Mimir komentáře u knih

"A teraz, keď ma opúšťajú sily a dochádza mi dych, keď mi moje kedysi pevné svaly zobrala rakovina, zisťujem, že už tak veľmi nepremýšľam a nadprirodzenom či duchovnom, ale o tom, čo znamená žiť dobrý a hodnotný život - čo znamená dosiahnuť pokoj vo vlastnom vnútri. Myšlienky mi unikajú k nedeli, dňu odpočinku, siedmemu dňu v týždni a asi aj siedmemu dňu ľudského života, keď má človek pocit, že svoju prácu dokončil a s pokojným svedomím môže odpočívať."

"Nemôžem predstierať, že sa nebojím. Ale najväčšmi cítim vďačnosť. Ľúbil som a bol som milovaný; veľa som dostal a niečo sa mi podarilo vrátiť; čítal som a cestoval, premýšľal a písal. Mal som vzťah so svetom, ten špeciálny vzťah tých, čo píšu a čítajú."

Riadky, z ktorých na míle cítiť srdečnú, úprimnú pokoru a vyrovnanosť so životom. Autora nezradil génius ani posledné mesiace pred smrťou, práve naopak, naplnený vďačnosťou - odkázal svetu, že aj smrti možno čeliť s úsmevom, ktorý zrkadlí vnútorný pokoj.

Simmel je esejista pars excellence. Zahnal môj, už nejakú dobu trvajúci smäd po údernej (uvedomení plnej), citlivej a duchaplnej úvahe nad jasne uchopenou témou, ktorá podráždila géniove zmysly a následne vnikla do premýšľavej mysle literáta, obohatila sa osobným úsudkom a stala sa nadčasovou. Simmel je nadčasový, jeho texty vôbec nelimituje fakt, že vznikali pred viac ako storočím. Esej "Peniaze v modernej kultúre" je pravdepodobne perlou zbierky, ale kvalitatívne vytŕča len nepatrne nad ostatné. Niektoré hodnotné myšlienky z nej:

"Peniaze sú vulgárne, pretože sú ekvivalentom pre čokoľvek, vznešené je len to, čo je individuálne, čo je rovné mnohému, je rovné aj tomu najnižšiemu, a na úroveň najnižšieho preto sťahuje aj to najvyššie."

"Pretože väčšina ľudí sa po najväčšiu časť svojho života musí zameriavať na získavanie peňazí ako na najvyšší cieľ svojho usilovania, vzniká predstava, že všetko šťastie a všetko konečné životné uspokojenie je pevne späté s vlastnením určitej sumy peňazí. Keď je však tento cieľ dosiahnutý, dostavuje sa nespočet krát ona smrteľná nuda a sklamanie. Keď opadnú okolnosti nútiace k tomu, že hodnotové vedomie sa koncentruje na peniaze, odhaľuje sa pravá povaha obyčajného prostriedku, ktorý sa stáva neužitočným a neuspokojivým, akonáhle je život odkázaný výlučne naň - peniaze sú totiž len akýmsi mostom ku konečným hodnotám a na moste sa nedá bývať."

"Tým, že veci nachádzajú svoj ekvivalent v úplne bezfarebnom výmennom prostriedku, ktorý stojí mimo akúkoľvek špecifickú určenosť, tým, že sa v každom okamihu za taký prostriedok vymieňajú, obrusujú sa určitou mierou a zbavujú sa hrán."

Esej Cudzinec je netradičný náhľad na relativitu objektívnosti v ľudskom úsudku a rozhodovaní, ktorý nemusí byť len ideálom. Autor:

"Objektívnosť môže byť označená ako sloboda: objektívny človek nie je pútaný žiadnymi pevnými danosťami, ktoré by mohli do jeho vnímania, chápania a hodnotenia existujúceho vniesť predpojatosť."

1 14.11.2021

Začni sebou, ale nekonči tam...spoznaj sa, nájdi svoje JA, ale neurob z neho modlu.

