Recidivista komentáře u knih

Kniha na prvý pohľad upúta originálnym názvom, no rovnako tak by sa mohla volať aj Vreckový slovník brutality. Je tu totiž všetko od A po Z - od Agentov cez gulagy, mučenie, pogromy, špionáž, revolúciu, vraždy, až po Zradu. Keď už sme pri slovníku (pokus o premostenie), tak táto kniha mi fiktívno-dokumentárnym štýlom, akým je písaná, pripomenula Pavičov Chazarský slovník, za ktorého dočítanie si pri každej spomienke na neho, gratulujem. V oboch prípadoch ide o ťažkú literatúru, no čosi ma poháňalo čítať to ďalej, vždy sa na správnom mieste vyskytla veta alebo myšlienka, ktoré ma očarili a nútili ma vytrvať.

V jednotlivých poviedkach tejto knihy sa striedajú rozprávači, ktorí postupne rozpletajú klbko osudov hlavných hrdinov. Treba sa pripraviť na to, že strany sú zahustené desiatkami mien, dátumov, miest a udalostí. No a text ZAHLTENÝ množstvom informácii nemusí znamenať POHLTENÉHO čitateľa, skôr naopak. Bez výhrad sa mi vlastne páčila iba predposledná poviedka „Psy a knihy“, o „ľuďoch ozbrojených nevedomosťou tupou ako palica a nenávisťou ostrou ako nôž.“

Vzhľadom na pozitívne ohlasy na túto knihu v kruhu literárnych odborníkov si myslím, že problém bude v mojej osobe, možno som na túto knihu zatiaľ nedorástol, alebo som ju jednoducho čítal v zlom čase. Nie je hanba si to priznať. Určite si ju však ponechám vo svojej knižnici a v budúcnosti sa k nej plánujem vrátiť. Teraz ma len mrzí, že som prvý, kto hodnotí túto knihu na tomto portáli. Verím, že tým neodradím iných ľudí od jej prečítania.

6/10

1 09.01.2022

Miroslav Pospíšil je živým dôkazom toho, že ísť si za svojim snom a začať sa venovať tomu, čo ma baví, je možné v každom veku. Aj táto kniha vyšla v nakladateľstve T&M, takže sa ihneď ponúka porovnanie s predošlými dielami o českých ilustrátoroch. A tu treba priznať, že v niektorých ohľadoch kniha mierne zaostáva, a nie je to len pre to, že je tu výrazne menej textových informácií. Napriek tomu, milovníci Karla Maya, či všeobecnejšie ilustrácií k dobrodružnej literatúre si určite prídu na svoje a môžem im knihu s kľudným svedomím odporučiť.

Určite to nebol zámer, ale vždy pri otočení stránky môj zrak ako prvé zaujali mračná, treba uznať, že oblačnú oblohu ma pán Pospíšil zmáknutú na jednotku s hviezdičkou. Taktiež napríklad kone alebo portréty náčelníkov. Z knihy je cítiť, aký veľký rešpekt prechovával voči Zdeňkovi Burianovi a myslím, že vetu „V nesmírné úctě k dílu Zdeňka Buriana“ tak skoro zo svojej hlavy nedostanem.

8/10

1 28.12.2021

Opäť sa stretávame s Vincentom, hádam aj s tým istým, ako v predošlej knihe Satori v Trenčíne, aj keď človek si pri tomto autorovi nemôže byť ničím istý. Na časovej osi v živote Vincenta sme sa síce posunuli dopredu, no príbeh paradoxne pôsobí menej futuristicky (až na výskumnú stanicu), prostredie je tentokrát realistickejšie, je tu menej magického realizmu, avšak isté mystérium sprevádza hlavného hrdinu aj na stránkach tejto knihy.

Čitateľom zameraným na dej ponúkne Jekaterinburg viac ako Trenčín. Ak som dal 9/10 pri prvej knihe, tak dávam aj teraz, ale z úplne iných dôvodov. Pitvať sa v tom je na dlhšie, pôjdem na to z opačného konca a napíšem v čom sú si obe knihy podobné - tenká hranica medzi realitou a fantáziou, štýl humoru a (pri)veľa pop kultúrnych odkazov, dokonca vrátane názvov kapitol. Obe knihy Lukáša Cabalu vydalo Artforum a ja musím pochváliť ich celkové vyhotovenie, no najmä to, že v oboch prípadoch bol príbeh sprevádzaný krásnymi ilustráciami. Zostáva nám veriť, že Lukáš má doma plný šuflík rukopisov a že jeho knihy sa budú vydávať minimálne v takom tempe ako doteraz.

