Shindo komentáře u knih
Stále aktuálna klasika, ktorú by si podľa mňa mal prečítať každý. Hlavne tí, ktorí tak zaryto obhajujú totalitné režimy. Tí, ktorí knihu považujú za odpad, rozprávku alebo nudnú zrejme vôbec nepochopili, o čom je.
Neviem, čo na Databázi hľadá antisemitský odpad od rasistu, nácka a obdivovateľa Hitlera. Takáto vec by vôbec nemala dostávať priestor v médiách a "jelikož vyšla legálně" je len úbohý alibizmus. Ak ju admin neschvaľuje, prečo ju ponechal na Databázi? Tento odpad sa nielenže nezhoduje s pravidlami demokratickej spoločnosti, ale je aj protizákonný.
Navyše, je desivé, že niekto ešte v dnešnej dobe popiera holokaust. Veď tí s vytetovanými číslami si predsa pece a plynové komory vymysleli a Osvienčim alebo Treblinka boli ubytovne, že?
Autor je nebezpečný a za vydanie tejto veci by mal dostať mastnú pokutu a pár rokov odňatia slobody k tomu. V skorumpovanom Slovakistane ale súdy nefungujú ako majú a tak ešte dostane miesto na propagáciu svojich názorov.
Ako zbierka fantasy príbehov fajn. Ako základný kameň a smernica pre život človeka už predstavuje závažný problém.
Toľko brutality a incestu, že GRR Martin vyzerá so svojou Piesňou ľadu a ohňa ako neškodný deduško Večerníček. Kniha si na viacerých miestach výrazne odporuje. Navyše nejde o jeden celok, no kompilát textov, pričom autorov často delia storočia a mnohí z nich nemali šancu Ježiša zažiť.
Kniha je sondou do myslenia a správania vtedajších ľudí. Od doby, kedy jednotlivé texty vznikali, nás delia stáročia, až tisícročia. Brať teda takúto rozporuplnú a historicky rozťahanú knihu ako smernicu pre život je nereálne, až nebezpečné. Zvlášť v prípade cirkví, ktoré sa držia biblie doslovne.
Ja sám som prečítal komplet bibliu niekoľkokrát a jej štúdium pre mňa bolo jedným z najsilnejších argumentov, prečo som sa nakoniec z kresťana postupne stal ateistom.
Človek si stvoril boha, nie naopak.
Pre mňa osobne jedna z najkrajších kníh, aké som tento rok čítal. Aj keď je pravda, že sa jej nedá uprieť istý sentiment a predvídateľnosť.
Hlavný hrdina Ove bol prvých pár strán vyslovene neznesiteľný, postupom času sa však začal odkrývať jeho život, ktorý zďaleka nebol jednoduchý a ja som si tohto starého mrzúta zamiloval.
Nerozumiem však tomu, prečo je na obale knihy uvedené, že je predlohou filmu Muž menom Otto. Podľa knihy vznikol rovnomenný švédsky film. Muž menom Otto je len prachsprostý americký o niekoľko tried horší remake (pretože Amíci zjavne nie sú schopní preniesť sa cez fakt, že zahraničný film je lepší, než ich produkcia).
Prečítané najnovšie vydanie. Vymazlené do najmenších detailov, obdivujem prekladateľku a všetkých, ktorí si s knihou dali tú námahu.
Rozsiahly úvod, ktorý tvorí takmer štvrtinu knihy ma najprv vydesil. Je však napísaný zrozumiteľne a poskytuje dobré uvedenie do samotných Sto básní. Na konci zbierky nasleduje ešte niekoľko podobne spracovaných štúdií, incipity, register a slovník.
Samotné básne sú krátke, no úderné a zanechajú dojem. Niekedy som mal pocit, že by to chcelo viac, potom som si uvedomil, že zbierka sa nevolá "Sto básní" len tak. Potešilo, že som tam videl viacero autorov, ktorých tvorbu som poznal.
Samotné básne s prekladom do češtiny, originálom, prepisom a komentárom dopĺňajú nádherné ilustrácie s popisom a uvedením pôvodu (často zbierky múzeí alebo univerzít, párkrát aj súkromné). Mnohokrát sa mi pri pohľade na ne rožiarili oči ako decku pod vianočným stromčekom a ticho som závidel ich majiteľom.
