Ivan F komentáře u knih
Connellyho knihy som dlho odkladal, predsa len sérií s nejakým detektívom/vyšetrovateľom/kriminalistom, ktorý si nesie nejakú traumu z minulosti, alebo má problém/závislosť je plno a nie všetci sú mi knižne sympatický. Takže mi Hieronymus Bosch skutočne predlho unikal - na moju škodu. Na rozdiel od autorov bažiacich si v detailných opisoch miest činu a obetí, to Connelly nerobí (teda aspoň v mojom prvom stretnutí s H.B.) a namiesto toho má celá story správne tempo, ako aj gradáciu. Jediný problém vidím v tom, že mám schémy detektívok natoľko načítané, že som pomerne rýchlo odhalil (áno, je to len tip počas čítania), kto za tým všetkým stojí, len motív mi musel byť vysvetlený. Toto sa mi za posledné roky pomerne často pri detektívkach alebo krimi príbehoch stáva, čo ma na jednu stranu teší a na druhú štve, lebo prichádzam o moment prekvapenia. Podtrhnuté a spočítané, môj prvý Connelly bol ok a verím, že v budúcnosti sa ešte stretneme.
Upozornenie: komentár obsahuje zopár vulgarizmov - vlastne len jeden, no štyrikrát sa opakuje.
Chvíľu som premýšľal (pár dní), ako knihu ohodnotiť. Na jednu stranu je tu Andrej, ktorý subjektívne vlastnou optikou podáva súhrnnú správu o svojom živote a z jeho pohľadu mu to ide skvele, z môjho až tak celkom nie. Na druhú stranu je tu výpovedná hodnota, ktorá by mala byť konfrontovaná prečítaním si iných životopisov ľudí menovaných v Inventúre - tie však neexistujú. Osobne som pána Hryca alebo jeho dcéru Wandu nikdy nestretol, no mám známeho zo skupiny historického šermu a on poznal Andreja a pozná aj jeho dcéru. Párkrát sme sa rozprávali a niektoré veci v knihe spomínané dostali nový širší rozmer. Okej, pán Hryc bol tak povediac vyjebávač so systémom, ktorý chcel vyjebať s ním. Priznajme si to, každý z nás chce tak trochu vyjebať s niečím, či už so šéfom/šéfkou alebo tak celkovo so životom. Každému z nás sa to viac menej darí. Aj mne. Preto ak by som mal napísať svoj životopis, bol by podobného razenia, hoci by som v ňom pôsobil naduto, arogantne a chválenkársky - presne ako pán Hryc. Ale výpovednú hodnotu by mal - a tú má aj Inventúra. Síce nekonfrontovanú, ale má. U mňa za plný počet pretože 4,5 hviezdičky sa udeliť nedá.
Anotácia knihy ma namotala a cca štyridsať strán to vyzeralo, že príbeh bude fajn. Tu musím podotknúť, že viac ako príbeh ma bavil autorkin štýl, taký jemne noblesný s patinou zašlých čias. A práve vďaka tomuto štýlu som knihu ani po sto prečítaných stranách, kedy mi už bolo jasné, že za maskou exotického Egypta sa nebude odohrávať plnohodnotný krimi príbeh, ale mydlová opera. Takže príbeh Amélie Peabody a Evelyn je takou červenou knižnicou zahalenou do hávu tajomna, ktoré nakoniec žiadnym tajomnom nie je ani čo by sa za necht vošlo. Škoda, pretože štýl písania je naozaj excelentný, len príbeh silno kríva. Zvyšných devätnásť dielov si tak nechávam s kľudným svedomím ujsť.
Kniha, po ktorej som siahol na základe hodnotení čitateľov, ktorých mám v kategórii obľúbených a neľutujem. Mne tento typ rozprávania príbehu a jeho plynutie úplne vyhovuje. Tempo je presne podľa môjho vkusu a hoci je príbeh stokrát počutá história, tak je výborne podaná. Vôbec mi nevadilo, že ma autor previedol kalnými vodami našich nedávnych (pomerne bolestivých) dejín, práve naopak, takto podané si ich človek ľahšie zapamätá, než suchopárne fakty. Na rozdiel od iných mi nevadili cudzojazyčné vety - síce som sa pri maďarských cítil ako na tenise (otáčal som hlavu zľava doprava) a nerozumel ničomu, ale presne tak by som nerozumel ničomu ani v reále, ak by vedľa mňa monďogovali (teda používali kuchynskú maďarčinu), podľa mňa to bol autorov zámer. Knihu beriem ako citlivo a čitateľne napísanú exkurziu ako to bolo a ako dúfam už nikdy nebude. Na konci vo mne zostal pocit, sakra, to už je koniec? Kľudne by som zvládol ešte dvesto stránkovú porciu. No nič, niekedy v budúcnosti si doprajem ďalšieho Rankova.