Ak by sa kniha, ktorú som nikdy nenapísal, odohrávala v Rusku, dal by som jej názov „Dejiny na objednávku“ a vľavo dole pod čiarou by bol aj podtitul „*nehodiace sa preškrtnite“. To mi k Rusku akosi pasuje. No a táto veta z knihy Jar v Jekaterinburgu je ako vystrihnutá z mojej knihy: „Po smrti doktorky Koľcovovej – ktorá by v Moskve určite vypadla z okna, kým tu sú budovy prinízke a tak došlo k obeseniu – sa dalo čakať, že veci naberú rýchly spád.“

9/10

1 11.12.2021

Tomu hovorím literatúra! Útla kniha plná krásnych myšlienok a nenápadného humoru. Takto nejako som vždy túžil skladať slová do viet a budovať atmosféru. Autor sa zahráva s čitateľom, viackrát vstupuje do deja, skutočnosť a predstavy sa tu zlievajú dokopy. Každou ďalšou stranou chápete menej a menej, potom si chvíľu myslíte, že ste sa znovu našli a o pár minút už opäť zmätene listujete, či ste niečo nepreskočili. Nepamätám si, že by som bol niekedy taký spokojný po tom, ako ma niekto sústavne vodil za nos a niekoľkokrát so mnou vytrel podlahu.

S niektorými menami to mám tak, že sa mi pri nich automaticky vynorí určité priezvisko. Prečítam Vincent a hneď mi tam naskočí Vega s tvárou Johna Travoltu. Táto kniha to však zmenila, v mojej hlave začal dominovať Vincet Karela a stačilo mu na to 94 strán, vrátane ilustrácií. Mimochodom, veľmi podarených ilustrácií. Neviem, či si tak skoro znovu pozriem Pulp Fiction, momentálne mam náladu zostať ešte chvíľu v Trenčíne, previezť sa jeho metrom a vystúpiť niekde uprostred mrakodrapov.

Nepovažujem sa za puritána, ale dávam jeden bod dole za scénu, ktorá sa podľa mňa do knihy vôbec nehodila a nebola pre príbeh žiadnym prínosom. Tí, ktorí čítali, asi vedia na čo narážam.

9/10

1 02.12.2021

Táto kniha zaujme hneď na prvý pohľad. Chýbajúci chrbát s priznaným viazaním a lepidlom pravdepodobne odkazujú na to, že knihu tvorí 6 samostatných komiksov, z ktorých niektoré vyšli už skôr v špecializovanom bežeckom časopise. Keďže autor je pre mňa zárukou kvality, platila rovnica: šesť príbehov = šesť príjemne strávených večerov. Dalo sa aj rýchlejšie, ale dávkoval som si to, také dobré to bolo.

Kritéria pre výber opisovaných bežeckých príbehov neboli bližšie vysvetlené, no autor sa zameral najmä na USA. Myslím si, že v dejinách tohto športu sú aj epickejšie momenty, ako napr. maratónsky beh na olympiáde 2004 v Aténach a napadnutie suverénne vedúceho brazílskeho pretekára divákom pár km pred cieľom (nakoniec skončil aspoň tretí) alebo akýkoľvek ultrabeh s Yannisom Kourosom, ktorého organizátori posielali na trať niekoľko hodín po ostatných, nech je trošku dráma.

Veľmi oceňujem rámcovanie príbehov udalosťami, ktoré sa udiali v danom roku, ako aj niektoré vtipné momenty (hodnotenie bežeckých výkonov postáv v Pánovi prsteňov). Presne ako sa píše v anotácii, je to kniha, ktorá spája cit pre zaujímavosť aj pre iróniu. Každý z príbehov je poňatý odlišne nielen z hľadiska techniky kresby, ale aj čo sa týka formy, akou je vyrozprávaný. Najvydarenejší po všetkých stránkach je príbeh č. 5 “Snow Year“, výborné bolo tiež “75° Fahrenheita“ o bostonskom maratóne 1982 a veľmi originálny bol “Na hrane“, čo je vlastne prekreslenie filmu o behaní s autorovým komentárom. Naopak, najmenej zaujala kapitola Kdesi v Tennessee (čo sa týka kresby aj deja).

