deirdre komentáře u knih
Toľko vody, tmy, zimy, vetra, smrti, smútku a osamelosti v takej tenkej knižke! A nakoniec je to o slobode, vonkajšej aj vnútornej. Nádherná knižka, ktorá chytí za srdce. Netvrdím, že každé, nie je každá kniha pre každého. Ja som zase raz rada, že sa mi podarilo vďaka ČV objaviť ďalší literárny skvost. A ako odporúča Dorrinka, naozaj čítať pomaly, veľmi pomaly.
Ku knihe som sa dostala vďaka Čitateľskej výzve, a bolo to veľmi príjemné prekvapenie. Nemám nič, čo by som mohla vytknúť. Malo to hĺbku, aj šírku, aj výšku. Plnohodnotný literárny zážitok. Týmto ďakujem autorom ČV, že som vďaka nim objavila tento smer fínskej literatúry, určite siahnem po ďalších podobných dielach.
Posledné večery som teda trávila v moskovskom metre. Repete bolo rovnako uchvacujúce, ako keď som to pred rokom čítala prvý raz. A objavila som ďalší rozmer knihy, ten, ktorý je vidieť len z pohľadu neviditeľného pozorovateľa... Výborné postapo!
Murakamiho spôsob vnímania a opisovania "reality" - vonkajšej i vnútornej - je mne osobne veľmi blízky, kniha sa mi teda čítala veľmi dobre. Vcelku obyčajný príbeh dokáže jedným ťahom zmeniť na mnohorozmernú bohatú spleť udalostí, prežívaní, myšlienok, lebo: "Věci nejsou takové, jaké se zdají být." Mne sa to páči.
Ako prekladateľka v doslove píše, žiadne veľké dejové zvraty sa v týchto kratučkých poviedkach neodohrávajú. Ale dochádza v nich k akémusi "prozření" protagonistov. A treba povedať, že nielen u nich, ale aj u pozornejšieho čitateľa, keď mu dôjde, že vlastne nezáleží až tak na priestore (a vlastne ani na čase), v ktorom ľudia žijú - najčastejšie riešia vzťahy s inými ľuďmi a tá psychológia je všade rovnaká. Bola by som rada, keby v doslove spomínaná trilógia od autorky vyšla v našich končinách, s chuťou by som si ju prečítala.
Knižka z knihobúdky, jeden sa nestačí diviť, aké poklady tam možno nájsť. Napísaná prostým štýlom, ako je prostá aj rozprávačka. Avsak v tej prostote a jednoduchosti života obyčajného človeka so všetkými trápeniami ( a že ich nebolo málo), aj radosťami ( takými obyčajnými, ktoré my "civilizovaní", uzavretí v mestách už ani nevnímame), v tom všetkom je ukrytá obrovská sila bytia. Plnohodnotného bytia. Veľmi krásna knižka.
Nie som veľká čitateľka Pratchetta, je to len moja tretia kniha zo sveta Zemeplochy, takže nebudem moc súdiť. Sú tu dve linky, z ktorých jedna mi nesadla vôbec, a tej druhej som sa nevedela nabažiť. Infantilná linka o mágoch a nákupných vozíkoch vs. hlboká a nádherná linka Smrťova. Možno by bolo naozaj lepšie urobiť z toho dva nezávislé príbehy, ako tu už bolo spomenuté niekoľko krát. Rozumiem tomu, čo tým chcel autor povedať, aj že to môže mať v príbehu svoje miesto, ale tá forma, tá forma mi vôbec nesadla. To je však môj problém, a pre Smrťovu linku až tak neľutujem času, ktorý som s touto knihou strávila.
Toto je veľmi dobrá, užitočná a použiteľná knižka v dnešnej dobe, keď toľko detí má problémy s motorikou, z čoho sa následne odvíjajú ťažkosti so spracovaním vnemov a v škole vyúsťujú do porúch učenia. Tu sa to totiž začína, bez správneho fungovania senzomotorických funkcií nie je možné s ľahkosťou zvládnuť základy trívia. Veľmi odporúčam.
Náročné čítanie, spočiatku som sa strácala v menách aj v deji, dlho som si zvykala aj na netradičnú perspektívu rozprávania, keď rozprávači sa neustále menili. Napriek tomu som bola strhnutá do tohto širokého prúdu rozprávania a celkom som si to užívala.
Pre mňa zásadné dielo detskej psychoterapie, ku ktorému sa neustále vraciam a budem vracať. Pani Violet sa na nič nehrá, netvári sa, že vie viac než my všetci dohromady, poctivo hľadá s každým jedným klientom jeho cestu a stále sa učí. Musela to byť obdivuhodná žena.
Túto knihu si občas čítam po večeroch už viac než tridsať rokov, neviem presne, koľko krát som ju prečítala. Väčšinou som ani nešla od začiatku do konca, ale len tak som ju otvorila a vždy mi mala čo ponúknuť a keď bolo treba, vždy mi pomohla. Je to vzácne dielo. Tento rok som si povedala, že ju prečítam znova celú, a tak sa aj stalo, ale to neznamená, že ju založím do knižnice. Nikdy tam nebola. Zostáva na nočnom stolíku na svojom mieste tak ako doteraz
Veľmi dobre sa to čítalo. Tvári sa to ako oddychovka, ale myslím si, že veľa ľudí si v tom nájde odpoveď či rovno riešenie svojich trápení. Ak sú pravda ochotní na sebe popracovať. Vlastne som teraz pochopila, čo ma na Yalomových knihách iritovalo tak trochu: s akými, s prepáčením, blbosťami sú ľudia schopní ísť za psychiatrom (v našich končinách asi zatiaľ ani nie, ale si myslím, že nie sme od toho ďaleko), a platiť za to nekresťanské peniaze. Ale on to vie, a preto o tom píše, najmä v tejto knihe je to zjavné. Tak mu za to poďakujme, aj tým, ktorí si dajú námahu s prekladom a vydaním jeho kníh, má to zmysel.
