Fantasysvet komentáře u knih
Notár Barbarič a kapitán Stein sú postavy trošku kontroverzné, dalo by sa povedať, že málo typické, niekto by mohol namietať, že nedokážu dlho vzájomne spolupracovať a dopĺňať sa. Opak je však pravdou a napriek svojim na prvý pohľad ťažšie preklenuteľným problémom si zvláštnym spôsobom dokážu rozumieť, harmonicky sa dopĺňať a nájsť si k sebe cestu zakaždým, keď ide do tuhého. Koniec koncov, obaja sú hlavnými hrdinami Červenákovej povestnej detektívnej série z obdobia habsburského cisárstva za vlády Rudolfa II.
Mŕtvy na pekelnom vrchu, čiže prvá a tak trošku aj úvodná časť do pompéznej éry na konci 16. storočia, predstavila Banskú Štiavnicu v jej najväčšom rozmachu a dovolila čitateľovi túžiacom po neopakovateľnom a ojedinelom dobrodružstve spoznať svojrázneho notára Barbariča. Notárovým príbehom sa začala odvíjať premyslená spleť zločinov, ktorá jeho a nového spoločníka, kapitána Steina, privedie k vzájomnej spolupráci tiahnucej sa nielen naprieč veľkými a významnými mestami za čias Rakúska-Uhorska, životnými situáciami ľudí, s ktorými budú prichádzať pri svojej práci do styku, ale aj naprieč jednotlivými knihami, ktorých počet vzrástol na úctyhodných šesť!
Krv prvorodených síce nenadviaže na uplynulé okolnosti z prvej časti. Rozpovie vlastný príbeh, ktorému budú ale opäť dominovať obľúbení vyšetrovatelia. Osud ich tentoraz zavedie do Nového Mesta pražského, kde jednoduchých obyvateľov i bohatých mešťanov mátajú rituálne vraždy unesených detí. Pred unikajúcim zlosynom nie je v bezpečí ani povestná židovská štvrť.
Kapitán Báthory sa v Červenákových knihách zjavil pred deviatimi rokmi. V päťdielnom epose o protitureckých vojnách si toho preskákal veľa. Navštívil rôzne exotické miesta, padol do zajatia, spoznal mnoho zaujímavých ľudí, pobil veľa tureckých hláv, občas tasil meč aj proti našincovi, bojoval s láskou, nenávisťou i vlastným presvedčením či tvrdohlavosťou, ktorá ho neraz voviedla do nepríjemnej situácie. Čitatelia, ktorí sú známi tým, že vyhľadávajú netypické žánrové variácie, v ktorých sa občas objaví niečo fantastické, alebo poriadny kus histórie, napätie takmer na každej strane, dôvtip, pôvab či žargón vojaka uhorskej armády, vítajú Červenákovu vášeň pre históriu s otvorenou náručou. Veď v akom inom slovenskom knižnom diele by ste našli príjemné snúbenie pútavého rozprávania, učebnice histórie a úvodu do okultných vied?
Hradba západu, čiže Nové Zámky, neunesie čitateľov ďaleko od známych uhorských hraníc. Pohybovať sa budú po blízkom okolí a spolu s Tatármi plieniť všetko, čo im príde pod ruku. Na vojnou zmietanom území prežijú krušné chvíle s hlavnými hrdinami, ktorým pridá starosti i stará známa, barónka Rónayová, no pobavia sa i na tom, akým rôznym spôsobom sa dá ustáť krutosť vojny. Červenákov povestný humor nebude chýbať v najviac vypätých situáciách, takže toto odľahčenie prevetrá hutné opisy vojenskej stratégie obliehania, vnútropolitické intrigy, dvorné (aj slovné) prekáračky, zradu významných veľmožov či ušľachtilosť veľkovezírovej priazne. A dodá knihe šmrnc, spád aj dobrý pocit z toho, že sa na nás nevalia statické pasáže o dobývaní z každej jednej strany tohto rozsiahleho románu.
Kniha je v zahraničných médiách prirovnávaná k Hviezdnym vojnám. Priznám sa, toto porovnať neviem, lebo som ich ešte nikdy nevidela (áno, takýto som ja barbar, ale napravím to, nebojte). Môžem zhodnotiť len to, že autorka v nej prezentuje veľa zaujímavých nápadov, či už čo sa týka prúdu a jednotlivých jeho darov, alebo toho, ako fungujú jednotlivé národy galaxie. V ostatnom sa však pripodobňuje ďalším podobným knihám sci-fi žánru s postapokalyptickým nádychom, pretože tu máme opäť na jednej strane tyranského vládcu a na tej druhej zase rebelov, ktorí sa ho chcú zbaviť. No pokiaľ by to tak nebolo, zrejme by ani nebolo o čom písať. Takže, pokiaľ ste fanúšikom Divergencie, Hier o život, Krvavej cesty alebo inej podobnej série, táto kniha je pre vás ako stvorená. Pokiaľ ste k tomuto žánru ešte nepričuchli, tak je zase skvelou možnosťou na to, aby ste to zmenili.
Nakoniec snáď už len toľko, že hoci dej nebol nervy drásajúci na každej stránke, autorka dokázala zaujať a v správnych chvíľach vytvoriť správne napätie, takže bolo veľmi ťažké a niekedy nemožné odložiť knihu bokom. Čítalo sa to neskutočne dobre a priam samo. Nemôžem sa dočkať pokračovania, pretože mi v hlave ostalo dosť zvedavých otázok. Odporúčam všetkými desiatimi!