"Keď rabi Chajim z Sadce ženil svojho syna s dcérou rabiho Elizera, vstúpil deň po svadbe k otcovi nevesty a povedal: Priateľu, odteraz si mojim blízkym príbuzným, smiem ti teda povedať, čo trápi moje srdce. Vlasy aj bradu mám už šedivú, ale ešte som neučinil pokánie! Ach vy máte v hlave len seba, odpovedal mu rabi Elizer, zabudnite na seba a myslite na svet!"

1 12.11.2021

Marcelinus, Tacitus či Suetonius píšu o predmetoch svojho spisovateľského záujmu s citeľnou tendenciou zapôsobiť, zaujať - azda nadchnúť. Ich diela sa preto čítajú takmer samé, a keď som v nich listoval, žasol som nad tým, akou rýchlosťou som hltal rímske dejiny v ich podaní. Plútarcha však nemožno "hltať". Plútarchos sa pri životoch slávnych Grékov a Rimanov sústredí bez pochyby prioritne na politické angažmá, čo má za následok pomerne skromné a ochudobnené zmienky o súkromných životoch veľkých osobností. Do tém mimo tribúnskej tribúny, senátu, či konzulátu zájde len v nevyhnutných odbočkách pre doplnenie obrazu kapitoly. Nemožno mu však uprieť tú jasnozrivú kritiku mravov politického prostredia antiky, ktorú bez ospravedlňovania vykresľuje v jej zvrátených kontúrach obzvlášť pri Gracchovcoch a Cicerovi.

1 05.11.2021

Túto knihu som otvoril s úmyslom priblížiť sa k ženskosti, priblížiť sa k akejsi všeobecnej ženskej povahe, ale čitateľ sa priblíži len k povahe Simone de Beauvoir.

Typická "Guardinovka" napísaná ľahkosťou vnímavého a premýšľavého ducha. Tento krát sa Guardini zameral na to, ako a kedy sa stalo, že človek sa vytrhol z lona panenskej prírody a ovládol ju poznaním jej zákonitostí. Poznanie plodí pokrok a pokrok určuje tempo, tempo ktoré je nadľudské sily, tempo, ktorému bude možno stačiť človek zajtrajška, nie ten dnešný, ktorý už siaha na dno svojich síl a lapá po dychu - autor: "Nové pôsobí rušivo, pretože naráža na človeka, ktorému je cudzie. Presnejšie: nové je chaotické a spôsobuje pohromu, pretože človek, ktorý k nemu patrí, tu ešte nie je."

1 06.03.2021

Ako už autor v podtitule naznačuje, chce čitateľovi predovšetkým predstaviť Leonardovho vedychtivého ducha, ktorý často trpel pre existenčne nevyhnutné (neskôr dokonca otravné) maliarske zákazky. Túžil spoločnosti predstaviť inovačnú architektúru pre mestské štáty, vynálezy, ktoré predbehli svoju dobu, vojenskú techniku, ktorá neodpovedala ani najbizarnejším predstavám dobových inžinierov a v neposlednej rade, výsledky svojich anatomických pozorovaní. Túžil položiť na oltár renesancie viac, než "len" umelecké ovocie. Jeho génius sa nemohol uspokojiť s tak obmedzujúcim polom pôsobnosti, akým by bolo doživotné pôsobenie v nejakej maliarsko-sochárskej "bottege" niekde vo Florencii. A o tomto Leonardovi, chce rozprávať autor...

