Slavomír53
komentáře u knih
Souboj bez vítěze
Jan Lakosil
Naozaj výnimočná kniha. Pre zaujatie možného čitateľa parafrázujem pár slov:
1. Nemecké tanky PzKpfw I a PzKpfw II boli schopné pri paľbe na objekty čs. opevnenia nanajvýš poškodiť zbraň, vedúcu zo strieľne objektu paľbu (s. 287). Ako je známe, tieto dva druhy tanku tvorili ≈ 95 % všetkých nemeckých tankov určených proti ČSR.
2. Zatiaľ čo proti ťažkému opevneniu či delostreleckým tvrdziam by nemecké delostrelectvo valne nasadzované nebolo bývalo, jeho hlavným cieľom by boli bývali objekty čs. ľahkého opevnenia. Nemecké húfnice (kalibru 88, 105, 155 mm) boli schopné zo vzdialenosti niekoľkých stoviek metrov čelné steny niektorých objektov prerážať. Ľahké nemecké delá (pechotné a protitankové) mohli uškodiť objektom čs. opevnenia jedine v prípade priameho zásahu strieľne, či z nej trčiacej hlavne zbrane. Strana 281.
3. Útok zo severu, vo všeobecnom smere Krnov–Olomouc, mal byť vedený cez, pre tanky ťažko priechodný, terén Jeseníkov, čoho si bolo nemecké velenie dobre vedomé, a úporne hľadalo pomocnú barličku. Slabinu našlo v plytkej línii ľahkých opevnení v oblasti Bruntálska. Bola vypracovaná operácia Freudenthal (Bruntál po nemecky) – zakladala sa na nemeckom výsadku tesne v tyle čs. pevnostnej línie, za pomoci miestnych oddielov Freikorpsu a za súčinnosti s hlavným útokom zo severu. Uskutočnenie tejto operácie (cvičenia) v mierových podmienkach (po obsadení pohraničia) a výpovede zúčastnených nemeckých vojakov svedčia o tom, že by táto operácia bola bývala skončila nemeckým neúspechom (prerozprávané zo strán 158 – 193), čo potvrdzuje i výrok Wilhelma Canarisa, vedúceho vojenskej spravodajskej služby, po tomto cvičení: „Za vojny by sa nebola táto akcia podarila. Bolo to divadlo.“ (citované z KOKOŠKA, Jaroslav: Plán „Grün“, s. 190: https://www.databazeknih.cz/knihy/plan-grun-154546).
Elita armády: Československá vojenská generalita 1918 – 1992
Alex Maskalík
O knihe som sa dozvedel vďaka výdatnému reklamnému ťaženiu. Na takýto druh knihy v slovenčine nie je čitateľ zvyknutý, a o to väčšmi je takýto vedecký počin milým prekvapením. Kniha sa týka prvej Československej republiky: venuje sa vojsku a okrajovo i politike (ktorá na vojsko vplývala) zo slovenského (!) hľadiska. Samozrejmosťou je zoznam všetkých čs. generálov spolu s opisom ich života a služby, ale tiež mnohé stránky prvorepublikového vojska, ktoré zostávali dlhodobo nerozoberané a prehliadané. Masaryk, a neskôr i Beneš, si pestovali kult osobnosti, a obaja „svojimi zásahmi do politiky výraznou mierou menili podstatu nimi ostentatívne deklarovanej demokracie v autokraciu.“ (strana 13) Takéto zriadenie, a tobôž to po februári 1948, neprialo nestrannému skúmaniu čs. vojska. Opisy jednotlivých generálov sa dajú čítať postupne, mnohé vynechať, no úvodné a záverečné strany by som odporúčal každému, kto sa zaujíma o predmetné obdobie.
Môj starký nebol z politických dôvodov 13 rokov povýšený, a tak sa do tejto knihy nedostal: do výslužby odchádzal ako plukovník. :)
Dvanáct
Alexandr Alexandrovič Blok
V tomto diele je veľmi silný symbolizmus, ktorý bez poznania dejín (a ruštiny) môže čitateľovi neraz uniknúť. Blokovi 12 červenoarmejci sú vlastne 12 učeníci (apoštoli) nového náboženstva – o tomto symbole vie asi každý. No čo je v prekladoch takmer vždy prehliadané, to je posledný verš, a pritom tak veľavravný!
Впереди — Исус Христос.
Vpredu — Ježiš Kristus.
