Ivan F komentáře u knih
Priveľa vaty, priveľa zbytočných viet, slov, dialógov a opisov. Stále je to Flanagan so svojimi mravoučnými príbehmi a z textu cítiť jeho vyznávanie tradičných hodnôt, ale všetkého veľa škodí. Neustála neomylnosť a takpovediac nesmrteľnosť všetkých hlavných protagonistov je na nervy idúca a keď sa v texte objaví zdvihnuté obočie alebo významné zakašlanie, tak to je už pomaly na infarkt. Séria by bola skvelá, ak by niektoré diely boli poriadne zoštíhlené a spojené a namiesto 14teho pokračovania by toto bola časť číslo osem - to by bola paráda. No ale keď sa to nášmu jedenásťročnému potomkovi páči, tak to čítam aj ja a jemne trpím všetkými neduhmi Flanaganových príbehov. Pre fanúšikov série treba moje hodnotenie zdvojnásobiť.
Brigády duchov sú iné čítanie než Vojna starého muža, ale nie sú horšie, teda aspoň z môjho pohľadu. Áno, nadšenie z prvého dielu je vždy niečo extra a pokračovanie má takmer vždy smolu, pretože je druhé. Bolo by zaujímavé sledovať vyjadrenia hodnotiacich, ak by bolo poradie prehodené - čo by šlo, pretože sú to dva nezávislé príbehy. Takže mladí, rýchli, silní a bez ľudských zábran - to sú príslušníci zvláštnych útvarov KOSu, teda Brigády duchov - a sú veľmi dobrým čítaním. K zelenej farbe klonovaného tela sa tentoraz pridáva aj kópia vedomia, lenže prenos spomienok je ošemetná záležitosť a tak máme o zábavu a zápletku postarané. Oproti Vojne starého muža, ktorý je pomerne popisným čítaním (aby sa čitateľ zorientoval), sú Brigády duchov uceleným príbehom.
Presne tak, je to kniha na vylepšenie nálady - teda za predpokladu, že za á: máte radi suchý humor, za bé: máte radi anglický humor, za cé: nevadí vám šablónovitá schéma jednotlivých poviedok, za dé: vonku prší alebo máte splín, no a za é: máte v ruke jemne hrejivý nápoj (alko aj nealko, to podľa chuti). Ak sa zíde dohromady všetko vyššie menované, tak Jeevesove príhody vás zaručene pobavia. Ak niektorá ingrediencia chýba, tak ohodnotíte o hviezdičku alebo dve menej. V každom prípade je to oddychová literatúra a svoj účel vrchovatou mierou spĺňa.
Akoby som to stručne zhrnul? Takto: príjemná zmena v klasickej schéme od A.Ch., ktorú som si vychutnal a pri čítaní som bol pozorný, takže všetky indície umiestnené v texte sa mi podarilo odhaliť a tým pádom správne určiť, kto bol vrahom/vrahyňou. Zvlášť som si užil moment, kedy som si už bol stopercentne istý a to postavenie Philipa Blakea chrbtom k laboratóriu - taký malý detail a všetko do seba zapadlo. O to väčšiu radosť som mal, keď sa mi moje závery slovami H.P. potvrdili. V každom prípade je to výborné čítanie, hoci do top päť najlepších prípadov s H.P. určite nepatrí, no do top desať určite áno.
Hoci som to napísal už trikrát, rád zopakujem, že aj štvrtý diel súborného vydania 3x Hercule Poirot je v kvalitnom viazaní, s pútavým obalom a nezameniteľnou vôňou novej knihy. Veľmi dobre sa vyníma v knižnici spolu so svojimi staršími súrodencami 3x Hercule Poirot 1, 3x Hercule Poirot 2 a 3x Hercule Poirot 3. Štvrtý diel má odo mňa plný počet bodov, pretože obsahuje naozaj dobre vybrané tituly, z ktorých Zlo pod slnkom patrí do Top 5 detektívok od A.Ch. v úlohe síce vzrastom malým, no o to protivnejším a všetečnejším Herculeom. Užil som si dobu a atmosféru čias minulých a vôbec mi nechýbali propriety moderného sveta. Čo kvitujem najviac je fakt, že čitateľ dostane tri poctivé detektívky na rovnakom stranovom rozsahu, ako súčasné tlstopisy, kde najmä sever Európy to preháňa v spotrebe dreva a potažmo papiera. Ďakujem vydavateľstvu za edíciu 3x a verím, že ešte nejaký ten diel pridá.
