Naias komentáře u knih

Bolo to veľmi humorné, to jo, ale aj sladkobôľne až melodramatické a veľmi predvídateľné. Tej sladkobôľnosti mohlo byť podstatne menej, a bolo by to fajn.

Kniha bola vážne zaujímavá, poetická, záhadná, ale to neustále budovanie atmosféry začalo byť po čase únavné, vnimat_krasu to vystihol.

17.04.2016

To krysáčie mláďa je rozkošné, to chcem!

Čím viac som toho prečítala, tým viac som sa tešila, až to budem mať celé za sebou. Malo to agathovskú atmosféru, to jediné to robilo trochu znesiteľným. Inak hrôza.

17.04.2016

Neskutočná hlúposť od A po Zet. Obávam sa, že ani ako samostatná kniha (keby to nebolo "pokračovanie") by nestála za nič.

17.04.2016

Veľmi veľmi zaujímavé. Vždy som pavúky považovala za krásne, ale nevedela som, že sú až také fascinujúce.

4 17.04.2016

Zdalo sa mi to akési neživotné, akoby to hlavná hrdinka neprežívala, len o tom písala. Nemala som pocit, že sa to naozaj deje, kniha ma do seba proste nevtiahla. A myslím, že Agnes, celý život milovaná a hýčkaná, by sa oveľa ťažšie vyrovnávala so životom v rodine, kde ju deti tyranizovali, rodičia kritizovali, sluhovia ignorovali. Tiež sa mi zdalo čudné, že by v tej druhej rodine pri takomto šikanovaní vydržala niekoľko rokov, keď sa mohla vrátiť domov k milovaným a milujúcim, ktorí by jej nič nevyčítali a všetci by sa iba potešili, že sa vrátila.
Aj postoj zamestnávateľov a ich detí sa mi zdal prehnaný, ale keďže autorka pracovala ako guvernantka, predpokladám, že čerpala zo svojich skúseností. V tom prípade mi nezostáva, len jej vyjadriť úprimnú sústrasť.

1 17.04.2016

Skvelá kniha, pôsobivý opis, ako dokáže človeku poničiť život krivé obvinenie, štvavá kampaň v novinách a predsudky okolia, vykreslenie toho, čo sa skrýva pod povrchom pohodového mestečka, či v človeku, o ktorom si dakto myslí, že ho dokonale pozná. A pani Sharpovú som si zamilovala, je bezchybná.

1 17.04.2016

Neviem, ako knihu prijali čitatelia v onej dobe, ale na dnešné pomery je to priveľmi prepiate. Na druhej strane, charakterizácia postáv nebola nezaujímavá, ani ponor do ich duše a opis toho, čo sa v nich odohráva. Objavil sa aj humor, bohužiaľ v primalej miere, aby vyvážil melodramatickosť diela. No tento úryvok ma dostal:

Kdybych mohl,“ pokračoval Carruthers polo vesele a polo vážně, „vydal bych zákon, kterým zakazovalo by se každému Angličanu učiti se kromě mateřštiny ještě jiným cizím jazykům. Jakmile dítě anglické počne skloňovati francouzská či německá podstatná jména, již tím oddaluje se od nás doba tisícileté říše.“
„Tisícileté říše!“ opětovala žertovně Amalie.
„Ano – myslím, že tisíciletá říše nastane, až celý svět bude mluviti anglicky. Kdybychom mluvili jen svým jazykem, musili by se témuž učiti také všichni ostatní národové a tak by konečně nastala ona doba nejvyšší svrchovanosti anglického národa.“
„Vy tedy mluvíte jenom anglicky?“ usmála se Amalie.
„Ve svém nerozumu naučil jsem se také několika jiným řečem a vynasnažuji se, abych je opět zapomněl, což se mi ale nechce dařiti.“
Ze způsobu, jakým toto vše vykládal, poznávala Amalie, že zajímavý její bratránek vlastně skrytě žertuje a že snad dobírá si oba strýce, o nichž bylo známo, že náhledy, jím zde tlumočené, tvoří jejich politickou abecedu, právě jako u většiny anglických boháčů.
Oba páni Talbertové považovali slova mladého profesora za vážný projev a nejvýš uspokojeni dávali na jevo svůj souhlas tím, že skoro po každém slovu kývali hlavami.
Takto povzbuzen pokračoval Carruthers:
„Kdekoli anglický jazyk se uchytil, tam také zvítězil a proto jest radno, aby Anglie houževnatě hleděla udržeti každou píď cizí země, ať už získala ji násilím, podvodem, koupí nebo zabráním pomocí našich válečných lodí. Vždyť to štěstím pro každý cizí lid, který přijde pod žezlo Jejího Veličenstva královny anglické.“
To zdálo se býti Amalii až příliš mnoho a proto hleděla obrátiti rozmluvu ku jinému předmětu.