9/10
(celých 10 nedávam iba kvôli jednému slabšiemu príbehu a politike v poslednom komikse)

1 06.11.2021

Na moje prvé zoznámenie s tvorbou Josepha Rotha som zvolil túto knihu poviedok/noviel a dopadlo to tak, ako sa dalo čakať. Ja a poviedky si k sebe hľadáme cestu už nejaký ten čas, zatiaľ je to márne hľadanie. Tento žáner mi jednoducho nesedí, skončí to vždy skôr, ako to stihne začať. Podobne ako všetky moje novoročné predsavzatia. Čo sa týka samotných príbehov, všetky tri boli kvalitatívne vyrovnané. Rothov štýl je zaujímavý a vnútorný svet mužských hrdinov bol veľmi dobre vykreslený. No dejová stránka bola pre mňa miernym sklamaním, a to najmä pre svoju nepravdepodobnosť. Toľko neuveriteľných náhod na tak malom priestore, ktorý poviedka ponúka, pôsobilo dosť rušivo. Možno išlo o autorský zámer a chyba bola na mojej strane, pretože som pri čítaní zabudol vypnúť mozog a užívať si to.

Za nepravdepodobné a neuveriteľné, by sa dalo označiť aj cestovanie v čase, no mne sa to pri čítaní tejto knihy podarilo zažiť. Vďaka záverečnému doslovu prekladateľky som sa znovu ocitol v školskej lavici pri rozbore diela na hodine literatúry. Ako obvykle som bol dosť mimo. Stručný výklad každej novely odhalil, koľko som toho nepochopil. Opäť ma to donútilo zamyslieť sa po rokoch nad tým, čo všetko si literárni teoretici a kritici dokážu v knihe nájsť. Často krát by bol asi aj sám autor prekvapený, čo nám to chcel povedať.

Nemyslím si, že obálky kníh majú na moje nákupné rozhodovanie nejaký vplyv, takéto veci v procese výberu knihy neriešim. V tomto prípade však chcem vyzdvihnúť skvelú prácu ilustrátora a je super, že v knihe sa ako nečakaný bonus nachádza aj pár ďalších ilustrácií. Je to síce subjektívna záležitosť, ale mne sa obálka tohto slovenského vydania veľmi páči. Ostatne tak, ako aj všetky ďalšie od p. Hříbala.

6,5/10

1 11.07.2020

Je to smutné, ale myslím si, že meno Eva Mišíková väčšine ľudí nič nehovorí. A nebude to tým, že majú krátku pamäť, skôr je za tým ignorantstvo a nevšímavosť voči dianiu okolo seba. Záujem o všeobecný prehľad začína aj končí pri bulvárnych senzáciách. Problém vo všeobecnosti s biografiami a memoármi (najmä v prípade, že sa na nich autorsky podieľa popisovaná osoba) je ten, že len málokedy sa spomenú negatíva a neúspechy dotyčného človeka. Ak sa tam náhodou niečo také nachádza, tak je to uvedené skôr v štýle pracovných pohovorov: Aké sú vaše slabé stránky? Medzi moje slabiny patrí to, že som príliš pracovitý a veľký perfekcionista.

Hodnotiť výsledky práce a osobu pani prokurátorky by som sa neodvážil ani po prečítaní jej 10 biografií napísaných rôznymi autormi. Aj keď sú ľudia, ktorých možno v niektorých veciach sklamala (Dobroš), v celkovom dojme určite prevládajú pozitíva. Zaslúžené patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti z oblasti práva v ére samostatného Slovenska. Osobne si na p. Mišíkovej cením najviac jej odvahu, s ktorou sa postavila PROTI ZLOČINU na prelome milénia. Ja by som sa pri jej práci vyspal jedine vďaka Rohypnolu v kombinácii s Diazepamom.