Svet, v ktorom sa odohrávajú Conanove príbehy (ako aj on sám) sú pre mňa veľkou neznámou. Za prvé, fantasy nebol a nie je žáner, ktorý by mi vyhovoval a za druhé, ani samotný komiks nie je pre mňa to pravé orechové (hoci výnimky sa nájdu a pre rozšírenie si obzorov občas siahnem aj po obrázkovom spracovaní), no a za tretie, ani film z roku 1982 ma neoslovil. Takže toľko o mne a Conanových príbehoch. Lenže dostala sa mi do rúk kniha z Marvelu (čítal som to v originále) a celkom ma to zaujalo - asi starnem a pomaly sa vraciam do detských čias :-) Príbehy o Conanovom detstve majú čosi do seba. Takisto kresba je pochmúrna a podtrhuje celkové temné vyznenie príbehu. Za mňa spokojnosť a predpokladám, že sa v budúcnosti ku Conanovým príbehom vrátim. Mám doma ďalšie originálne komiksy (nie preklady) a je len otázkou času a správnej nálady, kedy sa k nim dostanem.
Verneovka, ktorá ma nenadchla a to ani v rámci Verneovej tvorby, ani v rámci dobrodružnej literatúry. Na Julesov rukopis som navyknutý, ako aj na jeho čierno-biele poňatie všetkého: charakterov postáv, takže čitateľ po dvoch vetách vie, či je postava kladná alebo záporná, vyhranených názoroch na jednotlivé štáty (všetko francúzske je cool, no a o ostatnom sa nebudeme vyjadrovať). Trošku mi vadila jemná adorácia ruského národa a to, že sa v knihe vlastne nič neudeje takisto čitateľskému zážitku nepridáva. Jules sa krotil a nepridával mnoho dejepisných a zemepisných opisov, ktoré sú už z dnešného pohľadu len nostalgickou spomienkou na časy minulé. No a ochrancov zvierat by pri čítaní knihy obchádzali mrákoty, toľko sa ich v knihe uloví - síce pre potreby kuchyne, ale skúste im to vysvetliť.
Po pätnástich mesiacoch od prečítania Vojny Vládcov z nebies a po tridsiatich mesiacoch od prečítania Vládcov z nebies som uzavrel trilógiu v hlavnej úlohe s Jane Dorvin s príznačným názvom Koniec Vládcov nebies. Tretie pokračovanie ma bavilo viac ako druhé, je tu trochu filozofovania na tému "kam smeruje ľudstvo". Dovolím si citát, ktorý to celé vystihuje: "Pristúpime k modifikácii ľudskej rasy. Bude sa týkať predovšetkým vrodeného inštinktu agresie. Tým sa vyrieši problém, ktorý ľudský druh sužuje tisícky rokov. Intelektuálne ste tento problém pochopili a od najrannejších spoločenských zriadení ste si vytvárali náboženské zákony a spoločenské pravidlá, aby ste sa pokúsili s tým vyrovnať. To zvyčajne stačilo na vytvorenie fungujúcich zásad chovania v spoločnosti, ale sú nepoužiteľné pre tých, ktorí žijú mimo spoločnosť. Pochlebujete ideálu posvätnosti ľudského života, ale len v intelektuálnej rovine. Vaše opičia ja, ktoré nie je príliš hlboko pod povrchom vašej duše, tento ideál neprijíma, keď ste sami ohrození. To čo ste dosiahli je takmer úplná deštrukcia vlastného druhu a planéty." Tieto slová napísal John Brosnan, autor príbehov o Jane Dorwin v roku 1985. Dnes sme svedkami toho, že mal pravdu.