1 24.08.2020

Kto premýšľa nad touto knihou, alebo po nej už siahol, prezrádza tým sebe i autorovi, že túži odpovedať na hlbšiu potrebu vlastnej, intímnej spirituálnosti a nedokáže sa uspokojiť s tým, čo ponúka "svet tam vonku". Autor si citlivo tento fakt uvedomuje, a preto nečakajte, že sa vydáte hľadať Boha do úchvatných, sakrálnych stavieb, ktoré zdôrazňujú jeho nadprirodzenú majestátnosť. Na tejto prechádzke sa začína osobný dialóg každého z nás, nie však s autorom, ktorý sa zámerne stavia do role akéhosi sprievodcu, ale s vlastným JA, ktoré človek musí poznať, až potom môže začať "Hľadanie Boha" (Ježiš im odpovedal: Zbúrajte tento chrám a ja ho za tri dni postavím. Židia však hovorili: Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni? No on hovoril o chráme svojho tela.. ) Dva neľahké zámery, ktoré sú samo osebe vhodné na samostatnú knihu autor pokoruje svojím umom a tiež pomocou tých, ktorí sa pokúšali slovami zachytiť stav vlastného bádania po vnútornej, osobnej spiritualite - mystici. Jedným z nich bol Ignác z Loyoly, ktorého duchovné cvičenia sa stávajú základom pre postupnú "terapiu" neuspokojených, po niečom hlbšom túžiacich ľudských bytostí. Ako už je pre autora typické, nenájdete tu monoteizmus - naopak - autor pozýva všetky náboženstvá, ktoré aspoň v tejto knihe nájdu spoločnú reč a to som si vždy na autorovi vážil najviac, ten umný dialóg, ktorý zjednocoval vo svojich témach, inak rozhádané, náboženské pravdy.

1 09.08.2020

Prvotina na pultoch kníhkupectiev od politicky zaangažovaného mysliteľa Kristiána Straku je podareným zborníkom fejtónov na najrôznejšie témy so zreteľom na ich platnosť v každodennom živote. Témy ako: dobro/zlo, láska, skromnosť, pokora, chudoba/bohatstvo sú napísané bez zbytočných sémantických nezrozumiteľností, voľne a výsledkom je príjemný, často krát poučný text. V tomto texte sa navyše citeľne odzrkadľuje viacero prameňov múdrosti, tzn. teoretické vzdelanie, osobnostná zrelosť a v neposlednom rade životná skúsenosť.

Vyberám:

Väčšina ľudí sa radšej chytá nádeje než reality vlastných schopností.

Ak chceme z našich sŕdc pýchu vykoreniť, nesmieme sa báť situácií, keď nás druhí nechvália, keď sme naopak ponížení.

Ak chcete zmeniť svet k lepšiemu, pravdepodobne na to doplatíte.

1 28.02.2020

"Človek je "zóon politikon" a není divu, že se vedou spory o to, jak moc je zóon a jak moc politikon; kdo nechce být obviněn z kompromisnického oportunismu, měl by jasně prohlásit, že je buď jenom zóon, nebo jenom politikon, což je ovšem obojí úplný nesmysl."
Výborný, "nestrannou objektivitou" (vyprchá pomerne rýchlo) zapáchajúci prológ sľubuje populárne-náučný pohľad na fenomén "vraždenia" z evolučného hľadiska. Podnadpis: Evolučné okno do ľudskej duše (či skôr "Evolučné okno") hovorí tiež o akomsi komplexnejšom náhľade. Žiaľ, nie. Asi najlepšie vystihnem svoj názor na knihu predstavou, že prof. Zrzavý písal knihu pod prísnym dohľadom Dawkinsa, ktorý mu opakovane svoj "Sobecký skvost" búchal o hlavu, a keď sa vystrašený profesor konečne ozval s protestom, opodiaľ sediaci Ridley ho napomenul káravým gestom. Prvých 44 strán sa kniha dotýka svojho titulu akoby "mimochodom" a ako to už býva u "evolučných biológov" zvykom (vždy majú toho veľa na srdci), introdukcia patrí evolučnej apoteóze. Treba si uvedomiť, že "evolučná biológia" - v zásade veľa etológie a antropológie bude vždy bigotná, nakoľko teória génu sa stala dogmou a nech si Zimbardo v pivnici Stamfordu, či Asch so svojimi elektrošokmi poukazujú na čo chcú.

