Kluvo komentáře u knih

Ku kvantovke existuje tolko populárnych knih, ze uz asi aj psy premyslaju o kočkách uja Erwina. Ale tato je celkom vydarena. Napr. o spominanom Schrodingerovi v poznamke pod ciarou pripomina, aky to bol kurevnik, co je naozaj znacna pridana hodnota v dnesnej dobe. Trochu mi tam akurat vadil ten pes a viac mohol pridat napr. ku kryptografii ci Bellovym nerovnostiam, ktore sa daju krasne a pomerne jednoducho odvodit, cim este vynikne ich vynimocnost.

24.07.2017

Podla mna vyborna kniha. Bol som prekvapeny hlbkou psychologie postav, prepracovanostou vztahov a krásnymi opismi. Az som citil tie horuce slnecne luce a sum mora, hladkajuceho vyprahnute bracske vapence. Kukucin riesi spoluzitie sedliakov (tezakov) a zemanov (velkostatkarov). Ukazuje sposob zivota a myslenie oboch vrstiev, bracsky folklor, dokonca politicku situaciu Hrvatska tej doby. Dej sa toci okolo lasky sora (pana) Nika Dubcica, najlepsia partia na ostrove Brac, a krasnej sedliacky Katice Beracovej. Ich laska vsak nedokaze prekonat spolocenske rozdiely. Niko postupne z Katky vytriezvie, k comu prispeje aj jeden tazky zapal pluc a rozhovor s nádejnou svokrou. Zalubi sa do spolocensky seberovnej Dorice. Poznal ju od detstva a navyse je s nou spokojna aj jeho mamicka (dokonca ju poslala na vychovu do klastora, aby mal synator v buducnosti o seba dobre a spolahlivo postarane). To tazko nesie Katica a jej matka, ktora svojou sprostorekostou dost nastrbila Nikovu vieru vo vnutornu krasu a cistotu tezakov. Do toho vsetkeho smrtelne ochorie Katicin otec, tezak, respektovany ludmi z oboch vrstiev a o Katicinu ruku sa opakovane uchadza jej byvaly. Pri otcovej smrtelnej postely dochadza nakoniec ku vseobecnemu uzmiereniu. Ale ani tato stastna katarzia este nie je vsetko. V kvazi doslove sme svedkami rozhovoru Nika so svojim najlepsim priatelom o tom, ako urobit buducnost svoju aj tezakov este stastnejsiu.

15.07.2017

Chyba mi tam taka tajomna atmosfera, aku vedel urobit Arthur pri iných dieloch. No je to mozno tym, ze tuto cast som nikdy necital v mladosti, cize na nu nemam nijake romantizujuce spomienky...
Co sa knihy tyka, je to velka alegoria na zasahovanie USA (cez CIA) do vnutornej politiky iných statov, pricom sa americki imperialisti nestitia na tieto nechutne sluzby vyuzivat deti!

1 23.06.2017

Prva cast, Dve zrkadla, je vyborna. Autor prechadza rozne formy a sposoby manipulacie a propagandy v mediach - od komunistických az po sucasne, ktorym sa venuje primarne. Je to naozaj otvorena kniha, kde nesetri ani novinarov ani vlastnikov medii. Je vidiet, ze Ilowiecki ma bohate skusenosti.
Druha cast, napisana T. Zasepom, je subor samostatných clankov a je to na nej citit. Je to, aspon podla mna, citelne slabsie nez ta Iloveckeho polovica - aj z hladiska stylu aj obsahu.

