Alienor komentáře u knih
Dekameron som skutočne prečítala za 10 dní a osvedčilo sa mi to, rozprávaniami som sa nestihla presýtiť. Nad niečím som sa bavila, nad iným neveriaco krútila hlavou (hlavne nad určitými drsnými "žartami"). Každá jedna poviedka má na začiatku stručne vyznačené, o čom je v nej reč a mne sa to veľmi páčilo. Po dočítaní mám len jednu otázku: Kde sa dá, do pekla, zohnať nejaká podobná kniha?
Keď som sa púšťala do čítania Bielej veľryby, očakávala som podľa rôznych poznámok a komentárov nezáživné a ťažko pochopiteľné dielo. Aké bolo moje prekvapenie, keď som namiesto nudy našla pútavo popísaný život na veľrybárskej lodi, mimoriadne zaujímavý popis stavby tela, lovu a spracovania veľrýb (aj keď o love sa mi nečítalo najpríjemnejšie, ako detská čitateľka knižiek s vysmiatymi veľrybkami som dosť trpela), nádych diaľok a romantiky, k čomu dopomohli neuveriteľne výstižné ilustrácie Rockwella Kenta a to všetko okorenené prehliadkou rôznych ľudských pováh, shakespearovskými monológmi, biblickou symbolikou a nábožensko-filozofickými zamysleniami o význame života.
Príbeh začína vo vcelku veselom tóne, párkrát som sa dobre zabavila na Izmaelových myšlienkových pochodoch, avšak neskôr, s pribúdajúcimi Achabovými kapitolami a nešťastnými znameniami citeľne potemnie. Samotný kapitán Achab ma ako postava dosť rozčuľoval, jeho upätosť na jeden cieľ bez ohľadu na následky mi bola až nepríjemná. Takisto mi občas nesadli monológy a filozofické vsuvky, pravdepodobne to vyžaduje odo mňa druhé čítanie. Potešená som bola vysvetlivkami na konci knihy, pomohli mi lepšie porozumieť textu.
Pri čítaní som porovnávala dve rôzne vydania, slovenské z roku 1987 a české z roku 1947. Väčšinu textu som prečítala v slovenčine, jednak preklad mi prišiel vydarený a o niečo súčasnejší ako český, a potom kvôli vysvetlivkám a celkovo menšej hmotnosti, ktorá mi dovoľovala nosiť knihu so sebou. Doma som sa potom kochala ilustráciami v českom vydaní.
Najobľúbenejšou časťou diela sa pre mňa nestali posledné tri dobrodružné kapitoly, akokoľvek sú fascinujúce, ale, pre niekoho nudná, "Veľrybárska príručka", z ktorej vyžaruje autenticita a úcta, ako k ľuďom, ktorí veľryby lovia, tak aj k veľrybám, ako k nádherným a majestátnym tvorom.
Na knihe najviac oceňujem bezvýhradne pozitívne ladenie, čo sa už dnes veľmi nevidí. Nie je to nejaká veľká literatúra, ale rolu balzamu na dušu plní spoľahlivo.
Už v Nedokončených príbehoch ma fascinovalo rozprávanie O Tuorovi a jeho príchode do Gondolinu, ktoré ma nechalo prejsť bránami, uvidieť vidinu mesta v diaľke a, bohužiaľ, tam aj skončilo. Odvtedy stále ľutujem, že Tolkien príbeh nedokončil. V Páde Gondolinu som dostala príjemný darček v podobe Povesti o páde Gondolinu, ktorá je síce raným spisovateľovým dielom a preto celkom nezapadá do jeho pozdejšej tvorby, ale dáva skvelú predstavu o tom, do čoho sa to mohlo vyvinúť. Kvôli silne nostalgickému pocitu, ktorý je u mňa porovnateľný so záverom Pána prsteňov, dávam plný počet.
Niet nad to, mať po dočítaní knihy na tvári spokojný úsmev a v myšlienkach sa snažiť dohadovať s postavami vo veršoch. :)
Pri čítaní som porovnávala dve vydania, české z Academie z roku 2010 a slovenské z roku 1969, prerozprávané do prózy a upravené pre mladého čitateľa od 11 rokov. Úprava hlavne tých rozmarnejších poviedok bola vcelku humorná, pretože sa odstránil akýkoľvek náznak erotiky a postihnuté poviedky tak vyznievajú mierne rozpačito. Najviac som sa zabávala pri úseku, keď žena, ktorá je strážená svojím starým a slepým mužom, užíva si s milencom na hruškovom strome, ale v prerozprávaní si obaja užívajú akurát tie hrušky.