O Oceľovom žezle sa ešte aj dnes šušká, že je skôr historické ako fantastické. Dračia cárovná, naopak, pomer vraj vyvážila, a je teda viac fantastická ako historická. Pravda sa ukrýva niekde medzi. Obe časti našli ten správny pomer základných zložiek hrdinskej historickej fantasy, ktorá od svojho počiatku prekypuje veľkolepými vojnovými ťaženiami, bohatými opismi či dobovými reáliami, nad ktorými plesá vaše srdiečko takmer bez prerušenia. Dračia cárovná neostala Oceľovému žezlu nič dlžná. Je dynamická, výbojná, nenásytná, rozprávková, exotická, trošku romantická či strašidelná. Stále drží čitateľa v napätí a primeraným násilím ho núti obľúbiť si postavy, ktoré do deja vstupujú a zároveň z neho i vystupujú, aj keď nie vždy v takej podobe, na akú ste si počas rozprávania zvykli.
Oceľové žezlo otvorilo bránu do sveta slovanských mýtov, bájí a legiend. Do krajov poriadne neprebádaných a k hrdinom možno menej okázalým, ale za to odvážnym, spravodlivým či dychtivým po poriadnom boji. Dračia cárovná ponúka možnosť spoznať bohatierov z blízka. Poodhalí ich pravú náturu, priblíži zmýšľanie, rozpovie príbehy, ktoré ich zlomili, ale aj náhody, čo ich posilni, a s dávkou ojedinelého slovanského humoru spríjemní pobyt po ich boku na výpravnej ceste divokým krajom Čeremisov, územím tajomných Čudov a panenskou prírodou slovanského záhrobia, kde na vás už netrpezlivo čaká snová Baba Jaga, ale aj Tugarin, nočná mora nejedného bohatiera.
Ak ste si niekedy mysleli, že nová generácia vám prinesie niečo, čo by vám vyrazilo dych, a tak trochu nadväzovalo na výroky slávnej spisovateľky, či nebodaj zhmotnilo vaše závery, ktoré ste si na základe pekne naservírovaných informácií z HP univerza vyvodili, musíme vás sklamať. Príbeh, ktorý pred sebou máte a ktorý sa budete nútiť čítať do konca už len pre tú známu nostalgiu, je podľa slov nejedného recenzenta, blogera, čitateľa a aj oddaného fanúšika zle napísanou fanúšikovskou fikciou. Na stránkach ožívajú tie najbizarnejšie konšpiračné teórie, z ktorých si aj dnes robíte s priateľmi srandu. Čím hlbšie sa do hry vnárate, tým viac vás desí všetko, čo sa začína drať na povrch. A aj tu to začína úplne klasicky – postavami.
Zatiaľ čo knižná séria popri Chlapcovi, ktorý prežil ponúkala priestor dozrieť aj iným knižným hrdinom, divadelná hra to jednoducho ignoruje. Tvorcov nezaujíma, nakoľko dôležité je priblížiť zmeny, ktoré so sebou priniesla ďalšia etapa života po páde Temného pána, v živote Harryho priateľov, kolegov i rivalov. Ignorujú vnútornú či vonkajšiu charakteristiku dôverne známych postáv, na ktorú ste zvedaví, pretože si uvedomujete, koľko času od posledného príbehu uplynulo. Psychologický aspekt je servírovaný povrchne, lebo stredobodom pozornosti bude, a to sa až do konca hry nezmení, konflikt medzi synom a otcom. Ten má vyzdvihnúť rodinné nezhody či temnotu, ktorá privoláva na Harryho rodinu nešťastie a opäť prebúdza Harryho jazvu k životu. Na scénu vstupuje zlo a vám jeho príchod pripomína jednu z tých krásnych knižných historiek profesora Lockharta. Akurát sa z obálky knihy nemá na vás kto tak oslnivo usmievať.
Nebudeme zaryto tvrdiť, že divadelná hra nebude ani v divadle fungovať. To, čo je v texte pred naším zrakom ukryté, dokážu zruční herci divákovi prirodzene a pútavo priblížiť. Umocnia zážitok z prežívaného, ale len sťažka zachránia zlý scenár, nevýraznú zápletku, tuctový motív, prvoplánové postavy a tony otravných emotívnych replík vystrihnutých ako z tej najgýčovej YA fikcie.
Harry Potter and the Cursed Child sa všade pýši honosnou nálepkou „ôsmy príbeh“. Tohto označenia však nie je hodný. Autori jednoducho neporozumeli odkazu, ktorý v sebe univerzum Harryho Pottera nesie a je smutné, že J. K. Rowlingová dovolila, aby sa hra v takejto podobe vôbec dostala von. Nový príbeh, okrem mien a známych miest, nemá s našim Harrym Potterom nič spoločné. Isteže, v niečom by iný mal byť, ubehlo predsa 19 rokov od pádu Voldemorta a takmer 9 rokov od vydania poslednej knihy.
J. K. Rowlingová má svoj svet, v ktorom býva náš Harry Potter, dobre premyslený. Práve vďaka jej Pottermore v nás tlela nádej, že ak sa raz do sveta Harryho Pottera vrátime, bude to s plnou parádou a tým dôverným pocitom, ktorý aj naše vlasy prinútiť stáť v pozore. Nič z toho sa však nesplnilo.
