čerweek komentáře u knih

"Som mladý, mám dvadsať rokov, zo života však nepoznám nič, iba zúfalstvo, smrť, strach a najnezmyselnejšie povrchnosti s priepasťou utrpenia. Vidím, ako sa proti sebe ženú národy, ktoré sa mlčky, nevedome, pochabo, poslušne, nevinne zabíjajú. Vidím, že najmúdrejšie mozgy sveta vynachádzajú zbrane a slová, aby sa to všetko robilo ešte rafinovanejšie a trvalo to ešte dlhšie. A tak ako ja, vidia to všetci v mojich rokoch tu aj na druhej strane, na celom svete, prežíva to so mnou celá moja generácia. Čo urobia naši otcovia, keď raz povstaneme a predstúpime pred nich a budeme žiadať vyúčtovanie? Čo očakávajú od nás, keď nebude vojna? Roky bolo naším zamestnaním zabíjanie - bolo to naše prvé zamestnanie. Naše vedomosti o živote sa obmedzujú na smrť. Čo sa potom má ešte stať? A čo z nás má byť?" Najlepší vojnový román všetkých čias (alebo najdepresívnejší?)....

15 29.10.2022

Duna je príliš komplexná kniha na to, aby sa dala opísať niekomu, kto ju ešte nečítal len pomocou niekoľkých viet. Bezprostredne po prečítaní sa mi mysľou v súvislosti s ňou premietajú slová ako nadčasová, emotívna, podmanivá či napínavá. Spočiatku sa možno ľahko strácať v širokej palete postáv a frakcií s ich komplikovane pôsobiacimi pohnútkami. Autor na čitateľa prakticky od začiatku vychŕli značnú časť univerza, ktoré vytvoril len s veľmi strohým opisom. Postupne sa však počet dôležitých postáv značne zníži, udalosti sa vyjasňujú a kniha progresívne každou stranu naberá spád. Duna tak bola knihou, ktorá ma bavila tým viac ako som ju čítal a posúval sa k jej záveru. Ten bol strhujúci a harmonicky koreloval s púštnou búrkou, ktorá sa na konci spolu s Fremenmi pod vedením Muad'Diba Arrakisom prehnala. Frank Herbert čitateľa dostáva do víru dramatických udalostí a keď sa zdá, že Paul to už má vyhrané okamžite otvára ďalšie dvierka a stavia pred neho ďalšiu smrtiacu výzvu. S ohľadom na rok vydania originálu ostávam len v nemom úžase. Aj keď je Denis Villeneuve veľký vizionár a filmové remeslo ovláda tak ako málo iných, po prečítaní knihy musím uznať, že ani v jeho silách nie je verne premietnuť unikátny svet Duny na filmové plátna. Tých vnútorných monológov, myšlienok a pocitov postáv je jednoducho tak veľa, že to nie je možné. Keď už nič iné, aspoň však prostredníctvom svojich filmov nasmeruje ku knihám nezanedbateľný počet ľudí, ktorí by sa inak k dielu Franka Herberta nedostali. Čo by bola obrovská škoda...

13 30.07.2022

Veľmi silné čítanie. To, že tento román bol ocenený Pulitzerom a vydobyl si úspech (nielen) v Spojených štátoch, svedčí o jeho nespornej kvalite a aktuálnosti. Mnohým určite Harper Lee otvorila oči. Bez príkras totiž opísala pomery spoločnosti v krajine, ktorá bola dlhú dobu navonok prezentovaná temer ako zasľúbená s tým, že sa od nej ostatní majú učiť demokracii a slobode. Americký sen však zjavne nemôžu snívať všetci a s ohľadom na udalosti z posledných rokov sa toho zase tak veľa nezmenilo (ani po viac ako 60 rokov od vydania knihy): „Aspoň tohto hriechu sa tu u nás nedopúšťame. Tí na Severe ich oslobodili, ale nevidíte, že by s nimi sedávali za jedným stolom. My aspoň nie sme takí pokryteckí, aby sme im vraveli: ‚Áno, ste ľudia ako my, ale nepribližujte sa k nám.‘ Tu u nás jednoducho vravíme: ‚Vy si žite po svojom a my si tiež budeme žiť po svojom.‘ “. Druhá polovica knihy, ktorá opisovala súdny proces spolu s následným zrodom (predsalen trošku očakávaného ;) hrdinu v závere, bola emotívna a napínavá. Tesne po dočítaní mám chuť udeliť vtáčikovi plný počet, ale v úvodnej časti sa mi predsalen zdala byť kniha mierne naťahovaná a pokojne by sa (z pohľadu hyperlenivého individua akým so ja) obišla aj bez niektorých počiatočných kapitol. Aj tak ide o knihu, ktorú by som bez rozmýšľania všetkým odporúčil. P.S.: Atticus je nesmierny sympaťák, ľudí ako on chce človek v živote stretávať čo najviac...