"Holokaustových románov", pod ktorými sa lámu stoly v kníhkupectvách a ktoré rastú ako huby po daždi, mám plné zuby. Vždy si kladiem otázku, čo by na ne povedali ľudia, ktorí koncentrák prežili.
U Prima to bolo iné. Oslovila ma už jeho predošlá kniha, "jidiš western".
Táto bola narozdiel od "románov" kruto úprimná a bez príkras, písaná skôr formou záznamov a pritom pútavo. Bolo stiešňujúce a zároveň fascinujúce sledovať autorovu cestu, dozvedieť sa z prvej ruky o živote v lágri, bezbrehej absurdite nariadení a o tom, čo všetko si häftlingovia museli vytrpieť. Nemci mohli z človeka urobiť číslo, nemohli ho ale zlomiť.
Nina opäť nesklamala (a ja som rád, že som mohol na knihu prispieť v rámci autorkinej kampane na Hithite). Kým predošlá kniha bola o jej niekoľkomesačných študijných pobytoch v Kórei, táto je zbierka svedectiev ľudí, ktoré si severokórejské peklo zažívali na vlastnej koži celé roky.
Kniha ponúka rozhovory s ľuďmi rôzneho veku z rozličných sociálnych vrstiev a profesií, ktorí toto peklo opustili. Niektorí utiekli spolu s rodinou, iní ju v Severnej Kórei nechali a už o nej nepočuli. Jedno svedectvo ukazuje na to, že ani príslušnosť k vyššej sociálnej vrstve človeka neochráni pred všadeprítomným sledovaním Stranou. Iné zasa hovorí o mnohých prípadoch sexuálneho zneužívania žien v armáde. Z rozhovorov je vidieť, že aktérom sa o živote v Severnej Kórei hovorí ťažko aj dlho po tom, čo ju opustili. Holt, život v krajine vedenej dynastiou psychopatov, kde vás môžu popraviť za spev cudzokrajnej piesne nie je med lízať.
Táto kniha by podľa mňa mala byť povinným čítaním na hodinách dejepisu pri totalitných režimoch. Ešte aj dnes je bohužiaľ v Čechách aktívna organizácia, ktorá severokórejskú ideológiu a propagandu vyzdvihuje ako niečo úžasné (pričom sa do osoby autorky minimálne raz pustili).
Kniha píše o problematike, pred ktorou mnohí zatvárajú oči. Spôsob akým to však podáva nie je dobrý.
Nedostatok objektivity aj napriek tomu, že sa autori snažia podložiť si svoje tvrdenia výskumne (za čo klobúk dolu). Do akej miery však môže byť objektívna kniha na túto tému, ak sú jej autormi zapálení vegánski aktivisti? Navyše by ma zaujímal napríklad ich postoj k desaťtisícom zvierat zabitých organizáciou PETA (ktorú v knihe taktiež dávajú za istý príklad).
Prehnaná emotivita. Už prvé vety knihy sa snažia navodiť dojem, že zvieratá sú týrané kde sa len dá, donekonečna omieľané vety o "zneužívaných trpiacich cítiacich bytostiach", opisovanie pracovníkov veľkochovov ako "mučiteľov, znásilňovačov a psychopatov" a už len fakt, že autori považujú domáceho maznáčika za týranie a zneužívanie zvierat je prinajmenšom úsmevný. Zrejme im unikajú veci ako adopcia zvierat z útulkov, psie hospice alebo dočasné opatery a hromada neziskoviek, ktoré sa tomuto zapálene venujú. Alebo ich vedome nechcú vidieť?
Príliš čiernobiely pohľad. Kým autori píšu, že "mäsožravci" vidia čiernobielo, oni sami robia to isté. Kniha pôsobí, akoby jedinou možnosťou na zmenu bolo zveganizovať celý svet a nechať všetky zvieratká voľne pobiehať prírodou. To však nikdy nebude možné. Minimálne z toho dôvodu, že existujú národy a kmene, pre ktoré je mäso v jedálničku, využívanie zvierat k pracovným účelom a výrobky z nich nutné k prežitiu. Skúste povedať členovi kmeňa žijúceho na Sibíri v pár desiatkach pod nulou, že sa musí zaobísť bez svojho soba, mäsa a kožuchu z neho. Áno, možno idem do extrémov, to isté však robia autori.