Biela veža uzatvára bohatierske putovanie. Predstavuje slovenské finálne pompéznych Svjatoslavových ťažení, rozmach Kyjevskej mocnosti, stret národov i veľkolepú výpravu do Chazarskej ríše. Na pozadí vojenského drancovania exotických krajín a politických intríg rozpráva príbeh o mrzákovi, ktorý našiel vykúpenie práve v družine kyjevského kniežaťa. Po jeho boku mohol nájsť vnútorný pokoj, priestor na pomstu, dokázal dospieť i padnúť na úplné dno a nakoniec sa znovuzrodiť. Za všetko však zakaždým zaplatil určitú daň, ktorá mu v istých momentoch strpčila nový takmer vojenský život oslavovaného bohatiera.
Iľja Muromec však nie je jedinou významnou postavou tejto ságy. Od prvej časti mu pánske garde robí svojská Svjatoslavova družina. Ako celok funguje takmer bezchybne. Vrhá sa do prichádzajúcich dobrodružstiev, oddane bojuje za svojho vladára s temnými silami (mágom Tugarinom z Dračej veže v Suware, dračou cárovnou Babou Jagou na nehostinnom severe či Volochom, vlastným druhom), drancuje, čo jej hrdlo ráči, a popri tom všetkom ide si nebojácne v ústrety vlastnej skaze v opojnej náruči sladkastého moku a pýchy. Jej profil, podobne ako sám Muromec, sa každou knihou mení. Splýva s okolím, príbehom, situáciami, ktorým musí čeliť. Rastie, rozťahuje sa, zmršťuje sa, prispôsobuje sa či už autorovom rozprávaniu, alebo zámeru, ktorý oddaného fanúšika neraz šokuje. Žiadna z postáv nie je čiernobiela, úzko vyprofilovaná, nalinkovaná tak, aby si v istom momente splnila svoj záväzok a ďalej sa už nevyvíjala.
Tretí diel fantasy ságy o bohatierovi Iľjovi a jeho ťažko prehliadnuteľných spoločníkoch, ktorí oddane slúžia kyjevskému vladárovi, nielenže príjemne osvieži, ale i prekvapí. Podobne ako predchádzajúce knihy, aj Horiaca ríša bude ponúkať kvalitu, ktorou je Juraj Červenák známy. Nikomu neostane nič dlžná, a v podobnom duchu, v akom sa niesli prvé dva diely, prinesie či už príjemnú exkurziu historickými míľnikmi slovanských národov, plejádu nových atraktívnych postáv, ktoré (našťastie) neumrú ihneď potom, čo si ich obľúbite, povestný Červenákov humor a nečakané zvraty v deji, ktoré vám v tom dobrom slova zmysle zodvihnú krvný tlak. Horiaca ríša je rovnako temná ako Oceľové žezlo či Dračia cárovná. Horiaca ríša je i podobne poetická, výbojná, násilná, bridká či melancholická. Je to jednoducho kniha, do ktorej sa platonicky zaľúbite a odpustíte jej všetko! Stratu zručných bojovníkov, porážku skazených božstiev, vypaľovanie a plienenie krásnych miest, citové vydieranie, krátke romance...
Začiatkom roka 2016 nám vydavateľstvo Slovart prinieslo jeden z najlepších fantasy románov posledných rokov. Naozaj! Jonathan Strange a pán Norrell je fenomenálny príbeh, aký som zatiaľ mohol čítať. Je to príbeh o dvoch odlišných mágoch zo začiatku 19. storočia, ktorý si prirodzene žije vlastným životom. A napriek tomu je úplne návykový. Vlastne, je ťažké určiť, kedy mu úplne prepadnete.
Áno, hlavné postavy tu máme dve. Do istej miery sú stereotypné. Veď to poznáte, na jednej strane tu máte pána Norrella, opatrného, úzkostlivého a uzavretého učenca, ktorý nechce nič iné len študovať mágiu a slúžiť vlasti. Na strane druhej tu je Jonathan Strange, jeho žiak. Je mladý, búrlivý a neopatrný. Čiže presný opak svojho mentora. A potom tu máme samotnú autorku diela, ktorá dokonale vystihla rozdielnosť týchto dvoch mužov. Jej rukopis je nielenže nasiaknutý prímesou už spomínaného 19. storočia, kedy bola situácia medzi Anglickom a Francúzskom do značenej miery napätá, ale aj vôňou čarovného dobrodružstva, akým by nepohrdol ani taký Harry Houdiny. A to ani vtedy, ak by situácia, v ktorej sa odrazu ocitol, bola značne nelichotivá, pretože vo Francúzsku nebol pri moci nikto iný ako sám Napoleon Bonaparte. Nuž a táto zaujímavá zmes dala vzniknúť takmer 800-stranovému napínavému príbehu s pozoruhodným nádychom tajomnosti. A keďže je mágia na ústupe, s čím sa poslední mágovia nechcú zmieriť, je otázne či sa im ju podarí vrátiť naspäť do Anglicka...
Prečo vlastne po tomto románe siahnuť? Z viacerých príčin. Predovšetkým však kvôli perfektnému vykresleniu postáv! Niektoré sú vyobrazené do posledného detailu a iné len základnými poznávacími znakmi, čím dávajú priestor čitateľovi upraviť si ich podľa vlastnej vôle a predstavivosti. Takže sa nemáte čas nudiť. A 800 strán vám ujde rýchlejšie, ako by vám to bolo milé.