10 29.08.2021

„Veď človek nie je stvorený na prehru,“ povedal nahlas. „Možno ho zničiť, ale nie poraziť.“

Krátka novela venovaná nezlomnosti (ne)obyčajného ľudského charakteru, ktorý Hemingway pretavil do postavy starého rybára Santiaga. Ak by som mal charakterizovať štýl, akým je dielo napísané, ako prvé ma napadá slovo "jednoduchý". A v jednoduchosti je krása. Bez pátosu a bez príkras vykresľuje vytrvalý súboj človeka s nepriazňou osudu a prírodou, ku ktorej Santiago v bázni pociťuje úctu a lásku, a to aj napriek nespútanosti a krutým zákonitostiam morskej ríše.

Knižná klasika, ktorá vyplní tak akurát jeden večer, rozhodne stojí aj za opakované prečítanie, ale na absolútne hodnotenie a nálepku geniálna mi predsa len niečo ešte chýbalo...

8 21.12.2024

"Nohy ma odjakživa vzrušovali. Boli to prvé, čo som uvidel, keď som prišiel na tento svet. Vtedy som sa ale snažil dostať von. Od tých čias sa usilujem ísť opačným smerom, avšak s mizivým úspechom."

Chinaského tentokrát v úlohe rozprávača nahradil detektív Nick Belane. Ale nedajte sa zmiasť, je to rovnaký cynický bastard, akého poznáme z ostatných Bukowského diel. Inými slovami, o zábavu opäť nebude núdza. Bukowského knihy sú perfektná oddychovka. Brak som prečítal za pár hodín takmer na jeden záťah. Opäť platí, že tento štýl písania nie je pre každého, ale ak sa dokážete nad úvahami a konaním hlavného hrdinu trocha povzniesť, určite sa, podobne ako ja, pristihnete pri početných návaloch smiechu. Slastný závan sarkazmu z knihy srší aj napriek tomu, že ju Buk písal krátko pred smrťou, čo ma núti Brak oceňovať ešte viac...

„Ja za nič nemôžem,“ úporne a zúfalo som premýšľal, „mám diplom, pätnásť skúšok na jednotku. Ešte tam vo veľkomeste som zdôrazňoval, že chcem ísť za asistujúceho lekára. Ale nie. Oni sa len usmiali a vraveli: ‚Zvyknete si.‘ Ďakujem pekne. A keď privezú prietrž? Vysvetlite mi, ako si na ňu zvyknem! A hlavne, ako sa bude cítiť pacient s prietržou v mojich rukách!? Bude si zvykať na druhom svete (a po chrbte mi prebehol mráz)...“ Kniha je súborom 8 poviedok napísaných z pohľadu začínajúceho lekára, ktorého hneď po škole umiestnili do zabudnutej ruskej dedinky. Bulgakov čitateľovi sprostredkuváva cenné svedectvo o medicíne vtedajšej doby, spolu s opisom mentality dedinskej spoločnosti. To, čo dnes robia špecialisti po niekoľkých rokoch atestácie, musel vo vtedajších pohnutých časoch na vlastnú päsť robiť čerstvý absolvent, bez akejkoľvek pomoci či odborného vedenia. Vtedy obávané choroby ako difterický krup či syfilis už dnes vďaka vakcinácii či antibiotikám nie sú ani zďaleka takým strašiakom, čítanie o ich dobovej liečbe bolo ničmenej veľmi zaujímavé. Najpodmanivejšou je však záverečná kapitola, v ktorej (zrejme aj kvôli vlastnej závislosti) autor veľmi vierohodne opisuje prepadnutie morfiu a následný rozpad osobnosti v dôsledku závislosti. Pre ľudí pohybujúcich sa v kruhoch medicíny pôjde rozhodne o zaujímavé čítanie, už len kvôli konfrontácii vtedajších a súčasných lekárskych postupov. Myslím však, že kniha je napísaná tak pútavo, že má na to, aby oslovila a zaujala aj "laikov".