Je to melodramatické, napínavé, zamotané až nepravdepodobne, predchnuté starosvetskými mravmi, miestami únavné a kedysi to hádam bolo i slzotvorné, ale teraz je to len úsmevné, a to aj vďaka dvanásť desaťročí starému prekladu. Dá sa vari nepousmiať pri vete: „Podívejte se v moji tvář a suďte, zdaž bych mohla vás přelhávati,“ napriek tomu, že ju oná postava vyriekla v najväčšej úzkosti?

Z návštevy Armenovho mesta mi naskakovala husia koža. Samo mesto je opísané nádherne, ale toľko nezmyselných a starostlivo udržiavaných predsudkov, nenávisti, zväzujúcich pravidiel, tichého utrpenia a potlačovaných vášní spôsobilo, že som rada, že som nežila práve vtedy a práve tam. Predsudky sú síce celosvetovo rozšírené a nadčasové, takisto závisť či nenávisť, ale tradície berúce človeku slobodnú vôľu už našťastie nemajú tú silu.
Podľa predhovoru je majster Mrktič „postava řemeslníka, plného hrdosti a vědomí vlastní důstojnosti, jejichž zdrojem je celoživotní čestná práce“. Nemôžem si pomôcť, ale ja som videla človeka síce pracovitého a mimoriadne šikovného, ale pokryteckého, ktorý kvôli tomu, aby dosiahol, po čom túžil, oklamal svoju matku a tým sa vzoprel nielen jej vôli, ale – ako bol sám presvedčený – aj vôli božej. A namiesto toho, aby sa správal pokorne, vedomý si svojho dvojnásobného hriechu, neváha prísne odsudzovať druhých, či už za ich pocity či myšlienky, ktoré sa odvážia dať najavo, alebo za ich spôsob života, a radiť im ako majú žiť, kázať im o morálke, úcte k starším a k tradíciam, ktoré on sám nectil, keď sa mu to práve nehodilo.

Je to skvelá relaxácia, ponoriť sa do komiksu, teda obrázkového seriálu (aby som neprovokovala), ktorý človek poznal a miloval v detstve. Koľkokrát som túžila povedať quik quak!

Úžasný ohňostroj fantázie. Najlepšia bola mucha, ktorú treba namočiť do mlieka, keď jej dôjde atrament. Ale ani jediné a jedinečné slonie divadlo nebolo na zahodenie. Je to sranda!

6 12.02.2016

Celkom príjemné popovídání o najlepších priateľoch človeka, ale trošku krátke, ani som sa nenazdala a bol koniec.

2 12.02.2016

Povedala by som, že Montgomeryová nebola zlou pozorovateľkou ľudí, jej opisy ľudských pováh sú vážne zaujímavé, prvá poviedka Šarlotina výprava ma presvedčila, že vynikajúco rozumie introvertom. No pokiaľ ide o túto knihu, rozhodne invenciou neprekypovala. Väčšina z poviedok sú len variácie na danú tému, skoro všade sa vyskytne poznámka, že jednej postave iná postava niekoho hrozne pripomína, len nevie koho, potom sa tá podobajúca sa postava úplnou náhodou stretne s úplne cudzími ľuďmi, dostane otázku: Ako sa volala vaša matka za slobodna? a nasleduje výkrik: Ja som tvoja sesternica/prateta/strýko/brat!
Keby som Montgomeryovú nemala rada, povedala by som, že vykráda samu seba. Je vidieť, že to sú poviedky z časopisov. Keď sú takto pohromade, ich podobnosť je viac než očividná. Našťastie nie všetky sú akoby písané cez kopirák, ale radila by som dávkovať po troške.
Ale jej časté popisy krajiny ma nadchýnajú, očividne milovala vidiek. Prechádzky nádhernou prírodou po vyšliapaných cestičkách, široko-ďaleko nikto, to je moja predstava raja. A z okien domov býva často výhľad na more. Achjooo...
Príjemná romantika s happyendami, keď má človek depku. Len by som prosila viac humoru a menej cukru.