Kniha, ktorú som čítal tri roky - presne na deň, odkedy som ju dostal. Nebavila ma a viackrát som ju odložil, nedokázal som sa do nej začítať. Neúnosné množstvo postáv a rozťahaný príbeh bez poriadnej pointy. Toto nie je Stephen, to je Owen a nie vždy môže byť syn úspešný ako otec. Ak by táto kniha vyšla pod pseudonymom a nikto by nevedel, že v nej má prsty Števo Kráľ, tak tých 73% čo má v dobe môjho príspevku, by kľudne mohlo byť 37% - podľa mňa si kniha také hodnotenie aj zaslúži. Za mňa najväčšie sklamanie od SK hoci v spoluautorstve s OK, a musím napísať, milý Owen toto Ti nikdy neodpustím, pretože otcovi si týmto riadne pošramotil reputáciu. Viac do hodnotenia písať nebudem, inak by môj komentár bola vyliata žlč.
Kniha o povrchnosti, k tomu jednoduchý príbeh, ktorý sa pod jej nánosom stráca. Okrem toho, kto má koľko majetku a kto ako vyzerá v knihe nič nie je. Vlastne je: ohováranie. Vyššia a vyššia stredná trieda asi nemala v tom období nič iné na práci a tak len mleli pántom o tom, kto je aký škaredý, povýšený, aká je tamtá hnusná a hentá protivná. K tomu si takmer naložili do spodničiek pri predstave o vojakoch. No a neustále rozhovory o šatách, vydávaní sa alebo plesoch mi tiež čitateľské blaho nepriniesli. Kedysi sa tak žilo, ale som rád, že som vtedy na svete nebol, čudujem sa, že pri tomto druhu literatúry ľudstvo dosiahlo pokrok. Takisto hlavné postavy príbehu sú také ako z červenej knižnice - on drzý, pyšný a bohatý, pritom rozhľadený a samaritán, ona plná predsudkov, jemne trafená a pritom intelektuálne na výši. Všetci sa správajú ako snobi, hoc im často trčí slama z topánok. Suma sumárum: nebavilo ma to, hoci autorka chcela napísať mierne ironickú kritiku vtedajších pomerov, za mňa raz prečítať stačilo a nepotešilo ma prečítané.
Príbehy komorníka alebo sluhu (raz ho označujú v prekladoch tak, druhý raz onak) Jeevesa nesklamali ani tentoraz. Robí si so svojím zamestnávateľom čo chce a čitateľ mu v tomto konaní fandí, mňa nevynímajúc. Neviem či to je tým, že pomaly a nenápadne starnem :-), ale čím ďalej tým viac mám rád takúto dušu pohládzajúcu literatúru a čím ďalej tým menej literatúru, v ktorej je opisované zlo ako také. Jediné čo mi tak trochu vadí je použitie poviedok z iných dielov série príbehov o Jeevesovi, ale na druhú stranu som zistil, že ma ani ich opakované čítanie nenudilo.
McBainovky sú vystavané na skvelých opisoch prostredia a práce detektívov, ako aj (ne)uveriteľných dialógoch. Výsledkom je skvelá krimi kniha o primeranom počte strán (cca 220), bez prehnaného opisu brutalít, detailov porozhadzovaných odrezaných častí ľudských tiel (stačia konštatovania, že sa našla jedna ruka a po nejakej dobe aj druhá, len telo a hlava stále chýba) a k tomu britký humor. Suma sumárum, ako napísali iní predo mnou, Salvatore je stávka na istotu. Nesklamal, potvrdil kvalitu. Teším sa na ďalšie stretnutie.