Veľa, veľmi veľa toho bolo. Dejové linky na preskáčku v čase, množstvo detailov o jednotlivých členoch rodiny a známych, ich umelecké či odborné názory a preferencie, dobové reálie zachytené vo vzájomnej korešpondencii, obyčajné i neobyčajné osudy všetkých tých ľudi...
Väčšinu času dej pokojne plynie, alebo aj nie, až vo finále sa vyrúti vpred ako uragán, paradoxne, keď hlavná hrdinka zostarne a dospeje k pochopeniu zmyslu toho všetkého. Ale k tomu pokladu na záver sa čitateľ musí prekopať podobne, ako sa ona k nemu prekopávala celý život (vrátane životov svojich predkov).
Málo je poviedkových knižiek, v ktorých by nebolo slabších poviedok, vo väčšine je naozaj dobrých poviedok iba zopár. Táto kniha je výnimka. L. Ulická mi občas pripomína M. Atwoodovú, síce nepitvá do hĺbky ženskú psychiku ako ona, nie sú tu vnútorné monológy ani popisy vnútorných stavov, ale oni sa prejavujú v konaní a dialógoch, vo vykreslení atmosféry doby, v ktorej sa odohrávajú jednotlivé príbehy, majúce hlavu a pätu. Pekné, dobre sa to čítalo.
Vynikajúce poviedky, odohrávajúce sa všetky v kalifornskom údolí Salinas, Steinbeckom svete. Ukázal sa tu ako majster aj v tomto žánri, pretože i na takom obmedzenom priestore, aký jednak poviedka ako žáner ponúka, a jednak že ich situoval do jedného miesta, dokázal majstrovsky rozvinúť morálny, psychologický a spoločenský rozmer, ktorý je typický pre jeho veľké romány.
Je u nás v meste jedna útulná krčma, v ktorej čapujú dobré pivo a okrem toho je plná starých kníh - odtiaľ som si túto doniesla domov. Nečakala som nič výnimočné, preto som bola príjemne prekvapená. V anotácii je hlavná zápletka stručne popísaná, oveľa viac sa tam nedeje, hlavná hrdinka sa hlavne vyrovnáva so svojou novou situáciou. Kniha je písaná v ich-forme, a Jane vám dozrieva síce pred očami, ale akoby medzi riadkami, takže to vôbec nepôsobí prvoplánovo... už dávno som nečítala tak uveriteľne napísaný príbeh s takými plastickými postavami a presvedčivými dialógmi. Škoda, že ďalšie časti u nás nevyšli.
Našla som vydanie z roku 1905 v našej knižnici a začítala sa z dlhej chvíle. Takým krásnym starosvetským jazykom napísané, mali zvláštnu silu tieto poviedky. Veľmi príjemné, povznášajúce čítanie.
V doslove som sa dočítala, že Gorkij túto knihu viac krát redigoval, naposledy r. 1922, a táto konečná verzia sa mi dostala do rúk. Som presvedčená, že originál z roku 1900 bol oveľa lepší, a na pozadí krutých pomerov časti vtedajšej ruskej spoločnosti bol hlavný akcent kladený na osobnosť hlavného hrdinu Iľju Luneva. Jeho egoizmus a sebastrednosť boli príčinou jeho neúspechu a nie spoločenské pomery. Traja rovesníci, vyrastajúci na krčmárskom dvore, každý po svojom sa vyrovnáva s nespravodlivosťou a fyzickou i morálnou biedou bujnejúcou okolo nich. Grázel Pavol (zrovna z neho spravil autor neskôr proletára, haha), romantická idealistická duša Jakov a Iľja, túžiaci po čistom a pohodlnom živote. No a malá Maška, o ktorú sa spolu starajú. Niekto bojuje, niekto vzdoruje, niekoho to zomelie. V tomto rozsahom neveľkom románe je však oveľa viac zaujímavých postáv, osudov... Pre mňa najsilnejšou bol láskavý deduško Jeremej, handrár, ktorému neprestajne tečú slzy, a s ktorým malý Iľja chodí prehrabávať smetiská: "Ty len zbieraj tieto zábavky a odnes ich domov. Keď ich donesieš, rozdelíš detičkám, radosť im spravíš. To je pekne, robiť ľuďom radosť, Pán Boh to má rád... Všetci ľudia chcú radosť, a na svete je jej ma-álo, máličko! Tak málo, že niektorý človek žije, žije a nikdy ju nepozná, nikdy!..."
Druhý zväzok Spisov Maxima Gorkého obsahuje 27 poviedok, obrázkov zo života v Rusku na samom konci 19. storočia. Väčšina z nich sa týka ľudí žijúcich na okraji vtedajšej spoločnosti, tulákov, väzňov, chudobných sedliakov, robotníkov, študentov. Ich vzťahov, práce, filozofie. Vo veľmi drsnom prevedení. Spod všetkej tej surovosti, krutosti, špiny a sĺz však preráža túžba po dobre, kráse, spravodlivosti, a táto túžba sa v niektorých prípadoch dokonca stáva skutočnosťou. Málokto ale dokáže prekročiť svoj tieň. Geniálne napísané.
Kvalitná práca, v ktorej okrem samotnej Diamantovej sútry (mimochodom spolu s originálom v sanskrite) nájdete aj stručné dejiny buddhizmu a vysvetlené jeho rôzne smery a odlišnosti v chápaní náuky, ako aj komentáre k sútre. Samozrejme, nechýba množstvo odkazov na literatúru pre hlbšie štúdium.