1 28.12.2019

"Filozofia musí zanechať pokusy nájsť večné pravdy. Jej úlohou je naučiť človeka žiť v neznáme - človeka, ktorý sa naviac bojí neznáma a schováva sa pred ním za rôzne dogmy. Skrátka: úlohou filozofie nie je ľudí uspokojovať, ale znepokojovať."

autor

1 23.04.2019

Vždy, keď sa niekto v antickom Grécku rozhodol opustiť sochárstvo, ono umenie, ktoré snáď najviac preslávil aténsky Feidias a pustí sa filozofovať, onedlho čas ukáže, že to nebola len rozmarná voľba z dlhej chvíle, ale že priniesla nadčasové a sladké ovocie pre čitateľa. Samotná Mnémosyné vnukla Sókratovi či Lukiánovi myšlienku, aby odložili mramor, slonovinu alebo bronz a pobrali sa napomínať a poučovať živých. V prípade Lukiánovom ešte snáď zosmiešňovať, ale nutno podotknúť, že autor v dobe, kedy sa mytologický polyteizmus nezvratne a bezodkladne rozpadá, zaujíma stanovisko akéhosi satirika a kritika posledných sympatizantov, čím chce urýchliť súmrak bohov. Môj záver: Lukiános je nepopierateľne talentovaný literát a rozhodne patrí medzi to najlepšie, čo antika zrodila.

1 29.03.2019

"Albert Schweitzer sa zaradil do kultúrnych a sociálnych dejín dvadsiateho storočia ako jeden z popredných pionierov činného humanizmu. Jeho životná cesta je svedectvom neobvykle širokého spektra nadania a záujmov, ale predovšetkým vzácnej mravnej veľkosti a príkladnej jednoty myslenia, cítenia a praktického konania. Nastúpil ju ako filozof, teológ, literát a vynikajúci varhaník, pokračoval ako tropický lekár a zakladateľ nemocnice v Lambarene a dovŕšil ju ako presvedčený stúpenec mierového hnutia, za ktoré sa v poslednom období svojho života výrazne spoločensky angažoval." (Miloš Černý)

"Majme odvahu"

1 27.03.2019

Výborná biblioterapia, ktorá dokonale zahnala smútok. Užíval som tri krát denne a sľubovaný účinok - radosť, sa dostavila vždy. O tom, že židovská múdrosť rabínov, chasidov, či gajónov je originálna ma presvedčil už Martin Buber, ale Rosten ma dokázal neraz hlasno rozosmiať.

1 20.03.2019

"Aj keď sa človek takto stal fantastickým a súčasne zúfalým, predsa môže dobre žiť ďalej, akoby nič - aj keď sa to obvykle skryť nedá - môže byť človekom ako iný a zaoberať sa vecami všednými, oženiť sa a plodiť deti, byť ctený a vážený: možno sa vôbec nespozná, že mu v hlbšom zmysle chýba ja. Nad tým si svet neláme hlavu; na Ja človeka sa svet pýta zo všetkého najmenej, veď ak ukážeme, že ho vôbec máme, môže to byť pre svet veľmi nebezpečné."

Útle dielko o hlbinách zúfalstva píše už neskorší Kierkegaard, ktorý nachádza čiastočnú útechu pred svojim utrpením (výsmech žurnálu Korzár, neschopnosť rozhodnúť sa v otázke manželstva s Reginou/či slobody, smrť otca, opovrhovanie verejnosťou) v náručí najvyššieho, čo má za následok konfesionálny konotát druhej časti = zúfalstvo je hriech. Prvá časť - Choroba k smrti je zúfalstvo - je výhradne filozofická a môžeme v nej nájsť prvky existencializmu vo forme ťaživých, bytostných otázok; ďalej zlomky humanizmu a individualizmu ktoré autor odhaľuje pri úvahách nad zdanlivo nezvratným zúfalstvom: "Ak sa chceme vidieť v zrkadle, musíme sa najskôr poznať; ak sa však nepoznáme, neuvidíme seba, ale len nejakého človeka." V závere by som ešte citoval poučný príbeh, ktorý autor v dielku uvádza:

"Hovorí sa, že raz prišiel do hlavného mesta chudobný sedliak bosí. Tu získal toľko peňazí, že si mohol kúpiť pár punčoch a pohodlné topánky. Peniaze mu ešte ostali a tak sa rozhodol, že sa opije. Keď sa potom opilý pokúšal nájsť cestu domov, uprostred jednej spadol a zaspal. Neskôr po ceste prechádzal voz a kočiš zbadal sedliaka ležať uprostred cesty. Vykrikoval na neho, aby sa uhol, inak mu prejde po nohách. Opitý sedliak sa prebudil a pozrel na svoje nohy, na ktorých mal ešte stále nové topánky a pančuchy , nespoznal ich a tak odpovedal: len smelo, to nie sú moje nohy!"