Moje ohodnotenie hviezdičkami sa teda bude týkať výlučne literárnych kvalít. Kniha je písaná pútavým, nenáročným štýlom, veľmi sa mi páčilo prelínanie častí písaných autorkou s časťami v prvej osobe, ktoré pochádzajú od samotnej Mišíkovej. Jedná sa o prierez hlavných prípadov, ktorými sa ako prokurátorka zaoberala. Navyše je to podané zrozumiteľne a prehľadne, pretože ani obrovské množstvo mien, ktoré sa v texte vyskytuje, nenarúšalo ľahkosť a plynulosť čítania. Knihy o slovenskej mafii najmä v poslednom období pribúdajú ako huby po daždi a práve táto kniha by mohla slúžiť ako taký „Úvod do problematiky“. Pôvodne som chcel dať trojhviezdičkové hodnotenie, avšak nakoniec dávam 4 hviezdy, pretože táto kniha si to jednoducho zaslúži. A najmä si zaslúži, čo najviac čitateľov.

Záverečné hodnotenie: 7/10

1 04.05.2020

Začnem tým, čo sa mi na knihe páčilo: grafické spracovanie a obálka. Tak a to by sme mali.

S touto knihou som sa jednoducho úplne minul. Celý čas som čakal, že príde niečo, čo ma vtiahne, zaujme a NIČ. Flow textu ma naopak ubíjal a uspával. Ani neviem, komu sú tieto eseje - tento mix mytológie, etnológie, histórie a (ne)zaujímavostí - vlastne určený? Čo z toho, čo som čítal bola pravda a čo fabulácia?

Bola to veľká skúška vytrvalosti, tréning mojej vôle, lebo už od polovice bolo jasné, že sa to nezlepší, zhoršiť sa to už tiež veľmi nemalo ako. A tak čítanie tejto knihy by mohlo byť hlavným bodom programu na festivale strateného času, ak by sa raz niečo také zorganizovalo.

Keď si pozerám všeobecne pozitívne hodnotenia na internete, uznávam aj možnosť, že chyba je vo mne a že som na Weinbergera nedorástol. Ale už som dosť starý na to, aby ma to trápilo.

2/10

29.08.2023

Krátka novela o útrapách malého chlapca Carlitosa, ktorý si svojou nevinnosťou čitateľa určite hneď získa na svoju stranu. Kniha nenudila, ale ani príliš nenadchla. Dej, štýl, ani jazyk mi nepripadal ničím výnimočný. Ktovie, možno som bol nesprávne naladený a možno keby to bolo dlhšie, postupne by som sa do toho dostal a kniha by ma pohltila.

Naopak, páčilo sa mi, ako autor opisoval prostredie mestskej štvrte, ako dokázal vykresliť množstvo postáv na minime priestoru a aj to, ako pracoval s priamou rečou - chýbajú tu úvodzovky a uvádzacie vety, kto práve hovorí, napriek tomu to ľahko uhádnete.

Doslovy tvoria štvrtinu knihy a približujú Pachecovu tvorbu a aj kontext mexického prostredia. Doslovy mávam rád, rozširujú obzory a v tomto prípade mi bolo vysvetlené, že som práve čítal klenot mexickej tvorby.

6/10

27.12.2022

Tento divadelný monológ hráča na kontrabas je vášnivou obhajobou a zároveň obžalobou tohto hudobného nástroja, láska sa tu strieda s nenávisťou ako v talianskej rodine. Hudobné sólo pre kontrabas je síce raritné a asi aj nudné, zato toto knižné sólo pre kontrabasistu sa čítalo skvele.

Je to naozaj veľmi vtipne napísané a celý čas neviete, či máte hlavného hrdinu ľutovať, alebo sa mu posmievať. Veď on si vystačí so svojou sebaľútosťou aj sám. Výborné sú aj narážky na svetoznámych skladateľov, minimálne kvôli tomu si to chcem ešte raz prečítať.

Táto kniha asi nebude mať náborový charakter, lebo pochybujem, že po jej prečítaní sa niekto bude chcieť stať kontrabasistom. Na druhej strane, môže poslúžiť ako výborný úvod k ďalšej Süskindovej tvorbe.

8/10

Gemer je vesmír a tak si na Ministerstve dopravy a v ŽSR na začiatku nového tisícročia povedali, že cestovanie do vesmíru je príliš nákladné a vesmírny program treba zrušiť. Rozumiem ekonomickému aspektu zrušenia osobnej dopravy, ale zároveň chápem aj nostalgiu miestnych ľudí. Ukázalo sa, že v knihe navrhované opätovné obnovenie dopravy aspoň vo forme výletných vlakov nebolo vôbec nereálne.