8 18.08.2021

"Týčil sa nad okolím, sám velikán. Velikánov podťal. To znamená, že velikánov možno podťať. Aj jeho, velikána, možno podťať." Malá veľká kniha, na ktorú môžu byť Slováci právom hrdí. Mňačkov román svojou aktuálnosťou presahuje svoju dobu, hranice štátov aj režimy. Šablóna, ktorú opísal sa opakuje a takýchto "velikánov" sme v národných aj svetových dejinách mohli sledovať už niekoľko a časom určite ešte pribudnú ďalší. Pre ľudí vo vrcholnej politike by Ako chutí moc mala byť povinným každoročným čítaním...

8 28.02.2021

"Věděl totiž, že na určitou dobu, jejíž konec zatím nedohlédal, jeho úkolem není už léčit. Jeho úkolem je dělat diagnózy. Odhalit, popsat, zaregistrovat, pak odsoudit, to bylo teď jeho poslání." Tématickejšiu knihu na prečítanie v rokoch 2020 a 2021 (ďalej dúfajme že už nie ;) snáď ani nenájdete. Camus s fascinajúcou presnosťou dokázal opísať psychológiu spoločnosti a jedinca počas (morovej) epidémie v alžírskom mestečku, ktorá však s našou súčasnou situáciou ponúka mnoho paralel. Strach, zúfalstvo a odlúčenie pôsobia dnes na ľudí rovnako ako to pred 74 rokmi opísal autor vo svojom fiktívnom diele. Camus dávkuje podobne ako v iných svojích dielach emócie len skromne. Napriek akejsi predstieranej odosobnenosti však nejedenkrát dokážu opísané udalosti čitateľa v správnej chvíli zasiahnuť. Na pátos však môžete zabudnúť, Mor je patrične (depresívne) realistický, bez hrdinov a víťazov. Camusova filozofia absurdna so "zbožnosťou bez Boha", ktorej predstaviteľom sú v tomto prípade predovšetkým doktor Rieux a jeho priateľ Tarrou, mi je osobne pomerne blízka. Nejedenkrát som sa podobne ako pri iných knihách tohto francúzskeho filozofa/spisovateľa pristihol ako sa k zaujímavým myšlienkám jeho postáv opakovane vraciam. V konečnom resumé je Mor veľmi hodnotným dielom, ktoré sa v dnešných časoch oplatí čítať asi viac ako kedykoľvek predtým. Mojou najobľúbenejšou "camusovinou" však naďalej ostáva o poznanie osobitejší Pád.

7 09.03.2021

(SPOILER) "...chování každého člověka je ovlivněno jeho touhou po penězích."

Kultová kniha, ktorú som dlho obchádzal, práve z dôvodu, že som pred jej prečítaním videl film. Mal som trocha obavy, či mi jej prečítanie po opakovanom vzhliadnutí perfektného filmového spracovania dokáže priniesť ešte nejakú prídavnú hodnotu. Ako napovedá hodnotenie, samozrejme prídavnú hodnotu kniha priniesla a ako tomu býva zvykom, je ešte o poznanie lepšia ako film. Ponúka dôkladnejší pohľad do myšlienkových pochodov jednotlivých postáv, respektíve komplexnejšie opisuje postavy, ktoré sa do filmu dostali len okrajovo alebo v ňom úplne chýbali (Lucy, Dr. Jules, Johnny Fontane, Nino Valenti...). Opisuje tiež dôležité udalosti, na ktoré vo filme nebol čas (napr. pomsta za dcéru Ameriga Bonaseru, či pomsta Fabrizziovi za vraždu Apollonie, úloha klanu Bocchichia v návrate Michaela do vlasti) ...). Právom jedna z najlepšie hodnotených kníh v databáze.

