Recidivista komentáře u knih

Nostalgia Express do stanice mladosť! Obálka a názov knihy môžu zvádzať k dojmu, že jej hlavnými hrdinami sú pokrvní bratia Winnetou a Old Shatterhand. No táto kniha je predovšetkým o ich „otcovi“, Karlovi Mayovi. Autor sumarizuje a dáva na pravú mieru rôzne legendy a mýty, ktoré už celé desaťročia kolujú o Mayovom pestrom živote. Kniha je z tematickej stránky prehľadne a logicky rozčlenená, aj keď som mal pocit, akoby chcela obsiahnuť až príliš veľa. Dalo by sa povedať, že je to vlastne rešerš, pretože mnohé informácie v nej spomenuté sa dajú nájsť aj v iných knihách, časopisoch alebo na internete. Tu je stručný prehľad čím kniha je a zároveň nie je: literárna kritika, biografia, vedecká štúdia, fanúšikovská óda, esej a referát. Mne osobne tento mix celkom vyhovoval, len si myslím, že o tejto téme by sa dala napísať ešte lepšia kniha. Ale nájde sa vôbec niekto, kto by sa na to podujal?

Nechcem, aby som vyznel príliš kriticky, čítanie som si naozaj užíval, ale spomaľovala ho potreba neustále sa vracať na začiatok niektorých zbytočne zložito koncipovaných súvetí. Je to asi štýl, ktorým Karel Jordán tradične píše, no podarilo sa mu tým nabúrať moje presvedčenie o tom, že čítanie v českom jazyku mi nerobí žiadne problémy. A tak moja snaha porozumieť textu mohla chvíľami pripomínať márne pokusy motýlkara Castelpoola o chytenie vysneného motýľa Papilio polymnestor parinda. Ale tak ako v jeho prípade, aj mne sa vyplatilo vydržať do konca.

Nedávno som strávil štyri večery v rade s filmami veľkej štvorky (W 1-3, Poklad), ktoré sú skvelé najmä vďaka štvorici: H. Wendlandt (producent), H. Reinl (réžia), M. Bottcher (nezameniteľný hudobný motív) a H.G. Petersson (skvelé scenáre neurážajúce intelekt ani pri sledovaní v roku 2020). Neviem, či je to prejav začínajúcej krízy stredného veku, ale mám pocit, že čím som starší, tým viac sa dokážem rozcítiť nad vecami, ktoré mi pripomínajú moje detstvo. Navyše westerny ako moje literárne guilty pleasure ma asi nikdy neomrzia. Howgh.

8/10

6 26.08.2020

Tak toto bolo ťažké a pomalé čítanie. Okrem samotnej pochmúrnej témy k tomu pravdepodobne prispelo aj prevedenie knihy, mám na mysli najmä jednoliatosť textu bez logického členenia do súvisiacich celkov, či absencia kapitol a odsekov. Až sa človek čuduje, ako mohla takáto kniha získať cenu Magnesia litera. Netuším, aké sú hodnotiace kritéria v tejto súťaži, ale po prečítaní knihy mi je jasné, že v tomto prípade všetky takéto nevýznamné negatíva vysoko prevýšil autenticky vyrozprávaný príbeh doktora, a to samotným doktorom, nie spisovateľom. Je to teda kniha, v ktorej obsah dominuje nad formou. Kto očakáva prevratné literárne kvality, alebo poetické písanie bude sklamaný. Toto je naturalistické a bez príkras podané rozprávanie o skúsenostiach českého chirurga z jeho pôsobenia na misiách v Kongu a Haiti s organizáciou Lekári bez hraníc.

Veľmi sa mi páčilo, že autor to nepoňal ako prehliadku múzeom jeho hrdinských činov v podobe dokonalých a neomylných rozhodnutí na operačnom sále. Práve naopak, keď sa tak zamyslím, v knihe opisuje viac pacientov, ktorí nakoniec zomreli, ako tých ktorých sa mu podarilo zachrániť. S výnimkou Tarantinových filmov mám pri pohľade na krv tendenciu odvracať zrak, preto vôbec nerozumiem, že v prípade tejto knihy si moja predstavivosť hravo poradila aj s podrobnými opismi operácií najrôznejšieho druhu. Zaujímavé sú aj pasáže, kde sa autor zamýšľa nad vzťahom doktor-pacient alebo kde porovnáva systém fungovania zdravotníctva v Európe s tým v Afrike. Práca všetkých doktorov je obdivuhodná, no u lekárov pôsobiaci na misiách v rozvojových krajinách to platí dvojnásobne. Neuveriteľná drina, stres, nedostatok spánku, biedne materiálové zabezpečenie a do toho všetkého naokolo zúriaca vojna, či chaos panujúci po prírodnej katastrofe.

