Slavomír53
komentáře u knih
Vymývání mozků
Mark Solonin
Výborná kniha ruského historika + výborný preklad českého historika = veľdielo. Knihu preložil a poznámkami pod čiarou doplnil Jiří Fidler, naslovovzatý odborník na vojenské dejiny 20. storočia. O Stalinom pripravovanom ťažení na západ, ktoré malo byť zahájené v lete 1941. Nepopierateľné skutočnosti o Katyni (po ktorých sa môžu všetci popierači sovietskej účasti na vyhladzovaní schovať), o povojnovom skresľovaní skutočností, o vyslovených lžiach sovietskych i ruských historikov o druhej svetovej vojne. Mark Solonin spomína i Suvorova (pôvodom Ukrajinca), ktorý podobne ako on odhaľuje lži vo výklade dejín (ale na odbornej úrovni, nie ako „tajné“ či „odtajnené“ dejiny na slovenskom a českom trhu), a na rozdiel od Vladimíra Bešanova je tiež prekladaný a dostupný na našom trhu. Dovolím si knihu odporučiť každému, kto sa zaujíma o vojenské dejiny 20. storočia v európskom priestore. Kniha svojim prístupným jazykom nadchne aj neodborníka, ide o oddychové zmysluplné čítanie.
Co kdyby to dopadlo jinak?
* antologie
(SPOILER) Zaujímavý námet, nie vždy najlepšie spracovanie. Pre názornú ukážku vyberám prostredný rok, teda 1938. Žáner „čo keby“ je pomerne zložitý na spracovanie, vyžaduje si od pôvodcu poznanie veľmi veľmi širokého množstva prameňov a skutočností.
Jedenásťstránkový článok historika Jindřicha Dejmeka „Československo a jeho případná válka v roce 1938: Alternativa k přijetí velmocenské Mnichovské dohody na přelomu září a října 1938“ v tejto knihe z roku 2007 (dotlač 2008, 2011) od nakladateľstva Dokořán navodí u človeka dojem, že naše vyhliadky vo vojne boli beznádejné. Treba však niektoré v článku uvedené skutočnosti mierne poopraviť.
Tak napríklad na strane 99 (dotlač z 2008) po oznámení skutočnosti, že „sa prostredníctvom ultimáta prihlásilo o ,svoje požiadavky takisto Poľsko“, nasleduje „a na možnosť vojenského vystúpenia Poľska na strane nepriateľa republiky sa nikdy československá politika ani armáda nepripravovali“. Človek by si po prečítaní tohto myslel, že činiteľ „Poľsko“ mohol rozhodovať o bytí a nebytí Československa. V rozhovore pre časopis Obrana lidu sám čs. armádny generál Ludvík Krejčí po vojne hovoril, že hranicu s Poľskom nechali nechránenú, keďže dúfali, že v prípade poľského útoku na ČSR zasiahne proti Poľsku Sovietsky zväz, a i tak na tú hranicu už nebolo aké čs. jednotky poslať (na druhej strane, Poľsko nemalo pri čs. hraniciach okrem armádnej skupiny Sliezsko/Śląsk takisto nič).
Drobná nepresnosť sa vyskytuje na ďalšej strane (s. 100, dotlač z 2008), kde sa píše, že čs. sily mali celkovo k dispozícii „469 ľahkých tankov a ,tančíkov“ – v skutočnosti ich celkovo bolo 418. Ďalej v článku stojí, že čs. brannú moc „očakávala konfrontácia s armádou totalitnej veľmoci [totalitným Nemecko bolo, veľmocou sa však stávalo postupne, a roku 1938 ňou ešte nebolo] podporovanou jedným až dvoma ďalšími spojencami“ – o možnostiach „spojencov“, teda napr. Maďarska, si môžeme spraviť obraz podľa knihy Maďarská armáda 1919-1945 (https://www.databazeknih.cz/knihy/madarska-armada-1919-1945-98321 ).