Je tu viacero drobností, ktoré si zaslúžia kritiku, ako napríklad chýbajúce číslovanie strán a chýbajúci obsah, chyby v mapách, nižšia kvalita fotografií, slabšia kompozícia fotiek, či osoby na niektorých fotografiách - na opustenej trati by to bez ľudí malo lepší efekt. Na druhej strane tieto nedostatky vykompenzovali iné dizajnové a grafické prvky, ktoré sa v knihe nachádzajú. Vyzdvihujem najmä originálnu myšlienku a snahu o sprostredkovanie zaujímavostí z tohto regiónu. Preto dávam napriek nedostatkom plné hodnotenie.

Zaujali najmä informácie o Gemerských spojkách (Slavošovský tunel, Korpášsky viadukt), tie by si spolu s ďalšími železničnými stavbami postavenými ako dôsledok Viedenskej arbitráže (napr. séria viaduktov v Hanušovciach nad Topľou), zaslúžili nejakú vlastnú publikáciu.

9/10

28.08.2022

Chybne som očakával, že toto bude akýsi druhý Cormac McCarthy, na to tu však absentoval hlbší popis psychológie postáv, či ich vnútorné monológy. Veľkých myšlienok je tu tiež pomenej a niekedy pôsobili dosť rozpačito (pozorovanie stáda na jeden a pol strany, či Freudovská analýza ženy priťahovanej alfa samcom). Celá kniha je tak vyskladaná len z posunov v deji a dialógov, čo je zároveň aj jej výhoda, pretože dej odsýpal dobre a čítalo sa to ľahko. Bolo to celkom predvídateľné a len s jedným momentom prekvapenia v samom závere, ale po knihe som siahol s cieľom zabaviť sa a oddýchnuť si, a to sa aj stalo. Takže spokojnosť.

Opäť raz sa bude zdať, že na to, že knihu hodnotím pozitívne, som prehnane kritický, ale nemôžem si odpustiť 3 poznámky:
1. nechce sa veriť, aké začiatočnícke chyby sú schopní urobiť takí skúsení borci ako ústredná dvojica, či bratia Sheltonovi, samozrejme len, keď si to žiada dej, inak sú dokonalí.
2. zmienky o Clausewitzovej knihe „O vojne“ boli z kategórie fantasy, pretože uveriť, že pár rokov po preklade jeho knihy do angličtiny si bude tento 1000-stranový vedecký traktát čítať nejaký buran na divokom Západe...
3. uviesť v anotácii knihy na prebale preklad termínu „1800s“, ktorý obsiahne celé storočie, ako konkrétny rok 1800, je dosť fail.

Vo výsledku sú to v rámci žánru poctivé 4 hviezdy, hodnotené kritériami umeleckej literatúry by to však vystačilo maximálne na 2.

8/10

20.08.2022

Silná a autentická výpoveď o nedávnej minulosti Ukrajiny (oranžová revolúcia 2004, Majdan 2014). Kniha vyšla v roku 2014 a slová oboch aktérov rozhovoru sa neskôr ukazujú ako nadčasové. Žiaľ Andruchovyč situáciu v mnohom prognózoval správne. Len si kladiem otázku, akou formou slepoty trpeli po celý ten čas vo vzťahu k Rusku západní politici? Viac k tomu nemám čo napísať, radšej tu dám pár ukážok z rozhovoru spred 8 rokov.

„Dnes [2014] sa Rusko rozhodlo zhltnúť väčší kúsok. Keby nedajbože došlo k otvorenej vojne, nevydržali by sme ich agresiu. Ale pohltiť štyridsaťmiliónový národ nie je také jednoduché. Dokonca aj Putin sa môže zadusiť.“

„Rusko klame a hrozí, hrozí a klame, pričom to preplieta tirádami o mieri. Najkvetnatejšie o mieri rozprávajú diktátorské režimy. Európa to pozná dokonale. Nevie iba, čo urobí Putin. Zato Putin vie, čo vypasená a vystrašená Európa neurobí určite a takýmto spôsobom ten moskovský mamľas vyhráva tento konflikt.“