Priznám sa však, že niekedy som sa pristihol, že som nechápal, ako na seba jednotlivé časti vlastne nadväzujú. Rozprávač skákal od deja k deju, od príhody k príhode, a to dosť neohrabane. Aspoň na prvý pohľad. Našťastie sa isté postupy (aj autorský zámer) vyjasnili či už po niekoľkých stranách, alebo hneď v ďalšej kapitole. Bolo potrebné iba pozorne čítať. A to bolo niekedy ťažké. Veď vás rozptyľovalo toľko úžasných vecí! Odolať im, naozaj nebolo v mojich silách.
Sem-tam sa stávalo, že postavy zámerne odkazovali na nejaké miesto, imaginárne vzácne knihy alebo autobiografie. Aby týmto narážkam čitateľ pochopil, autorka svoj zámer vyriešila zručne, a to poznámkami pod čiarou. Takže sa nemusíte báť, že nebudete odrazu vedieť, o čom (alebo o kom) sa postavy vlastne rozprávajú. Vtipné, v dobrom, je hádam len zistenie, že niekedy sa na strane nachádza viac poznámok ako hlavného textu. Čo už :).
Román Jonathan Strange a pán Norrell vám spôsobuje stavy beztiaže. Aj preto je vhodný pre každého správneho fanúšika fantasy či mágie ako takej. O jeho kvalite a veľkom úspechu vás presvedčí aj fakt, že od roku 2015 BBC vysiela seriál s rovnakým názvom, ktorý síce svojím zvláštnym spôsobom, ale čo už, vychádza priamo z knihy. Môj celkový dojem je však veľmi pozitívny. Nenašiel som nič, čo by som mohol vytknúť, pretože si to to vytknutie žiadalo. Jednoducho som si všetko po celý čas užíval. Každú stránku. Každé písmenko. Každú postavu. Každé magické miesto... všetko! Jonathan Strange a pán Norrell od Susanna Clarkeovej môžem vrelo a hlavne každému odporučiť.
Väčšina vedecko-fantastických diel sa vyznačuje kladnými postavami, ktoré majú niekoľko spoločných menovateľov. Medzi ich dobré vlastnosti patria pozitívne etické hodnoty, ktoré sú neraz hybnou silou deja. Autori počas odkrývania hlavného konfliktu vyzdvihujú ich odvahu, cieľavedomosť, rozvahu, chladnokrvnosť, inteligenciu a zmysel pre povinnosť alebo vernosť. Aj keď Stanisław Lem v Planete Eden využíva túto šablónu podobne ako iní autori vedeckej fantastiky, jeho postavy sa stereotypu predsa len vyhýbajú. Lem ich totiž oberá o ľudský rozmer. Čitateľ je síce nútený byť empatický, nejakým spôsobom prežívať pobyt na neznámej planéte a spoločne objavovať jej krásu, nedovoľuje sa mu ale dôverne sa s postavami zžiť. Šestica astronautov je nám predstavená iba prostredníctvom funkcie, ktorú v posádke zastávajú. Máme tu teda Inžiniera, Koordinátora, Chemika, Fyzika, Doktora a Kybernetika - šesť mužov s minulosťou, o ktorej nič nevieme; šesť vedcov žijúcich iba v prítomnosti; šesť stroskotancov na neznámej planéte s príznačným menom, ktorí sa musia naučiť spolu komunikovať a riešiť konflikty bez zbytočných emócií, čo nie je vonkoncom ľahké.
Lemova snaha odosobniť sa od hlavných hrdinov prináša svoje ovocie v druhej tretine príbehu. Nosnou zložkou románu je predovšetkým opis planéty, na ktorej sa spolu s hrdinami ocitáme. Cez spoznávanie jej zložitého ekosystému až po vnútornú hierarchiu spoločenstiev, s ktorými prichádzajú astronauti počas svojho putovania do styku, si práve čitateľ vytvára s celým svetom také väzby, aké sú potrebné na to, aby mohol v krízovom bode dospieť k racionálnemu rozhodnutiu. A to bez zbytočného sentimentu. Rozprávač nie je vševediaci, všetky potrebné informácie podáva z jedného zorného uhľa, čím dodáva príbehu potrebnú reálnosť, stupňuje napätie a obracia čitateľovu pozornosť k dôležitým bodom autorovho chápania nadviazania kontaktu s mimozemskou formou života.
Veľrybu Gerdu si obľúbite. Obľúbite si ju preto, že je veľrybou – zatiaľ malou, ale za to majestátnou, krásnou a so srdcom ešte väčším ako sám oceán. Pripomína vám presne to, čo má Adrián Macho na prímorských krajinách tak rád. Spolu s Gerdou budete cestovať veľkým a tmavým oceánom, hľadať pre ňu nový domov, spoznávať výnimočných priateľov, a to cez príbeh, ktorý je vám dôverne známy. Tento príbeh je totiž podobným tým príbehom, v ktorých má svoje miesto nielen nádej, viera, vytrvalosť či odvaha, ale aj strach z neznáma, súženie, pomalá zmena a rozprávkový koniec, ktorý k takýmto knihám neodmysliteľne patrí. Pokiaľ sa vie autor vyhrať s pointou, posolstvom či symbolikou, vie vás aj sto razy taký istý motív milo prekvapiť. V tomto prípade platí toto pravidlo dvojnásobne.