Ak chcete tip na knihu s podobnou tematikou, odporúčam prečítať Sarajevskú princeznú od Eda Jaganjaca, taktiež chirurga, mimochodom od roku 1993 žijúceho v Prahe a dokonca pôsobiaceho v tej istej nemocnici Motol, kde pracuje aj Ján Trachta. Honza však svoju knihu napísal o rok skôr. A ktovie, možno tým inšpiroval svojho staršieho kolegu k niečomu podobnému. V každom prípade pred oboma klobúk dole.

Záverečné hodnotenie: 8/10

6 23.05.2020

Hneď na začiatok priznanie: posledný komiks som čítal ešte počas stredoškolských čias, čo bolo strašidelne dávno. Strašidelná bola aj kvalita vtedajších komiksov, čo spôsobilo, že postupne sa tento žáner dostal na okraj môjho záujmu, ďalej je už len červená knižnica. Z nostalgických dôvodov mám však stále rád westerny, či už vo filmovej alebo knižnej podobe. A tak keď som natrafil na dobré recenzie na Hrobařa, rozhodol som sa dať komiksu novú šancu. Už po prvých stranách mi bolo jasné, že to bolo vynikajúce rozhodnutie.

Po celý čas som mal pocit, že sa pozerám na film v réžii Sergia Leoneho s hláškujúcim Clintom Eastwoodom v hlavnej úlohe. Naozaj jediné, čo chýbalo bola Morriconeho hudba. Nápad urobiť hlavného hrdinu z hrobára je myslím veľmi originálny. Osobne si nespomínam, že by v rámci westernu bol niekedy hrobárovi venovaný významnejší priestor, ak sa tam aj postava hrobára mihla, tak iba v ľahko zabudnuteľnom prevedení. Samozrejme s výnimkou filmu Pre hrsť dolárov, kde v súvislosti s hrobárom vznikla jedna legendárna hláška. Inak, slovo „mihnúť sa“ som použil asi poslednýkrát pri písaní diktátu, t.j. na strednej škole, čím sa nám kruh uzatvára. Nádherné slovo, musím ho používať častejšie.

Výtvarná stránka komiksu za tou „scenáristickou“ vôbec nezaostáva. Krásna, detailná a živá kresba prispieva k hlbšiemu vtiahnutiu do deja. Jediné, čo mi trochu vadilo bola záverečná akčná scéna, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani Indiana Jones, či agent v službách Jej Veličenstva. Ale inak to bola bláznivá jazda, plná zvratov, akcie a skvelých dialógov. Kde-tu sa mihol (!) aj nejaký vtip. Moje nadšenie najlepšie dokazuje fakt, že rovno idem zháňať pokračovanie. A určite dám šancu aj iným komiksom zo série Modrá Crew.

Záverečné hodnotenie: 9,5/10

6 11.05.2020

Stáva sa, že najúspešnejšie piesne sú pre spevákov prekliatím. Ak prídu s niečím novým, možno aj lepším, zostane to nedocenené. Fanúšikovia sú fixovaní na staré hity, ktoré si žiadajú na každom koncerte. A tak tomu bolo aj u Johnnyho Casha s Walk the line a Ring of fire. Špeciálne druhá menovaná pieseň bola pre mňa vstupnou bránou ku Cashovej tvorbe a preto ma trochu zamrzelo, že v tomto grafickom románe je iba predmetom vtipu.

Silné stránky: zaujímavý rozprávač, vďaka čomu dostáva príbeh aj druhý rozmer, ďalej vhodne zvolená vizuálna stránka a výborné zapracovanie reálnych fotiek do príbehu.
Slabiny: vtesnať Cashov život do 200 strán je nemožné, preto muselo zákonite dôjsť na skratkovitosť, ale treba uznať, že voľbu zobrazených životných etáp zvládol autor na jednotku; rozpačité vykreslenie detských tvári (možno zámer, neviem).

Prečítané na jeden záťah. Musím spomenúť skvelý predslov, ktorý bol obohacujúci a s ktorým do bodky súhlasím (najmä s názorom na film Walk the line). Smutné je, že Reinhard Kleist bol pred pár mesiacmi v mojom rodnom meste a ja som to prepásol.

„Nemusels žít v bídě, aby z tebe byl úspěšnej country hudebník, ale pomáha to.“

9/10

5 08.01.2023

Zatiaľ som si nikdy nepoložil otázku, či je možné obľúbiť si niekoho s menom Izajáš, ale táto kniha mi rovno poskytla aj odpoveď. Izajáš Coleridge, lebo o ňom je reč, má mnoho zlých vlastností, napriek tomu si vás svojou úprimnosťou, skôr či neskôr, získa. Osobne mám vo filmoch s podobným typom „macho“ hrdinov problém, no v knihách mi to vadí len málokedy. Jedná sa o príbeh s klasickou naratívnou štruktúrou z bodu A do bodu B, no s nečakane veľkým počtom postáv. Ide o typickú žánrovku so všetkým, čo k tomu patrí. Moje očakávania boli naplnené a pri čítaní som sa rozhodne nenudil.

