Anikkk komentáře u knih
Pôsobí to na prvý pohľad ako dobrodružný román, ale v skutočnosti sú to skutočné udalosti...úprimne závidím.
Písané zrozumiteľným jazykom, pútavo, vedecké objavy a úvahy o nich ma tiež veľmi bavili.
Cítiť z pána Thora Heyerdahla, že je kombináciou dobrodruha, vedca, rojka aj praktického človeka. Čo je veľmi sympatické aj osožné. A z toho všetkého vychádzali aj jeho filozofické úvahy.
Fajn kniha. Mne sa ťažšie čítala, a nebolo to češtinou, skôr tým štýlom a slangom. Ale nie som od „fachu“, tak to tak aj beriem. Urobila som si však detailnejší obraz o tom, ako to tam vonku vysoko, vysoko hore vyzerá. Fakt som sa vedela trošíčka vžiť do ich kože a predstavila si tú únavu a ťažkosti, s ktorými sa lopotia. Všetko to bolo iba veľmi zhruba opísané, ale zase to podstatné.
Príjemné čítanie. Iný svet. Za mňa majú títo blázni veľký obdiv. S hociktorým by som šla na pivo, pokecať. Počúvala by som ich rozprávanie so zatajeným dychom. Ale viem si predstaviť, že v behu každodenných povinností v bežnom rodinnom živote nie sú asi veľmi užitoční.
Pekne napísané, ilustrácie medveďa dokonalé.
Trocha až prisladké a pritiahnuté za vlasy...možno sa to tak javí iba z pohľadu dospelého.
Hlavná hrdinka mi pripomínala Heidi, dievčatko zo švajčiarských hôr, ktoré bolo neprimerane na svoj vek chápavé, rozumné, chrabré, statočné...no dokonalé. Také deti nebývajú. A ani dospelí. Ale OK, možno ako vzor pre detského čitateľa je to fajn. Neviem to objektívne posúdiť. Len mňa to na tom rozčuľovalo.
Odhliadnuc od dokonalej mladej hrdinky a toho, že s ľadovým medveďom, sa domnievam, sa nedá nadviazať vzťah, ktorý sa tu popisuje, je to veľmi pekný príbeh. Plný porozumenia a lásky, edukatívny, ale milý zároveň s racionálnym i emotívnym záverom.
(SPOILER) Fajn kniha. Myšlienky, témy, všetko aktuálne.
Ako to už ktosi tu spomínal, tak všetko ide po povrchu, ale možno to pre cieľovú skupinu, vek cca 12 rokov, takto stačí. Nech sa to spomenie, naznačí, nech vstrebávajú, že aj také veci sa vo svete dejú a riešia. Nemusia sa však zaťažovať nejako hlbším rozpitvávaním.
Najviac sa mi páčili pasáže o líške a s líškou a taktiež opis krajiny, či už Tromso, alebo zamrznutého Arktického mora v polárnom kruhu. To vyznievalo najprirodzenejšie.
Trocha mi vadila tá podpora Twittera. Je tu ukázané, akú má silu v spoločnosti a to celosvetovo. A možno je dobre, že to tam bolo spomenuté. Lebo okrem pozitív, zverejnením osudu (cesty) jednej polárnej líšky upozornili kopec sledovateľov na environmentálne problémy a dopady zmeny klímy na zvieratá a prírodu vôbec.
Ale zároveň vďaka, resp. kvôli, tomu zverejneniu bola mama hlavnej hrdinky zatknutá cudzineckou políciou.
Takže vlastne na zamyslenie pre čitateľov (deti), aby zvážili, čo zverejnia na sociálnej sieti. Dopady to má veľké.
Knihu odporúčam. Hlavne mladým čitateľom.
Dobré to bolo. Som čakala nejakú puberťácku naivnú romantiku. Ale romantika nebola hlavná téma.
Svižné, dobre sa to čítalo.
Romantika síce bola, trocha gýčová, ale to v 16-tich býva. Takto sa to jednoducho vtedy prežíva, naplno a úplne. A nebolo tam toho veľa, tak sa to dalo v pohode zniesť.
Je tu ale aj dosť drsnejšej reality. Žiaden psychologický rozbor, skôr iba faktický opis života, ktorý mnoho detí naozaj prežíva. Zopár detailov na mňa pôsobilo dosť autenticky. Akoby autorka vedela, o čom píše. Sú to také malé drobnosti (myšlienky, reakcie, pocity), ktoré sa dajú veľmi ťažko navodiť fiktívne.
Celkove ma kniha príjemne prekvapila. Čítalo sa to ľahko a rýchlo. Dobrá vecička od Slovenskej autorky.