Adrián Macho je síce autorom knihy, ale o sprievodný text sa postaral Peter Kavecký. Obraz je dominantný a veľmi dobre funguje aj bez jazykovej zložky. Bez ohľadu na túto skutočnosť dokázal Peter Kavecký jednotlivé vyobrazenia doviesť do dokonalosti. Podobne ako Adrián Macho aj on sa hrá s čitateľovou fantáziou a podnecuje ju pútavým rozprávaním. Rozprávanie nie je ucelené, delí sa na menšie celky – kapitolky, ktoré postupne skladajú život veľryby Gerdy do jedného plastického fragmentu. Sú dynamické, stručné a popri tom plné náučných vecí. Detského čitateľa oboznamujú so životom v mori, inou kultúrou a rôznymi nástrahami. Vedia ho rozosmiať, rozplakať, zarmútiť aj prinútiť zamyslieť sa nad etickými hodnotami, ktoré sa ukrývajú či už v rodine, vzťahoch medzi ľuďmi, spoločnosti, do ktorej patríme, alebo v situáciách, ktoré nás formujú a pomáhajú z nás robiť takých ľudí, akými sme. Dospelého čitateľa tak trošku vystrašia aktuálnosťou, rozmaznajú intertextualitou a zabavia krásnou detskou naivitou, ktorú už dlhé roky miluje na Petrovi Panovi alebo Malom princovi.
Oceľové žezlo, podobne ako väčšina fantastických románov Juraja Červenáka, pracuje nielen s dobovými postavami, historickými reáliami, ruskými bylinami (vzhľadom na obdobie, v ktorom sa príbeh odohráva), ale aj s netradičnými archetypmi. Práve nevyváženosť fiktívnych charakterov, ich zlozvyky, menej hrdinské móresy, drsný až takmer nepríťažlivý zjav alebo podrezaný jazyk, harmonicky ladia s epochou, v ktorej spolu s hlavným hrdinom prežívate jedno dobrodružné ťaženie za druhým.
Napriek tomu, že isté zvraty v deji pôsobia až rozprávkovo, jazdu na koni po boku kniežaťa Svjatoslava a jeho družiny si užívate, pretože Juraj Červenák pomer žánrov, po ktorých siahol a ktoré vzájomne skombinoval, vyvážil pozoruhodne dobre. Príjemne sa vyhral i s pomerom fantastických (subjektívnych) a realistických (objektívnych) momentov, ktoré sú príznačné pre ľudovú prózu a v súčasnosti sú stále považované za znak kvality ľudového rozprávania, o ktoré v tomto románe nie je núdza. Ani prítomný motív nepredstavuje surový výsek skutočnosti alebo života, práve naopak. Juraj Červenák plasticky nahliada či už na zovšeobecňovanie, alebo typizáciu v medziach dobových zákonov krásy, a ponúka tak čitateľovi čo najmenej prikrášlený zápis najväčšej vojnovej výpravy všetkých čias.
Jedno zastarané, zato nepísané pravidlo hovorí, že každý hororový fanúšik by sa mal aspoň raz za život stretnúť s tvorbou Stephena Kinga. Ja osobne skôr patrím k milovníkom mysterióznych thrillerov a k vyvolaniu zdesenia žiadne potoky krvi nepotrebujem. S Kingovou tvorbou som sa stretával výhradne prostredníctvom filmových adaptácií jeho kníh. Dodnes mám v poličke tri Kingove knihy, na ktoré ešte stále sadá prach. Tá štvrtá od vydavateľstva IKAR ma ale presvedčila, že to čo je staré a dobré, treba predsa len oprášiť. Donedávna som žil v presvedčení, že autorov titulov REVIVAL ma navštívil iba náhodou. Dnes už ale viem, že to bol osud. Práve vďaka Revivalu sa plánujem k starším Kingovkám vrátiť. Už teraz mi je jasné, že pôjde o oveľa uveriteľnejšie spracovania, než aké ponúkajú filmy. Áno, na nič nové pod slnkom som neprišiel - väčšinou to tak býva vždy. Najlepšie si je to však pekne overiť.
Na Revival nemožno nalepiť jednoznačnú nálepku a označiť ho ako horor, pretože ide skôr o štruktúru žánrov, ktoré k sebe pasujú ako kocky z lega. Niektoré pasáže idú ťažšie, iné ľahšie, no vo výsledku ponúka Kingova stavebnica príjemne mrazivý zážitok.
Revival na mňa pôsobí ako mysteriózny thriller, ktorý sa spočiatku (a pomerne dlho) tvári ako životopisná dráma vyhasínajúcej rockovej hviezdy. To, aká kniha sa k čitateľovi dostala, odhalia až posledné kapitoly. Práve tie sú nasiaknuté onou tajomnou a dych vyrážajúcou atmosférou.
Označiť titul za čiastočne životopisný a dramatický si dovoľujem hlavne pre schopnosť autora rozobrať (fanúšikom určite známe) časové obdobia ťahajúce sa až niekoľko desiatok rokov do minulosti (1962-2014) hlavného hrdinu, a to bez vyvolania akýchkoľvek pochybností o reáliách. King narába z reáliami naozaj pracne, čím dodáva celému príbehu na jeho uveriteľnosti. Ak aj vynecháme vzostupy a pády hlavných postáv, smerujúce až za hranicu života, a zameriame sa na hlavné mystériá, ešte stále budeme mať pred sebou natoľko uveriteľný príbeh, že by sa pokojne mohol stať hocikomu z nás. Netuším nakoľko sa nechal Stephen King ovplyvniť vlastnými zážitkami, no udalosti opísané v knihe pôsobia navonok skutočne, a práve v tom tkvie podstata hororu. Ku podivu ešte aj tie strašidelné výjavy vypožičané od Lovecrafta (to je ten druhý kráľ hororu) vyznejú dôveryhodne, nakoľko nám svoje zážitky rozpráva James Morton, ktorý to po niekdajších skúsenostiach s drogami zrejme nemá v hlave až tak úplne v poriadku.