Hoc prekladatelia to často prehliadajú, v pôvodine (v ruštine) je Ježišovo meno napísané nesprávne (správne je Иисус Христос), čo bolo istotne Blokovým zámerom, pretože v tomto by omylom nepochybil. A ak je Kristovo meno napísané nesprávne, ide možno o symbol toho, že to nie je Kristus, ale antikrist(us), a tí dvanásti červenoarmejci sú jeho učeníci, teda nasledovníci antikristovi. To by zodpovedalo aj dobovému označeniu boľševikov zo strany ich odporcov.
Odstraňování bloků rodové linie - Rodologie
Valerij Vladimirovič Sineľnikov
Pôvodný názov znie „Dedičstvo predkov. Získanie sily Rodu“. Preklad názvu teda nie je dobrý. Ak niekoho rodopis zaujíma, dokáže si zvyknúť i na svojský spôsob výkladu, teda nie výklad priamo určený čitateľovi, ale výklad prostredníctvom akéhosi románu, v ktorom nový učiteľ vysvetľuje deťom v škole, ako si zostaviť vývod predkov (ľudovo, avšak nesprávne rodokmeň), ako čo v rodokmeni zaznačiť na papier a ako sa zbaviť ťažkostí predošlých pokolení. Človek si tiež uvedomí, ako je Rusko mnohoetnické. Takže kniha trocha sklamala, je to skôr pre deti, snáď s výnimkou toho odpútavania sa od starých dedených krívd.
Kto si chce zostaviť vývod predkov (všetci priami predkovia) či rodokmeň (predkovia po meči, teda syn-otec-dedo...), odporúčam slovenskú knihu Ako si zostaviť rodokmeň (https://www.databazeknih.cz/knihy/ako-si-zostavit-rodokmen-359576 )
Kto sa chce zbaviť dedených ťažkostí, odporúčam knihu Poselství našich předků a rodových linií v číslech https://www.databazeknih.cz/knihy/poselstvi-nasich-predku-a-rodovych-linii-v-cislech-507478
Vymývání mozků
Mark Solonin
Výborná kniha ruského historika + výborný preklad českého historika = veľdielo. Knihu preložil a poznámkami pod čiarou doplnil Jiří Fidler, naslovovzatý odborník na vojenské dejiny 20. storočia. O Stalinom pripravovanom ťažení na západ, ktoré malo byť zahájené v lete 1941. Nepopierateľné skutočnosti o Katyni (po ktorých sa môžu všetci popierači sovietskej účasti na vyhladzovaní schovať), o povojnovom skresľovaní skutočností, o vyslovených lžiach sovietskych i ruských historikov o druhej svetovej vojne. Mark Solonin spomína i Suvorova (pôvodom Ukrajinca), ktorý podobne ako on odhaľuje lži vo výklade dejín (ale na odbornej úrovni, nie ako „tajné“ či „odtajnené“ dejiny na slovenskom a českom trhu), a na rozdiel od Vladimíra Bešanova je tiež prekladaný a dostupný na našom trhu. Dovolím si knihu odporučiť každému, kto sa zaujíma o vojenské dejiny 20. storočia v európskom priestore. Kniha svojim prístupným jazykom nadchne aj neodborníka, ide o oddychové zmysluplné čítanie.
Co kdyby to dopadlo jinak?
* antologie
(SPOILER) Zaujímavý námet, nie vždy najlepšie spracovanie. Pre názornú ukážku vyberám prostredný rok, teda 1938. Žáner „čo keby“ je pomerne zložitý na spracovanie, vyžaduje si od pôvodcu poznanie veľmi veľmi širokého množstva prameňov a skutočností.
Jedenásťstránkový článok historika Jindřicha Dejmeka „Československo a jeho případná válka v roce 1938: Alternativa k přijetí velmocenské Mnichovské dohody na přelomu září a října 1938“ v tejto knihe z roku 2007 (dotlač 2008, 2011) od nakladateľstva Dokořán navodí u človeka dojem, že naše vyhliadky vo vojne boli beznádejné. Treba však niektoré v článku uvedené skutočnosti mierne poopraviť.