Poviedky sú dosť rozličné, sú tam legendy o svätých, rytierske príbehy, pár prisprostlých veselých rozprávaní a dokonca aj zvieracia bájka. Škoda len, že táto kniha je iba výber, lebo úplné znenie Poviedok u nás nikdy nevyšlo. Viac ako na niektorých poviedkach som sa ale bavila na spojovacom texte, na predstavení pútnikov a ich prológoch pred poviedkami, verše tomu ešte dodali švih.
V rozprávaniach sa dosť veľa odkazuje na antickú mytológiu a Bibliu, ale netreba sa toho obávať, klasický český preklad má výborný poznámkový aparát.
Veľkým kladom tejto knihy je, že hoci pojednáva o veľmi extrémnom hudobnom žánri, napísaná je dosť triezvo a bez senzáciechtivosti. Autor necháva hudobníkov prehovoriť vlastnými slovami pomocou odpovedí z interview, ktoré s nimi ako novinár robil. Nijako ich vyjadrenia nekomentuje, takže názor si vytvorí čitateľ sám. V knihe mi trochu chýbali niektoré kapely, ale rozsah textu je už tak dosť veľký a predpokladám, že tento nedostatok Patterson napravil (ďalšími tromi) pokračovaniami.
Anglický originál sa mi v porovnaní s českým vydaním zdá o kúsok lepší, aj keď je to hlavne otázka vkusu. Týka sa to obálky (pôvodná sa mi páčila o dosť viac), písma a aj celkového grafického spracovania (anglické vydanie je prehľadnejšie), zato obrazová príloha je v češtine na hrubšom papieri.
Celkovo som veľmi spokojná, text sa číta dobre, informácií je veľa a mne ostáva už len dúfať, že česky postupne vyjdú všetky knihy tohto autora.
Som veľmi potešená, konečne po dlhom čase niečo atmosférické a nie iba lovecraftovský pastiš. Poviedky nie sú také intenzívne a naliehavé ako Lovecraftove, ale viac hravé a poetické a takmer rovnako dobré. Už sa nemôžem dočkať ďalšieho dielu.
Po druhom prečítaní som zvýšila hodnotenie o jednu hviezdičku, ale nie zásluhou autorky. Medzitým som sa čo - to dozvedela o sv. Winifrede z iných zdrojov a tak ma príbeh jej ostatkov zaujal viac ako predtým. Je to škoda, že autorka nevenuje väčšiu pozornosť reáliám, ale brata Cadfaela som si veľmi obľúbila.
Pán prsteňov je najlepší horor, aký som kedy čítala. :) Pri prvom raze mi takmer celú knihu behal mráz po chrbte. Teraz ju už čítavam hlavne vtedy, keď prežívam menej šťastné obdobia, pretože pre mňa je to kniha o nádeji napísaná mimoriadnym a pôsobivým jazykom.
Nebezpečné známosti sú kniha, ktorú čím viac čítam, tým mi príde zábavnejšia. Síce sa na nej trochu podpísal jej vek a niektoré zvádzacie praktiky sú už v dnešných časoch dosť smiešne, takisto naivita kladných postáv im veľmi neslúži k obľube, ale hlavné duo záporných hrdinov je skvelé. Ich vzájomné listy sú vtipné a zlomyseľne zábavné, markíza je vo svojich intrigách obdivuhodná a vikomt zas nehorázne príťažlivý. Taká zmes spokojnosti so sebou samým, chlapčenskej drzosti a viac-menej potláčanej brutality sa len tak nevidí. Niežeby som ho chcela stretnúť, ale radím ho medzi svoje obľúbené literárne postavy.
Na podporu dojmov z knihy som videla viacero filmov a najlepšia a aj najvernejšia knižnému deju a atmosfére je podľa mňa Frearsova verzia z roku 1988 s Glenn Close a Johnom Malkovichom v hlavných úlohách.