Je zaujímavé sledovať názory komentujúcich, pretože zatiaľ čo jedna skupina knihu velebí, tak druhá ju zatracuje. Príčina bude asi v tom, že to nie tak celkom typický krimi príbeh z oddelenia Q, ako skôr spoločenský román a zároveň sonda do vzťahov medzi Európanmi a vyznávačmi islamu. To môže skutočne niekomu vadiť, pretože ako nám história a súčasnosť ukazuje, sú neprispôsobiteľní - teda drvivá väčšina z nich. Na druhú stranu však nutno podotknúť, že sa veľa dozvieme o "tajomnom" Asadovi a to je ďalší kameň úrazu, nakoľko z neho autor spravil takmer super hrdinu - no a tým predsa ten, čo verí v Alaha nemôže byť. Takže tu máme riadne pokrivenú optiku, ako na jednej, tak aj na druhej strane. Mne vyznenie príbehu nevadilo a celkom som si ho užil, za najslabší prípad oddelenia Q považujem knihu Marco.
Zničený muž - úžasná kniha, veľmi dobré čítanie. Na to, že kniha bola napísaná v roku 1953 a ja som sa k nej dostal, keď bude mať takmer sedem krížikov, tak je stále svieža a neotrelá. Neviem, či celý príbeh nemal vyznieť tak, aby čitateľ fandil zápornej postave, no nedokázal som sa s kladnou postavou zžiť a záporák to u mňa vyhral na plnej čiare. V každom prípade bol Alfred výborným spisovateľom a dialógy sú skutočne nadpriemerné. Veľmi silnou pasážou je spojenie sa telepatov, aby spôsobili psychické zrútenie a vznik "zničeného" muža. Čo majú všetky staré a dobré kusy spoločné je primeraný počet strán, žiadne mlátenie prázdnej strany.
A ešte niečo: Niekedy ma zarážajú príspevky čitateľov, ktorí prirovnávajú staršie knihy, akoby boli inšpirované mladými autormi - pritom je to naopak, súčasníci si brali inšpiráciu zo stránok minulosti - kniha nemôže byť v žiadnom prípade kotletovská, prirovnanie vyznie takmer ako urážka.
Tak neviem, či som čítal nepozorne (fakt je, že príbeh je veľmi vlažný) alebo mi nejaký dielik skladačky unikol, ale celkovo som z tohto prípadu malého Herculea rozčarovaný. Celé to bolo také nejaké moc prekombinované a domotané (hoci v prekombinovanosti sa Agatha vyžívala) a nebavilo ma to. Každý spisovateľ a každá spisovateľka má v svojej tvorbe nepríliš vydarené diela a ja príbeh o nezmyselnej smrti v zubnej ambulancii k tým nevydareným radím. Asi najlepšie boli názvy kapitol, ktoré sú jednou básničkou-riekankou. Po predchádzajúcich o dosť lepších detektívkach s Herculom je táto pomerne sklamaním.
Bavilo ma to určite menej, ako prvé oficiálne pokračovanie Saturninových príbehov. Chyba je vlastne v tom, že je to také celé nesúrodé a recyklované. Každý z nás počul v živote hromadu fórov a historiek a originalita sa v tomto prípade nekoná, všetko som už niekde inde počul, videl alebo čítal. Jediné, čo mi zostane v pamäti je fakt, že pán Oulický je síce riadne pripečený, no aj tak sa mu podarilo uloviť fajn kosť. No a ešte si dovolím malé zamyslenie: ak by tento príbeh napísal Jirotka, zaujímalo by ma, či by bol velebený alebo zatracovaný - tým myslím aj príbeh, aj Zdeňka.