Tak napríklad na strane 99 (dotlač z 2008) po oznámení skutočnosti, že „sa prostredníctvom ultimáta prihlásilo o ,svoje požiadavky takisto Poľsko“, nasleduje „a na možnosť vojenského vystúpenia Poľska na strane nepriateľa republiky sa nikdy československá politika ani armáda nepripravovali“. Človek by si po prečítaní tohto myslel, že činiteľ „Poľsko“ mohol rozhodovať o bytí a nebytí Československa. V rozhovore pre časopis Obrana lidu sám čs. armádny generál Ludvík Krejčí po vojne hovoril, že hranicu s Poľskom nechali nechránenú, keďže dúfali, že v prípade poľského útoku na ČSR zasiahne proti Poľsku Sovietsky zväz, a i tak na tú hranicu už nebolo aké čs. jednotky poslať (na druhej strane, Poľsko nemalo pri čs. hraniciach okrem armádnej skupiny Sliezsko/Śląsk takisto nič).
Drobná nepresnosť sa vyskytuje na ďalšej strane (s. 100, dotlač z 2008), kde sa píše, že čs. sily mali celkovo k dispozícii „469 ľahkých tankov a ,tančíkov“ – v skutočnosti ich celkovo bolo 418. Ďalej v článku stojí, že čs. brannú moc „očakávala konfrontácia s armádou totalitnej veľmoci [totalitným Nemecko bolo, veľmocou sa však stávalo postupne, a roku 1938 ňou ešte nebolo] podporovanou jedným až dvoma ďalšími spojencami“ – o možnostiach „spojencov“, teda napr. Maďarska, si môžeme spraviť obraz podľa knihy Maďarská armáda 1919-1945 (https://www.databazeknih.cz/knihy/madarska-armada-1919-1945-98321 ).
Stále sme na strane 100 a citujem: „Podľa rôznych odhadov Nemecko ,skryto doplnilo už i tak vysoké stavy Wehrmachtu do konca septembra 1939 na zhruba 1,5 milióna mužov, z ktorých väčšina bola predurčená na útok na ČSR“ – človek nevie, ako presne má tomuto rozumieť. Áno, je pravda, že odhady hovoria o 1,5 milióna mužov Wehrmachtu nasadených v septembri 1939 proti Poľsku, no v spojitosti so septembrom predošlého roku? V spojitosti s vtedy už nejestvujúcou ČSR? Každopádne, mierový stav pozemných síl Nemecka v septembri 1938 bol 500 – 600 tisíc mužov, v prípade mobilizácie sa stav mohol navýšiť o 400 – 500 tisíc mužov, a teda najviac 1,1 milióna mužov celkovo. Proti ČSR bolo vyčlenených približne 600 tisíc mužov (časť síl musela držať nemeckú západnú hranicu, poľskú hranicu, Prusko...).
Ďalej čítame, že úderu sa malo zúčastniť ,,najmenej 1500 tankov“ – údaj by sa dal prijať ako možný, keby nechýbal odkaz na prameň či odbornú spisbu (odborná i náučná spisba bežne uvádza približne 1000 nemeckých tankov vyčlenených proti Československu, nie poldruha tisíca). V článku ďalej chýba doplňujúci údaj – porovnanie základných takticko-technických údajov (kaliber diel, ďalej skutočnosť, že veľké množstvo nasadených nemeckých tankov, PzKpfw I, malo namiesto dela dva guľomety...).
Týmto krátkym porovnávaním si môžeme lepšie predstaviť, nakoľko pravdepodobným sa javí záver, ku ktorému sa jeden článok danej antológie dopracuje.
Dejiny slovenského jazyka 1: Úvod a hláskoslovie
Ján Stanislav
Kniha, ktorá stojí za prečítanie. Jazyk a dejiny sú nerozlučne späté, takže Stanislavovo dielo o jazyku približuje naše dejiny. Dozvedáme sa o igrecoch (dnes igricoch), o období prechodu z g na h (noga, gáj, granica), o počiatkoch uhorského štátu, o starej slovenčine a staroslovenských pamiatkach a mnohom ďalšom. Výborne sa daná práca dopĺňa s treťou časťou tohto knižného radu (DSJ III).
Slovenské Kosovo - vojna v Európe
Sergej Chelemendik
Zaujímavá kniha. Pre mňa osobne hlavne ako prameň vypovedajúci o dobe svojho vzniku. Už sme dnes azda aj pozabudli, čo sa pretriasalo tak v politike ako i na verejnosti na začiatku tohto tisícročia. Zaujímavé sú aj časti z vojny v Juhoslávii, dumky o slovenskom slove skrivodlivosť, a koniec koncov i o samotnom slovensko-maďarskom súžití a možnej vojne. Som rád, že mnohé sa nesplnilo, ale je strašidelné, koľko sa toho z Chelemendikových predpovedí splnilo.