1 12.02.2016

Ja neviem, pripadá mi to ako antická drsná škola kombinovaná s červenou knižnicou. Dozvieme sa nielen o zločine a politickom komplote, ale aj o tom, ako sa notorický sukničkár úprimne zamiloval. Marcus Didius Falco má zlaté srdce, železnú konštitúciu a oceľové zásady. Vtipnej kaše sa najedol dosýta, ale dôvtipnej už sa doňho príliš nezmestilo. Nijak ma nenadchýna, keď vyšetrovateľ zistí, kto je páchateľ, až keď sa mu ten sám prizná, alebo keď po sebe na mieste činu zanechá dôkaz, ktorý ho jednoznačne identifikuje, a bez ktorého by vyšetrovateľ tápal dodnes.

2 24.01.2016

Zaujímavý pohľad na inú kultúru, sčasti veľmi odlišnú, sčasti rovnakú – presvedčenie, že práve krajina, v ktorej ten ktorý národ žije, je najlepšia a práve ich zvyky najmorálnejšie, je očividne celosvetovo rozšírené. Pohodová kniha, ale je to skôr príbeh o niečom živote, než detektívka.

5 21.01.2016

Šach královně je útla knižka a predsa sa na jej stránkach rozhoduje o osude sveta. V stávke totiž nie je nič menšie ako ohrozenie svetového mieru. Nedočkáte sa naháňačiek, prestreliek ani drsných hlášok, nanajvýš pästných potýčok. Tu ide totiž o súboj dôvtipu. A to medzi tajomnou kráskou a agentom s kamennou tvárou, ktorý ani pohybom obŕv nedá najavo prekvapenie, strach ani zlosť. Na takého žiaka by bol hrdý aj Winnetou.
Ako špionážny príbeh je to naivné až prostoduché, ako rozprávka pre dospelých vcelku zábavné. Hoci koniec je presne taký patetický, ako sa dalo čakať. Na druhej strane, obohatila som si slovnú zásobu o výchvěj, vôbec som netušila, že také slovo existuje.
Keďže nie je možné dať päť hviezd Detektívovi amatérovi a tri Šachu královně, dávam priemer, teda štyri.

15.12.2015

Táto kniha má dva zásadné nedostatky. Po prvé je krátka a po druhé je jediná tohto druhu, aspoň ja o inej neviem. No a potom už sú tu len samé pozitíva a sociálne istoty. Pri lúštení hlavolamov a šifier som sa skvelo zabávala (aj keď som si niekedy zúfala), dokonca som bola schopná pred poslednou kapitolou povedať: „Viem, kto je vrah!“ Chcem ešte!

2 09.12.2015

POZOR, SPOILER!
Vyhladovaná, kosť a koža, príde Miranda za bohatým šľachticom a požiada ho, aby jej pomohol stať sa kurtizánou, lebo nutne potrebuje peniaze. Šľachtic zistí, že Miranda je jeho príbuzná a ujme sa jej. Tým ju zachráni od smrti hladom a ona jeho na oplátku zachráni pred veľmi nežiaducim manželstvom. Chlapík má totiž z predstavy, že by si musel vziať jednu zo svojich mileniek, bohatú, krásnu a urodzenú ženu (dobrú iba do postele, kdeže ako manželka!), nočné mory. Miranda v noci počuje, ako niečo volá, vojde do jeho izby a zistí, že sa v spánku zmieta a vykrikuje: „Nevezmem si ju! Nevezmem si Irene!“ Nuž, čo jej zostávalo, ako vziať si ho sama? Zvlášť romantická bola časť, kde si šľachtic pochvaľoval, že Miranda vedľa neho kráča poslušne ako jeho psy. No nechňapli by ste okamžite po takom chlapovi?!

02.12.2015

Keď Berkeley napísal poviedku Náhoda mstí (u nás vyšla v knihe Jedenadvacet detektivů), originalita jej zápletky bola všeobecne uznaná v takej miere, že sa autor rozhodol prepracovať poviedku na román. V ňom sa šesť amatérov so záujmom o kriminológiu pokúša vyriešiť zločin, pričom každý dospeje k inému záveru. Ide vlastne o paródiu, ktorá ukazuje, ako ľahko je v detektívkach možné rôzne teórie dokázať aj vyvrátiť. Je to zaujímavý nápad, ale bohužiaľ som zistila, že na môj vkus je v príbehu priveľa omáčky. Nie že by bola bez chuti – anglický humor je vynikajúce korenie – ale je riedka. Povedala by som, že by bolo lepšie, keby sa autor držal hesla: ak to funguje, nevŕtaj sa v tom. Na rozdiel od tejto pomerne nudnej nastavovanej kaše poviedku vrelo odporúčam.

2 15.11.2015