Po daromnici nedá sa napísať ináč než, trio sa nám opäť zišlo a čo všetko z toho vzišlo, nuž to len budú prudéristi karpavé okále otvárať a štrbavé papule vycierať. Nadôvažok dychom smradľavým, bo mäsa nedovareného plno zjedli, jedovatými slinami opľúvať budú, kam sa príbeh zvrtol a veruže aj zvrhol. No presne ako neukojení stredoveký slintoši "bosorky" nahé pred odoslaním na hranice obzerali, tak aj oni opyskujú, že čo to bolo, no čítať aj pri sliepňavom svetle budú.
Kapitán s kaprálom (pardon, už seržantom) sa stretnú s notárom a táto bohabojná trojica vyrieši pekne zašmodrchaný príbeh. Kuvici už veru zapípali, že to nebolo bohvie čo, no opak je pravdou - príbeh parádny s celou nádherou jazyka, popisom dobových obyčajov a zvykov, ako aj opisov toho, ako ľudia dvere morovej nákaze otvárali - nuž za mňa to Jurajovi dobre písalo. Svedomito sa pripravil a mal fundovaných poradcov, je to z príbehu cítiť. Pre mňa jeden z najlepších dielov série. A to som nad ňou spočiatku ohŕňal nos.
Tretie pokračovanie príbehu Robinette Broadheada síce nie je také dravé ako prvé dva diely, ale mnoho sa v ňom udeje, hoci to tak na prvý pohľad nevyzerá. Objavujú sa tiene minulosti, ktoré dej pekne pomiešajú a vyskytuje sa tu neskutočne odporná postava menom Wan - mať tak po ruke voodoo figurínu a Wan by bol skutočný, tak voodoo figuríne vykrútim krk a budem dúfať, že aj Wan sa začne pozerať dozadu, zatiaľ čo bude kráčať vpred. Frederick Pohl to napísal dobre, nie je čiernobielym spisovateľom a mne sa jeho knihy skutočne páčia. Ako príklad Frederikovej vydarenej predstavivosti môžem uviesť potraviny CHON, sieť reštaurácií rýchleho najedenia sa, plachetnica v diaľavách vesmíru, no a v podstate všetky artefakty Heechee. Za mňa veľká spokojnosť.
Nemôžem si pomôcť, ale ani opakované čítanie po cca dvadsiatich rokoch mi neprinieslo pôžitok a pritom som ho tak očakával. Príbeh som si na počudovanie pamätal takmer do detailov a stále som čakal to "wau" (nedostavilo sa), za ktoré toto dielo dostalo Nebulu aj Huga. Kniha je jednoznačne v rámci žánru nadhodnotená alebo som čítal inú Enderovu hru. Sci-fi je jediný zo žánrov, ktorý ma nesklamal (hoci pár kravín sa aj tu nájde), no mnohokrát sa nestotožňujem s udelením ocenení a v rokoch 1985 a 1986 vyšlo niekoľko kníh, ktoré by si Nebulu a Huga (z môjho pohľadu) zaslúžilo viac. Nevadí, ani s Oscarmi sa nestotožňujem, ale názor akadémie rešpektujem. :-)
Okrem toho mi bol Ender od samého začiatku dosť nesympatický (aj prvý raz, aj teraz), ak by som ho stretol, mal by som chuť rozbiť mu nos. Navyše je Orson začiatočnícky kostrbatý a napríklad jeho Vykúpenie Krištofa Columba je o triedu lepšie napísané a určite lepšie dielo, než Ender. A ešte jedna vec, ktorá je najväčšou slabinou Enderovej hry - takmer úplná absencia opisu sveta, v ktorom sa príbeh dohráva. Takisto som ani na okamih neuveril, že deti prestanú byť akoby cvaknutím vypínača deťmi a chovajú sa ako dospelí. Sú to stále deti - síce geniálne - ale deti so všetkým, čo k nim patrí. Za mňa skutočne precenená kniha.