Štúr a Hurban
Pavol Parenička
O knihe som sa dozvedel vďaka jutubovému kanálu TV Matica. Naozaj príjemné dielko. Na školách sme sa učili o trojici Štúr – Hurban – Hodža, no úloha Hodžu bola od meruôsmych rokov mierne zveličovaná (nemôže za to Hodža). To písal vo svojom diele aj maďarský slovakista József Demmel (Panslávi v kaštieli). Takže táto kniha pána Pareničku sa venuje dvom najdôležitejším postavám našich dejín druhej polovice 19. storočia. Štúr pripravil pôdu pre povstanie (myšlienka), no vrchným veliteľom bol Hurban (čin). Dokonalá kniha.
24 hodín v starovekom Ríme
Philip Matyszak
O knihe som sa dozvedel skrz jutubový kanál Dejepis inak. Práve prehľadné spracovanie obyčajného (prostého) života v dávno zaniknutom štáte si vyžaduje dokonalé poznanie prameňov i neskoršej spisby, a pán Matyszak je očividne naslovovzatým odborníkom. Ocenil by som niečo podobné z Germánie či z prostredia ostrovných Keltov, ale aj Rimania stoja za to, keď to niekto pútavo podá.
Vpád maďarských boľševikov na Slovensko v roku 1919
Jozef Zimák
Takto vlastenecky písaná kniha by dnes azda nevyšla ani keby sa vojna opakovala. Raz darmo, naši Predkovia svoju dedovizeň bránili so zbraňou v ruke, a preto mali pre ňu len slová obdivu, a pôvodcovia tejto knihy zas nachádzajú pre ich boj, celkom oprávnene, iba slová chvály a uznania. Samozrejme sú v knihe citované rozkazy a telegramy, nejde o propagandistický letáčik. Opäť jedna z ťažko zohnateľných kníh.
Kniha pozostáva zo slovenských a českých odborných článkov, pamätí, fotografií a máp. Nasledujú tri citáty z knihy.
Celkové ztráty byly tudíž 207 důstojníků a 7305 vojínů, rovnaly se tedy asi 12 % celkového početního stavu.
Věrně druh k druhu se přimkli, Slováci a Česi, dělníci a rolníci, úředníci a lékaři, inženýři, svorně hájili toho, co s tolika oběťmi vybojovali.
Oj, mať vtedy len čiastku z toho, čo má terajšia armáda [teda v roku 1936], boli by naši chlapci zahrali pánom „boľšánom“ z Maďarska harmatanec až do Pešti.
Mudrosloví národu slovanského ve příslovích
František Ladislav Čelakovský
Slovenské, české, srbské, ukrajinské, ruské, poľské... príslovia a porekadlá. Človek si povie, že si prečíta jednu-dve, no vtiahne ho to a číta stranu za stranou. Žriedlo múdrosti našich Predkov. Okrem prekladu príslovia je tam i pôvodné znenie.
Sámova říše
Michal Lutovský
Útla knižočka šikovne rozdelená na celky a podcelky, čítavo písané. Hoc ide o 90-stranovú knižku, vo vzťahu k Samovej ríši ide o kľúčové dielo. Osobne by ma veľmi zaujímalo, ako by vyzerala odborná rozprava českých, moravských a slovenských historikov, keďže každý kladie pri výklade Samovej ríše dôraz na svoju krajinu (porovnaj napr. knihu Nitrianske kniežatstvo) :) To nerýpem, prosím pekne, len každý historik má priehrštia dôkazov o tom, že jadro bolo tam či tamtam, a naozaj by som rád videl, ako by vyzerala spoločná kniha českých a slovenských historikov, v ktorej by museli uvádzať spoločné stanoviská (napr. uviesť dva/tri pohľady na ten či onen jav Samovej ríše). Knihu inak vrelo odporúčam.