19.06.2017

Vyborne napisane. Doslova som hltal strany aby som sa dozvedel, kedy a ako sa presadi a ktoru si nakoniec vezme. O to lepsi a silnejsi bol potom koniec, ktory som zacal tusit az po zlome, ktory priniesla v jeho zivote sebevrazda jeho priatela.
Zo zaciatku sa to zda byt mila romantika a oslava individuálnej fyzickej a vnutornej sily jedinca, no na konci je z toho pekny psychologicko-filozoficky roman. Vidiet, ze Jack mal naozaj vysoke sebavedomie (podobny pocit som mal uz z Majstra alkohola) a vsetko mal naozaj podrobne popremyslane. Po docitani som si hned vygooglil Londonov zivotopis a celkom ma naplnilo baznou, ako pekne a doslova ponal to autobiograficke spojenie s Martinom Edenom. Vidiet, ze urcite filozofie prinesu odpovede, ktore, ked to clovek berie doslova, je tazke uniest a clovek uz nevie potom, co so zivotom. Nuz, skocil Martin (Jack) tym mlaticom prazdnej slamy (filozofom) na spek...

3 10.02.2017

Velmi putavo napisany, psychologicky dobre postaveny historicky roman. Mile su nase slovenske realie (pili dost borovicky, Kempelenova sluzka pochadzala od Prievidze, miestopis Blavy, a pod) a Lohr sa na konci poctivo prizna, ze postava trpaslicieho sachystu bola kompletne vymyslena (ale tak nejako to predsa muselo byt!). Koniec sa zdal byt chvilu uplne americky, no nebolo to uplne take happy, ako sa na zaciatku konca zdalo. Vyborne citanie.
Jedine, co mi vadilo, ze tuto knizku doniesol domov moj syn (tretiak) za odmenu v nejakej mimoskolskej sutazi. Hoci podla nazvu a obalu by clovek cakal mozno nieco na styl 3 patracov, Rychlych sipov, ci Pana Tragacika, je tam par pasazi, ktore su o vyrazny kus pikantnejsie (takze aj filmova verzia by stala za pozretie). To uz ale nie je autorova chyba.

1 08.02.2017

(SPOILER) O Anci Icikovej a jej legendardnych satach mi mama vela rozpravala. Tazko potom Lavrikovi uverit, ze robila stenografistku Tisovi a chodila s nim na medzinarodne stretnutia. Na Vystrkove som zil do 25 rokov a o laske banovcancov k Tisovi viem a stale sa da vnimat, najma pri stretnutiach s pamätníkmi (rychlo sa zmensujuca mnozina). Lavrik, ako "pristahovalec" (na 2 krat) si od toho udrzuje odstup a z jeho romanu citit, ze chce ludom z Banoviec (a Slovakom vseobecne) konecne otvorit oci.
Dielko je napisane pekne, moderne. Doplnene je historickymi fotografiami Banoviec a banovcancov. Za to by som dal aj 5 *.
Dej je vykresleny ocami mentalne poslabsej Anicky. A nie je to nejaka autistka (co sa zenam prakticky ani nestava), ktora moze byt v urcitych ohladoch aj genialna, ale regularna "uchylna" osoba, ktorej vlastna matka uvazuje, ze ju da do ustavu pre podobne postihnute, lebo ju nezvlada. Preto prekvapili jej, miestami brilantne, uvahy a postrehy, ci uz spominana praca stenografistky pre nasho vojnoveho prezidenta. Vzdy sa pri takychto postavach pytam, ci je to naozaj psychologicky mozne, alebo je to len taka holyvudska legenda.
Lavrikovi sa do deja podarilo, vcelku nenasilne, prepasovat aj jemnu erotiku, dokonca s trosku lesbickym prifarbenim (dalsia * za modernost). Vsetka romantika, aj take mierne optimisticka a odlahcena atmosfera, sa konci nastupom Tisa k moci a vytvorenim Slovenského statu. Potom uz su spominane prevazne znasilnenia, transporty, fasisti a pod.
Nuz, doba naozaj bola zla. No nie som si celkom isty, ci predsa len roman nie je tendencny zasa opacnym smerom. Sympatizanti Tisa su smiesni, naivni, chamtivi, pripadne obmedzeni, katolíci (alebo rychlokvaseni konvertiti), co chodili miestnych zidov pri odchode do transportov kopat do zadku. A pan lekarnik, Tisov (nielen) sachovy protivnik, je skvely myslitel srsiaci vtipom a iróniou. Ja celkom tieto historicke romany nemusim, lebo lahko nam je kritizovat z pohodlia kresla a s plnym bruchom vojnovu dobu. Najma ked sme jednali z pozicie maleho naroda, ponechaneho velmocami na pospas velmoci inej. Skoda, ze som nestihol letnu besedu s Lavrikom pod platanom, nedaleko miesta, kde skutocne stala lekaren pana lekarnika. Tam bola celkom ziva debata a mozno tam ludia co to objasnili. Na druhej strane som rodak z Banoviec (+ katolik) , takze nie som uplne nezaujaty...