(SPOILER) Dostojevského posledný román, jeho "labutia pieseň", ako píše Andrej Červenák v epilógu slovenského vydania od vydaveteľstva Ikar. Kniha, ktorej názov je sám o sebe sprevádzaný reputáciou, akousi zvláštnou aurou dokonalosti živenej debatami intelektuálov, diskutujúcich o najlepšej knihe všetkých čias. Do pamäti sa mi vryl najmä moment, keď virálny kanádsky psychológ Jordan Peterson "obvinil" Dostojevského z toho, že dokonalosťou svojej tvorby mu spôsobil pocit devalvácie všetkých ostatných kníh, ktoré čítal následne. Človek potom prirodzene ani nemôže ku knihe opradenej takýmito legendami pristupovať bez prehnaných očakávaní, s takpovediac "chladnou hlavou". Mne Bratia Karamazovovci zabrali hojnú časť leta 2024. Po skončení musím súhlasiť s tým, že je to kvalitné, psychologicky prepracované a nadčasové dielo. Ale bezprostredne po prvom prečítaní nemám pocit, že zrovno toto je "tá" kniha s veľkým K, ktorú by som umiestnil na pomyseľný piedestál dokonalosti beletrie nad všetko ostatné. Napriek tomu, že vo mne počas čítania mnohokrát rezonovala a napriek tomu, že kapitola Veľký inkvizítor je skutočne prelomovou "esejou", ktorá si zaslúži prívlastok "dokonalá", zatiaľ nemôžem udeliť absolútne hodnotenie. Úvodná časť knihy totiž na mňa pôsobila trochu vleklým dojmom. Skutočný zlom nastáva až v záverečnej časti prvého zväzku, kedy sa kolotoč udalostí roztočí vraždou a následným súdným konaním s Miťom. Až vtedy sa postavy začínajú dostávať "na hranu" a ja som konečne nadobudol pri čítaní z knihy pocit: "toto je skutočne ono". Samozrejme záblesky pozoruhodného diela boli aj predtým, ale záverečné pasáže prvej časti boli čas, kedy sa záblesky spojili do kontinuálneho prúdu pomyselnej "dokonalosti". Spolier: Kto si vopred niečo o Dostojevskom prečítal, nebude v závere prekvapený, že ako presvedčený veriaci nechal zvíťaziť v pomyselnej konfrontácii životných postojov, ktoré reprezentovali jednotliví bratia (religiózny Aľoša, hedonistický Miťa a racionálny filozofujúci ateista Ivan) práve Aľošu (napriek tomu, že ako Miťa, tak predovšetkým Ivan, sú zaujímavejšie a prepracovanejšie postavy)...

6 04.08.2024

"Pojďte se podívat, ONO to CHCÍPLO; leží to tam dočista chcíplé!" Skvelá kniha pána Kafku, ktorá musí u vnímavého čitateľa zanechať po prečítaní mrazivý dojem. Takýchto "ľudských chrobákov", ktorí sa zo dňa na deň pre svojich blízkych a spoločnosť stanú (nie vlastnou vinou) príťažou, je medzi nami žiaľ viac ako si vieme predstaviť. Mal som možnosť čítať B4U edíciu s podarenými ilustráciami od Luisa Scafati. K dokonalosti mi chýbala len pevná väzba. Dielo, ktoré zaslúžene dostalo nálepku takzvanej povinnej literatúry.

6 27.02.2021

"Je to dobrá věc, která pomáhá lidem." "Co?" "Pochybnost. Pouze zlo, pane Geralte, nikdy o ničem nepochybuje."

Druhá kniha je, podobne ako tá úvodná, zbierkou poviedok. Objavujú sa v nej nové, ale aj staré známe postavy z predchádzajúcej knihy. Posledné poviedky (Meč osudu a Něco více) už zjavne pripravujú "pôdu" pre knižnú sériu III – VII, ktorá bola primárne orientovaná na osudy Geralta a Ciri. Počas môjho druhého kolečka s knižným Zaklínačom som sa na úvodné poviedkové knihy vyslovene tešil a ani na druhýkrát ma nesklamali. Tempo je síce miestami uvoľnenejšie, ale atmosféra Sapkowského fantasy sveta je stále okúzľujúca. Možno budem v minorite, keď vyhlásim, že by som ešte naviac jednu či dve poviedkové časti privítal...