Zbierka poviedok s ich typickou slabinou - kvalitatívnou nevyváženosťou. Tri nadpriemerné poviedky, štyri priemerné, päť podpriemerných, žiadna excelentná ani žiaden odpad. Nerozumiem a neviem, čo je na tejto knihe také wau, že má pre niektorých ľudí takú vysokú cenu (žeby nízky náklad?) a tak som ju s kľudným svedomím predal. Raz prečítať stačilo. Ani slovné zvrat(k)y a narážky autorov poviedok neboli ničím výnimočným, hoc im nemožno uprieť zmysel pre iróniu a pre parafrázovanie zažitých a notoricky známych hlášok, ako aj postáv. Možno ak by som mal od pätnásť rokov do dvadsať, tak by ma kniha oslovila viac, ale v tom veku som čítal Kulhánka a ten písal určite lepšie a zábavnejšie knihy a napríklad Vládci strachu ma stáli 89 kačiek a boli to dobre investované peniaze. Za túto knihu by som ich však nedal.
Kniha, ktorá v podstate nemá dej a napriek tomu zaujme viac, než iná kniha s premršteným dejom. Pišťanekove rozprávanie o peripetiách detstva v prihraničnej dedine so všetkými svojimi typickými figúrkami (krčmár, udavač, lampasák, telocvikár, alkoholik, radodajka a pod.), je akoby mi hladkal tú časť duše, ktorá potrebuje práve tento druh poláskania. Možnože existujú lepšie príbehy z toho obdobia, možnože sú aj drsnejšie, zábavnejšie, krutejšie a láskavejšie, no tie nikto nedal na papier, aby nám tú našu slovenskú (nie nemeckú, írsku atď.) nedávnu históriu pripomenul. Pišťanek to však na papier dal a moja vďaka mu za to patrí plným právom.
Čitateľské blaho a neotrelý zážitok. Nemám rád knihy o vojne a utrpení, avšak niekedy sa mi dostane do rúk aj kniha s touto tématikou. Podľa názvu som čakal niečo iné, ale to čo som dostal prevýšilo moje očakávania. Pútavo a bez prikrášľovania vyrozprávané osudy mnohých letcov a mechanikov, opis situácie v rodiacom sa protektoráte, správanie sa spojencov, ich vzťah/y k nám, jednanie prominentov/pohlavárov, skrátka a dobre, mnoho informácii pohľadom "obyčajného" človeka, ktoré majú veľkú výpovednú hodnotu o dobe nie tak dávno minulej. Kniha rozširuje obzory a povedomia, ako to vtedy bolo z pohľadu človeka z ľudu a nie verejne známej osoby. Autor oplýva citom pre pozvoľne plynúce rozprávanie a prelínanie rozhovoru s jeho otcom so spomienkami na prežité udalosti sú popretkávané skutočne vydarenými opismi detailov toho, čo vnímal a prežíval. Za mňa zatiaľ najlepšia kniha o čs letcoch, akú som čítal. Autorovi ďakujem.
To, čo bolo v storočnom starčekovi "kúl", už rozhodne v stojedenročnom starčekovi "kúl" nie je. Prečo? Pretože udalosti v storočnom starčekovi boli rozdelené do desiatich dekád a aj keď boli ad absurdum, tak boli zábavné. Udalosti nahustené do jedného roka už tak zábavné nie sú. Okrem toho mi prišlo, akoby Allan hral druhé husle a stačilo mu k šťastiu surfovanie (nie po vode, ale virtuálne) a doslova bol ako Pavlovov pes, len čo sa niekde spomenul alkohol, tak už slintal - to zábavné nie je ani trochu. No a potom je kniha silne politicky ovplyvnená svetonázorom spisovateľa - podľa neho je Angela super "kúl" mädchen a to podľa mňa rozhodne nie je. Že je Donald samoľúby vidlák, s tým súhlasím, lenže na rozdiel od svojich prezidentských predchodcov s nikým nebojoval, tým sa vyznamenal najmä George Junior, čo bol tiež vidlák avšak s napoleonským komplexom. Podtrhnuté a spočítané: v stojedenročnom starčekovi je viac politiky než humoru. Škoda.