Vietor vo vŕbach ma ako dieťa úplne minul a aj v dospelom veku som dlho odolávala, nikdy mi na Žabiakove dobrodružstvá neprišla chuť. Až po prečítaní som pochopila, že za to môže názov, ktorý je u nás zaužívaný a vôbec nevystihuje poetiku knihy tak, ako názov originálny. V knihe sú veľmi pôsobivé a prekrásne opisy prírody a atmosférou mi pripomínala Tolkiena (Hobit) a Machena (7. kapitola).
Žabiak sa správal strašne ľahtikársky a nezodpovedne, vtedy som ho vnímala ako človeka, ale keď som si ho predstavila ako malú zelenú žabu, akosi mi to prestalo prekážať a už som sa na jeho zážitkoch a chválenkárstve len bavila. Avšak nie dobrodružstvá, ale popis jednoduchých radostí Krysy, Krtka a Jazveca a ich vrelé priateľstvo je pre mňa to najpôsobivejšie v celej knihe.
Po prečítaní českého vydania z roku 2019: Nový preklad knižke prospel. Zvieracie postavy sú (konečne!) v súlade s originálom menované ako páni, tzn. pán Krysa, pán Jazvec, etc. a aj predtým povypúšťané drobnosti sú zachované (napr. socha kráľovnej Viktórie alebo pivo Old Burton). To všetko prispieva k prehĺbeniu anglickej atmosféry, ktorá bola v predchádzajúcich prekladoch trochu potlačená. Aj keď nový preklad nie je úplne bez chýb (zopár kapitol má zmenené názvy a tak sa napríklad z názvu predposlednej stratil odkaz na Tennysona, alebo z poslednej na Odyssea) a niektoré výrazy boli presnejšie v starom preklade, stále je to posun k lepšiemu. Ďakujem prekladateľke a zvyšujem hodnotenie na 5 hviezd.
Kúzelné, veselé, ako obrázky, tak aj príbehy. Tuším by som vymenila darčeky pod stromčekom za každoročný takýto list.
Mimoriadne sugestívny opis riečnej krajiny, skoro akoby som sa dívala na Medňanského obraz. Pre mňa osobne mala kniha aj pridanú hodnotu, lebo dej sa odohráva pod Bratislavou, v oblasti Dunajské luhy. Atmosféra je znepokojivá, ale prišlo mi, že nie je dostatočne strašidelná.
Tak tomuto ja hovorím romantika. Toľko bolesti, vášne a surovosti som zatiaľ inde nenašla. Ničivá láska Catherine a Heathcliffa, ktorá trvá aj po smrti ma fascinuje doteraz. Vzrušujúce!
3 a 1/2 hviezdy. Poviedky sú o niečo menej poetické a viac priamočiare ako v prvom diele (je to prekladom?) a niektoré nemajú poriadnu pointu. Ale inak to bol príjemne strávený čas.
Najprv som ostala trochu zarazená, lebo zo začiatku mi kniha prišla ako kopírka Národného satanistu. Našťastie, čoskoro sa dej uberie trochu inam, príbeh je napínavejší aj inak rozvrhnutý. Cením si dosť realistický pohľad na českú blackovú scénu, ale pravdupovediac, nórska surová atmosféra mi vyhovuje viac.
Niektoré časti neboli síce až tak veľmi zábavné, ale častokrát som sa od srdca zasmiala na svojej podobnosti s leňochodmi a navyše, obrázky v knižke boli jednoducho rozkošné. Odporúčam na zdvihnutie nálady.
Keďže už dávno nie som dieťa, mala som sprvu problém zvyknúť si na sprievodný text, ktorý je poňatý ako prázdninové prechádzky po meste a trošku rozprávkovo. Takisto ma príliš nenadchli postavičky na ilustráciách. Ale potom som sa zamerala na architektonické detaily a čím viac som sa na obrázky pozerala, tým viac sa mi páčili. Dokonca aj Hlavná stanica je nakreslená tak obratne, až vyzerá celkom pekne a to je skutočné umenie! Len škoda, že knižka je dosť útla, chcelo by to obsažnejšieho a trochu dospelejšieho sprievodcu.
To, čo autor urobil Zuzane, mu jednoducho nedokážem odpustiť. Na to, že je to kresťanská kniha (a mňa ten nezakrytý nátlak mimoriadne vytáčal), sa k nej správal dosť nemilosrdne.