freejazz komentáře u knih

akoby to bola inšpirácia seriálu Dobrodružství kriminalistiky. keď som to čítal, mal som nejakých 10 - 11 rokov a bolo to pre mňa veľmi objavné. myslím, že také by mali byť knihy pre začínajúcich čitateľov vždy.

30.05.2020

začalo to celkom fajn, ale potom už som čítal len do kopca a do kopca. mrviť sa v bahne ľudskej úbohosti mi nejako nesedí. uvidím, či iný Mailer bude lepší, teraz si dávam od neho pauzu.

27.05.2020

rozprávkové výbery... ako fajn, že existovali a že sme mali osvietených redaktorov, ktorí sa tomu venovali. bol (a myslím si, že aj stále je) to jeden z lepších spôsobov, ako poznávať cudzie kultúry, zvyky, históriu.

16.04.2020

Vlado Bednár bol zjav a prírodný úkaz. svojím obrovským talentom vyrobiť aj z najvážnejšej situácie frašku musel privádzať súdruhov do amoku.
v tejto knihe to ešte tak vidno nebolo. je to typická revolta mladého človeka, čistý generačný boj. ale prečítať si toto dielo je rovnako dôležité, ako mať napozerané filmy z novej vlny. ddarmo, 60. roky boli v našej kultúrnej histórii niečo extra a majú nám čo dať aj dnes.

16.04.2020

dovolil som si zmeniť prvé vydanie tejto klasiky, vyšlo už v roku 1966 a sprevádzalo niekoľko generácií školákov. neviem, ako je to dnes, ale veľmi by som odporúčal čítanie v rodinách s dvomi a viac deťmi.

16.04.2020

keďže som v tom kraji prežil 18 rokov a preliezol ho naozaj po poslednú dedinu, veľmi ma potešilo, že si banda nadšencov dala námahu a vyrobila aktualizované (najmä obrazovo) vydanie knihy, ktorú normálne nezoženiete.
je to ďalší titul do mojej zbierky regionálnych monografií.

11.04.2020

texty, ktoré by sa na smetisku internetu dávno stratili a predsa stoja za prečítanie.
citujem z prebalu:
Keby dobiehalo slovenské HDP na hlavu to 60-krát početnejšej Ameriky takým tempom, akým sa autori z Inaque s asi 3600-krát menším rozpočtom približujú The New York Review of Books, zajtra by sme otvárali naše 24. Silicon Valley – tentokrát v Hrochoti. Inaque.sk je priam existenciálna výnimka v aktuálnom priestore medzi globálnym údolím dutých hláv, humnami na pestovanie zmanipulovaných stabilizátorov mainstreamového matrixu Generácie Nič a tlstopismi novinových výstrižkov o mafii... (nepovedal som ja, ale kritický ekonóm Marián Vitkovič).
čo k tomu dodať... produkcia vydavateľstva Inaque je naozaj iná, v mnohých prípadoch neporovnateľná s už spomínaným mainstreamom. ak teda pri čítaní radi premýšľate, nenechajte si ujsť príležitosť a pustite sa do tohto dielka... žial, na nete už z toho naozaj veľa nenájdete.

11.04.2020

bola sobota 24. apríla 1999. práve moji študáci vyhrali Štúrovo brko. sedeli sme v kaviarni hotela Poľana, Jožo bafal ohromnú cigaru (ja druhú, dopriali sme si) a moji študáci čumeli ako puky. sedeli s veľkým autorom a zisťovali, že je to naozaj obyčajný a normálny človek z mäsa a kostí. patril nám svet a Jožo hovoril nielen o Kráľovi Dávidovi, ale najmä o nových plánoch, o tom, čo by sme napríklad mohli my dvaja dať dokopy.
o päť dní nato mi vtedajšia žena zavolala, či som počul, že sa Jožo Urban zabil pri autohavárii. neveril som. skúsil som mu zavolať. číslo bolo hluché.
do riti!
Ondro, vďaka za peknú spomienku. Jožo bol presne taký, ako si ho opísal. taký, akého som ho poznal od začiatku osemdesiatych rokov z literárneho klubu v Bratislave v spolku svätých Vojtechov. taký, ako sa mi prvýkrát dostal pod kožu, keď sa zjavil v predajni Slovenský spisovateľ a svojím neopakovateľným: „Starrrrý, môžeš ma založiť?“ ma obral o posledné prachy (a že som mal hlboko do vrecka!). vrátil, ale myslím, že sme ich aj tak preliali dole hrdlom. tak rád by som sa dnes s Jožom pripil...
...

