Skjaninka komentáře u knih

"Lidé přicházejí k řece se sítěmi, aby lovili brambory, a stráže jim v tom zabraňují. Lidé přijíždějí ve starých rachotách, aby si vzali něco z pohozených pomerančů, ale pomeranče jsou již polity petrolejem. A lidé stojí na břehu a dívají se, jak plavou brambory po vodě; poslouchají, jak kvičí vepři, které muži zapichují v příkopu a pak polévají vápnem; dívají se, jak se hory pomerančů rozbředají v hnilobný sliz - a v očích hladovějících roste hněv. Hrozny hněvu se nalévají v duších lidu - a těžknou, těžknou k vinobraní...

...."vinobranie" Steinbeckovho hrozna bolo trpké. Trpkejšie každou otočenou stránkou, trpkejšie každou prečítanou vetou. Rodina Toma Joada a jej cesta za vidinou lepšieho sveta. Čitateľ vidí naivitu zo strany hľadajúcich a predsa s nimi súcití a praje si aby došli k vytúženému, ale zdravý rozum velí a vidí pravdu. Pravdu zdrvujúcu tak, že koniec je vykúpením. Aj keď....nádej je...Steinbeck ju máličko nechá tlieť v nás...obyčajných čitateľoch. Klobúk dole a rozhodne 5/5

13 30.10.2014

Ach Zola. Tak ako nemám rada tvoju Nanu, tak obdivujem strhujúceho Zabijáka. Zabijáka, ktorý driemal v mojej čítačke možno viac než rok. Bol tam len z dôvodu krajnej núdze, ktorá vďaka bohu nastala. Aká som bola hlúpa, že som tak dlho prehliadala tento skvost. A preto vy, ktorí ste tiež nepodľahli zvodnej Nane, dajte šancu práve tejto Zolovej knihe a verte, že jeho reputácia vo vašich očiach značne stúpne.
Čo sa týka samotných postáv, snáď nemusím ani písať, že ich vykreslenie a ich uveriteľnosť je na veľmi vysokej úrovni. To, ako nás Zola sprevádza ich životom a osudom je nielen strhujúce, ale pôsobí na čitateľa určitým výstražným dojmom. Výstražným v zmysle toho, ako hlboko je schopný človek klesnúť, stratiť svoju dôstojnosť a nakoniec zaniknúť tým najúbohejším spôsobom.

"...Ale zato ona, Gervaisa, se změnila, uvědomila si, jak od té doby sešla. Nestojí už tam dole, s tváří obrácenou k nebi, spokojená a sebevědomá, s kuráží do života a vybírající si nejkrásnější byt. Je teď v podstřeší, v koutě pro největší chudáky, v zavšivené díře, kam nikdy nezasvitne slunce..."

4,5/5

Toto nie je žiadne piánko. Toto je jedna z najsmutnejších skladieb, ktorú si môžete prečítať. Osud Szpilmana, trošku mu naklonený a predsa neľahký. Keď som čítala zážitky, nie raz som sa pozastavila nad myšlienkou, že mal z pekla šťastie, a niekto tam hore, držal nad ním ochrannú ruku, alebo niečo podobné, čo presne nedokážem pomenovať. Ale tak nejak sa to hovorí.
Zverstvá, ktoré páchali Hitlerovi muži, sú v každej knihe, ktorá to popisuje, rovnako odporné, a mňa zaráža jediné, kde sa im to v tých hlavách bralo, aby neustále vymýšľali hroznejšie a hroznejšie spôsoby ako skántriť všetko židovské?
Szpilmanova kniha dáva nádej. Nádej v dobe beznádejnej, a preto je silnejšia.
Pustite si k tomu niečo od Chopina, a atmosféra k čítaniu bude dokonalá. 4/5

13 10.11.2013

Skvelý Čapkov antiutopistický román s večnou pravdou, že ľudia musia veriť v samých seba a všetkého veľa len škodí.
"Každej to myslí náramně dobře s lidstvem, ale s jedním každým člověkem, to ne. Tebe zabiju, ale lidstvo spasím. A to nejni dobře, velebnosti. Svět bude zlej, pokud nezačnou lidi věřit v lidi."

Pre mňa jedno z najlepších diel Karla Čapka, ktoré si zaslúži plných 5 hviezdičiek pre svoje veľké posolstvo a krásny jazyk, akým je napísané.

