Naias komentáře u knih
Vek pary, viktoriánska morálka, lekcie ako omdlieť podľa typu spodnej bielizne, ktorú má dáma v tej chvíli na sebe, ako náležite posúdiť džentlmena podľa farby a uzla kravaty, ako otráviť svojho prvého manžela... YA rozhodne nemusím, ale pri tejto knihe som sa prekvapujúco dobre bavila. Má to švih, vtip a atmosféru. Kontrast medzi behom o život a poznámkou, že hrdinka nepocítila ani štipku hanby, keď si pri úteku vykasala sukňu a celému svetu tak vystavila na obdiv svoj členok, je úžasný.
V knižke sa ukrýva nemalá porcia fantázie i humoru (miniobri ma dostali), sympatických i zloprajných rozprávkových bytostí zažívajúcich dobrodružstvá okorenené napínavým pátraním. Chvíľami som im normálne závidela. Dostať tak na narodeniny štít odrážajúci rany osudu, čo viac by si mohol človek želať?
Netvrdím, že kniha nemá svoj pôvab, ale keď autorka povedala A, mala povedať aj B. No veľa javov z úvodu zostalo bez vysvetlenia. Mala som dojem, že z knihy chýba stred, koniec mi akosi neladil so začiatkom.
Boj medzi človekom a drevokazným hmyzom bol veľmi dramatický (ako povedal jeden športový komentátor: „Takú drámu by nenapísal ani Hamlet!“) a pre laika, ktorý si zriedka uvedomuje, koľko nevideného sa okolo neho v lese odohráva, neobyčajne zaujímavý. Ak si myslíte, že človek je pán tvorstva, táto kniha vás rýchlo vyvedie z toho smiešneho omylu. Pánom je hmyz!
Súkromná mamutia organizácia rozsievajúca spravodlivosť, duchaprítomný hrdina bez bázne a hany, večne unikajúca kráska tajomná ako hrad v Karpatoch a diabolsky dômyselní zločinci bez svedomia, zato s cynickým úškrnom na perách. Všetko je tak šestákovo dramatické, až je to smiešne. A koniec tomu nasadil korunu. No, aspoň to má spád.
Príjemné spojenie pátrania (alebo skôr obhajoby?) s prednáškou o anglických dejinách. A ešte je to aj vtipné.
Príbehy strýka Abnera majú zvláštnu, jedinečnú atmosféru, cítiť z nich príchuť anglickej detektívky, Divokého západu i otrokárskeho Juhu.
Termín lenošková (po slovensky asi pohovková) nie je správny, zdanie klame. Bola by to lenošková detektívka, keby detektívom nebol starec v kúte, ale jeho poslucháč. Ten totiž celú dobu neopustí miestnosť. Ale starec v kúte sa kvôli vyriešeniu záhad nacestuje až až. Chodí na súdne pojednávania, či už do Edinburghu alebo do Dublinu, obzerá si miesto činu, vypytuje sa svedkov, a potom celý príbeh aj riešením porozpráva v kaviarni svojmu nemenovanému poslucháčovi.
Záhady majú stereotypný priebeh, stane sa zločin, polícia obviní jasného páchateľa a po nejakom čase – často pri súdnom pojednávaní – sa ukáže, že onen páchateľ má stopercentné alibi, o čom trestuhodne tupá polícia nemala ani tušenia.
Pred rozuzlením každej poviedky je výzva adresovaná čitateľovi, aby sa pokúsil tajomnú záhadu vyriešiť. A viete, že sa to dá? Takže vlastne to je lenošková detektívka – pre čitateľa, ktorý sa tak môže zahrať na detektíva, nepohnúc sa pritom z kresla. V príbehoch sa síce dajú nájsť logické chyby, identifikácia vražednej zbrane je dakedy viac než pochybná, natvrdlosť polície donebavolajúca (to je pri tomto druhu detektívok nutným predpokladom), no ja som si čítanie aj lúštenie ohromne užila a navyše záver poslednej poviedky je naozaj zaujímavý...
Geniálny šialenec! Neohrozený detektív! Lúpež! Vražda! Únos! Tisíc slonov!
Autor svoje dielo nazval justičným románom, je to sčasti detektívka, sčasti spoločenský príbeh. Vidno, že predchodcom Gaboriauových kníh boli dobrodružné romány, nechýba tu zhýralý šľachtic, podlé intrigy, verná láska, ohrozená česť a samozrejme temné tajomstvo. Pobavilo ma, keď sa autor vyjadril k svojej zápletke ústami jednej z postáv: „Je to tak otřepaný způsob, že už si ho netroufá použít ani bulvární dramatik.“ Postavy však nie sú také papierové, hoci miestami som mala pocit, že autor až príliš dramatizuje, čo ma pravdu povediac rozosmievalo.