Liptovské nárečia
Ján Stanislav
Veľmi zaujímavá kniha, nie iba pre Liptákov. Dotlače sa asi nedočkáme, žiaľ. Vo svojich neskorších prácach však sám Stanislav uvádza, že vo svojej knihe Liptovské nárečia sa mýlil, keď písal o neskorom osídlení Liptova. S výnimkou tejto nepresnosti je to však takmer dokonalé dielo. Teórie o temných hvozdoch sú dávno prekonané tak archeológiou, ako i dejepisectvom a jazykovedou: odporúčam porovnať s DVOŘÁK, Pavel: Stopy dávnej minulosti 4. Slovensko v Uhorskom kráľovstve (kapitola Staré Slovensko, alebo aspoň strana 224); alebo porovnať so STANISLAV, Ján: Slovenský juh v stredoveku I.
Hoc Štúrova slovenčina uzákonená v roku 1843 vychádzala výrazne z liptovského nárečia, hodžovsko-hattalovská jazyková reforma v roku 1851 výrazne obmedzila liptovské nárečové prvky v spisovnej reči.
Čerti, bosorky a iné strašidlá
Katarína Nádaská
O knihe som sa dozvedel vďaka jutubovému kanálu (Dejepis inak), a kniha ma naozaj nesklamala. Pútavé, miestami hrôzostrašné obrázky pána Košického vás vtiahnu do deja. A pani Nádaská píše odborne i zaujímavo zároveň. Obzvlášť poteší, keď človek nájde v knihe povesť o ktorej si myslel, že je iba miestna.
Naše priezviská
Milan Majtán
Kniha je rozdelená na niekoľko častí, vzadu je zoznam v knihe použitých priezvisk i s číslom strán, na ktorých sa dané priezvisko spomína. Takže si vie človek nájsť svoje priezvisko i bez prečítania celej knihy. Naozaj zaujímavejšie, než som čakal. Príbehy priezvisk (okrem iného podložené výskumom matrík) neraz vyvracajú zažité predstavy o týchto priezviskách. Naozaj odporúčam. Pán Majtár je tiež pracoval na Historickom slovníku slovenského jazyka, je to naslovovzatý odborník.
Oravka
Michal Straka
Pekné fotografie i kresby, sprievodný text zaujme. O tomto plemene sa, pravda, dočítame i v novšej knihe Slovenský statok, ale tam mu nebol, pochopiteľne, vyčlenený taký priestor ako v tejto knihe. Určite odporúčam poslucháčom poľnohospodárskej v Nitre i všetkým súčasných chovateľom tohto nášho národného plemena.
Prišli z východu
Viliam Šalgovič
Ku knihe som sa dostal za 30 centov v maličkom antikvariáte. Kratučký príbeh. Dej ubieha veľmi rýchlo vďaka mnohým priamym rečiam, celkovo zaujímavému obsahu, i vďaka príjemnému jazyku. Iste, je to rozdelené na dobrých, zlých, a váhajúcich, ale tak sa v tom čase písalo. Je zaujímavé, že vety sú i nemecky i rusky, pretože v tých rokoch mal základy týchto rečí každý. Ale aj bez znalosti týchto jazykov sa dá kniha prečítať. Kniha je poznačená obdobím vzniku, teda prílišným nádychom komunizmu, ale inak sa to dá čítať a chápať dobové zmýšľanie. Ale po Nálepkovej smrti (pred koncom knihy) to ide dolu vodou. To sa ocitáme v akomsi presnejšie neurčitom období, spomína sa to i tamto, zatýkanie zradcov, čo nechceli dať svoje pole a podobne (posledných pár strán som nedokázal dočítať darmo, päťdesiate roky). Zaujímavé, ako z jedného (a jediného) prípadu spravili tak známu vec, že ľudia si často myslia, že šlo o čosi bežné.
Kráľ Svätopluk
Matúš Kučera
Vyvážené a príjemné rozprávanie. Dovolím si to nazvať rozprávaním, pretože namiesto poznámok pod čiarou či v závere knihy pôvodca odkazuje na pramene priamo v texte („...o tom informuje pražský kronikár Kosmas. Podľa neho...“), a kniha by teda naozaj bola schopná zaujať širokú neodbornú verejnosť, keby, pravda, nebola temer nezohnateľná. S pôvodcom môže človek v niektorých ohľadoch nesúhlasiť, no zdravým vlastenectvom nasýtená kniha poteší nejedného čitateľa.
Tekovské povesti
Jozef Melicher
Povinnô čítanie pre každýho hrdýho Tekovčana. Velmo peknje príbehe!
Prípadná dotlač by si zaslúžila poznámky pod čiarou ohľadom niektorých údajov z dejín či národopisu, ale inak bezchybné dielo.