Milá, veselá kniha, cestopis. Bez predsudkov a bez zbytočného pozlátka. Dobre sa to čítalo, bavilo ma to.
Škoda, že sa svet za tých pár rokov, čo túto cestu pán Zibura absolvoval, tak veľmi zmenil. Aktuálne by bolo asi veľmi riskantné sa vybrať do týchto končín.
Keby ľudia radšej takto chodili, spoznávali svet, a nemali čas na rozmýšľanie nad hlúposťami (komu, čo patrí...kto má na čo nárok...kde má kto žiť a kto tam nepatrí...koho máme nenávidieť a prečo...).
No neviem, či spoločenstvo amerických indiánov má nejakú vedomosť o práci pán Stingla, ale ak nie, mali by si ju doplniť do svojho povedomia.
Výborná práca!
Fakty o rôznych indiánskych spoločenstvách naprieč celou Amerikou (Severnou, Južnou, Karibskou). Všetko spracované do pútavých príbehov.
Veľmi hodnotná kniha pre ľudí, ktorých táto tematika zaujíma.
Siahla sa po nej na odporúčanie literárneho publicistu v rádiu...ale nenašla som ten poklad skrytý v slovách.
Príbeh bol fajn, Santiago sympatická postava, ale toľko filozofovania, až také ezofilozofovanie...Pritom to mám rada, vŕtať so vo vnútri, v duši, rozpytvávať psychológiu ľudí, ich vzťahy...ale toto mi prišlo až také, zbytočné.
Uprednostňujem jednoduchosť, v ktorej je krása.
Zaujímavé, napínavé, veselé...ale neuveriteľné. Treba sa povzniesť nad niektorými absurdnosťami, ktoré nie sú reálne. Ale ako oddychovka môže byť.
Ako veľké pozitívum hodnotím, že som sa čo to dozvedela o expresionistoch. :)
(SPOILER) Veľmi pekná predstava, že je tu nejaká organizácia postavená na morálnych zásadách, ktoré by udržiavala spoločnosť v zdravých hraniciach. Nedovolila by, aby ľudstvo podľahlo "čaru" nastupujúcich totalitných a iných režimov a pripomínala nám podstatné hodnoty cez intrigované zásahy do celosvetových udalostí.
Skutočnosť je však krutejšia. Peniaze a moc vládnu nad všetko. Morálka a etika idú bokom.
V skutočnosti existuje veľa rôznych organizácií, oficiálnych aj neoficiálnych, ktoré "ťahajú za šnúrky" a svet sa otáča podľa ich vplyvu.
Trocha mi je ľúto, že v tých 90-tych rokoch to bolo, dá sa povedať, také jednoduché. Internet mal obrovský potenciál stať sa výbornou pomôckou.
Dnes nás valcujú šialené informácie šírené sociálnymi médiami, pri ktorých by sa kedysi rozum zastavoval. Nemali by vtedy šancu prežiť, nie to ešte šíriť sa a stať sa odrazovým mostíkom pre vysokých politikov a najvplyvnejších ľudí sveta.
Dnes nám to stačí. Asi degradujeme. Nepotrebujeme kriticky myslieť, skôr byť kritický už k všetkému a všetko popierať. To je podstatné.
Ale kniha ma bavila. Bolo to napínavé, zábavné, zaujímavé, nenudila som sa. Autor má úžasnú fantáziu a zaujímavé nápadité videnie. Vedel nájsť možnosti na falzifikáciu v absolútne odlišných odvetviach. Klobúk dole.
Dlho ma žiadna kniha nerozplakala. Tejto sa to podarilo. A to napriek tomu, že som vedela, kto tú knihu napísal, že je to veľmi kontroverzné.
Nerozumiem tomu, ako mohol byť autorom, tak citlivo a verne napísanej knihy, človek, ktorý bol verejne aktívnym rasistom, vedúcim nejakej skupiny KuKluxKlanu. Buď to mal nejako v hlave rozdelené, že je iba za segregáciu čiernych od bielych a indiánov nejak nepovažoval za rasu, ktorú treba oddeliť od bielych. Alebo...moje vysvetlenie je skôr také, že bol rozpoltená osobnosť, že boli jeho život a postoje ovplyvnené nejakou duševnou poruchou.
Pozrela som si aj dokument: https://www.youtube.com/watch?v=5xZ_5kPli7A Tu to bolo trocha vysvetlené tak, že Carter mal rád pozornosť, veľkú pozornosť, a šiel teda s vlnou, na ktorej videl, že môže dosiahnuť zviditeľnenie. Teda, čo bolo aktuálne výnosné, tam bol a bol superaktívny. Hlavne, aby ho bolo vidieť a počuť. Aby sa mu dostávalo pozornosti verejnosti, médií, novinárov, ľudí v jeho okolí.