Sám nejem mäso a nepodporujem veľkochovy. Ľudia ako autori sú však podľa mňa jedna z príčin, prečo mnohí ešte stále odsudzujú vegánov.
Nebyť až fanatickej čiernobielej prehnane emotívnej rétoriky, kniha by mohla byť cenným materiálom o tom ako to funguje na veľkochovoch. Takto je to len ďalšia militantná obhajoba vegánstva, ktorá skôr ľudí odradí a znechutí, než inšpiruje .
Ani sa mi nechcelo veriť, že kniha má vyše 100 rokov. Láskavý, občas mierne uštipačný humor, mnoho zdanlivo banálnych, no vtipných situácií (nikdy som neveril, koľko problémov dokáže spôsobiť obyčajná zubná kefka) a aj s tými foxteriérmi sa s autorom zhodnem (sú to hajzlíci).
Boli časy, kedy som motivačné knihy hltal po kvantách. Prečítal som aj túto, bol to predsa jeden z "to read" titulov.
Roky ale ubehli a zistil som, že kniha vlastne nie je ničím zaujímavá, propaguje toľkokrát omieľaný "americký sen" o finančnej nezávislosti a je odporúčanou literatúrou hádam každej pyramídy, ktorá profituje na ľudskej naivite a hlúposti - ak sa predsa mohol stať úspešným a bohatým Robert K. , dokáže to každý, však?
Z nostalgie dávam dve hviezdičky. Inak sa mi vybavili tie zástupy frustrovaných bežných ľudí, ktorí si myslia, že prečítanie jednej knihy im zmení život a autora, ktorý už má zrejme už len zo samotnej knihy také zisky, že sa nad nimi môže iba pousmiať.
Mnohí mi túto knihu odporúčali, z každej strany som na ňu počul chválu a "prečítaj si Malého princa".
Prvýkrát som ju videl ešte ako decko u kamaráta v izbe, trvalo roky, kým som sa ju konečne rozhodol prečítať...a o nič som neprišiel.
Nikdy nepochopím fascináciu mnohých ľudí touto knihou (ale to ani sériou Fifty Shades). Mám rád kvalitnú literatúru a dám na dobrý knižný tip, toto ma však ubíjalo. Ak si budem chcieť pohladiť ubolenú dušičku, prečítam si básničky od Honzu Volfa. Ak sa budem chcieť pokochať krásou života a hľadať zmysel, vypadnem do hôr.
Táto kniha na mňa aj napriek veľkému menu autora pôsobila neskutočne naivne. Holt budem z tých, ktorí pri nej nenaskočia na hype train. Jeden z dôvodov, prečo je tak obľúbená je podľa mňa aj ten, že si človek povie "aha, to je známe, to je Malý princ" a už podvedome očakáva aká bude kniha úžasná. Pre mňa je to však niečo, čo by som síce kľudne prečítal deťom na dobrú noc no rozhodne netvrdil, že mi to zmenilo život.
Môj pomyselný vstup do potterovského sveta, s výnimkou poslednej knihy som prečítal každú (niektoré dokonca viackrát). Ešte v začiatkoch som netrpezlivo čakal na každú knihu a rástol som spolu s hrdinami.
Hoci dnes viac fandím Tolkienovi, ktorému Rowling nesiaha ani po členky, potterovská sága proste bola súčasťou môjho detstva.
Narozdiel od novších dielov je Kameň mudrcov ešte detsky naivný a nevinný. V porovnaní s okliešteným filmom však omnoho bohatší. Čitateľ pomaly a postupne objavuje čarodejnícky svet, jeho pravidlá a zákony.
Prvý "nepoviedkový" Zaklínač. Čítal sa mi krásne plynulo.