Príbehy komorníka Jeevesa sú nenáročným a tým pádom príjemne oddychovým čítaním. Síce sú na jedno kopyto, no aj tak vždy očakávam, ako Jeeves zachráni situáciu, či vyrieši zdanlivo neriešiteľný problém. Práve tá jednoduchosť a ľahkosť, s akou sú príbehy napísané mi vyhovuje - je to nádherný relax a perfektná protiváha k skutočnému životu. Takže hrnček čaju alebo kávy alebo pohárik whisky (skrátka čohokoľvek), k tomu fajn sušienky, nohy na stôl. Za mňa má Pelham veľké plus a vďaku za to, že Jeevesa (ako aj predobraz Saturnina) stvoril. Čítal som to pri oceáne, nechával sa unášať stránkami a kolísať neúnavným temným hukotom spenených vĺn a môj drobný pôžitok s kávou a whisky a úsmevnými príbehmi bol do bodky naplnený.
Čítal som to na dovolenke v indickom oceáne, kde svietilo slnko a bolo skutočne horúco. Preto som sa tešil na knižný kontrast (príbeh sa odohráva v zime) plný snehu, fujavice a závejov - lenže chyba lávky, nebolo tomu tak. Dráma v Livonsku je aj na Verne chudokrvný príbeh a takmer stále som mal pocit, akoby to ani Jules nenapísal - mal svoj čiernobiley štýl, ktorý mi tu chýbal - asi to bude prekladom. Už v minulosti som napísal, že Bratia Kipovci (čo je tiež detektívka) nie sú tým pravým orechovým pre Verna a mal sa držať svojich "podivuhodných putovaní". Dráma v Livonsku je nepríliš vydarený pokus o detektívku, z ktorej si však zapamätám, ako Verne (a možno aj vtedajšia spoločnosť) vnímala vzťahy pobaltských štátov s Nemcami a potažmo aj s Rusmi.
Prekvapivo dobré čítanie o starých páprdoch, ktorí notne opotrebovaní a vekom zašlí (nehovoriac o zubných protézach, kalnom zraku a pečeňových škvrnách) narukujú. Kniha je síce tak trochu utáraná (čo mne vyhovovalo) no neuberá jej to na pútavosti. Opisov bojov je takisto málo oproti iným military SF počinom, no nie je to na škodu. Takisto na konci správne odmeraná dávka potrebného pátosu a sentimentu dáva vyznieť ľudskosti a čuduj sa svete nehynúcej lásky - mne sa to veľmi páčilo, hoc nemusí to byť každému po chuti. Suma sumárum: príjemné čítanie s tými správnymi ingredienciami, ktoré moju stále hladnú čitateľskú dušu na určitú dobu zasýtilo.
Moje chronologicky pätnáste stretnutie so starými známymi s 87čky je trojstretnutie - ako hokej na tri tretiny rozdelené na tri samostatné prípady. Zo všetkých troch sa mi najviac pozdával Hawesov prípad odohrávajúci sa v lyžiarskom stredisku, to naozaj malo ťah na bránu. Zvyšné dve novely sú takým klasickým Hunterovým rozprávaním, neurazili, no ani neoslnili. Suma sumárum - príjemne strávený čas v dobrej spoločnosti.
Na začiatku príbehu som si vravel, toto nie je možné, veď aj na vraždu existuje doba, po ktorej je premlčaná. Alebo sa mýlim? Prišlo mi nevierohodné, aby páchateľ aj po toľkých rokoch nebol v kľude a začal panikáriť. V každom prípade toto nebol najlepší príbeh od Michaela, aký som čítal, no nemožno mu uprieť spisovateľskú zručnosť a tým pádom ma k rozprávaniu pripútal. Kladne hodnotím Harryho presviedčacie metódy a jeho vyhranený vzťah ku kolegom, záporne linku s psychologičkou, tieto pasáže mi skutočne liezli na nervy. To, že k Harrymu patrí neodmysliteľne cigaretový smrad, tak to mi nejde popod nos, predsa len ako odporca tabakových výrobkov som pri čítaní pokašliaval, ako dym stúpal zo stránok knihy. Nakoniec musím zmieniť Connellyho humor, ten mi skutočne sedí. Podtrhnuté a spočítané: príjemné strávené chvíle s HB hoci to jeho najlepší prípad nie je, aj keď sa jedná o jeho matku.