4 24.01.2017

Ako ouldanýmu hjumaníkovi mi šlo rozdrapiť gullivera z toľkých gražných buči, čo tam Alex s frendíkama popáchali. Prvá tretinka búku bola jak horibl balnoj drím, samá blažka, kartáčovanie a tolčokovanie. Potom sa to múvlo do takého psychologicko-sociologicko-politického lejvlu, kde sa tólkovalo o bučích ako frídom, zločin, vina, Bog a trest. Ale minister nitra a vnitra to ustál aj s vládou a opozícia tiež nebola až taká umiernená a nevinná. No a endovalo to surprájsne a chorošne keď sa Alexík decidoval, že čajiny nebude už len tak rozdresovávať a kartáčovať ale fajne s bukrétou si nájde mamúšku pre svojho syna (ktorého, ako pripustil, možno tiež nebude celkom zvládať vychovať). No kurva tak takú pubertu by som asi nechcel zažiť. To je tak keď sa zanedbá výchova a nemá Ti včas kto dať jednu otcovskú...

4 25.02.2016

Od Kunderu by si mali brat priklad vsetci filozofovia ci spisovatelia s filozofickými ambiciami. Vôbec sa neokuna a spaja vysvetlovanie filozofie s pribehom, lebo len naznacovat a nechat vsetko na citatela moze vyzerat cool intelektualne alebo cool umelecky, no je to casto len matuce. Kunderovi pribeh tohto romanu sluzi len ako barlicka, aby bol jeho filozoficky odkaz lepsie citatelny. To ale vôbec neubera pribehu na sile, neznizuje literarnu hodnotu diela ani nedegraduje filozoficky odkaz. Kniha je plna silnych myslienok (einmal ist keinmal, dobro a zlo v zivote, laska a zrada, hovno a jeho vplyv na teologiu,...) a obycajnych, zaujímavých aj sokujucich udalosti. Dokonca je tam pasaz, kde Kundera objasnuje, ze postavy nemozno brat moc autobiograficky, ze su skor hyperbolizaciu do oblasti, kam si sam autor netrufol.
Z hladiska filozofie mozno, samozrejme, s autorom polemizovat (napr. ci Nietszche ten vecny navrat myslel naozaj tak doslova). So zakladnou axiomou, ze clovek v podstate nema nijaku moznost zistit, ako by alternativne rozhodnutia v zivote dopadli (vzdy mame len jeden pokus, nic viac), nemozno nesuhlasit (prinajmensom k mnohym takym rozhodnutiam dochadza). Takze nevieme, ci sme sa rozhodli spravne alebo nie, no a tym padom akosi to rozhodnutie nakoniec nie je ani az tak dolezite - co je ulava a hroza zaroven. Kundera potom filozoficku stranku neustale rozvija a hlada pristupy ako sa s tym v zivote vysporiadat. No a tu je tak trochu slabina jeho filozofie, lebo neprichadza s nicim, co by tuto desivu lahkost dako riesilo (napr. ku koncu romanu predstavuje dokonca krestanstvo ako riesenie problemu rozhodovania medzi dobrom a zlom v zivote).
Postavy a ich konanie su vykreslene plasticky, psychologicky do hlbky.
Z hladiska casoveho obdobia Kundera riesi udalosti v 68. a naslednu normalizaciu. Emigráciou a cez postavu svajciarskeho intelektuala Franza do deja zatiahol aj kapitalisticky zapad, ale jeho problemy vychadzaju tak trochu smiesne, oproti problemom vtedajsieho Ceskoslovenska (tanky oproti nudaplazi, ci tragikomicky pochod intelektualov). Akoby ten skutocnejsi zivot, resp. skutocnejsie problemy, lebo tie robia zivot, bol u nas.