Pre niekoho vymyslený, pre iného až príliš skutočný – taký je Revival.
Máte pred sebou knihu, ktorá zanechá stopy. Aké, to už závisí na čitateľovej fantázii a autorovej mystifikácii. K tomu, aby si vás omotal okolo prsta, tentoraz nepotrebuje mimozemského klauna ani zombie zvieratká. Úplne si vystačí so šialeným reverendom, mužom posadnutým elektrizujúcou „božskou“ energiou.
Charlie Jacobs poznačený tragédiou sa s tajuplnou energiou zbližuje a aj keď sa spočiatku zdá, že jej účinky využíva na uzdravovanie, v skutočnosti má svoje vlastné plány. Pokiaľ ste zbehlým a pozorným čitateľom, tak mi určite dáte za pravdu, že dobrá kniha potrebuje nielen dobrý príbeh, ale aj neumelé, živé postavy. A takými Charlie a James skutočne sú. Ich osudy vám určite nebudú ukradnuté, pretože postavy sa budú behom príbehu vyvíjať a nejeden raz za ne uroníte neviditeľnú slzu.
Na prvý pohľad to tak možno nevyzerá, no Revival Stephena Kinga nie je len o Charliem a Jamesovi. V prvom rade kniha rozoberá život ako taký, pričom ironickým spôsobom poukazuje na tragické následky plynutia času.
Aký dopad majú na seba neplánované udalosti a neuvážené rozhodnutia? Tak presne na tieto otázky budete chcieť nájsť hľadať odpoveď. A verte, že autor vás prinúti prehodnotiť vlastné rozhodnutia a písmenko po písmenku pred vami vyskladá mozaiku konca, ktorá nenechá nikoho bez poškvrny.
Ani o napätie, strach či krviprelievanie nebude núdza. Keďže všetko má svoj čas a výsledný efekt je obzvlášť dôležitý, to čo za normálnych okolností robí horor hororom, príde až v poslednej chvíli. Všetko napísané predtým je len veľmi dobre zvolená ingrediencia, vďaka ktorej zhltnete každé jedno slovo až do písmenka (aj s návnadou).
Revival je dôkazom Kingových nestarnúcich staviteľských schopností. Kráľ hororu predsa musí vedieť, ako vystavať príbeh. Využíva k tomu pritom osvedčené (fanúšikom známe) metódy, ktoré asi nikdy nesklamú.
Príbeh držia pokope skutočne silné, miestami až atypické piliere. Najsamprv ich nájdete v podobe nádejnej idylickej rodinky Mortonovcov, no a keď už budete konečne prežívať rodinnú idylku, príde nečakaný zvrat, ktorý nastolí knihe druhú tvár a sami nebudete vedieť, až kam je ochotný autor zájsť.
Pokiaľ máte radšej hudbu ako knihy a Revival sa k vám nejakou náhodou dostane, nezúfajte, nezostanete sklamaní. Už názov – REVIVAL - napovedá, že dôležitú úlohu nezohrá len putovná atrakcia (s rovnomenným názvom), ale bude to s veľkej časti aj o hudbe. Keď hovorím o hudbe, nemyslím gospel, ale gitary a revival bandy. Takže tu máme náboženstvo, drogy, liečivú elektrizujúcu silu, šialeného pastora, nahrávacie štúdiá, rodinné útrapy, bremená osud, života a hrôzostrašné vízie smrti. Málokto by predpokladal, že takáto rôznorodá zmeska by mohla fungovať, no kráľ Stephen vie, ako rozohrať partičku a zároveň aj to, kedy vytiahnuť eso z rukávu.
Názov síce vzbudzuje isté pochybnosti, no ako som poznal sám na sebe, tie sa behom prvých stránok rozplynú a celá atmosféra knihy sa vám vryje pod kožu. Po dočítaní napokon zistíte, že názov knihy - REVIVAL - je cielený, dvojzmyselný, presne taký ako celý života hudobníka Jamesa Mortona
Příběh, jak už to u řezníka z Bruntálu bývá zvykem, nepostrádá akci, erotiku a především hektolitry krve. Hlášek citelně ubylo, což mnozí z jeho ctitelů budou nejspíše cítit jako velkou újmu. Ale jak říká sám autor „Je to jiné, protože je to v er formě, tím pádem tam nemohou mít žádné hlášky, komentáře a podobně. Hlavní hlášky vznikají tím, že si hrdina něco myslí, něco glosuje. V ich formě to jde prostě mnohem snadněji.“ Ostatně hlášky, které ve Vlcích přeci jen jsou (stačí se pořádně dívat), stojí za to.
Ve své podstatě jsou Vlci starým prostým akčním příběhem o zradě a pomstě zasazeným do vzdálené minulosti. Ale hlavní devizou je, že nám Vlci vysvětlí, kterak Gerhard ke svému jménu přišel a jak vznikla slovanská větev upírské rodiny, čímž pěkně doplňuje trilogii Bratrstvo krve.
Možná někomu bude vadit změna formy, vcelku krátký rozsah knihy či absence hlášek, ale pokud František říká: „Chtěl jsem si vyzkoušet něco jiného, zkusit trošku jiný styl,“ tak já říkám: „Ano!“ Je fajn, když autor experimentuje. Zvlášť, když to je v rámci jednoho univerza. To je ještě lepší. A já se těším na pokračování. Říká se, že se příště budou Jan Bezzemek s Gerhardem řezat u Stalingradu.