Nechcem veľa prezrádzať, ale rozlúsknutie detektívnej línie nemusí sadnúť každému. Predstavte si, že vyše 200 strán hľadáte svoje okuliare, možno ste ich stratili a možno vám ich niekto ukradol, točíte sa neustále v kruhu, samozrejme neúspešne. Až nakoniec zistíte, že ste ich celý čas mali na hlave. Čo mi však vadilo viac, bolo veľké množstvo popkultúrnych odkazov* v dialógoch, ktoré neškodia ani tak plynulosti textu, ako skôr jeho uveriteľnosti. Dialógy tak občas pôsobia strojene a umelo, takto predsa nerozpráva nikto, tobôž nie v mafiánskych kruhoch.

Niečo mi hovorí, že pokračovanie si nenechám ujsť.

*Klobúk dole pred prekladateľom a hlavne vďaka za vysvetlivky pod čiarou.

7/10

5 02.10.2022

Stručné dejiny Ukrajiny sú pohľadom z rýchlika na históriu tejto krajiny. Ale aj rýchlik z času na čas niekde zastavuje a pre mňa ako laika bol výber zastávok, na tejto 1000 rokov dlhej trati, vydarený a obohacujúci. Čítalo sa to ľahko, čomu určite napomáhal aj štýl, akým je kniha napísaná.

Vyvstáva tu otázka: do akej miery je možné zostručniť dejiny nejakého národa? Myslím si, že ak sa toho chopí človek ako je tento autor, tak pokojne môžeme zájsť až ku leporelu pre bábätka. A stále by to malo väčšiu výpovednú hodnotu, ako čokoľvek, čo sa môže človek dočítať na danú tému na dezinfo weboch.

Odporúčam osobnú účasť na besedách s p. Koubským, ukázalo sa, že rozpráva minimálne tak pútavo ako píše a okrem toho, že je to mimoriadne rozhľadený človek, je aj veľmi vtipný.

10/10

5 30.09.2022

Som síce veľký fanúšik Hrobára, ale musím priznať, že scenár bol tentokrát o trochu slabší a menej uveriteľný, no stále ide v rámci žánru o nadpriemer. Nemôžem sa však zbaviť dojmu, že z tohto indiánskeho príbehu sa dalo „vytrieskať“ viac. A hlavne tá stará záporáčka mi tam nejako nesadla, možno preto, že sa mi podobala na hlavnú postavu z kresleného večerníčka „Starká, prosím ťa, príď!“

Čo sa týka kresby, tá tiež trošku zaostávala, ale to najmä z dôvodu, že prostredie plné skál a snehu (v celom komikse takmer absentovala zelená farba) neumožnilo Ralphovi Meyerovi vyniknúť tak, ako v predošlých dieloch.

Možno sa snažím nájsť niečo tam, kde nič nie je, ale som jediný, kto vidí za menami členov starej partie z New Orleans odkazy na autorových miláčikov? Maurizio Pupo (Mario Puzo?) a Louis Robicheau (Robert Louis Stevenson?). Ale kto je potom Sid Beauchamp?

Záver dáva nádej, že sa dočkáme ďalšieho pokračovania, asi aj s Angličankou, na čo sa už teraz teším.

8/10

5 30.07.2022

Urobím výnimku a prvýkrát budem hodnotiť knihu, ktorú som neprečítal celú. Dôvod je prostý, toto je kniha textov o filmoch, pričom má zmysel prečítať si najmä eseje týkajúce sa filmov, ktoré mám napozerané. Bez poznania filmu sa totiž znižuje nielen hodnota prečítaného textu, ale samozrejme aj pôžitok z filmu, pretože texty obsahujú mnoho spoilerov. Zatiaľ mám za sebou časti o filmoch, ktoré som videl a knihu plánujem ďalej priebežne čítať vždy, keď si pozriem niektorý z filmov v nej obsiahnutých. Je však veľmi pravdepodobné, že ju nikdy nedočítam celú.

Princíp knihy je jednoduchý, jeden z autorov navrhne nejaký zo svojich obľúbených filmov, ten druhý si ho pozrie a potom obaja napíšu svoj pohľad na film. Páčili sa mi skôr komentáre od Juraja Malíčka, ktoré mi pripadali čitateľsky prístupnejšie a nebude asi náhoda, že väčšinu filmov, ktoré vybral on ako svoje obľúbené, mám tiež veľmi rád. Podľa môjho názoru, na to aby človek čítal túto knihu nemusí byť ani tak filmový fanúšik, ako skôr fanúšik kníh, pretože toto nie je kniha pre klasických „popcornových“ milovníkov filmu, tí by ju zavreli po pár stranách a ďalej nečítali.

Možno je problém v mantineloch môjho obmedzeného intelektu, ale niekedy bolo v knihe na môj vkus priveľa filozofovania a prehnaná snaha ponúknuť, čo možno najzaujímavejšiu významovú interpretáciu filmu. Ale ako sa hovorí, kto hľadá nájde. Podobne ako v dobre známom prípade, keď v galérii vystavili exkrement a skúmali, koľko významových rovín v tom dokážu návštevníci nájsť. Na knihe mi ešte trochu vadilo nadužívanie cudzích slov, je to samé ontologický sem, ontologický tam.