1 27.02.2019

Ach hetéry, kňažky "lásky", ani vy ste sa neubránili profesijnej dekadencii a dnes už Vás sotva možno nazvať kultivované spoločníčky. Dokonale zrkadlíte evolúciu (involúciu) doby a predstava tanca, spevu, hry na cimbal či lýru, filozofickú dišputu alebo literárnu kritiku v dnešných nevestincoch je predstavou tragicko-humornou. Podobne sa nám vysmieva predstava, že by našiel dnešný politik na tomto mieste okrem pohlavných diagnóz, ušľachtilú manželku - ako sa to pošťastilo Periklovy a práve aténskeho politika spomína hetéra Tháis, keď objasňuje nechápavému Euthydémovi, akou chybou je, uprednostniť filozofiu pred jej láskou.
"Si ty ale blázon, Euthydémos, veď ani nevieš, čo je zač, ten sofista, ktorý sa tvári tak neprístupne a prednáša Vám tie svoje obdivované preslovy! Celé jeho učenie, to sú len frázy a dym prázdnych slov, jeho jediným cieľom je ťahať z neskúsených mladých ľudí peniaze, ty hlupáčik. Len si zrovnaj hetéru Aspasiu a sofistu Sokratesa* a uváž, kto z nich vychoval lepších mužov: zistíš, že jej žiakom bol Perikles a Sokratovým zradca Krítias."

*pokiaľ ma pamäť a zdroj neklame, Sokrates bol nepriateľ sofistov a mal sa k nim asi ako Kristus k zákonníkom a farizejom

1 08.02.2019

Pre ne-básnika je Luk a lýra veľké sústo a preplávať bohaté more postrehov k umeniu poetickému, z ktorých autor jemne rozvíja myšlienky spoločensky ladené, je nad moje racionalitou ochromené vnímanie. Sprevádzal ma neutíchajúci pocit, že toto je kniha básnika, úprimné odhalenie jeho ideálov tvorby a jeho vyznanie k básni ako k nejakej múze, ktorá sa mu dala spoznať. Ak sa však básnik rozhodne povedať niečo inak než jazykom lyriky, predstavujem si to tak, ako to povedal Paz v týchto essays. Snáď každá veta je štylisticky dokonalá, jemná a krehká, avšak zároveň mnohokrát kritická. Umenie paradoxu, bravúrne zvládnuté básnikom. Už teraz tuším, že sa k tejto knihe ešte vrátim, ale až vtedy, keď život dostatočne zatočí s mojimi pozitivistickými paradigmami.

"Je teda možná filozofia bez slov? Symboly sú tiež jazykom, dokonca aj tie najabstraktnejšie a najčistejšie ako symboly logiky a matematiky. Avšak znaky musia byť vysvetlené a tie nejde urobiť inak, než jazykom. Ale predstavme si nemožné: filozofiu, ktorá vládne symbolickým alebo matematickým jazykom, bez ohľadu na slová. Človek so svojimi problémami - základná téma každej filozofie - by v nej nenašiel miesto. Človek je neoddeliteľný od slov. Bez nich je nepostihnuteľný. Človek je bytosť zo slov."

"Slovo je mostom, ktorým sa človek snaží prekonať vzdialenosť, ktorá ho oddeľuje od vonkajšej skutočnosti."

"Atómová zbraň. Už len jej existencia je faktom, pred ktorým sa doslova rozplýva myšlienka pokroku, nech už máme na mysli pozvoľný vývin či revolučný skok."