Príbeh o druidovi možno nie je vo fantastike niečím novým. Ale spôsob podania úsmevných útrap, jedinečných zážitkov, ako aj neprikrášlenej konfrontácie s magickým silami prastarých národov či božstiev, áno. Aj keď sa podobne ladené texty vyskytujú i u nás v požehnanej miere (tak napr. Rick Riordan a jeho knižná séria o Percym Jacksonovi, Trója z pera Davida a Stelly Gemmelovcov, Čierny Rogan v podaní Juraja Červenáka, atď.), len máloktorý z nich si dokáže udržať svoj štandard či posúvať sa v deji prirodzene ďalej, tak ako je to v prípade Kevina Hearna. Sčasti za to môže zasadenie príbehu do dnešnej doby, takže aj prejav postáv je vám veľmi blízky, pretože ste naň navyknutí a stretávate sa s ním denne pri bežnej komunikácii. Sčasti umné prelínanie sa dejových línií, ktorých príbehy siahajú ďaleko do minulosti, kedy po svete chodili obri, na oblohe lietali draci, zem zmáčali križiacke výpravy a ľudstvo sa snažilo jednoducho prežiť. A v neposlednom rade autenticita pozadia konkrétneho dobrodružstva.
Kevin Hearne postavil svoje dielo na mytológii. A to nie na jednej konkrétnej, ale rovno na všetkých, čo existujú. Zručne ju dávkuje a ešte zručnejšie s jej pomocou filozofuje. Nebojí sa ani stretu s náboženskými dogmami, či vyvrátiť vám zidealizovanú predstavu o tom, aký jednotvárny fiktívny svet je. Rád hľadá, objavuje, báda i modeluje svoje rozprávanie tak, aby ste si ho na jednej strane dokázali vychutnať, na strane druhej sa aj niečomu priučili a spoznali tak obrovský kus Nového sveta menom Amerika. Viac-menej by sa dalo povedať, že Kroniky železného druida spĺňajú funkciu moderného populárneho cestopisu s prvkami fantasy, ktorý vám predstaví zaujímavé zákutia, výborné lokálne jedlá i atrakcie, čo mestá, mestečká aj rezervácie v okolí Arizony a časom aj mimo nej ponúkajú.
Kroniky železného druida sa radia k tzv. urban fantasy a dokázali svoj subžáner spopularizovať natoľko, až mu prišiel na chuť snáď každý. Na nič sa nehrajú, preto vás nesklamú. Predstavujú ten typ oddychového čítania, po ktorom radi siahnete kedykoľvek, pretože viete, že je jednoducho kvalitné. Isteže, nebudeme sa pohybovať vo sfére klasickej fantasy, budeme sa skôr držať pri zemi a užívať si kultové popkultúrne hlášky z nášho detstva, v ktorom sa rodili nielen hrdinovia vesmírnej lode Enterprise.
Kevin Hearne je svetový. Tak buďte svetoví aj vy. Kroniky železného druida, aj keď z Nového sveta, by ste nemali prehliadnuť a dať im minimálne jednu šancu. Prišli by ste o veľa!
Červenákova detektívna fikcia nie je vonkoncom prekombinovaná, ani sa nesnaží hrať na niečo, čím nie je. Príbeh, ktorý nás zoznámi s hlavnými postavami a ich osudmi, rovnako tak s jedným z najkrajších slovenských miest vôbec, ale aj s objasnením zločinu, ktorý v sebe nesie prvky po horore s prímesou okultných praktík, spadá pod klasickú detektívku. Tešiť sa tak budete môcť na staré dobré detektívne postupy, ktorými sa pýšili tieto romány v ére ich rozkvetu, ale aj na inovovanú prácu s textom, ktorá je naopak typická pre súčasné moderné detektívky v retro šate. Juraj Červenák vyťažil z toho žánra maximum, a ak vám teda bude jeho rozprávanie pripomínať niečo z Dicka Francisa, Dana Browna, Caroline Grahamovej, Maureen Jennignsovej, Fred Vargasovej či Jamesa Runcia, nezúfajte. Je to len dôkaz o tom, že Červenák vytvoril bestseller, ktorý má potenciál a dokáže si získať svojich čitateľov aj roky po tom, kedy tento napínavý knižný cyklus definitívne uzavrie.
Kapitán Báthory si v štyroch objemných knihách prešiel kus cesty. Pobil mnoho Turkov, našincov aj démonov. Spoznal rôzne kraje i zvyky ľudu. Priučil sa mnohým magickým praktikám, rozšíril si obzor o drsné okultistické tajomstvá a naučil sa, že dôverovať sa musí ostražito. Napriek tomu sa ešte jeho dobrodružné ťaženie neskončilo. Či sa vôbec nejako skončí, sa všetci dozvieme už tento mesiac, kedy má vyjsť piata časť, ktorá nás opäť privádza k obliehaniu Nových Zámkov. Práve táto nedobytná mestská pevnosť predstavuje ďalší zlom v živote toho najobávanejšieho Turkobijcu všetkých čias!