Marťan je kniha z kategórie "čítanie ma bavilo, ale raz stačí". Je to pútavé, realisticky znejúce čítanie, ktoré má blízko k plánovanému letu na Mars a všeličo, čo je v knihe spomínané, sa počas marsovskej misie pravdepodobne môže stať. Napriek tomu sa nemôžem zbaviť dojmu, že rozprávanie z denníkových záznamov (hoci to nemôže byť napísané inak) v prvej osobe knihe nesedí. Takisto netuším, či ľudia Markovho typu naozaj existujú, ale vynašiel sa v "neriešiteľných" situáciách skutočne obdivuhodne, vlastne autorova príprava na napísanie tejto knihy je obdivuhodná. Takže stvoril kríženca typu McGyver (ten rozobral vreckovým nožíkom všetko, čo mu prišlo pod ruku) a Robinsona (ten mal tiež dosť prostriedkov na prežitie) a celé to odel do hávu a pátosu filmového nepodarku menom Armageddon. Autorova kniha Artemis ma však bavila viac a rád si ju prečítam znova, Marťana nie.
Typický "béčkový" román o jednej katastrofe. Krátke kapitoly, rýchle plynutie deja, preskakovanie z jednej dejovej linky do druhej, škrobené a jednoduché dialógy, jeden akčný hrdina (s rozvodom na krku, ako inak) s návodom na riešenie problému - všetko toto sú typické črty príbehov tohto typu. K tomu trochu sexu (žiadne milovanie), ekoterorizmus, ohrozená atómová elektráreň, toxický odpad, tisíce mŕtvych, miliardové škody, malá vodíková bomba, dobrá čitateľnosť a úspech knihy je zaručený. Lenže aj na "béčko" treba mať nejaký meter a v porovnaní s podobnými knihami iných autorov je táto čistý priemer. Ako oddychovka dobré, o rok si pravdepodobne nespomeniem o čom to bolo. Že som toto apokalyptické "béčko" čítal si však zapamätám, predsa len katastrofických románov som prečítal minimum - je to žáner, ktorý ma neoslovuje.
Veľakrát sa Stephenovi Kingovi vyčítalo, že nemá dobré závery svojich kníh. Avšak tak zbabraný záver, ako má táto kniha, tak to nemá ani jedna Stephenova kniha a asi ani žiadna iná kniha na svete. Až do záveru ma kniha bavila viac než prvý diel, ale potom to autor zrazil na kolená - jedným slovom fraška. Takisto neuveriteľná postava blondína necítiaceho bolesť mi prišla akoby si ju autor požičal z niektorých nepodarených filmov o Jamesovi Bondovi (tam behal obor s kovovými zubami alebo silák čo ohýbal hlavne zbraní) a zaradenie knihy medzi krimi dostalo vážnu trhlinu, skôr by som to nazval nepodarená komédia s krimi prvkami. K tomu sa pridáva jeden paradox - autor pranieruje promiskuitné správanie, avšak promiskuitné správanie svojich rádoby hrdinov vyznieva podľa neho ok. Ešte by ma zaujímalo, koľko dostal od reťazca Ikea, nábytkový "product placement" je do očí bijúci. Takisto akoby okrem kávy neexistoval iný nápoj, tmavého moku sa v knihe spotrebuje na litre. Síce zručne napísaná, dobre čitateľná, pomerne pútavo vyrozprávaná, celkovo je však kniha pre mňa sklamaním.
Moje tretie stretnutie s Hrabalom dopadlo výborne. Prvé stretnutie dopadlo príšerne, druhé nad očakávanie dobre a to tretie ma už vyslovene pohladilo - predsa len Hrabalov štýl nesadne každému. Takže do tretice všetko dobré. Príbeh je typicky Hrabalovský, zo začiatku plný sexu a od polovice popisuje, ako to bolo za protektorátu a ako nás bolševici "oslobodili". Jednoducho výborné, ale verím tomu, že tú najlepšiu Hrabalovu knihu som ešte nečítal, že ma niekde čaká. Ktorá to je, netuším, avšak už teraz sa na ňu teším. A ešte niečo: kniha nie je humorná, hoc sa tak môže v niektorých pasážach javiť, naopak, je pomerne drsná a krutá. Jej nosná myšlienka je veľmi výstižná, človeku ku šťastiu nechýbajú milióny, ale stačí mu naozaj málo - tešiť sa z maličkostí a žiť, nie prežívať.