„Rusko sa o Ukrajinu skutočne zaujíma. Rusko sa postaví na hlavu a urobí šnúru vo vzduchu, len aby tú Ukrajinu znovu naučilo poriadku, odvrátilo z cesty do Európy, lebo to je koniec koncov srdce svätej Rusi. Len nechápem, ako možno so srdcom a svätosťou takto zaobchádzať.“

„Najdôležitejšia podmienka, aby bolo Rusko šťastné, znie: celý svet sa nás musí báť. Môžu mu nad hlavou praskať bičom, môže stavať lágre pre nelojálnych, môže byť chudobné, hladovať, Rusi môžu byť svojou vládou ponižovaní, ale ak sa svet bojí Ruska, znamená to, že je dobre.“

9/10

08.05.2022

Asi nebol najlepší nápad čítať túto tenkú knihu po kúskoch pred spaním po náročných dňoch v práci. Kniha si vyžaduje sústredeného čitateľa, čo za uvedených podmienok bolo len ťažké dosiahnuť. Ale ako sa hovorí u nás na Above: No pain, no gain, a veru oplatilo sa zabojovať aj v tomto prípade, pretože mi autor viackrát ponúkol pohľad na všeobecne známe udalosti z úplne iného uhla a prinútil ma zamyslieť sa nad vecami pri ktorých som si bol (neskromne) istý, že mi už nemajú, čo nové ponúknuť.

Táto esej samozrejme neprináša odpoveď na otázku, čo je zmyslom života, o to sa už neúspešne pokúšali oveľa väčšie kapacity. Autor v tomto smere prichádza k záverom, ktoré už dobre poznáme z rôznych motivačných príručiek (dúfam, že to nevyznie ako urážka), a síce že „Život dostáva zmysel tým, že je žitý.“ a „Iba cez dočasnosť a pominuteľnosť získava život svoj zmysel.“. Nie o každej knihe sa dá povedať, že posledná kapitola je jej vyvrcholením, tu sa však oplatí vrátiť k nej viackrát.

Na záver ešte citát citátu z knihy: „Ľudia by nikdy nedosiahli to, čo je možné, keby sa neusilovali o to, čo možné nie je.“ (Weber)

8/10

18.12.2021

Prvá časť trilógie náučných kníh podáva realistický a romantických mýtov zbavený obraz Divokého západu, najmä z druhej polovice 19. storočia. Je to zbierka medailónov viacerých mužov zákona: šerifov, maršálov, texaských rangerov, sudcov a dokonca aj jedného kata.

Knihu hodnotím veľmi pozitívne, dozvedel som sa veľa informácií, ktoré by som musel prácne hľadať na viacerých miestach a prevažne zo zdrojov v angličtine. Moja jediná výčitka smeruje k tomu, že životné príbehy boli väčšinou skoncentrované na malej ploche, bolo tam priveľa mien a často som musel listovať späť, aby som sa zorientoval. Navyše som mal pocit, že kým pri krátkych príbehoch robila autorova stručnosť text menej čitateľsky príťažlivým (miestami až suchopárnym), tak dlhšie texty, kde mal autor viac priestoru opísať osud hrdinov a boli prešpikované rôznymi historkami, boli prudko čitateľné.

Dnešný svet nie je čiernobiely, ale v tých časoch a na tomto mieste to platilo ešte viac. A preto nemožno nazerať na niekedy problematické správanie týchto kladných hrdinov dnešnou optikou. Na Divokom západe bolo bežné, že človek mohol zomrieť priamo uprostred svojho životného príbehu a tí čo si to uvedomovali, prispôsobili tejto skutočnosti svoje správanie. A ako autor hovorí, "nezomreli na otravu olovom".

Teším sa na pokračovania.

8/10

01.11.2021

Počiatočné nadšenie (do strany 50) postupne vystriedalo ochabenie záujmu (do polovice) až mierne rozpaky (zvyšok knihy). Knihu som nakoniec dočítal viac-menej z povinnosti, len v rámci akejsi osobnej výzvy nevzdať to. Je pravda, že kniha obsahuje krásne myšlienky, ale pri ich hľadaní treba byť veľmi pozorný, lebo text okolo nich občas nudí. Keďže som knihu čítal po večeroch v posteli, hodnotím pozitívne aspoň jej príspevok k rýchlejšiemu zaspávaniu.