Ale nad všetko vyššie spomenuté sa viem ako čitateľ povzniesť, pretože toto je na slovenské pomery jedinečná kniha a asi aj jediná svojho druhu. Vlastním druhé rozšírené vydanie a naozaj veľká vďaka SFÚ za jej vydanie a vďaka aj obom autorom za námahu, niektoré texty boli dokonca lepšie ako samotný film.

9/10

5 19.05.2021

Táto stručná koláž o konflikte na Balkáne je tvorená príbehmi žien – manželiek, matiek, dcér, ktoré vo vojne stratili to najcennejšie. Popisované príbehy väčšinou spolu nesúvisia, ale majú spoločného menovateľa, a tým je vyrovnávanie sa s minulosťou. Vojnové spomienky bránia ľuďom žiť šťastne v súčasnosti. A šťastie je naozaj relatívny pojem. „Jasna je jediná matka, ktorá prežila... Iné matky mali viacej šťastia. Zahynuli spolu s deťmi.“

Tochmanov štýl je špecifický, používa krátke vety, čím dodáva textu údernosť a silu. A aj napriek tomu, že sú vety ohlodané na kosť, vyvolávajú v čitateľovi prudký nával emócie. Určite k tomu prispieva aj rozprávanie reportéra v prvej osobe množného čísla, čitateľ je tak chtiac-nechtiac vtiahnutý do deja. Opäť je to prípad z kategórie: výborná kniha, o ktorej však nikto príčetný nemôže prehlásiť, že sa mu páčila.

Pri čítaní kníh o 2. svetovej vojne, mám pocit, že čítam o dávnej histórii, ktorá sa ma netýka. Moji rodičia ešte vtedy neboli na svete. Je to pre mňa podobné, ako keď čítam napríklad o križiackych výpravách v stredoveku. Rozdiel medzi 80 a 800 ročnou históriou je v tomto ponímaní nepatrný. Avšak vždy keď príde reč na vojnu v Juhoslávii, prebehne mi mráz po chrbte. Toto sa naozaj udialo v deväťdesiatych rokoch neďaleko od nás, zatiaľ čo ja som prežíval bezstarostné detstvo na základnej škole? Ale nejedná sa len o vojnový konflikt samotný, tie sa dejú aj v súčasnosti. Čo mi nejde do hlavy sú neľudské činy spáchané obyčajnými ľuďmi na svojich susedoch: rabovanie, znásilňovanie, hromadné vraždy civilov. Genocída! Niektorí ľudia na Balkáne majú dodnes s týmto slovom problém a pre opis čiernej farby hľadajú rôzne odtiene šedej. Ako sa po skončení vojny ukázalo, všetci preživší srbskí vojaci boli počas vojny kuchármi. Tak určite. Stále sa sám seba musím pýtať, že ak sa toto stalo pred 30 rokmi, nemôže sa to zopakovať znovu aj dnes? Moja viera v to, že svet by v súčasnosti niečo podobné nepripustil dostáva v posledných rokoch riadne trhliny (Ukrajina, Náhorný Karabach, Ujguri).

10/10

5 02.05.2021

Erik Baláž má skvelý dar rozprávať a písať o prírode zaujímavo a navyše takým uvoľneným spôsobom, že čitateľ má pocit, akoby sa s autorom poznal celé roky a že len pokračujú v rozhovore, ktorý ukončili pri ich poslednom stretnutí. Nielen obsahom, ale aj svojim štýlom písania vzbudzuje v ľuďoch záujem o prírodu a vedie ich k tomu, aby si ju začali viac vážiť. Využíva presný opak mentorského prístupu, ktorý je často charakteristický pre podobný typ kníh.

Tieto krátke eseje a úvahy o „obyčajnej“ vode pútavo vysvetľujú princípy fungovania vody v prírode a ďalšie veci s tým spojené. Niektoré informácie ste už možno čítali inde alebo ste aspoň tušili, že takto nejako to funguje, ale pridaná hodnota knihy je práve v tom, že tieto veci sú tu spojené do logických súvislostí a zasadené do celkového kontextu. Okrem iného mi kniha pomohla zodpovedať na jednu zo zásadných otázok života a smrti, ktoré ma už dlhodobo trápia, a to je dilema bobor vs. strom. Aktuálne teda prestupujem do tímu bobrov. Zostáva tak už iba zistiť, či bolo skôr vajce alebo sliepka.

V neposlednom rade, je to jedna z tých kníh, pri ktorých sa teším na to, keď si ju v budúcnosti prečítajú aj moje deti a budeme o tom spolu diskutovať. A najbližší rodinný výlet bude určite do okolia Liptovskej Kokavy alebo na Belianske lúky.