1 07.02.2019

"Pocem, synu, a uč se moudrým býti"...to je odpoveď na dotaz, dá sa lakonicky a súčasne lapidárne zhrnúť esenciálna myšlienka tohto zborníka esejí?
Niečo málo slov moc toho o knihe a autorovi neprezradí a preto skúsim nerozhodným záujemcom povedať viac. Prof. Komárek svojou tvorbou sprostredkováva spoločnosti kriticko-ironické pohľady na báze mnohostranného prehľadu a nesporného nadania na "Montého žáner".Ťažký intelektuál, akým sa javí, nikdy nenapíše.."Myslím si to a to, pretože..." ale každá myšlienka je plodne amplifikovaná na dve/tri strany formátu A5 k čiastočnej spokojnosti autora. Štylistika je možno pre čitateľa náročnejšia, ale mám pocit, že u prof. Komárka je to už obligátna kontúra.

Niektoré perly...
"S istou rezervou môžeme povedať, že budujeme postindustriálnu spoločnosť s genetickou výbavou temného paleolitu."

"Mať potomkov a mať žiakov je u ľudí len rôznou formou toho istého."

"Zdravie býva väčšinou chápané nie len ako neprítomnosť choroby - z tohoto hľadiska je zdravý človek väčšinou len nedbalo vyšetreným chorým - ale aj ako subjektívny pocit celistvosti, harmónie a chuti do života."

"Kto ukazuje iným moc nad sebou, nepriamo tým demonštruje, že by ju mohol mať aj nad nimi."

"Ak máme moc, povedzme rozšliapnuť chrobáka a učiníme tak, nie len že sme ukázali vlastnú malosť a surovosť, ale nemáme už ani toho chrobáka, nad ktorým by sme vládli - zostala tu po ňom len chitínová placka."

"Len jedna skutočnosť je viac skľučujúca než vševediaci a k všetkému sa vyjadrujúci starec: vševediaci a k všetkému sa vyjadrujúci mladík."

1 01.02.2019

Esenciálne posolstvo knihy môžeme čiastočne vystihnúť vetou zo strany 25: "Myseľ vytvára posadnutosť budúcnosťou ako únik z neuspokojujúcej prítomnosti." Precítiť bázeň a chvenie pri pohľade na jasnú nočnú oblohu alebo pri tečúcom potoku na lesnej bystrine...to je schopnosť naplno uchopiť bytie okamihu a tak sa aspoň na malú, blahodárnu chvíľu vymaniť z reťazí času a súčasne si plnohodnotne uvedomiť seba. Kniha teda má čo ponúknuť a môže obohatiť hlavne v boji proti stresu, či pomôcť si osvojiť relaxačnú techniku. Avšak, Tolle v mnohom preháňa, prípadne slepo zjednodušuje, nie, všetky Vaše problémy nie sú dôsledkom "zlej" mysle, ktorá má na Vás manipulatívny dosah a takisto nie je exekutívnym či výsostne kardinálnym činiteľom Vašej mentálnej existencie. Záverom teda tri hviezdičky, pekný priemer, obohacujúce , inšpiratívne, ale...zdravý nadhľad. Pravdou však ostáva, že precítiť prítomnosť okamihu je výzvou pre hektickejšie a hektickejšie zajtrajšky.

1 08.01.2019

Kniha Čo je to evolúcia z pera Ernsta Mayra, biológa, ktorý sa veľkou mierou zaslúžil o modernú syntézu genetiky a evolučnej teórie, prináša zanietenú obranu darvinovského chápania biologických javov a vytríbený úvod do štúdia evolúcie, určený pre široký okruh čitateľov. Autor jednoduchým a prístupným štýlom vysvetľuje súčasné názory na evolúciu. Mayr adresuje knihu tým, ktorí síce prijímajú evolučné myslenie, ale presne nevedia, ako funguje; aj tým, ktorí evolúciu akceptujú, ale nie sú presvedčení, že práve darvinovské vysvetlenie je správne. Myslím, že z toho, kto zvládne knihu až do konca, vyprchá aj posledný zbytok kreacionistického presvedčenia. Spomenuté nedostatky, vytknuté predošlými recenzentmi sú výstižné a je potrebné sa s nimi vyporiadať. Pre niektoré subtílne témy je navyše príznačná autorova pseudoistota, ktorá sa vyhýba ohrozeniu spochybnenia teoretickou singularitou.

1 11.12.2018