Stále sme na strane 100 a citujem: „Podľa rôznych odhadov Nemecko ,skryto doplnilo už i tak vysoké stavy Wehrmachtu do konca septembra 1939 na zhruba 1,5 milióna mužov, z ktorých väčšina bola predurčená na útok na ČSR“ – človek nevie, ako presne má tomuto rozumieť. Áno, je pravda, že odhady hovoria o 1,5 milióna mužov Wehrmachtu nasadených v septembri 1939 proti Poľsku, no v spojitosti so septembrom predošlého roku? V spojitosti s vtedy už nejestvujúcou ČSR? Každopádne, mierový stav pozemných síl Nemecka v septembri 1938 bol 500 – 600 tisíc mužov, v prípade mobilizácie sa stav mohol navýšiť o 400 – 500 tisíc mužov, a teda najviac 1,1 milióna mužov celkovo. Proti ČSR bolo vyčlenených približne 600 tisíc mužov (časť síl musela držať nemeckú západnú hranicu, poľskú hranicu, Prusko...).
Ďalej čítame, že úderu sa malo zúčastniť ,,najmenej 1500 tankov“ – údaj by sa dal prijať ako možný, keby nechýbal odkaz na prameň či odbornú spisbu (odborná i náučná spisba bežne uvádza približne 1000 nemeckých tankov vyčlenených proti Československu, nie poldruha tisíca). V článku ďalej chýba doplňujúci údaj – porovnanie základných takticko-technických údajov (kaliber diel, ďalej skutočnosť, že veľké množstvo nasadených nemeckých tankov, PzKpfw I, malo namiesto dela dva guľomety...).
Týmto krátkym porovnávaním si môžeme lepšie predstaviť, nakoľko pravdepodobným sa javí záver, ku ktorému sa jeden článok danej antológie dopracuje.
Dejiny slovenského jazyka 1: Úvod a hláskoslovie
Ján Stanislav
Kniha, ktorá stojí za prečítanie. Jazyk a dejiny sú nerozlučne späté, takže Stanislavovo dielo o jazyku približuje naše dejiny. Dozvedáme sa o igrecoch (dnes igricoch), o období prechodu z g na h (noga, gáj, granica), o počiatkoch uhorského štátu, o starej slovenčine a staroslovenských pamiatkach a mnohom ďalšom. Výborne sa daná práca dopĺňa s treťou časťou tohto knižného radu (DSJ III).
Slovenské Kosovo - vojna v Európe
Sergej Chelemendik
Zaujímavá kniha. Pre mňa osobne hlavne ako prameň vypovedajúci o dobe svojho vzniku. Už sme dnes azda aj pozabudli, čo sa pretriasalo tak v politike ako i na verejnosti na začiatku tohto tisícročia. Zaujímavé sú aj časti z vojny v Juhoslávii, dumky o slovenskom slove skrivodlivosť, a koniec koncov i o samotnom slovensko-maďarskom súžití a možnej vojne. Som rád, že mnohé sa nesplnilo, ale je strašidelné, koľko sa toho z Chelemendikových predpovedí splnilo.
Štúr a Hurban
Pavol Parenička
O knihe som sa dozvedel vďaka jutubovému kanálu TV Matica. Naozaj príjemné dielko. Na školách sme sa učili o trojici Štúr – Hurban – Hodža, no úloha Hodžu bola od meruôsmych rokov mierne zveličovaná (nemôže za to Hodža). To písal vo svojom diele aj maďarský slovakista József Demmel (Panslávi v kaštieli). Takže táto kniha pána Pareničku sa venuje dvom najdôležitejším postavám našich dejín druhej polovice 19. storočia. Štúr pripravil pôdu pre povstanie (myšlienka), no vrchným veliteľom bol Hurban (čin). Dokonalá kniha.
24 hodín v starovekom Ríme
Philip Matyszak
O knihe som sa dozvedel skrz jutubový kanál Dejepis inak. Práve prehľadné spracovanie obyčajného (prostého) života v dávno zaniknutom štáte si vyžaduje dokonalé poznanie prameňov i neskoršej spisby, a pán Matyszak je očividne naslovovzatým odborníkom. Ocenil by som niečo podobné z Germánie či z prostredia ostrovných Keltov, ale aj Rimania stoja za to, keď to niekto pútavo podá.