10/10

5 15.04.2021

Kniha je písaná vo forme rozhovoru a je akýmsi prierezom ekologickými problémami a kauzami u nás za obdobie posledných 20 rokov. Pokus o zmenu v existujúcom systéme (ne)fungovania štátnych inštitúcií alebo v legislatíve samotnej môže niekedy pripomínať boj s veternými mlynmi. Tu platí staré známe, že každá, aj tá najdlhšia cesta, sa začína prvým krokom. Táto cesta je navyše kamenistá, do kopca, plná prekážok a po celý čas tu fúka protivietor. Našťastie sa nájdu ľudia ako autor, ktorí to napriek tomu nevzdávajú a za to im patrí veľká vďaka.

Erik Baláž je človek mnohých povolaní - ochranca prírody, aktivista, filmár, spisovateľ a najnovšie už aj politik. V istej životnej fáze totiž pochopil, že ak chce niečo zmeniť, musí aktívne vstúpiť do politiky. A tak sa stal prvým a zatiaľ jediným politikom, ktorému som ochotný uveriť každé slovo. Postupom času zistil, že zmeny je možné robiť iba ak má na svojej strane verejnú mienku. Svojimi filmami, knihami, protestnými akciami a rôznymi kampaňami sa snaží zvyšovať environmentálne povedomie a myslím, že sa mu to aj darí. Slováci si stále prechádzajú cestou od postoja „Tu je bičík Vaša milosť, len smelo do toho!“ smerom k uvedomelej občianskej spoločnosti a v posledných rokoch to zdá sa začína platiť aj na oblasť ekológie a prírody.

9/10

5 28.03.2021

Jednou vetou: ide o komiks, v ktorom sa spája krásny a nápaditý štýl kresby s nadpriemerným príbehom a ktorý si vďaka originálnemu spracovaniu nezaslúži nič iné ako plné hodnotenie.

A teraz obšírnejšie. Začiatok vyhajpoval moje očakávania, začínal som veriť, že práve čítam niečo non plus ultra. Žiaľ, potom prišli aj miesta, kde mi nelogické správanie sa niektorých postáv a určité situácie párkrát nadvihli obočie. V každom prípade minimálne v dvoch veciach je tento komiks neprekonateľný. Vyjadrené v reči kinematografie sú to STRIH a KAMERA. Strihom myslím najmä plynulý a hladký prechod medzi jednotlivými scénami s rôznymi postavami (postavy sa medzi sebou bavia, zrazu sú len v diaľke ako dve malé čiarky, pričom vpredu na obrázku nastupujú nové postavy, ktoré v ďalšom okne dostávajú priestor). Ale úplne najlepšie sú jedinečné uhly záberov, vzďaľovanie a približovanie „kamery“, striedanie strán, z ktorých sú postavy „snímané“. Je to premyslené do posledného detailu a keď si to začnete všímať, tak sa vám môže stať to, čo mne, že sa tešíte na každú stranu nielen pre posun v deji, ale tiež kvôli ďalším nezvyčajným záberom, ktoré si na Vás autori nachystali.

Scenár, aj napriek zvláštnej motivácii niektorých postáv, je veľmi dobre prepracovaný. Chýbajú tu síce klasické duo klaďas/záporák, ale musím autora pochváliť za nepredvídateľnosť deja, čo je v žánri western ozaj niečo málo vídané. Autor sa doslova zahráva s čitateľom, na začiatok vám predhodí niekoľko klišé ako sú budovanie železnice, kovboji prichádzajúci o prácu, lopotenie farmárov a hlavne fazuľa už na ôsmej strane! Myslíte si, že sa už do toho dostávate, príbeh máte prekuknutý, sebaisto si v duchu hovoríte, že takýchto vecí v bledomodrom ste videli už na stovky a takto učičíkaný si vychutnávate klasické stereotypy, ktoré vás na westernoch bavia zo všetkého najviac. A potom jeden chlapec vo výklade obchodu zbadá ružový dáždnik, ktorý si dokonca kúpi (áno, wtf) a vy sa nestačíte čudovať, ako sa veci začnú vyvíjať, vaše čitateľské ego schytáva jednu facku za druhou, až si nakoniec nadávate, ako ste mohli byť taký naivný trtko.

9/10

5 13.03.2021

Konečne nový Kapuscinski! Aj keď, nový ako nový. Je to práveže jedna z jeho skôr vydaných kníh (1976), no táto skutočnosť dnešnému čítaniu vôbec neuberá na čare a pútavosti. Predtým, ako sa pustíte do knihy, odporúčam pohľadať si na internete zopár základných informácií o vojne v Angole, kto proti komu bojoval, čo je MPLA, FNLA, UNITA a pod. Pri tomto type literatúry sa spoilerov netreba obávať, práve naopak, takáto mini príprava určite prispeje k lepšiemu čitateľskému zážitku.