Nadčasové dielo. Do pozornosti dávam nahrávku Supraphonu z roku 1982, ktorá je v súčasnosti dostupná na rôznych portáloch vo forme audioknihy s vynikajúcim Rudolfom Hrušínským ako Galénom a Martinom Růžekom v úlohe Sigelia. Bolo radosťou počúvať…

4 26.12.2022

Všetky Kerouackove knihy si sú podobné a zároveň je každá z nich úplne iná. Asi je to dané hlavne rôznymi duševným rozpoložením v čase, keď tú-ktorú knihu písal. V Dharmových tulákoch srší z autora jeho typický až detský hlad po živote, cestovaní a tentokrát aj budhizme (v neskorších dielach tento hlad strieda skôr únava). Tentokrát bol miesto Neala Cassidyho zdrojom Kerouackovej inšpirácie Gary Snyder stelesnený v postave Japhy Ridera, ktorý Kerouackovi ukázal inú stránku života a miesto mestských flámov ho vytiahol do hôr, tiež ho doslova pobláznil (v dobrom ;) filozofiou zen-budhizmu. Vznikla z toho moja najobľúbenejšia Kerouackova kniha. Či už lezie na Matterhorn, vracia sa cez celú Ameriku domov, medituje na chate alebo následuje stopy Snydera na 2 mesačnú samotu na odľahlý Desolation Peak, všetky pasáže sprostredkuváva čitateľovi veľmi intenzívne. Jediná škoda, že mu toto pozitívne nastavenie nevydržalo v živote dlhšie…

4 21.08.2022

Šunkový nárez je Bukowského poohliadnutím sa na obdobie detstva a dospievania, tradične s nutnou dávkou sarkazmu a miestami zarážajúcej úprimnosti. Za mňa jedno z jeho najlepších diel a rozhodne to najosobitnejšie...

4 14.08.2022

Premýšľam, ktorý výraz by túto knihu z pera Anthony Burgessa najlepšie vystihol. Ako prvé ma napadá "originálny". Mechanický pomaranč je vskutku originálnym dielom, ktoré sa ťažko popisuje. Od názvu, cez anglicko-ruský slang (myslím, že preklad Otakara Kořínka je nadmieru podarený ) po realisticky opísané násilie a psychologické pochody perverzného sadistického chuligána, z ktorého sa neskôr stane obeť progresívneho medicínsko-sociálneho experimentu v podobe cieleného vymývania mozgu. Ak by si človek nespomenul na úvodnú pasáž knihy, ľahko sa môže v záverečných kapitolách pristihnúť pritom ako hlavného (anti)hrdinu dokonca miestami ľutuje. Bravó. Burgess vás pri čítaní opakovane zoberie na miesta a situácie, v ktorých by sa asi dobrovoľne nikto ocitnúť nechcel. Máloktorá kniha pri čítaní zanecháva takú pachuť ako je tomu v tomto prípade. Napriek (vďaka) tomu surovo podmanivé a strhujúce. Pre tých, ktorí nepohrdnú filmovými adaptáciami, odporúčam zhliadnuť rovnomenný film Stanley Kubricka s bravúrnym Malcolm McDowellom v hlavnej úlohe. A to je z mojej strany už všetko, drahí moji kamoge, neviem, či sa zrovna vám bude táto chorošná kniha páčiť, ale za prečítanie teda určite stojí...

4 30.07.2021

V: "Co my teď tady?"
E: "Čekáme."
V: "Jo, ale při tom čekání?"
E:"Co takhle se oběsit?"
V: "Aspoň by se nám postavil."
Legendárny Beckettov počin a jedna z najznámejších (nielen absurdných) drám vôbec. Absurdita koniec-koncov sprevádzala aj život samotného autora, veľkého intelektuála, ktorý sa najprv potýkal s neúspechom, keď o jeho diela nestál žiaden vydavateľ a následne veľkým úspechom, Nobelovou cenou a pozornosťou, o ktorú zase nestál on. Čakanie na Godota je bezosporu dielom nadčasovým, za ktorým sa skrýva omnoho viac, ako sa na prvý pohľad môže (v chaotickej spleti replík) zdať. Každý z nás má svojho vlastného "Godota", na ktorého celý život (ne)úspešne čaká, bez ohľadu na absurditu svojho počínania. Tak nám jednou vetou bolo dielo veľmi zjednodušene a trefne popísané pred maturitou a po niekoľkých rokoch, keď som sa k knihe sám dostal a mal možnosť si ju prečítať, s tým nemôžem nesúhlasiť...