02.03.2020

prečítať a posunúť ďalej:)
vždy má zmysel zamýšľať sa nad šťastím a nad tým, čo ho obmedzuje alebo vytláča.
zamyslel som sa však nad tým, ako by upaľovali autorku v našich končinách, keby sa tu pokúsila so svojím kurzom presadiť. krajina plná ľudí, s neukojenou potrebou vlastníctva, potrebou mať a zhŕňať nezmysel za nezmyslom, kúpiť si radšej štvrtú skriňu, než urobiť poriadok v tých prvých troch a vyhodiť všetko, čo už nie je potrebné:) najkrajšie to vyjadril Hrabal v Slavnostech sněženek: Nekupte to za ty peníze! a tak sa v našich domácnostich naozaj hromadia stovky ľavých gumákov a platní, vylisovaných len z jednej strany, či premokajúcich pršiplášťov...
tak mi pripadajú aj predchádzajúce komentáre, zaujímavé, že práve od žien. od žien, ktoré si vytrvalo a neúnavne ťažkajú na to, že musia upratovať.
je oveľa jednoduchšie mať poriadok, pretože vtedy netreba upratovať...
poznám ľudí, ktorí by dokázali zapratať Bojnický zámok za tri dni...

25.02.2020

jeden deň v živote starnúcej poetky. ale aký deň! ak je na jeho začiatku neistota a rozrušenie z očakávaného uvedenia novej knihy, na jeho konci je poznanie, že to, za čím sa človek ženie, je len chiméra. ako si urobiť prievan v hodnotách, resp. v tom, čo človek (a človeku) za hodnoty považuje (mu podsúvajú) stojí nielen za prečítanie, ale aj zamyslenie. jednoducho nikdy nie je neskoro precitnúť.
výborná jednohubka s dlhým dosahom. a pekne vypointované pasáže.

15.02.2020

dokonáno jest...
zvlášnym riadením osudu sa mi tento titul dostal do ruky práve teraz, keď sa na celej Zemi pretriasa corona vírus, o ktorom prevažná väčšina tých, čo o ňom píšu, nič nevie a netuší, rovnako ako absolútna väčšina tých, čo o ňom iba čítajú.
apokalypsa smrtiaceho vírusu, sledovaná očami vedca – virológa, ktorý tuší, že má protizbraň, ale zároveň problém prebojovať sa cez byrokraciu, tak by sadlo veľmi stručne naznačiť wocogou.
katastrofa musí zákonite poostihnúť aj jeho vlastnú rodinu, inak by to nebolo to správne drámo.
oveľa prekvapujúcejší je však záver, ktorý určite vyvolá celý rad otázok, týkajúcich sa etiky, ale aj schopností človeka podmaniť si prírodu, ktoré úzko súvisia s pocitom všemohúcnosti a všemocnosti. aký strašný omyl to je!
útly opus, skôr len taký opuštek, ktorý určite stojí za prečítanie.

14.02.2020

nebolo to také hladké čítanie, na aké som zvyknutý pri mojich obľúbených severanoch. ale nebol to ani zabitý čas. hoci vedľajšiu úlohu v tomto opuse hral alkohol (ako takmer vždy) dozvedel som sa niečo aj o mentalite Fínov a vzťahu k tradíciám a rodinným zvykom.

06.02.2020

romantická oddychovka, ale neurazí, autorka určite nepatrí medzi sezónne celebrity producentov braku. ak budem mať príležitosť, prečítam si aj inú jej knihu.

08.01.2020

je iné hrať sa na vlastnom piesočku bez oponenta a iné reagovať na myšlienky iného človeka. žiaľ, umenie viesť polemiku na vysokej úrovni už nie je vlastné našim generáciám - je to veľmi na škodu, pretože z debaty takýchto iskrivých mozgov mohlo vzniknúť vynikajúce dielo. nebolo to síce úplne slabé, ale... ALE...
čítať sa oplatí.

08.01.2020

toto sa nedá hodnotiť a komentovať, pretože som to zažil v priamom prenose aj s reakciami ľudí, ktorí sa po sme-l ocitli aj v tejto dráme. knihu má len zopár šťastlivcov, samozrejme, aj s venovaním od Jara. naozaj netuším, ako by to vyzeralo, keby vyšla ešte raz, vo väčšom náklade pre širší okruh čitateľov, veľa momentov v nej je totiž „neprenosných“, ľuďom zvonku ťažko vysvetliteľných.
odporúčam zohnať a prečítať každému, kto si chce pripomenúť atmosféru rokov 1997 - 1999.