Občianska vojna v Angole bola veľmi neprehľadná, skúpa na informácie, zdanlivo bez akejkoľvek stratégie. Front bol všade a nikde zároveň. Prežitie bolo viac-menej otázkou náhody. Kapuscinski však nenechal nič na náhodu a udalosti v knihe podáva veľmi prehľadne a so svojským poetickým štýlom, ktorým sa snaží vysvetliť nevysvetliteľné. Tak ako v každej jeho knihe, aj tu je mnoho zaujímavostí a myšlienok, ktoré stoja za poznačenie a opakované návraty k ním. Uvediem jeden príklad: „Nový vojak sa všetkého bojí. Privezú ho na front a ten si myslí, že všade naňho striehne smrť. Že každý výstrel mieri naňho. Nevie odhadnúť vzdialenosť ani smer paľby. Preto strieľa hocikam, najlepšie veľa a bez prestávky. Nejde mu o to, aby trafil nepriateľa, ale o to, aby zabil vlastný strach.“

Nedávno som videl fotku dvoch „starcov“ v oblekoch, sediacich v horúčave, kdesi na múriku a v tichosti čakajúcich nevedno, na čo. Boli to: Gabriel Garcia Marquez, ktorý je synonymom pre slovné spojenie magický realizmus a Ryzsard Kapuscinski, ktorého rozprávačské umenie môžeme označiť za magický žurnalizmus. Spoznali a spriatelili sa tuším až v pokročilejšom veku, ale svoje literárne diela navzájom poznali istotne dávno predtým. Škoda, že sa nikdy nedozvieme, či a do akej miery boli jeden druhému literárnou inšpiráciou.

Vďaka vydavateľstvu Absynt som spoznal Kapuscinského a vďaka Kapuscinskému som dostal chuť aj na ďalšie skvelé reportážne knihy z edície Prekliati reportéri. V priebehu posledných rokov sa Kapuscinski stal mojim najobľúbenejším autorom a Absynt najobľúbenejším vydavateľstvom. Neočakával som nič a dostal som dva v jednom.

Záverečné hodnotenie: 10/10 (piaty Kapu, piatykrát za plný počet)

5 31.05.2020

Tak toto bola trefa do čierneho. Stále nemôžem uveriť, že tento klenot sa mi podarilo kúpiť len za necelých 6 €! Tým pádom je to v rámci mojej knižnice dielo s najvyššou hodnotou vyjadrenou pomerom kvalita/cena. Silne odporúčam všetkým milovníkom geografie, máp, histórie, prípadne aj umenia zváženie kúpy tejto knihy. Aj keď o knihe sa v tomto prípade veľmi nedá hovoriť. Je to publikácia formátu A3, pričom väčšina máp je zobrazená na dvojstrane, čiže vo formáte A2. To umožňuje veľmi dobrú čitateľnosť geografických názvov a zároveň môžu vyniknúť maličkosti v kresbách máp.

Väčšina máp pochádza zo 16. a 17. storočia a neraz som sa pozastavil nad tým, ako verne zobrazujú skutočnosť. Nie je problém pri jednej mape stráviť skúmaním rôznych detailov aj 10-15 minút. Ale aj zbežné prelistovanie je pastvou pre oči. Ospravedlňujem sa za expresívnosť v tejto recenzii, ale pôvodní autori týchto máp si zaslúžia len superlatívy. Samozrejme vďaka patrí aj pánovi Kučerovi, že ich v tejto podobe zozbieral. Jediné negatívum je (ne)skladovateľnosť, keďže kvôli vyššie spomenutému formátu nie je možné uloženie do police s knihami a horizontálna poloha lapača prachu tak zostáva jedinou možnosťou.

Záverečné hodnotenie: 10/10

5 10.04.2020

Veľmi zaujímavou formou podaná téma vyrovnávania sa s prírodnou a ekologickou katastrofou (zemetrasenie, tsunami, havária v jadrovej elektrárni Fukušima) a s jej dôsledkami na životy ľudí z postihnutých oblastí (strata blízkych, strata domova, zdravotné dôsledky). Kniha podaná bez príkras a bez zbytočného sentimentu, no o to srdcervúcejšie čítanie to je. Niektoré pasáže čítate so stiahnutým hrdlom a napriek 9.000 km vzdialenosti a najmä mentálnej odlišnosti Slovákov od Japoncov, sa často pristihnete pri premýšľaní nad tým, ako by ste sa zachovali na mieste ľudí spomenutých v knihe, ako by ste sa s danou situáciou popasovali, ako by ste to celé psychicky znášali.