Teda, keď v 60-tych rokoch riešilo USA (ne)zrušenie segregácie čiernych a bielych, aktívne vystupoval, napísal reč: "..segregácia dnes, segregácia zajtra, segregácia navždy.."
A keď v 70-tych rokoch prišla vlna sympatií s indiánmi ovplyvnení hnutím hippies po potlačení vzbury indiánov pri Wounded Knee, Carter sa stal zrazu potomkom Čerokíov, presťahoval sa, zmenil meno a žil životom dobráka s krásnymi príbehmi o svojom detstve s indiánskou výchovou.
Zrejme ozaj chorá hlava.
Ale späť ku knihe. V jednoduchosti je krása. Čistá, citlivá, až krehká. Nádherný príbeh úžasných postáv. Napísaná z pohľadu 5-ročného chlapca. Veľmi jednoduché myšlienky, ale s hĺbkou...tak príznačné pre kultúru severoamerických indiánov.
Pri čítaní ma vyrušovalo stále to, že som vedela, kto je autorom, ale po čase som si povedala, že aj Vinetou bol predsa kompletne vymyslený Karlom Mayom a aj tak sa nám páči. Takto som potom pristúpila aj k Malému Stromu.
Určite ju prečítam ešte raz, spolu s deťmi (nech im môžem popritom povysvetľovať niektoré veci, ktorým nebudú rozumieť)....ale im určite nebudem hovoriť nič o autorovi.
Niekde som čítala, že každý indián, ktorý prečítal túto knihu, ľutoval iba to, že nie je dielom indiána, ale bieleho muža.
Udalosti posledných desaťročí osídľovania Severnej Ameriky občanmi USA a prišelcami prevažne z Európy vytláčaním pôvodných obyvateľov z ich území. Zoradené chronologicky zasadené do kontextu s inými svetovými dejinnými míľnikmi. Celé to prebehlo špinavo, bezohľadne a kruto.
Pán Dee Brown bravúrne zvládol skombinovať faktografiu podloženú historickými dokumentami, časovú chronológiu, ale ja ľudské osudy jednotlivcov. Všetko pretkané pútavým spôsobom. Obohatené o citácie výrokov jednotlivých popredných predstaviteľov pôvodných obyvateľov. Pričom každý má v sebe hĺbku, myšlienku.
Vynikajúca práca. Skladám klobúk pred týmto dielom.
Doporučujem všetkým, ktorí sa zaujímajú o kultúru severoamerických indiánov. Dotvára to ich celkový obraz z pohľadu subjektívneho, Čierneho jeleňa.
Kvalitný a obsiahly Doslov pána Jana F. Ullricha. Toľko informácií, dovysvetľovania...výborná práca, pán Ullrich.
Smutné je to ľudstvo. Biela rasa nadradená. Európska kultúra je tá pravá, importovaná do celého sveta. Civilizácia nadovšetko. Za cenu krvavých obetí.
Dnes už ťažko s tým niečo robiť.
Malá útecha, ale veľmi dôležité gesto, je aspoň to, že sa niektoré cikrvi (v USA) oficiálne ospravedlnili eskymákom a inidánom za genocídu, ktorú spôsobili svojim netolerantným prístupom k ich národom.
Kniha, na to, o čom celá je, je príliš hrubá. Zbytočne veľa obsiahlych opisov. Mám rada jednoduchšie vyobrazenia.
Ale musím priznať, že aj po rokoch, odkedy som to čítala, ostal kdesi vo mne ten príbeh. Taký iný pohľad na iné storočie, ktoré máme tak trocha skreslené, zromantizované, a pritom tam žili rovnako ako dnes. Luxusné ľahké ženy, či zlatokopky...neverní zvrhlíci, posadnutí mladou krásou...vždy to tu bolo a bude. Také jednoduché.
Nie je to typická detská beletria. Napriek tomu to deti veľmi bavilo. Čítali sme si to po večeroch na pokračovanie a tešili sa stále na každý ďalší večer, ako bude príbeh pokračovať. A mňa to bavilo tiež.
Inšpiratívny príbeh.
Veľmi ma potešilo, že na rúcanie stereotypov na Slovensku sa odhodlala práve Cigánočka, ktorá vyrastala vo svojej komunite, vychovávaná úplne prirodzene im vlastným spôsobom. Odvážne žila a odvážne sa rozhodla zverejniť svoj príbeh cez knihu. Klobúk dole za všetku tú odvahu.
Pani Motlová to napísala jasne a stručne. Nešla v jednotlivých problémoch príliš do hĺbky. Na to by asi tých 246 strán nestačilo. Ale dotkla sa všetkého podstatného. Najviac tam opísala vzťah k súčasnému manželovi. A taktiež sme sa dozvedeli veľa o vzťahu so synom Marekom.