Dej sa sústredí predovšetkým na Ciri, o ktorú sa zaujíma viacero ľudí, každý zo svojich (nie vždy košer) dôvodov. Sledujeme jej tréning, ako zaklínačský, tak magický. Niektoré momenty ma až zahriali pri srdci, pri iných som sa dobre bavil a mali ten správne sarkastický nádych (tým si autor získal moju pozornosť.
Zaujalo prelínanie prítomného deja a pasáží z minulosti.
Kniha ale sleduje aj dejovú líniu Geralta, Triss a Yennefer. Z Marigolda som mal a stále mám zmiešané pocity a občas som nevedel, čo si o ňom myslieť.
Niektoré vedľajšie postavy som už poznal z predošlých dvoch poviedkových dielov, tu a tam sa v knihe mihol odkaz na niektorú z nich (napr. Essi).
Musím ale dať hviezdu dolu za politické pasáže. Chápem, že boli potrebné pre dokreslenie deja, ale neboli dvakrát záživné.
Desivá a svojim spôsobom znepokojujúca kniha. Všadeprítomný Oz Veuiký a Stuašuivý, temné tajomstvá ožívajúce aj po rokoch a sily, z ktorých vplyvu nie je možné sa vymaniť - ak vás raz chytia (skôr či neskôr) skončili ste a jediné, čo môžete urobiť, je povedať o ich existencii ďalšej obeti...a kruh pokračuje donekonečna.
Pre mňa jedna z tých kníh, ktoré si prečítate raz a nikdy viac. Rozbehlo sa to hlavne cca v poslednej tretine
Po pozretí dvoch filmových adaptácií Carrie (a zdesení pri zistení, že ich je omnoho viac) som sa konečne dokopal ku knižnej predlohe.
Kniha bola znepokojujúca už od začiatku. Mladé dievča vychovávané fanaticky veriacou matkou, z ktorého si všetci robia srandu v sebe objaví telekinetické schopnosti. Brutálny finálny žart od jej spolužiakov, ktorému predchádzal zdanlivý pocit, že aj ona môže byť obľúbená, v nej tieto schopnosti zosilní a odsúdi k zániku celé mesto.
Z poslednej časti knihy, už po maturitnom plese, priam cítiť stiesnenosť a "mesto duchov". Ako píše sám autor, mesto "už nebolo."
Zaujal formát knihy, v ktorom sa samotný príbeh striedal s výstrižkami z novín, správami zo súdu a úryvkami z (fiktívnych) kníh o danej udalosti.
Bolo vidieť, že knihu písala žena. Čítal som viacero kníh od japonských autorov, no toto bolo proste... iné.
Príbeh dvoch ľudí, osamelej tridsiatničky a jej starnúceho učiteľa.
Neviem, či by som to, čo sa medzi nimi dialo nazval vzťahom, platonickou láskou alebo vôbec nejako, každopádne bolo veľmi zaujímavé to sledovať. Navyše, pri opise japonskej kuchyne som častokrát začal byť pri čítaní hladný.
Nerozumiem však tomu, prečo bola kniha preložená do češtiny ako Podivné počasí v Tokiu, hoci preklad z japončiny do češtiny je Aktovka pana učitele.
Zatiaľ najlepšia časť zaklínačskej ságy. Dej ubiehal rýchlo a svižne aj napriek striedaniu viacerých línií. Zaujala napríklad pasáž, kedy bol dej opisovaný vo forme legendy rozprávanej deťom potulným rozprávačom Pohvizdom.
Každý v tomto dieli rieši niečo iné.
Geralt sa ponáhľa zachrániť "Ciri" netušiac, že tá je v skutočnosti niekde úplne inde. Spoločnosť mu robí svojská, ale vtipná skupinka. Ukecaný básnik Marigold, až príliš ľudský vyšši upír Regis (jedna z mojich najobľúbenejších postáv), lukostrelec Milwa vychovávaná dryádami a Nilfgaarďan, ktorý nie je Nilfgaarďan Cahir.
Ciri si užíva pubertu po svojom - rabovaním so skupinou pubertálnych rebelov a vzťahom s jednou z členiek skupiny. Nevidel som Dryads of Brooklyn (AKA netflixovské spracovanie Witchera), takže nechcem vedieť, ako s ich vzťahom naložili scenáristi a bohvie, čo na to Sapkowski. Teda okrem toho, že do role Mistle úplne zbytočne obsadili černošku, pretože prečo by mal Netflix rešpektovať nejaký lore s presne definovanými postavami, že.
