Majto komentáře u knih
Nebolo to zlé, no niečo akoby mi chýbalo. Uvidím, či sa moje dojmy zmenia pri opakovanom čítaní o pár rokov. Každopádne, dovtedy ešte niečo z tvorby tohoto autora isto skúsim.
Prvý kontakt s autorom, resp. jeho tvorbou nedopadol najhoršie. Na počudovanie má to bavilo (okrem žolíka karty nehrám ani ma to nejak nezaujíma), no najviac asi druhá polovica knihy, keď postavy uviazli v pasci. Tam mi to vzdialené pripomína 1 starú poviedku Petra Pišťanka o kopáčovi za dedinou, ktorej názov si nespomeniem. Isto skúsim aj čosi iné od P. Austera, bo myslím, že mi má čo ponúknuť...
Nemyslím, že je to najhorší diel z "trilógie" o komisárovi Palmuovi. Na mňa dokonca pôsobil ako najlepší. No aj tak sa k nemu asi nejak často vracať nebudem. Asi je čas vrhnúť sa na tvorbu, ktorá sa autorovi darí viac.
Neviem, čo napísať o tomto románe. Miestami sa mi zdal úplne v pohode a zaujímavý, páčili sa mi podrobné popisy (áno, aj mne v tomto autorka pripomínala Aloisa J.), Naopak veľa častí ma rozlaďovalo, zdali sa mi zbytočne rozťahané alebo úplne navyše celé. Ideologický podtext som extra nevnímal, resp. nezdal sa mi extra rušivý. Čítal som ako e-knihu. Myslím, že tlačený formát zháňať nebudem.
Ale veď celkom dobré to je. Príjemne strávený čas. Asi krátkom čase prečítam aj tretí prípad a potom sa vrhnem na historické diela Waltariho.
Príbeh postavičky, akých sa v našich krajinách pohybujú a vyskytujú tisíce. Miestami aj dosť vtipné, miestami tragické, aké myšlienkové pochody sa v ich hlavách dokážu akumulovať. Hlavne v posledných rokoch internet umožnil takýmto jedincom masovo šíriť svoju "jedinú správnu" ideológiu.
Nie je to úplne márne, no je cítiť autorkin vek a idealizmus. Aj ten punk tu predstavujú skôr kapely, ktoré súhrnne nazývam americký stredoškolský rock. Uvidíme, ako sa autorka prepíše životom ďalej.
Je to už niekoľko dekád, čo som čítal Egypťana Sinuheta, ktorý mi vtedy učaril (isto to bolo aj tým, že som sa vtedy celkovo zaujímal o staroveké kultúry). Tú knihu síce nemám, no dostal som sa k tejto a s chuťou som sa do nej pustil. Priznávam, že dejovo ma až tak neohúrila, no aj tak pokračujem ďalej s inými knihami. Možno časom aj toho Sinuheta opäť prelúskam.
Dobré. Nie vynikajúce, ale ani zlé, skrátka dobré. Niekedy vo mne čítanie vyvolávalo obrazy ako prózy Dušana Dušeka, no boli sprostené nostalgie a jemnosti - čistá surovosť. Skúsim to prečítať znovu. Čoi však vadilo, bolo záverečné teoretizovanie. Bez neho by to bolo omnoho lepšie.
Nepamätám si, kto mi knihu doporučil, no objednal som ju z antikvariátu a asi rok čakala v poradovníku. Mám ju za sebou a zas nejaký ten rok asi bude čakať, kým ju do rúk zoberiem znovu. Nebolo to úplne zlé, dokonca som spočiatku myslel, že to bude parádna jazda, no s pribúdajúcimi stránkami som strácal koncentráciu a vzdialene mi to dejovo začalo pripomínať román Proroci z Fjordu věčnosti od Kima Leine. No páčili sa mi aj nejaké popisy, abo udalosti. Nie je to úplne stratené, asi treba viac náhľadov, no mám toho veľa.
Je síce pravda, že táto kniha obsahuje veľa nepochopiteľných slovných útvarov. No na druhej strane je tu aj rovnaký počet vcelku vydarených diel. Možno by pomohla väčšia korektúra a menší rozsah knihy a bolo by všetko ideálne. Určite ešte čosi od autora skúsim.