13 08.06.2013

" Ne - nakonec se ukázalo, že s Gatsbym je všechno v pořádku, muj zájem o dětinské smutky a krátkodeché radosti lidí byl dočasne zastíněn vším, čeho se Gatsby stal kořistí, tím dusivým prachem, který vířil za jeho sny."

Velký Gatsby vo mne evokoval predpoklad, že jeho veľkosť bude v mojich očiach malosťou. Že proste klasika, ktorá bola mojim restom a chcela som ju prečítať, nebude ničím zaujímavá a proste ma nenadchne. Tento Fitzgeraldov Gatsby ležal v mojej poličke, neotvorený, ešte ani prelistovaný, úplne nový, ako keby to bolo dielo, ktoré aktuálne vyšlo v novinkách. Stránky voňali novotou, ešte mali tendenciu ostať spojené a nechceli sa otvoriť. Pri prvých pokusoch praskalo lepidlo a nútilo ma knihu opakovane zatvárať....až raz....jeden večer sa to zlomilo...
... a vtedy sa Gatsby stál "láskou" môjho života. Bola som schopná zhltnúť tých neveľa strán za jeden večer.....a vtedy som pochopila, že toto je jedna z kníh, na ktorú sa stačí už len pozrieť a vyvolá spomienku, ktorá hovorí, že takého Gatsbyho by som raz v živote možno chcela stretnúť. Ale len ako človeka, ktorého možno obdivovať pre jeho veľkosť. Pre jeho oprávnenú, bezprostrednú veľkosť, ktorú si ani on sám neuvedomuje.....a vzhľadom k tak nízkemu hodnoteniu od hodnotiacich čitateľov, si dovolím tvrdiť, že veľkosť Gatsbyho si neuvedomujú viacerí, čo ho čítali. Ale je tam....tam medzi riadkami sa dá nájsť....možno nie na prvý pohľad, či prečítanie....možno nie každý tú skrytú pointu a veľkoleposť nájde....ale kto sa o to pokúsi, kto to uvidí, ten o jeho veľkosti už nikdy pochybovať nebude.... 4,5/5

12 09.01.2015

"Pan učitel říká, že položit život pro víru je nádherná věc, a táta říká, že položit život pro Irsko je nádherná věc, a mě by zajímalo, jestli je na světě někdo, kdo si přeje, abychom zůstali naživu."

Veľmi dobre napísané, tá ťažoba života dopadá na čitateľa neskutočným spôsobom.
Hlavne otec Malachy, teba by bolo potrebné roztrhnúť na dve polovice, ty si bol príčinou toľkého utrpenia vo vlastnej rodine. Že to vôbec dokázal dopustiť.
Len smútok, bolesť, utrpenie, smrť, špina, hlad a aj napriek tomu neutíchajúca chuť žiť. V toľkom utrpení sa našla vôľa a nádej a práve vďaka nej to Frank nevzdal a mohol napísať túto knihu. Bolo mi cťou ju prečítať.

4,5/5

11 17.10.2021

Werfel Bernadettu skutočne poctil. Bolo to dokonalé. Neskutočne napísané, oslavné, s úctou, pokorou, zbožnosťou. Nádherná kniha.
Ako ateista som bola okúzlená tou malou bytosťou, ktorá verila aj napriek všetkému a všetkým, ktorá bola sama sebou, so svojou vierou, tak nezištne, čisto, že čitateľ bez ohľadu na vyznanie, musel uveriť. Aspoň jej.

„Snadněji lze lidstvo zmást než přesvědčit,“

5/5

11 10.03.2021

"Měli jsme v sobě žár a nadšení upřímně jsme věřili v hrdinství, ztracené pře a dokonalost - ve všechny tyhle cenné, křehké a ohrožené věci. Občas jsme za ně položili život. A za jiné, které jsme ani neuměli pojmenovat, taky…”

Jediná veta stačí k tomu, aby zhruba povedala to, o čom je posledný kabriolet. Je o priateľstve, láske, snení, radosti, smútku a ešte spúste iných vecí, ale predovšetkým je o živote. O živote piatich priateľov.
Tento komentár píšem až po nejakej dobe od prečtania a tak mi v mysli na ňu vyvstáva viac toho smutného, než niečo veselé. Je to akési melancholicky nostalgické spomínanie na to, že niekedy to proste nie je podľa našich predstáv, že nie všetky sny sa plnia, práve naopak. Splnený sen je vzácnosť, splnené predsavzatia sú úspech, pretože pravdou je to, čo hovorí jedno staré príslovie: "človek mieni, pán Boh mení".
A zelený Packard, ten posledný kabriolet, ostal naozaj posledným symbolom toho, že toto všetko sa stalo. Vždy ostane nejaký svedok......