Táto kniha je prvá, kde sa vyskytuje Lecoq, avšak len v úlohe Paní, nesu vám psaní. Vyšetrovateľom je Lecoqov idol Tabaret, ktorý sa kriminalistikou zaoberá len zo záľuby. Nie je to typický Veľký Detektív, má síce postreh a dedukčné schopnosti hodné Sherlocka Holmesa, ale nie je ani excentrický, ani neomylný. Zato je viac než ochotný uznať svoju chybu a napraviť ju.
Súhlasím s tým, že pri čítaní je najlepšie vypnúť mozog. Ale viac mŕtvol som ku šťastiu nepotrebovala. Úplne mi stačili popisy nádherného prostredia. Najradšej by som nasadla do stroja času destinácia Havaj.
Mám pocit, že sú dva druhy detektívok s Veľkým Detektívom. V jednom je domnelý páchateľ jasný po celý čas už od začiatku, ale na konci sa ukáže, že je nevinný ako ľalia. V druhom sa najprv zdá, že to nemohol urobiť nikto, potom dôkazy ukazujú striedavo na všetkých podozrivých, detektív ich postupne obviní a exkulpuje, až zostane len jeden, skutočný páchateľ. Tak toto je ten druhý druh. Číta sa veľmi dobre, autorovi sa totiž nedá uprieť zmysel pre humor. Fantazírovanie jednej z postáv na začiatku knihy o dobrodružnej úlohe, ktorou ho poverí tajomná osoba, je proste úchvatné. Vôbec som celú dobu mala dojem, že si autor robí psinu, vďaka čomu sa mi príbeh nezdal taký prekombinovaný, za aký by som ho inak považovala. Veľký Detektív Henri Bencolin je síce vo výslužbe, ale stále mu to myslí (ako inak). Má pretiahnutú bradu a štetinaté obočie, je prísny i láskavý, šibalský i hrozivý, uštipačný i sebakritický. Mení správanie v zlomku sekundy, ak to situácia vyžaduje. Rozhodne nie je parížsky elegán bez tváre a citu, protivný studený panák, akým vraj bol v prvých dieloch. A vie sa tváriť „hlbokomyseľne ako sova na regáli knižnice“.
V budúcom živote nechcem byť srna, jarabica, prepelica, ani zajac. Nemyslím, že by bolo o čo stáť, ich život nie je žiadna idylka. Ale strážiť dozrievajúce ovocie by sa mi páčilo. Tá pohoda...
Zoznámte sa s Veľkým Hanaudom! Je mimoriadne inteligentný, všímavý a uštipačný. Okrem toho je aj riadne namyslený a na raňajky si rád vypije čokoládu (koho mi to len pripomína?). Ani ten najrafinovanejší páchateľ nemá šancu, Hanaudovi nič neujde. Jeho watson je patrične natvrdlý, inšpektor trúsi veľavýznamné nič neobjasňujúce poznámky, dej sa príslušne zamotáva, napätie stúpa... aby sa nakoniec ukázalo, že všetko je inak. Pre milovníkov detektívok krížovkárskej školy znamená táto knižka veľmi príjemné čítanie. Posledná tretina sa síce nesie v duchu gotických románov, ktoré dnes už namiesto zimomriavok hrôzy vyvolávajú pobavený úsmev, ale veď humor je korením života. Rada sa pokochám aj krásou jazyka, ktorý vo mne umocňuje dojem atmosféry minulých čias. „Nemohu čekati!“ „Nikdo nemůže říci, že je bezpečen.“ „To jste se musil mýliti.“ „Jest ještě slába.“ „Kdo měl hlídati jeho dvéře?“ Paráda.
Hlavný hrdina si pri liečbe zlomeného srdca zvolil mimoriadne účinný spôsob – terapiu prácou. Ešteže sa markíz prezlečený za kočiša nedal na špionáž. To by mal životnosť čajovej kanvice z čokolády. Nie je síce ako sluha presvedčivý, ale zato je úžasný fešák. A Ona je pochopiteľne pôvab sám, a to aj po prudkom záchvate plaču, čo jej my úbohé smrteľníčky môžeme len ticho závidieť. Proste typická Cartlandová, nerealistická, presladená, občas humorná, aj keď vďaka kúzlu nechceného. Čitateľ sa našťastie nezoznámi len s markízovými úvahami o falošnosti žien a jeho hraním sa na rytiera na bielom koni, ale dostane možnosť aspoň letmo nahliadnuť do sveta služobníctva, s ktorým má autorka naozaj skúsenosti. Ich hierarchia, zvyky a názory boli zaujímavé, len škoda, že nedostali viac priestoru.