že by ma to u Viana prekvapilo? ani nie. je to pakáreň, burleska, vaideville, paródia na cliftonky... teda zábava. na jedno popoludnie. dal som za to euro, viac by som nedal.
teraz mám len problém, komu to darovať:)

12.12.2019

dostal som pred pár dňami radu - čítaj brak. akoby nárokom sa mi do ruky dostala kniha, ktorá by mohla spĺňať túto požiadavku. dal som na reklamu na obálke a vzal knihu bulharského autora Zachary Karabašlieva. sama o sebe nemusí byť úplne zlá, je to žáner, ktorému sa vyhýbam, tzv. spoločenský román, čiže čítanie pre unudené paničky. ja fakt asi dokážem prečítať aj telefónny zoznam a ešte sa pri ňom baviť (lenže tie už prestali vydávať:)
takže kniha.
prvé, čo ma prinútilo spozornieť, je vydavateľ – Spolok slovenských spisovateľov. z tejto inštitúcie som nečítal nič zapamätateľné už niekoľko desaťročí. keby som si to všimol v knižnici, vrátim knihu do regála.
vystríhať ma mala aj tá reklama na obálke.
najlepšie však prišlo vnútri. rovno citujem, aby ste si nemysleli, že zasa iba brblem:

... druhou rukou lámem a jem trojuholníky... (aha, pán je asi geometer)
... Pozorujem biely trup naznak prevráteného uprostred cesty kamióna...
... intelegentnejší z nich...
... kým v mysli znásilním každého drahého človeka z týchto tučniakov...

a ďalej som sa zatiaľ nedostal. toto však nemôžem prisúdiť autorovi, predpokladám, že taký slon v porceláne nie je. ale štylistika podľa vzoru Danko, preklepy, nelogické spojenia, nezmysly - a to som ešte len na 11. strane - to všetko je vizitka práce vydavateľského redaktora. v tomto prípade je to Silvia Semaková.
po predchádzajúcich skúsenostiach s týmto vydavateľstvom neverím, že nejaká Silvia Semaková vôbec existuje (ale podľa databázy je to dokonca autorka 8 kníh), neverím, že by sa hocikto súdny pod takýto paškvil podpísal. neverím, že túto knihu mal vôbec v ruke nejaký redaktor, ktorý by ju kriticky prečítal a poslal späť zalamovačovi, aby opravil chyby. jednoducho prekladateľka Katarína Sedláková poslala surový text prekladu a vydavateľstvo to hodilo do stroja a vydalo. však čitateľ je hlupák, čo sa budeme babrať. aj tak polovicu nákladu vyhodíme, kto už by takú sračku čítal...
toto všetko vidím v pozadí.
takže môj pokus o čítanie brakovej literatúry skončil hneď v zárodku. predpokladám, že VSSS dostáva aj na takéto vydavateľské p(zl)očiny podporu z nejakého štátneho fondu.

dostal som to za úlohu - odložiť ážne a ťažké knihy a prečítať si niečo z iného súdka.
výborne som sa bavil, kniha má spád, svižný štýl, použitie pôvodných ilustrácií a grafických ozvláštnení textu ženie čitateľa dopredu... až je zrazu na konci. škoda. rád si prečítam aj ďalšie príbehy Ueguma, len ich musím pozháňať.
takéto knihy by mohli deti odtrhnúť od nudy facebooku a tuposti hier. držím palce a budem odporúčať každému nádejnému čitateľovi.
a ešte jedna drobnosť - pri čítaní si asi neuvedomíte, aké ťažké je napísať knihu pre deti, aby si ju obľúbili. aby jej uverili a nepovažovali ju iba za pokus o oblbovanie od dospelých.

24.11.2019

snový svet, iná realita, filozofia vs. súdničky... Alef je ohromujúca koláž vecí z tohto sveta, jeho prachu, ale aj zo snov a iných vesmírov.

01.11.2019

je fakt, že čítať takúto „starinu“ je pre mňa ťažké. nesedí mi štýl, potrebujem vhľad do vtedajších reálií, aby som správne pochopil symboly, bez ktorých sa tieto písačky nezaobídu. a najmä čas na prečítanie a strávenie. už by som sa k tomu nevracal.

01.11.2019