5 25.02.2016

Ked som to docital, nechapal som, ako dokazal mlady Australcan napisat takto dokonalu knihu o vojnovom Nemecku. Velku ulohu v tom urcite zohrava fakt, ze jeho rodicia (matka Nemka a otec Rakusan) sa kratko po vojne prestahovali do Australie a sam im v uvode dakuje za ich pribehy. Takze sa tym vysvetluje aj to, ze Smrt si nakoniec pre zlodejku musela prist az do Sydney. Nic to vsak nemeni na fakte, ze kniha je dokonala a momentalne si neviem spomenut na knihu, ktora by tak na mna zaposobila (snad len Ponizeni a urazeni...). Perfektne vykreslenie doby, postav, skvely styl rozpravania a Smrt, ktora, vdaka svojmu nadcasovemu nadhladu, umoznuje autorovi vyslovit o nas mnohe hlboke postrehy....
PS: Nikdy neodkladajte ospravedlnenie, podakovanie a pusu z lasky!

5 15.12.2015

Zaujimava myslienka o datumovej hranici. V konecnom dojme posobive, no niektore pasaze boli az triznive (mnozstvo pouzitych faktov desivo nudilo a musel som sa nutit, aby som to neodlozil), ale nakoniec som ich prekonal. Umberto toho naozaj hodne nastudoval, mozno by to nakoniec nemusel celkom vsetko pouzit a urobit to tym padom trosku pristupnejsie. Ale je to hold intelektual kazdym coulem a urcite by bol strasne nerad, ak by sa o nom hovorilo: "i skladnik si muze precist Ecov Ostrov vcerejsiho dne".

1 08.12.2015

Konecne ludovy Eco! Taky stredoveky Forrest Gump. Naozaj by ma zaujimalo, ako tie udalosti v skutocnosti prebehli. No nemal som cas a nakoniec ani chut sa v tom moc hrabat. Len som si overil, ze Fridrich Barbarossa sa naozaj utopil pri kriziackej vyprave.

2 08.12.2015

Knihu som cital az po filme a hoci bola skvela, film bol lepsi.

Dojem by bol lepsi keby som nepoznal Forresta Gumpa.

2 26.11.2015

Tak Tonicka nakoniec Zimodeja zvladla aj bez pohlavného styku, ktory vsetky carodejky ocakavali, takze uz sa teda nemusi bat ani puberty, hormonov ci iných zenskych veci.

Teraz uz chapem, preco mal Terry zakaz vstupu do Australie. Ten krokodil, co ocuchava plagaty, kedze ma zly zrak, to uz bolo moc aj na Australcanov...