Juraj Červenák sa ako väčšina kvalitných autorov rád s čitateľom hrá. Burcuje jeho fantáziu kvetnatou, za to ale vždy údernou rétorikou, strhujúcim rozprávačským štýlom, ale aj kombinovaním rôznych žánrov, ktoré pri zlom pomere príbehom vedia neraz uškodiť. Červenák ale vie, ako namiešať ten správny knižný nápoj z klasického eposu, historickej fantastiky, detektívky a dobrodružnej literatúry. Uvedomuje si, že všetkého veľa škodí, a tak jednotlivé prekvapenia (a to od konkrétnych umeleckých postupov, štýlov či schém, až po výber vhodných postáv, rozprávačov, zápletiek, odbočení od deja, kontrastov… atď.) servíruje postupne, pomaly a hlavne s dôrazom na moment prekvapenia.
V tomto prípade je bezpredmetné, ako budete k Bradburyho knihe pristupovať. Ak patríte k fanúšikom vedeckej fantastiky, a nielen tej populárnej, odhalíte autorov zámer poľahky. Ak ste len labužníckym čitateľom, ktorý má rád výzvy, chvíľu vám potrvá, kým si jednotlivé vôdzky pospájate dokopy a vytvoríte si konečný obraz Bradburyho fiktívnej skazy. Nič to však nemení na tom, že predkladaná antiutopická vízia vzdialenej budúcnosti, ktorá je ešte aj dnes vyzdvihovaná a chválená, vám neprinesie nič, čo ste nemali možnosť už niekde čítať (výnimku, bohužiaľ, netvorí ani YA literatúra). Mení sa len prístup autora k spracovaniu témy, voľby typu rozprávača aj výberu prostriedkov umeleckého štýlu a jeho štýlotvorných činiteľov.
Bradburyho román 451 stupňov Fahrenheita sa radí ku klasickej vedeckej fantastike, preto je, pochopiteľne, náročný. V duchu iných velikánov vedeckej fantastiky sa snaží čitateľovi odovzdať hodnotný odkaz. Dvíha varovne prst nad tým, kam dnešná spoločnosť smeruje, prehovára čitateľovi do svedomia, a tak trochu si dovolí aj predpovedať, čo nám vzdialená budúcnosť prinesie. Svojou schémou však vôbec nevybočuje zo žánrovej roviny. Sem-tam vás dokonca zbytočne rozčúli naivným vnímaním kultúrno-spoločenských vzťahov, alebo odmietaním opustenia územia USA – územia veľmoci, ktorá práve v tejto fiktívnej realite vládne zvyšku svetu.
Talent Raya Bradburyho nespochybňujeme. Aj reedícia vydavateľstva Plus (Albatros) sa až na doslov Františka Novotného naozaj vydarila. Dvakrát si však dobre premyslite, či vám 451 stupňov Fahrenheita naozaj stojí za to, aby ste potom neľutovali, že ste svoj voľný čas mohli stráviť aj o trošku lepšie. Napríklad v spoločnosti Asimovho Azazela či Čapkovej Heleny Gloryovej.
Novela Kruh je zmesou duchárskeho príbehu a detektívnej fikcie, ktorej v istých momentoch decentne a úderne sekunduje hra so symbolikou, folklórom a poverčivosťou človeka. Cez náhodné úmrtia, ktoré na prvý pohľad nič nespája, až po možnú existenciu ľudí s paranormálnymi schopnosťami, ktorí dokážu za istých okolností narušiť silou vôle krehkú hranicu medzi životom a smrťou, nastavuje čitateľovi zrkadlo možnej alternatívnej reality. Vrhá ho do víru nonsensu popierajúceho zákony vedy a techniky. Núti ho spochybňovať isté aspekty samotnej evolúcie a klásť si odrazu také otázky, na aké by zrejme počas svojho života nepomyslel, keby mu do neho nevstúpila podobná náhoda, aká vstúpila do životov hlavných protagonistov príbehu.
Abstraktný svet Kojiho Suzukiho má iba jeden malý nedostatok. Nie je určený pre bežného čitateľa. Námet je spracovaný natoľko náročne, že si žiada vaše plné sústredenie sa. Čitateľ, ktorý má chuť iba na niečo praobyčajne strašidelné, vyhľadáva skôr oddychové a zábavné veci, prípadne iba veci konzumné, mainstreamovo hororové, nebude z tejto knihy dvakrát nadšený. A možno sa pri nej začne časom i nudiť. Čo je viac-menej pochopiteľné. Avšak čitateľ, ktorý má rád výzvy a nebojí sa čítať medzi riadkami napriek náročnej téme, zažije jedno neopakovateľné snové a dych berúce dobrodružstvo s koncom, ktorý má od sladkého happy endu na míle ďaleko, aj keď vyznieva naveľa pozitívne.
Pokračovanie Smrteľných strojov, čiže Zlato predátora, je po technickej stránke veľmi emocionálne. Autor sa totiž venoval oveľa viac opisu pocitov postáv, než nečakaným zvratom, komplikovaným vnútro-spoločenským problémom aj dvorným intrigám, čo avšak neznamená, že príbeh je vyslovene zlý, to vôbec nie! Skôr sme mali ako čitatelia možnosť spoznať postavy, a to predovšetkým tie vedľajšie, ktoré veľmi premyslene ťahajú za nitky osudu našich hlavných hrdinov. Oceňujem autorovu originalitu v prípade povahovej rozmanitosti mnohých postáv. Ani jedna z nich nevykazovala charakteristiku odkopírovanú od nejakej inej postavy, ktorá sa v príbehu napríklad iba mihla, či stereotyp, ktorý sa do príbehu vie vniesť, ak sa na jednom mieste ocitne veľmi veľa knižných hrdinov naraz.