Čarodejnice sa po masakri na Thanedde snažia opäť ovládnuť svet, tentokrát založením "apolitickej" lóže. Samozrejme nechýbali politické pasáže, tu však boli v pohode. Najnormálnejšia z celého tohto dámskeho klubu mi príde Yennefer.
Potešil návrat trpaslíkov. Namiesto Yarpena Zigrina tu tentokrát máme svojského altruistu Zoltana Chivaya, ktorému sekunduje Feldmaršálek Duda so slovníkom dlaždiča, a jeho partu. Klobúk dolu pred českým prekladateľom, na trpaslíckych pasážach som sa nasmial.
Záverečná scéna s pafovaním Geralta z Rivie na Geralta z Rivie (tentokrát už oficiálne) kráľovnou s vyrazenými prednými zubmi je už len príjemným zakončením celej časti.
Politickými pasážami v predošlom dieli som sa musel prehrýzť a hoci mám zaklínačskú ságu rád, bolo to utrpenie.
Tu som si ako na potvoru politiky užil až - až.
Čarodejníci kujúci pikle a sledujúci svoje vlastné záujmy. Elfskí rebeli, ktorí sa pred ničím nezastavia. Vzbury. Dusivá atmosféra blížiacej sa vojny prítomná už od prvých stránok knihy.
A do toho všetkého chudák Ciri, ktorá je pre iných iba objekt slúžiaci k dosiahnutiu ich vlastných cieľov, pričom sa sama cíti opustená a zradená.
Kniha ubiehala, poriadny spád však nabrala až v posledných dvoch kapitolách. Beznádej Ciri plahočiacej sa púšťou sa dala krájať a bola popísaná naozaj vierohodne.
Ako z filmov, tak z kníh o HP je Väzeň z Azkabanu môj najobľúbenejší. Nie je tak nevinný ako predošlé dva diely, do rozprávkového sveta sa pomaly a nenápadne začína vkrádať temnota.
Kniha je oproti filmu omnoho bohatšia, viacero vecí je tu vysvetlených.
Mám rád knihy, atmosféru kníhkupectiev a japonskú literatúru. Kniha navyše je v Japonsku bestsellerom, tak som jej dal šancu.
Sklamala. Ak máte chuť odložiť knihu ani nie v štvrtine, niečo nie je v poriadku.
Hlavný hrdina je nudný mierne natvrdlý emočne plochý podivín, ktorého som občas mal chuť prefackať. Situáciu mu neuľahčuje ani jeho otravná spolužiačka. Ešte len nedávno mu umrel dedo, ona však už až fanaticky rieši jeho školskú dochádzku a neprítomnosť na vyučovaní. Trúchlenie sa asi v Japonsku nenosí.
Kocúr tiež nie je žiadna trieda, namiesto povestného mačacieho mámpičizmu vyznieva ako suchý pseudointelektuál. Z hlavnej dvojky mi bol paradoxne sympatickejší ten kocúr a to mačky nemám rád.
Dialógy pôsobia neprirodzene až zvláštne. Akoby ich písal autista, ktorý nevie, ako komunikujú normálni bežní ľudia.
Správanie postáv občas pôsobí kŕčovito a divne. Sám Rintaró sa buď správa ako natvrdlý idiot s emočnou inteligenciou kameňa (vo vzťahu k Juzuki) alebo prehnane dospelo (v dialógoch s "protivníkmi").
Autorov štýl mi taktiež úplne nesedel, pôsobil sterilne a strojovo a nemohol som si naň úplne zvyknúť.
Pozitívum bolo niekoľko myšlienok, ktoré pomohli sa zamyslieť nad tým, ako to vlastne máme so svojim vzťahom ku knihám. Posledná kapitola taktiež zahriala.
Rozumiem však tomu, že v krajine, kde podľa štatistík žije cca milión hikikomori (a kde je to celospoločenským fenoménom) a jej mentalita je v mnohom odlišná od našej táto kniha trhá rekordy.