V dobe, kedy sa cítim asi tak slobodný, ako to dovoľoval komunizmus, v dobe prvého výročia "sedenia" doma, mám nejako podozrivo viac času na čítanie. A keďže som presýtený všelijakých vrážd, nešťastí, katastrof, skrátka všetkého negatívneho, tak siahnem po sci-fi. Lenže aj sci-fi môže mať negatívne posolstvo a obsahovať varovanie. Do rúk sa mi dostala kniha, ktorá má skvelú nosnú myšlienku na ktorú je nabalený celý zvyšný príbeh. To, že sa nejaká mimozemská civilizácia rozhodne za použitia ich merítok, že nejaká iná mimozemská civilizácia je na najlepšej ceste k svojej záhube, neznamená, že má pravdu. Každá civilizácia má svoje vlastné merítka. A čo platí tu, neplatí o svetelné roky ďaleko, alebo akou mierou to iné civilizácie merajú. Možno prekonávajú hranice svetla len taký fukot a stanovili si iný limit. V každom prípade sa ľudstvo správa k Zemi ako horda barbarov k antickým pamiatkam, alebo ISIS k pamiatkam z kolísky ľudstva a k tomu ľudstvo premenilo krásnu zemeguľu na krásku plnú odpadu. Nezaslúžime si ju a z môjho pohľadu, merajúc to našimi merítkami, sme jednoznačne kandidátskou planétou na deguolizáciu. Literárnu stránku knihy nehodnotím, len myšlienkovú, ak by som to sčítal a vydelil, tak dostanem tri nekomunistické červené hviezdičky.
Táto kniha je Sheldonov nepodarok. V podstate od začiatku som sa v duchu pýtal, bol Sidney už senilný, keď to písal? Kratučké odseky, žiadna psychológia postáv, všetci sú buď kladní (napr. hlavná hrdinka je krásna, úspešná, súcitná, najlepšia, vychováva sirotu atď.), alebo záporní (zákerní, škaredí a vyskytuje sa aj jazva) a kto prečítal pár "thrillerov" (v prípade tejto knihy sa zimomriavky nekonali) šmrncnutých (v tomto prípade zlým) krimi príbehom, tak bezpečne po štvrtine knihe zistí, že kto sa v knihe chová chápavo a súcitne (klišé na zvracanie) je tá najväčšia sviňa - a tak to bolo aj tu, len svine boli dve plus ich poskokovia. K tomu úsmevný záver, bez vysvetlenia, ako sa tam "pomstiteľ" dostal. K tomu stereotyp dobrého západu a zlého východu, našťastie je táto šablóna už prekonaná. Skrátka a dobre, vlastne zle - podpriemerná kniha, ktorú je lepšie nečítať. SS na knihu určite hrdý nebol, ale prachy sú prachy a vydavateľ bol asi tiež spokojný s podielom na zisku.
Od McBaina som už prečítal dosť príbehov, ktoré majú súvis s obvodom 87 v Isole, ale tentoraz hrajú detektívi takrečeno druhé husle, respektíve majú pomerne malý priestor v príbehu. Prím hrajú únoscovia a nejde im to, pár falošných tónov sa nájde. McBain nám predkladá pomerne netradične spracovanú téua únosu dieťaťa, kedy únoscovia požadujú výkupné za cudzie dieťa. No a teraz je tu otázka, zaplatí alebo nezaplatí ten kto má peniaze za dieťa, ktoré nie je jeho? Príbeh nie je zlý, no kvalít najlepších prípadov detektívov z osemdesiatsedmičky nedosahuje. Pozerám, že pridávam sté hodnotenie tejto knihy, a tie štyri hviezdičky sú skutočne zaslúžené.
Keď som pred mnohými rokmi objavil prvú kingovku, tak v jej doslove Stephen napísal, že odporúča prečítať si niekoľko kníh. Americká tragédia je jednou z nich. Priznám sa, že 800 stranová výzva ma pomerne slušne vyľakala, ale neľutujem, je to jedna z tých kníh, ktorých tempo plynutia príbehu a štýl rozprávania mi sedí. K samotnej knihe nie je čo dodať, je pomerne známa, nakrútili podľa nej film a v sedemdesiatych rokoch minulého storočia aj slovenskú trojdielnu inscenáciu - tú som si pozrel a je to príjemné prekvapenie. Jediné čo dodám je to, že podobných tragédií sa na svete udialo plno a tak by sme na našom malom Slovensku, ako aj v Čechách bez problémov našli našich aktérov bažiacich po moci a spoločenskom postavení. A takisto by to boli v hĺbke duše zbabelci, ako Clyde, ktorý si smrť iného človeka vyložil, ako spravodlivú a primeranú cenu na svojej ceste za uznaním a do konca svojho krátkeho života sa nevedel priznať ani vlastnej matke.