"Určitě to takhle nějak bylo - je to zvláštní, jak některé věci na tomto světě jsou jasné i beze slov. "

4/5

11 16.05.2014

Nikdy som si nemyslela, že raz napíšem toto: Bola to nuda! Kapitoly s Ušikawom ma dokonale uspávali. Ani Tengo, či Aomame ma ničím nenadchli. Ich príbeh končí akosi prázdne, a ostatné postavy sa stratili niekde na konci cesty s otazníkmi, ktorých je aj na môj vkus priveľa. A popri tom je v hrubých rysoch ten príbeh dobrý, ale škoda, že ho Murakami nedotiahol do lepšieho konca. Chcelo by to menej zbytočných slov a viac odpovedí na nezodpovedané otázky, milý Haruki. 3/5

11 08.01.2014

Výnimočná kniha a pozoruhodný príbeh napísaný ešte pozoruhodnejším štýlom. Sienkiewiczova Nobelova cena je plne zaslúžená, o tom ani pochýb.
Quo Vadis? Otázka, ktorá núti k zamysleniu. Nie len o vlastnej ceste, ale o ceste každého z nás.
Dej odohrávajúci sa v starovekom Ríme za vlády krutého a nechutného Nerona, v období keď sa začalo šíriť kresťanstvo. Kniha odhaľuje lásku Lygie a Vinicia, ktorá je autorom vykreslená, takmer do dokonalej podoby. Cesta tejto lásky kráča cez neľahký osud, v ústrety dovolávajúcej sa spravodlivosti u nového kresťanského Boha. Krutý vládca Neron, obviní kresťanov z toho, že oni zapálili Rím a to mu umožňuje usporiadať tyranské hry, v ktorých vyznávačov tejto novej viery mučí a zabíja. Scény, ktoré sa odohrávali v amfiteátroch a ktoré Sienkiewicz dokázal veľmi presvedčivo podať, naháňajú husiu kožu a nedovoľujú ani v najmenšom prijať skutočnosť, že niečo tak nespravodlivé a neľudské sa skutočne stalo.
Ja, ako zarytý ateista, som doslova hltala každé slovo, každú vetu a celé dielo, ktorého hlavnou témou je viera a kresťanstvo. Chilónove odpustenie a jeho krst vo mne zanechal veľmi silný dojem.
Quo Vadis je pre mňa nie len cesta lásky, ale aj cesta pravdy a odpustenia.

11 08.06.2013

"Oslněnýma očima jsem se zahleděl k nebi, k tomu šedivému, nekonečnému nebi nějakého pomateného boha, který vymyslel život a umírání, aby se pobavil."

Jedna z mnoha výstižných viet, ktorými je Remarqueova kniha priam pretkaná a núti nás zamyslieť sa nad tým, čo je to pravé a cenné na ceste života až k umieraniu. A áno, Traja kamaráti sú odpoveďou na túto banálnu a predsa zložitú otázku nášho bytia. Vznešených a nezaplatiteľných vecí nie je mnoho, ale priateľstvo a láska sa právom radí medzi to najkrajšie, čo nás v živote môže stretnúť. V pomerne veľa knihách sa o nich píše, ale len máloktorá zachytí podobu priateľstva a lásky v jej pravej podstate a tak dokonalej podobe, ako sa to podarilo Remarqueovi v jeho Troch kamarátoch.

„Je to můj přitel,“ řekl jsem dívce, „Kamarád z války. Jediný člověk, co znám, který si z velkého neštěstí udělal malé štěstí. Neví už, co se životem, a proto se
jednoduše raduje, že ještě žije.“

Ďalšou vynikajúcou stránkou knihy je zachytenie života v povojnovom Nemecku a jeho dopad na životy vtedajších ľudí. A tak isto aj traja kamaráti, Robby, Gottfried a Otto sú poznačení tým, čo prežili počas vojny a možno aj vďaka tomu bolo ich priateľstvo silné a utužené nie práve peknými spomienkami.

Traja kamaráti je kniha, ktorú odporúčam každému. Je to príbeh, silný príbeh, s posolstvom pre každého z nás, so zmyslom, ktorý sa nikdy nestratí, pretože pravé a verné priateľstvo, na aké poukazuje Remarque, zažije len málokto z nás, ale každý kto si o ňom prečíta, bude viedieť, že niekde existuje...