1 26.11.2015

Vyborne. Je to naozaj monografia - uvod do STR. Takze ak niekto preferuje popularnovedecke knihy bez matematiky, treba sa poobzerat po iných veciach. Kedze som uz par knih o relativite precital, mozem povedat, ze je to opat trochu iny, modernejsi pohlad na STR. Naozaj vidiet, ze aj pedagogika fyziky sa vyvija a dokonca aj v takej oblasti, ako je STR je este co zmenit a stale su miesta, nad ktorými sa diskutuje..
Autori vyzmykaju z invariantnosti intervalu kolko sa len da a Lorentzove transformácie uvadzaju len ako taky prídavok a pouzivat ich odporucaju az v zaverecnych kapitolach. Takto sa kazdemu musi naozaj dostat do hlavy to, ze invariantnost intervalu je uholnym kamenom a s tymto totalne jednoduchym principom sa mozete v relativite dostat vsade. Podrobne tiez rozoberu, co je to ta inercialna sustava (preferuju oznacenie beztiazova), moderne sa vysporiadaju aj s hmotnostou, 4hybnost volaju hybenergia, a takychto inych pohladov na zname veci je v knihe viac... Vsetko je dokola poomielane viac krat. Takze pohlad na relativitu z inej strany nez je standardne (aspon v SK pedagogickom pristupe), co umozni zasa o nieco lepsie prepojenie "relativistickych" neuronov v mozgu citatela. Ku kazdej kapitole je pripojenych mnozstvo prikladov. Autori si systematicky vyberaju paradoxy. Hoci som ich pocul uz mnozstvo, nasiel som tam dalsie. Poctive vyriesenie zaberie dost casu, ale sucasne je to vyzva.

1 13.11.2015

Po tom, co som precital Rady skuseneho dabla aj k Jadru krestanstvi som cakal predsa len nieco viac. Aj v tejto knihe ma v mnohom pravdu a su tam zaujimave napady a myslienky. Zda sa mi vsak, ze sa tym skutocne problematickym bolestiam vyhyba, napr. tyranie ci vrazdy malých deti... No zasa treba priznat, ze toto je oblast, ktora sa neda racionalne obhajit a pri nej moze viera mnohých stroskotat (vid. napr. Mita Karamazovie).

1 13.11.2015

Vyborne napisane. Normalne som Gabovi uveril, ze Floentino to s tymi babami tak vedel uhrat, ze aj po 622 zárezoch za 51 rokov si o nom vsetci v meste mysleli, ze je inak orientovany. Zaujimave su uvahy o laske v starobe alebo o manzelskych problémoch.

2 10.11.2015

(SPOILER) Ja mam taky pocit, ze je to alegoria pre cele ludstvo. Aj my si tu na zemi prezivame svojich 100 rokov samoty a pomaly, ale isto, smerujeme ku skaze ako kolumbijsky rod Buendiovcov, zakladatelov Maconda. Je to kniha ako ziadna ina. Skvele napisana. Realita je magicka a magia je realna. Jedine, co stazovalo citanie, bolo neustale pomenovavanie Buendiovcov tym istym menom. Navyse boli viacere generacie zamilovane do tej istej osudovej zeny, takze som dost stracal prehlad, ci to je tata, dedo alebo syn...

Buendiovci sa na niekolko generacii uzavreli pred svetom - umocnovane je to aj vzájomnými sexuálnymi vztahmi medzi jednotlivými clenmi rodiny. My sledujeme genialne zachyteny ich postupny upadok. Ovplyvnovany je obcianskymi vojnami, neprehladnym krizenim, znicujucim vpadom amerického kapitalu ci roznymi prirodnymi katastrofami (4 roky trvajuci dazd). Na zaciatku je to vesele. Rodu vladne matka, vsetko je plne lasky, romantiky, zivelnosti, ciganov a magie (sme dokonca svedkami nanebovstupenia). Skaza prichadza ako dôsledok najroznejsich pricin - od rodinných, vnutropolitických az po vplyv bananovej spolocnosti a samotnej prirody (ten spominany xrocny dazd). Vrcholi to pri narodeni posledneho potomka Buendiovcov (opat vysledok krvismilneho vztahu), ktoreho matka pri porode umrie a dieta zozeru zaziva mravce. Posledny zijuci Beundia rozlusti slavne prorocke spisy cigana Melquiadesa a zisti, ze uz 100 rokov je v nich popisany koniec ich rodu.

5 10.11.2015