Jedná sa o mozaiku na prvý pohľad nesúrodých a nesúvisiacich kapitol, ktoré však spolu poskytujú ucelený obraz o danej téme. Najviac ma zaujali práve časti o tsunami a jeho histórii, ďalej veľmi sugestívny opis priebehu havárie v elektrárni Fukušima a celá záverečná tretina knihy, vrátane kapitol podaných v druhej osobe, ktoré čitateľa úplne pohltia. Menej ma bavili niektoré rozhovory o japonských kulinárskych špecialitách. Môžete mať predstavivosť akú chcete, ale ak čítate o morských tvoroch ešte k tomu v češtine, tak vám to aj tak všetko splynie do jednej bezfarebnej ryby. Menej záživné boli aj časti popisujúce japonskú mytológiu. Na druhej strane keď k tomu pridáme informácie o japonskej kultúre a mentalite, zrazu nám aj čudácke postavy z Murakamiho kníh začnú pripadať ako bežní priemerní Japonci.

Jedna z hlavných vecí, na ktoré chcela autorka poukázať je slepá dôvera Japoncov v autority (vláda, štátne inštitúcie, rôzne organizácie), ktoré viedli k zbytočnej smrti tisícok ľudí. Ľudia napríklad verili tvrdeniu, že vlna tsunami bude mať 6 metrov, tak vyšli na strechu 10 metrovej budovy a mysleli si, že sú v bezpečí. Ani sa len nepokúsili presunúť do vyššie položených budov vzdialených pritom len pár sto metrov (pritom času bolo dosť), kde by v suchu prečkali aj tú 13 metrovú vlnu, ktorá nakoniec prišla. No úplne najviac ma šokovala slabá informovanosť zo strany úradov a neskôr aj vedomé zavádzanie obyvateľov z oblasti zasiahnutých radiáciou o dôsledkoch žiarenia, ktoré spôsobili, že ľudia ostávali vo svojich domovoch, lebo opäť raz verili, že ak by im niečo hrozilo, vláda by nariadila hromadnú evakuáciu. Toto by som čakal v Rusku alebo v Číne, ale rozhodne nie v roku 2011 vo vyspelom Japonsku.

Záverečné hodnotenie: 9/10

5 29.03.2020

Pri čítaní tejto knihy je cítiť, že nevznikla len tak od stola, ale že p. Bán si to „odmakal“ v teréne. Pri mnohých návštevách a rozhovoroch s miestnymi ľudmi počas posledných 20 rokov sa snažil pochopiť, čo sa to v tej Juhoslávií v 90-tych rokoch vlastne udialo. Namiesto podtitulu „Príbehy Balkánu“ by sa hodilo možno skôr označenie „Čriepky z Balkánu“, tých mien a udalostí je tam naozaj veľmi veľa, čo znamená, že drvivá väčšina z nich je opísaná len na veľmi malom priestore. To je moja jediná výtka voči knihe, ale je to skôr môj osobný problém ako čitateľa. Autor chcel napísať knihu týmto spôsobom a ja to plne rešpektujem. Len dodávam, že veľmi rád by som si prečítal od Andreja Bána ďalšiu knihu z týchto končín, kde by vybraní ľudia dostali viac priestoru, aby sme sa do ich osudov a príbehov mohli ponoriť ešte hlbšie a intenzívnejšie.

Mám pocit, že s tým ako vznikajú ďalšie a ďalšie knihy a dokumenty o vojne v Juhoslávii, stále pribúda viac otázok ako odpovedí. Samozrejme, že ani táto kniha neponúka jednoznačné vysvetlenia a závery, a je to len dobre. Autori, ktorí tak vo svojich knihách robia sú väčšinou sympatizanti jednej zo zúčastnených strán a teda o objektivite v ich prípade nemôže byť ani reči.

Na záver si skúsme dať malý test. Ktoré mená vám napadnú ako prvé, keď sa spomínajú hrôzy a zverstvá napáchané počas vojen v Juhoslávií? Karadžič? Miloševič? Mladič? Šešelj? A akej národnosti boli všetci títo páni? Aj keď sa to na prvý pohľad zdá byť jasné, takéto rýchle závery o agresoroch a obetiach by boli príliš zjednodušujúce. Hlavne, ak sa bavíme o multietnickom a multináboženskom Balkáne, kde nič nemusí byť také, ako sa na prvý pohľad zdá.

Záverečné hodnotenie: 8,5/10

5 07.03.2020

Prekvapenie hneď po otvorení knihy – knižné dosky sú nalepené opačne, takže pri listovaní začínate od poslednej strany a navyše dole hlavou. Pre utvrdenie , že nešlo o autorský zámer je prvá strana opatrená pečiatkou „DEFEKT. Nedá sa reklamovať.“ Našťastie. Pri tomto autorovi si človek nemôže byť ničím istý.

Opäť sa tu naplno prejavuje Bariccova najväčšia sila, že dokáže na minimálnom priestore rozohrať sugestívny príbeh, ktorý čitateľa okamžite vtiahne do deja. Čo sa na začiatku javí ako klasický príbeh pomsty, končí nakoniec veľmi nečakane. Priznám sa, že najprv ma záver rozladil, ale keď som si ho prečítal tretíkrát, našiel som nakoniec zmier v čitateľskej duši. Ale aj tak, Baricca mám načítaného skoro komplet a toto bolo v rámci jeho „knihografie“ iba lepší priemer.

