ľudí. Na konci zaujal aj dáždnikový test s 232 položkami, škoda, že je nie validizovaný aj na naše pomery.... celý text

Muž spí 2013, Sibylle Berg

Sibylle Berg je trošku iná autorka. Nejde s prúdom, má veľa prívržencov a možno aj viac odporcov... Kniha Muž spí bola mojou prvou od tejto autorky a ľutujem i neľutujem... Máme tu bezmennú hlavnú ženskú postavu, sama sa popisujúca v strednom veku. Celý život nejako prežívala, sledovala životy iných ľudí, ale nejako necítila to, čo videla u iných. Lásky jej dlho netrvali, prácu ako zmysel svojho života tiež nevnímala, proste len bola. Stretávala sa s priateľmi, ktorí ju čoraz viac unavovali svojim krátkozrakým videním. V knihe nahliadame do jej myšlienok, ktoré sú riadne cynické- dotkne sa každého- lások, milencov, materstva, spoločnosti, kultúry, staroby. Až raz stretáva človeka, pri ktorom nemusí hovoriť a nejako to funguje medzi nimi len tak, aj keď vedľa seba len sedia potichu. Postupne sa dozvedáme o tomto jej vzťahu, ktorý sa vydramatizuje na dovolenke na ostrove pri Hong Kongu, keď jej priateľ záhadne zmizne a naša cynická hlavná postavička sa v tejto skutočnosti stráca... Kniha mala vyše 500 strán, ale maličký formát knihy s dynamickým striedaním dvoch časových rovín jej veľmi pomohol. Tým pádom sa to čítalo ľahko. To, čo knihe neviem odpustiť (okrem možno samotného skrátenia dĺžky) je situácia hlavnej postavy. Na začiatku knihy nenechá nitku suchú na nikom, a keď sa jej stane tragédia a hovorí o tom, aká je stratená a ako to bez lásky nezvládne, tak snáď očakáva niečo. Ľútosť? Milosť? Rozhrešenie? Nič od nikoho nechce? Tak načo vôbec svoj príbeh rozpráva? Mala som nutkanie jej povedať, že ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva, milá moja. Svieže, ale na moje preferencie málo dotiahnuté...... celý text