Jednotlivé kapitoly boli nevyvážené, nechcem napísať priamo, že ich kvalita kolísala, na to mám s filozofiou a žiaľ aj s chôdzou málo skúsenosti. Jednoducho ma niektoré eseje bavili viac, iné menej. Celý čas som si pri čítaní kládol otázku: komu je vlastne táto kniha určená? Kto je jej cieľová skupina? Sú to intelektuáli „filozofujúci“ pri káve a cigaretke v kaviarni, alebo sú to aktívni, športovo založení jedinci? Neviem, ale zdá sa mi, že prienik týchto dvoch skupín musí byť dosť malý na to, aby kniha mohla zaujať širšie masy.

Naozaj veľmi zvláštna kniha. Tak veľmi by som chcel túto knihu posunúť niekomu zo svojho okolia, ale nepoznám nikoho, kto by sa jej čítaniu mohol potešiť. To sa mi ešte nestalo.

„Nemôžete zabíjať čas a neurážať tým večnosť!“

6/10

30.10.2021

Najväčšou výhodou a zároveň nevýhodou tejto knihy je to, že je spracovaná vo forme rozhovoru. Výhoda je to preto, že sa to číta veľmi ľahko a rýchlo. Nevýhoda spočíva v obmedzeniach tohto formátu, najmä, že autori nejdú do hĺbky a niekedy skáču z témy na tému. Dalo by sa povedať, že kniha je súhrnom najnovších poznatkov a všeobecných rád z oblasti zdravej životosprávy.

Ak chodíte po svete s otvorenými očami a nastraženými ušami a sledujete aspoň názvy článkov o zdravej výžive, tak v knihe zas tak veľa nového nenájdete, možno okrem časti o dopingu a stravovaní profesionálnych športovcov. Napriek tomu stojí za prečítanie. Svoje hodnotenie nakoniec zaokrúhľujem na 4 hviezdy a to hlavne kvôli vtipnému predslovu od Sama Trnku, čítal som ho už trikrát a určite nie naposledy.

Kto čaká, že po prečítaní tejto knihy zvládne 10-dňovú diétu za pár hodín, bude sklamaný. Žiadna skratka k zdravej životospráve neexistuje, je potrebné si to odmakať. Boj so sladkosťami a všetkými ďalšími lákadlami, ktoré na nás číhajú na každom kroku, má od férovky ďaleko. Pokušení je jednoducho priveľa a treba sa zmieriť s tým, že tento zápas väčšina ľudí nikdy nevyhrá, môžu prinajlepšom remizovať. Mne sa zatiaľ nedarí ani len to.

7/10

10.10.2021

Tak si to zhrňme: Neznáme neznáme je niečo, o čom nevieme, že to nevieme – napríklad ľubovoľná kniha v poličke v kníhkupectve, o ktorej ste nikdy nepočuli. Naproti tomu známe neznáme je vec, o ktorej vieme, že ju nevieme – to je kniha, ktorú ste si kúpili a čaká na prečítanie na Vašom nočnom stolíku. Základnú premisu teda máme za sebou.

Autor hovorí, že hlavnú úlohu pri spoznávaní neznámych neznámych zohráva prvok náhody. Podľa mňa je však náhoda prítomná aj pri známych neznámych, veď čo môže byť lepším dôkazom ako fakt, že svoj zoznam kníh na prečítanie mením pravidelne a na poslednú chvíľu vždy siahnem po inej knihe ako som pôvodne plánoval? Áno, sú aj výnimky potvrdzujúce pravidlo, kde o náhode nemôže byť ani reči. Ako môj výber tejto 25-stranovej eseje tesne pred koncom roka, čím som počet prečítaných kníh v tomto roku zaokrúhlil na 30 a dosiahol tak svoju želanú métu.

Túto esej netreba brať vážne, je to také milé žmurknutie na všetkých knihomoľov, obsahuje mnoho pekných myšlienok (napríklad o falošnej nostalgii), ale po argumentačnej stránke miestami pokrivkáva (internet, ktorý neponúka žiadne neznáme neznáme?). Slabým miestom je aj to, že sa tu spomínajú len kníhkupectva, pričom ďalšou premennou v rovnici by mohli byť aj knižnice. No a hlavne si Forsyth strieľa z Tolstoja. Z chorôb, zo smrti a z ruských klasikov sa žarty nerobia.

7/10

30.12.2020