Príjemné, nenáročné čítanie, čo neurazí. Dá sa pri nej na chvíľu vypnúť z reality.
Priznávam, že slovenská literatúra je pre mňa jedna veľká neznáma. Pišťanek, Dušek, Červenák, Karika - to sú autori, ktorých sledujem dlhodobo (hoci som od nich všetko nečítal). Až v poslednom čase som začal rozširovať obzory o ďalšie mená (nové i staré), tak som sa dostal aj k tejto knihe a som tomu nesmierne rád. Mitanov štýl písania ma oslovil hneď na prvý pokus a mne nezostáva iné, len poskupovať aj ostatné jeho veci.
Ako ma prvý diel tejto série prekvapil, druhý mierne sklamal, tretí opäť prekvapil, tento záverečný bol asi najlepší. Až ma mrzí, že aj tie ostatné neboli napísané presne týmto štýlom bez všetkých tých komplikácií a nedostatkov. Teda aspoň tak na mňa pôsobili. Sled udalostí v stále sa zrýchľujúcom tempe, pekne vygradované, normálne má to pohltilo, že som to celé prelúskal za pár okamihov.
Čo sa spočiatku tvárilo ako zbierka poviedok, pomedzi ktoré sa prepletala nejaká dejová linka o histórii malých novín, sa stalo zbierkou životných osudov a postojov členov práve týchto novín. Začiatok ma príliš neoslnil, no potom sa to postupne rozbiehalo a koniec som si už užíval. No kvôli úvodu budem s hodnotením skromný...
Pristupoval som k tejto knihe s očakávaniami, no zostali nenaplnené. To, čo mi na predošlej knihe autora ešte nevadilo, tu už mi veru nesedí. Tam, kde minule kĺzal po povrchu, tu sa k nemu ani nepriblížil, len sa abstraktne pohyboval priestorom a sypal vety. Myslím, že ďalšiu knihu už si kupovať nebudem.
V poslednom čase som nejak začal čítať zbierky poviedok, ktoré sa mi tu nahromadili. Sú tam novšie, ale i staršieho dáta, ktoré už som síce čítal, no dávno. Do druhej skupiny patrí i táto kniha. Obsahuje poviedky dobré i slabšie, no Jeden deň Janky G. nad nimi úplne vytŕča. Tá je absolútne dokonalá. Zahŕňa všetky atribúty, ktoré sú v ostatných príbehoch plus má v sebe čosi nepomenovateľné navyše. Je tak prirodzene surová ako život.
Myslím, že o nejaký čas si ju znovu prečítam.
Tak toto bolo čosi. Potom, ako som prečítal zbierku poviedok Jumper, som v podstate pri kúpe tejto knihy siahal na istotu, že minimálne to nebude průser, no až takúto lahôdku som nečakal.
Dej plynie a neustále sa mení, nechýbajú rôzne zvraty a prekvapenia, ani "severská" brutalita... Škoda, že autor sa rozhodol prezradiť páchateľa ešte značný kus pred koncom (čo bol podľa mňa trochu prešľap, bo už potom chýbal ten "wow-efekt"), nasledujúca kapitola potom vyznela už len tak ako doslov.
Ale inak parádny zážitok (nebudem spomínať miernu nezrovnalosť vo vzťahoch postáv pred koncom), verím, že nasledujúcu knihu autora budem čítať rovnako na jeden nádych ako túto.
Veľmi dobre som sa pobavil. V podstate tretia Pišťankova kniha, čo som čítal a prekonala aj Rukojemníka. Páči sa mi sarkazmus a satira, ktoré sršia z jednotlivých kúskov. Ani nedokážem vybrať najlepší. Možno Muzika (škoda, že film sa striktne nedržal predlohy) a Kozmický vek, ale aj titulná Mladý Dônč.
Súhlasím s názorom nižšie. Kniha sa v podstate číta sama, ja dobre napísaná, núti k úvahám.
Neviem koľko z nej sú reálne zážitky autora, no faktom je, že štátne inštitúcie ešte stále "fungujú" rovnako ako opísal.