4 04.07.2021

"Dobře se najíst, dobře si popovídat, dobře si zamrdat – je něco lepšího, jak strávit den? Nehryzlo ji svědomí, neměla starosti, jež by nešly odhodit. Plula s přílivem a odlivem, nic víc. Nerodila děti, nepřispívala k blahu společnosti, neměla zanechat stopu na běhu světa. Ale kde se objevila, činila život snazším, půvabnějším, voňavějším. A to není maličkost. Pokaždé, když jsem od ní odcházel, měl jsem pocit dobře stráveného dne."

Tiché dny v Clichy boli mojím prvým kontaktom s tvorbou Henryho Millera. Útla atmosferická knižka, ktorá nezaberie viac ako jeden dlhý letný večer, mi padla do nálady. Podobne, ako u iných amerických autorov 20. storočia (Kerouac, Bukowski...), aj pri čítaní Millerových spomienok si človek nemôže byť úplne istý, či všetko napísané pravda, ale číta sa to veľmi dobre. PS: Napriek sugestívnemu oficiálnemu popisu knihy, to zďaleka nie je to len o sexe...

3 25.08.2024

(SPOILER) "Rozum je prvou obeťou silného citu." Druhá časť po prečítaní zanecháva silné, no zvláštne dojmy. Pokračovanie je úplne odlišným dielom ako úvod. Kratšie, ale komplikovanejšie. Mysterióznejšie, no emotívnejšie. Dej sa hneď v úvode posunul o 12 rokov. Paul medzitým dobyl vesmír, stal sa jeho zvrchovaným vládcom a bohom v jednej osobe. Napriek tomu nenachádza pokoj, ani šťastie. Tentokrát bojuje viac so sebou, svojími víziami a dôsledkami vlastných úspechov. Jeho nepriatelia už nestoja na čele armád, ale útočia z týla. Postáv je omnoho menej a niektoré dobre známe z minulej časti (Jessica, Gurney Halleck) nedostali prakticky žiaden priestor. Pozornosť je sústredená na relatívne úzky okruh postáv, napriek tomu je Spasiteľ duny pomerne komplikovaným čítaním. Viac sa totiž intriguje a väčší dôraz sa kladie aj na vízie Paula a Alie. Nemožno však nepochváliť záver, ktorý je o ešte poznanie dramatickejší a emotívnejší ako v jednotke. Paulov trpký koniec a dobrovoľné odovzdanie sa Dune vo mne zanechalo rozporuplný pocit, či sa predsalen Frank Herbert trochu neunáhlil. To však budem môcť zodpovedať až na základe pokračovaní. Nateraz platí, že aj po druhej časti je Duna skvelým a osobitým dielom. Len sa treba pripraviť na to, že Spasiteľ duny pôsobí omnoho autonómnejšie ako tomu tradične pri pokračovaniach knižných sérií býva.

3 12.07.2023

" 'Ani si nezavolal taxík. To sa mám brodiť snehom v týchto štekloch?' Neodpovedal som. K ubytovni to bolo štyri či päť ulíc, ktoré sme prešli pešo. Ešte aj na schodoch sa držala vedľa mňa. Potom som vliezol do svojej izby, zamkol za sebou, vyzliekol sa a zaľahol do postele. Počul som, ako niečo šmarila o stenu svojej izby."

Jedna z najvtipnejších kníh, aké som kedy čítal. Bukowski bol tentokrát v skvelej forme. Jeho alter-ego, nenapraviteľný nihilista a povaľač Chinaski sa pretĺka životom, pričom tropí jeden prúser za druhým a popritom cynicky hláškuje. Dokonalosť.

3 09.07.2022