11 08.06.2013

K tomuto niet čo dodať. Všetko podstatné už bolo napísané v názoroch pod tým mojim. Dokonalé dielko, ktoré v krátkych poviedkach vystihuje podstatu ľudstva a hlavne núti zamyslieť sa nad ním.
Niektoré poviedky boli zaujímavé, iné menej, ale z celkového pohľadu je Bradburyho Marťanská kronika knihou, ktorú môžete čítať stále dokola a bude trvať asi veľmi dlho, kým omrzí. Ak vôbec niekedy...

11 08.06.2013

Detstvo, spomienky, priateľstvá, prvá láska a nádherná príroda. Príjemné pohladenie v čase, keď nám leto akosi neprichádza. S knihou máte chuť cítiť tymián a vrátiť sa do čias bezstarostnosti vlastného detstva. Je to nenásilné, úsmevné a veľmi pohodové čítanie, ktoré určite nikoho neurazí. Občas dokáže vykúzliť úsmev, občas dokáže dojať a už navždy sa pri zmienke o tymiáne vynorí vo vašej mysli.

"Byla to vuně neznáma, vuně temná a hutná, která mi prostoupila hlavu a pronikla až do srdce. Byl to tymián, ktorý roste v hrubém písku garrigue. Těch několik trsu mi sestoupilo vstříc, aby malému školákovi zvěstovalo, jak mu v budoucnu bude vonět Vergilius."

11 08.06.2013

Tak toto bolo dychberúce.
Dej odohrávajúci sa v parnom lete v tom najhnusnejšom období socializmu, kde spravodlivosť či pravda bolo sprosté slovo, kde sloboda bola na hony vzdialenou predstavou a človek samotný len bezvýznamný článok pochybného systému.

"Člověk musí zapomínat, aby mohl dožít ten svůj jeden malý život"

A viete čo je na tejto knihe najkrajšie? To, ako Salivarová nahustila ubohost systému do perfektne napísaného príbehu, ktorý je formou, štýlom i obsahom skutočne nevšedný. Jej humor, jej hra s jazykom, to bolo niečo úžasné.

"Na ulici jsem se od ní odlepila jako kladný pól od kladného a klusala jsem jako k poště, žádná tím směrem není, prchala jsem před tou vidinou, před tím strašidlem, před tím zlým duchem, zjevením, před tou sůvou, upírem, houkadlem, polednicí, čtvrtodenní zimnicí, klusala jsem, pelášila, až jsem se patama kopala do zadku."

"Hugáč dodržel slovo a přinesl pugét karafiátů, sotva jsem ho unesla. Na náměstí Krasnoarmejců zmizel jeden cíp květinové rudé hvězdy."

Nezabudnuteľná! 5/5

10 25.06.2024

Dlho očakávaná záverečná kniha trilógie Šikmý kostel. Aby som si čítanie tejto knihy mohla naplno vychutnať, rozhodla som sa pred jej otvorením znova prečítať aj predchádzajúce knihy. Dá sa povedať, že celý Máj roku 2024 som venovala dielu Karin Lednickej. A dá sa povedať aj to, že to bol krásny čitateľský zážitok.

Kronika nie len strateného mesta, ale aj úžasných osudov niekoľkých generácií. Kronika o neľahkej dobe, ktorá viac brala ako dávala.

Autorka zavŕšila príbeh odohrávajúci sa 67 rokov. A v tomto príbehu bolo veľmi veľa zmarených snov, túžob aj prianí. Život bol tvrdý a neúprosný. A aj napriek tomu u niektorých postáv došiel k spokojnosti.

"Když sám sobě položil otázku, jestli je šťastný, odpověděl si, že je spokojený. To je víc, uvažoval dál. Štěstí je pokaždé jenom na chvilku. To, co mám teď, může být nafurt."

Netreba viac dodávať. Toto dielo je v každom prípade skvostné.

Na záver by som si sem odložila týchto pár slov:
"...tehdy s naprostou nezlomností pochopila, že život je dobrý. Že je dobrý, i když se v něm občas dějí nedobré věci..."

10 01.06.2024

Doerrove "světla" ma oslnili, ale Grace ma zasiahla oveľa viac. A práve preto nechápem to nízke hodnotenie.
Od úplného začiatku som bola neskutočne pohltená príbehom i atmosférou. Tak strašne som prežívala Winklerov osud, že i v čase keď som knihu nečítala musela som nad ňou premýšľať.
Pre mňa nezabudnuteľná...a není to o Grace, je to príbeh Winklera.