Jednoducho des. Stránky, pri ktorých by som sa nechytala za hlavu a nemala chuť jačať, by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. Elizabeth úplne stratila svoj šarm i sebadôveru, po jej ironických poznámkach a šibalskom úsmeve neostalo ani stopy. Teraz sa venuje úvahám na tému: ach, čo by som si len vybájila, aby som si mohla čo najväčšmi zúfať? Bohužiaľ, vykonštruované zápletky jej na to dávajú dosť priestoru. Georgianu som tiež nespoznávala, z plachej dievčiny, úprimne milujúcej Elizabeth, sa stala manipulovateľná husička, posmievajúca sa svojej švagrinej. O tom, čo spravila autorka s Darcym, ani nehovorím. To už hraničí s ublížením na duševnom zdraví. Bez zaujímavosti nebolo ani zistenie, že pre každú postavu plynul od záveru Pýchy a predsudku čas inou rýchlosťou, čo sa dá ľahko overiť zrátaním ich potomstva. A scéna, kde sa nevydaté dcéry pani Bennetovej pri príchode na zámok pchajú pred svoju matku (!) a nechcú ju nechať vojsť ako prvú, to už je naozaj silná káva. Na dôvažok, keď som si myslela, že najhoršie mám za sebou, prišla čerešnička na torte – rozuzlenie. Nech už mám na rováši čokoľvek, prečítaním tejto knihy som si veľkú časť hriechov odpykala. Ak je vám dielo Jane Austenovej milé, obíďte Pemberly veľkým oblúkom.
Žarnayove dialógy sú neuveriteľne živé, nezaprie, že má bohaté skúsenosti so školákmi, veď medzi mládežou strávil veľkú časť života. Keď čítam túto knihu, mám pocit, akoby som počúvala chalanov z mäsa a kostí prežívajúcich napínavé dobrodružstvá, a nie vymyslené postavy. Technická stránka nie je prepracovaná, ale to knihe na pôvabe nijak neuberá. Zato je plná iskrivého humoru, nečakaných zvratov a situácií vyvolávajúcich spomienky na časy, keď sme boli ešte školopovinní. Je napísaná tak pútavo a vtipne, že je radosť ju čítať, či už prvý, druhý alebo tretí raz. A to platí pre čitateľov od 6 do 106 rokov bez ohľadu na pohlavie. Ak chcete mať úsmev na tvári, pusťte sa do odhaľovania Tajomstva Dračej steny.
Jan Vrba k môjmu srdcu prenikol ľahko, nijako sa nebránilo. Borovicu som si zamilovala veľmi rýchlo. Cítila som s ňou, keď trpela, tešila som sa, keď sa radovala a zdesila som sa, keď sa priblížila záhuba. A keď ju mládenec nazval mrzákom, urazila som sa. Pre mňa čítať túto knihu znamená kochať sa. Kochať sa autorovým jazykom, kochať sa jeho vrúcnou láskou k prírode, pútavým a zároveň poetickým opisom dramatického boja borovice o svoje miesto na slnku.
Iba jedno ma mrzí – že som sa o Borovici dozvedela v tomto ročnom období, takže som ju musela čítať pod strechou. Ale na jar, až sa oteplí, vezmem túto knihu, pôjdem do lesa, sadnem si pod borovicu a budem sa znovu kochať...
„Zaradovala se proto borovička nemálo, když kteréhosi jitra spatřila nad sebou blednoucí hvězdy a na východě v modru zrůžovělý vějíř, který hlásal sluneční blížení. Její radost však trvala právě jenom několik vteřin, neboť vzápětí ucítila v celém těle ostré bodání a svědění – a zároveň poznala, že ji země ocelivě svírá na kořenném krčku – tam, kde její útlý kmínek přicházel ve styk s půdou a proměňoval se v kořen. A jak rostlo denní světlo, bylo neustále hůře a hůře. Všecko kolem bylo podivně proměněné – traviny, křoviny i vysoké stromy, stojící kolem mýtě, byly podivně zšedlé, a když vyšlo slunce, vzhořela celá mýť čarovnou hrou rudých, zelených, modrých i žlutých jisker, které se všelijak barevně proměňovaly, jak slunce vystupovalo do výše i jak lehký vítr mírně pohyboval stromy, křovinami i trávou.
Borovička sama byla také všecka pokryta takovou jiskrnou nádherou, která však nebyla příjemná, poněvadž svědila a pálila. Nebyla každá ta jiskra nic jiného než drobná jehlička – a borovička sama nemohla při nejlepší vůli povědět, odkud, z čeho nebo jak se jí dostalo podivného nadělení. A ještě jedno bylo překvapující. Všechny kalužinky, kterých bylo kolem na zemi plno a které se v posledních dnech neustále chvěly pod údery dešťových kapek, byly nyní nejen strnule nehybné, nýbrž i pokryty podivnými kresbami všelijak se protínajících čar…“
Prelestná slovenčina. Šaľbiar, palota, poviť, babicuľa, skántriť, úfnosť, zadrmcovať, včaššie, temnica, dokatovaný, popremŕvať, vartár, hyd, mátoha... Lahôdka.