Na konci knihy je literárno-vedecká analýza postmoderny všeobecne a Bariccových postáv a diel. Ach, tieto rozbory, to je kapitola sama o sebe. Rozmýšľam, či tá pečiatka o nemožnosti reklamácie tam nebola skôr kvôli tomu doslovu. Stále si v takých chvíľach poviem, že môže byť aj horšie. Pred rokmi som napríklad narazil na rozbor diela, v ktorom do jednej vety dokázal recenzent zapracovať slová ekrastickosť, referencialita, eliptickosť a synekdochickosť.

7/10

4 27.10.2024

Jednohubka s výživovou hodnotou viacchodového menu. Na texte je vidieť, že túto novelu písal Zweig tesne pred smrťou ako skúsený, „vypísaný“ autor, ktorý dokáže ponúknuť skvelý ponor do psychiky človeka väzneného na samotke. Naopak, čo z textu nie je možné vyčítať je fakt, že to písal v čase, keď už trpel depresiami. Ja som mal naopak pocit, že pri písaní sa musel dobre baviť (čo sa isteže nevylučuje s depresiou) a že text sa nesie v takom jemne humornom duchu, badateľnom skôr medzi riadkami ako explicitne.

Tento typ kníh, vo forme krátkych noviel, ma vždy veľmi bavil. Dá sa k nim opakovane vracať a väčšinou majú vysokú hodnotu čitateľského pôžitku v pomere k vynaloženému úsiliu/času na čítanie. Medzi moje obľúbené z tejto kategórie patria: Kronika vopred ohlásenej smrti, Zvieracia farma, ďalej Bledomodré ženské písmo od Werfela a najmä Tisídeväťsto od Baricca. Posledne menovaná má so Šachovou novelou dokonca mnoho podobností - je tu „súboj“ dvoch klaviristov počas cesty loďou, profík vs. outsider, retrospektívny pohľad na osud jedného z nich a našli by sa aj iné.

Dej Šachovej novely bol rozohraný tak, že to mohlo dopadnúť naozaj akokoľvek, ale Zweig zjavne nechcel dať čitateľovi šach-mat a tak zvolil asi ten najočakávanejší záver. Len kvôli tomu nedávam desiatku.

9/10

4 13.10.2024

80% tvorí rozprávanie o histórii, popis známych bitiek a útržky z tradičného spôsobu života indiánov.
20% tvorí mytológia, symbolika, duchovno a nadprirodzeno.
Kým to prvé hodnotím na výbornú, to druhé išlo mimo mňa. Hodnotenie malo byť teda jasné 4/5, ale potom som prečítal obohacujúci 70-stranový doslov a ten to vytiahol na päť hviezd.

Kniha sa čítala dobre, jediný pre mňa rušivý aspekt bol preklad všeobecne známych zemepisných názvov do češtiny (Potok poraněného kolena, Řeka tučné trávy, Pohoří ovce tlustorohé atď.). Chápem zámer – má to pôsobiť ako autentické rozprávanie indiána a napr. pri mesiacoch v kalendári alebo menách indiánov to fungovalo, ale to geografické názvoslovie mi jednoducho nešlo na jazyk.

Na záver zhrnutie – keďže je to kniha vyrozprávaná z pohľadu muža z kmeňa Oglalu (Lakota), rozdelenie dobrých a zlých je nasledovné:
Fandíme: širokej rodine Siouxov – najmä Oglalu a Hunkpapu, ďalej Čejenom a Arapahom.
Nefandíme: Vraním indiánom, Šošonom, Assiniboinom a Arikarom.
Arci-nepriateľ: wašíču.

9/10

4 23.03.2024

Zmiešané pocity. Ouředníkovú Europeanu radím medzi svoje obľúbené, čítal som ju viackrát a veľmi sa mi páči štýl, akým je napísaná. Zo začiatku to aj tu vyzeralo nádejne, no neskôr sa tých pár ironických pančlajnov rozplynulo aj v tomto riedkom texte.

Bezprostredne po dočítaní mi je ťažké vôbec povedať, o čom tá kniha je. Sú tam židia, je tam Hilter a dosť veľa uťahovania si z náboženstiev, ale inak? Pripadalo mi to trochu samoúčelné, taký knižný exhibicionizmus. No a dobre vieme, že všetky slová na ex- sú nepríjemné. Exkrement, explózia, exhumácia, exmanželka, exekútor... Tak dobre, nie všetky, dať si pivo na ex je fajn. Výnimka potvrdzuje pravidlo.

V knihe som nakoniec našiel aspoň skvelý popis vývoja slovenskej politickej scény za posledné roky: „Řečníci, nad jejichž blbostí by roztály ledovce v Antarktidě, kráčeli světem ve vší beztrestnosti. Byli si vědomi svého vítězství: tak dlouho brali lidi za idioty, až se lidé stali idioty.“

5/10

4 10.03.2024