Odporúčam určite 3.vydanie, doplnené o rozhovor robený neskôr, až po vydaní Cigánky, pričom život šiel ďalej po svojom...
Myslím, že aktivity, ktoré robí pani Motlová smerom k marginalizovaným skupinám na Slovensku sú zmysluplné a prínosné. Niekde tam je začiatok cesty k zlepšeniu života práve pre tieto skupiny, a tým pádom pre všetkých ľudí na Slovensku.
Keď sa pozerám aj na iné organizácie vo svete, ktoré sa venujú práve ľuďom žijúcim na okraji spoločnosti, vidím to tak, že najúčinnejšie je začať u detí a cez školstvo. Vzdelanie, povinná školská dochádzka a strava v školských zariadeniach je odraz od dna. Potom tam treba dobrých pedagógov, ktorí berú svoje povolanie ako poslanie a vidia žiakov v širšom kontexte. A už je to iskierka nádeje aspoň mať šancu na lepšiu budúcnosť.
Normálne som žasla, ako sa dajú pekne vyrozprávať dobrodružné príbehy z pohľadu psa (psov). Ten Jack London bol asi fakt dobrý.
Vôbec som sa nenudila, kopec vecí sa naučila, veľmi sa mi to páčilo.
Najviac oceňujem to, že sa na rovinu vyobrazili vtedajšie pomery. Z vtedajšieho pohľadu bolo normálne, že sa odlišoval prístup a postoj k černochom a belochom. Beloch bol pán a černoch otrok, sluha, posluhovač, podradný. A k tomu sa vychovávali a cvičili aj psy. Pes to chápal, rozoznal. Spoločnosť bola takto nastavená a nič na tom nezmení fakt, že dnes už také postoje spoločensky odsudzujeme. Nie som žiaden rasista, to absolútne nie. Len sa mi páči, že je to bez korektúr, ktoré by sme mali dnes už tendenciu robiť.
O tom by predsa mali byť knihy, filmy, zachytávať nejakú dobu. Ako inak by sme mohli pochopiť históriu. Len tak, že pochopíme, ako to vtedy bolo, ako to ľudia vnímali, ako rozmýšľali, ako žili.
Neviem si ale predstaviť, ako by to chápal detský čitateľ. Asi je to vhodnejšie pre starších, ak už detských, čitateľov.
My to mám v Slovenčine. Je to výborne poňatá kniha, takmer brožúrka. Vysvetlené všetko podstatné v primeranej kvantite, primerane veku, vtipne, veselo, ale aj na rovinu, bez zahmlievania. Nie je tam toho zbytočne veľa, ale ani málo.
Odporúčam mladým čitateľom - chlapcom, možno 10-12 rokov.
Na mňa to pôsobilo ako taká príručka metódy osobného totemu. Tie príklady zo života boli pôsobivé.
Hlavnou doménou pána Gallegosa, podľa mňa, je, že sám je vyštudovaný psychológ. Jemu to však nestačilo a hľadal aj iné spirituálne cesty ako pomôcť ľuďom, ktorí sa trápia vo svojom živote.
Ľudský mozog, ako riadiace centrum celého tela, je niečo veľmi fyzické, ale zároveň veľmi abstraktné. Ako vesmír.
Takže verím, že aj touto metódou s prístupom, aký mál pán Gallegos k svojím pacientom, sa dajú robiť divy. Človek vlastne vyrieši seba, svoj pohľad na veci. Znie to jednoducho, ale je až neuveriteľné, ako veľmi to pomôže. Človek zmení uhol pohľadu a uľaví sa mu. Prestane sa zaťažovať niektorými vecami a začne byť pozornejší, chápavejší k okoliu.
Ja som však z knihy nepochopila, ako presne tá metóda funguje. Uverila som jej. Ale nenaučila som sa ju. Obohatila ma o vedomie, že sú aj takéto možnosti. A tiež mi pripomenula, že by som mohla častejšie vypnúť, skľudniť sa, odpútať hlavu od všetkého a sústrediť sa iba na nebo a zem.
Nedočítali sme s deťmi...museli sme už vrátiť (bola požičaná). Ale bolo to milé, veselé, akčné. Pre deti 8-9 ročné výborná kniha.
Ilustrácie zaujímavé, prepracované.
Občas sme sa strácali v menách. Zbytočne dlhé mená postavám, ako napríklad pes agentka Bondy. Čo bola vlastne sučka a agentka a volala sa Bondy. Museli sme si občas pripomenúť, kto je kto.
Inak fajn príbeh.