"Pokaždé když Winkler odcházel pěšinkou vlhkou rosou kolem ohrad a do hotelu, cítil že se v čase nepohybuje dopředu ani dozadu, jen neustále zažívá různé variace téhož dne."

5/5

"Víra v budoucnost - to je pochybná ctnost, nemyslíš?"

Občas je umenie nájsť samých seba a nestratiť sa vo vlastnej identite....občas má každý pocit, že taký domov na konci sveta je domovom, ktorý hľadá a často nenachádza.....a jeden taký domov je aj v Cunninghamovej knihe. Domov Clair, Bobyho a Jonathana....alebo lepšie povedané, snaha o domov, netradičný a možno aj fungujúci....Cunningham to vystihol perfektne. A vďaka otvorenému koncu je dojem z celej knihy a z osudu hlavných postáv ešte silnejší.... 5/5

10 23.01.2015

Dostojevskij, ty si kúzelník. Raskolnikovy som na chvíľu, naozaj len na malú chvíľočku, chcela ten jeho trest, tak trochu odpustiť. Ale....vo svete, v tom spravodlivom, aj v tom Dostojevskom, je predsa každý zločinec, po zásluhe potrestaný. A tak to má byť. Ale len pre tú malú chvíľku, či už slabosti, alebo dokonalosti Dostojevského umenia, nejde nepovažovať samotného autora za génia. Ukážte mi väčšieho a ja vám budem vďačná.....5/5

"Kde jenom, přemítal vzdalující se Raskolnikov, kde jenom jsem to četl, jak jeden k smrti odsouzený hodinu před smrtí říká nebo uvažuje, že kdyby musel žít někde vysoko na skále a na tak maličké plošce, že by tam nebylo víc místa než pro dvě chodidla, a kolem jen propast, moře, věčná tma, věčná samota a věčná bouře, že i kdyby tak, na té pídi země, měl stát celý život, tisíc let, celou věčnost, raději by tak žil, než teď umíral! Jen žít, žít, žít! Žít jakkoli, ale žít...! Jaká pravda! Bože, jaká pravda!"

10 01.09.2014

Stane sa vám občas, že pri čítaní dostanete facku? Facku formou šoku, či sme náhodou nezaspali a v deji sa strhlo niečo tak neočákavané, že si to človek musel prečítať minimálne dvakrát. To sa podarilo Camusovi, pretože konanie Mersaulta mi presne takú facku dalo. Hneď na to som začala uvažovať o strohosti celého deja a o príliš rýchlom slede udalostí. A stále som si v duchu hovorila, prečo to ten Camus robí? Prečo nedá tomu čitateľovi vydýchnuť a len tvrdo predvádza Mersaultovu chladnosť. A až na konci som si uvedomila, že práve preto, ako nám ten príbeh podsunul, ho robí takým akým je. Chladný, surový, ako hrdina sám. Ostal cudzincom až do úplneho konca. 3,5/5

10 19.05.2014

V Japonsku, keď stratíte tvár, stratíte akúkoľvek hodnotu samého seba, stratíte svoj život, stratíte všetko. Abého román o tvári toho druhého, je akýmsi podobnestvom skutočnej straty tváre hlavnej postavy, vedca, ktorý chce svoju znetvorenú tvár nahradiť dokonalou maskou. Teraz si predstavte sami seba v podobnej situácii. Mať možnosť vytvoriť si tvár podľa vlastných predstáv. A predstavte si, že sa vám to podarí. Aký život príde?
"Čím je člověk nedokonalejší, tím přísnějším kritikem má tendence se stát."
Abé perfektne vystihol to, čo by sa mohlo v takom prípade stať. Myšlienkové pochody a celá psychológia hlavnej postavy je bravúrne premyslená, celé dielo ohromí a prekvapí svojou prepracovanosťou a tým, ako je v ňom vystihnutý jeden osud obyčajného vedca. Však každý z nás raz môže stratiť tvár, aj keď sa nemusí jednať o doslovné znenie tohoto slovného spojenia. A preto nie je na škodu, len tak sa zamyslieť, čo by sme v takom prípade robili.

"Člověk, kerý má právo soudit, má současně i povinnost vyslechnout výpověď obžalovaného." 4,5/5

10 03.03.2014