Vpád maďarských boľševikov na Slovensko v roku 1919
Jozef Zimák
Takto vlastenecky písaná kniha by dnes azda nevyšla ani keby sa vojna opakovala. Raz darmo, naši Predkovia svoju dedovizeň bránili so zbraňou v ruke, a preto mali pre ňu len slová obdivu, a pôvodcovia tejto knihy zas nachádzajú pre ich boj, celkom oprávnene, iba slová chvály a uznania. Samozrejme sú v knihe citované rozkazy a telegramy, nejde o propagandistický letáčik. Opäť jedna z ťažko zohnateľných kníh.
Kniha pozostáva zo slovenských a českých odborných článkov, pamätí, fotografií a máp. Nasledujú tri citáty z knihy.
Celkové ztráty byly tudíž 207 důstojníků a 7305 vojínů, rovnaly se tedy asi 12 % celkového početního stavu.
Věrně druh k druhu se přimkli, Slováci a Česi, dělníci a rolníci, úředníci a lékaři, inženýři, svorně hájili toho, co s tolika oběťmi vybojovali.
Oj, mať vtedy len čiastku z toho, čo má terajšia armáda [teda v roku 1936], boli by naši chlapci zahrali pánom „boľšánom“ z Maďarska harmatanec až do Pešti.
Mudrosloví národu slovanského ve příslovích
František Ladislav Čelakovský
Slovenské, české, srbské, ukrajinské, ruské, poľské... príslovia a porekadlá. Človek si povie, že si prečíta jednu-dve, no vtiahne ho to a číta stranu za stranou. Žriedlo múdrosti našich Predkov. Okrem prekladu príslovia je tam i pôvodné znenie.
Sámova říše
Michal Lutovský
Útla knižočka šikovne rozdelená na celky a podcelky, čítavo písané. Hoc ide o 90-stranovú knižku, vo vzťahu k Samovej ríši ide o kľúčové dielo. Osobne by ma veľmi zaujímalo, ako by vyzerala odborná rozprava českých, moravských a slovenských historikov, keďže každý kladie pri výklade Samovej ríše dôraz na svoju krajinu (porovnaj napr. knihu Nitrianske kniežatstvo) :) To nerýpem, prosím pekne, len každý historik má priehrštia dôkazov o tom, že jadro bolo tam či tamtam, a naozaj by som rád videl, ako by vyzerala spoločná kniha českých a slovenských historikov, v ktorej by museli uvádzať spoločné stanoviská (napr. uviesť dva/tri pohľady na ten či onen jav Samovej ríše). Knihu inak vrelo odporúčam.
Liptovské nárečia
Ján Stanislav
Veľmi zaujímavá kniha, nie iba pre Liptákov. Dotlače sa asi nedočkáme, žiaľ. Vo svojich neskorších prácach však sám Stanislav uvádza, že vo svojej knihe Liptovské nárečia sa mýlil, keď písal o neskorom osídlení Liptova. S výnimkou tejto nepresnosti je to však takmer dokonalé dielo. Teórie o temných hvozdoch sú dávno prekonané tak archeológiou, ako i dejepisectvom a jazykovedou: odporúčam porovnať s DVOŘÁK, Pavel: Stopy dávnej minulosti 4. Slovensko v Uhorskom kráľovstve (kapitola Staré Slovensko, alebo aspoň strana 224); alebo porovnať so STANISLAV, Ján: Slovenský juh v stredoveku I.
Hoc Štúrova slovenčina uzákonená v roku 1843 vychádzala výrazne z liptovského nárečia, hodžovsko-hattalovská jazyková reforma v roku 1851 výrazne obmedzila liptovské nárečové prvky v spisovnej reči.
Čerti, bosorky a iné strašidlá
Katarína Nádaská
O knihe som sa dozvedel vďaka jutubovému kanálu (Dejepis inak), a kniha ma naozaj nesklamala. Pútavé, miestami hrôzostrašné obrázky pána Košického vás vtiahnu do deja. A pani Nádaská píše odborne i zaujímavo zároveň. Obzvlášť poteší, keď človek nájde v knihe povesť o ktorej si myslel, že je iba miestna.
Naše priezviská
Milan Majtán
Kniha je rozdelená na niekoľko častí, vzadu je zoznam v knihe použitých priezvisk i s číslom strán, na ktorých sa dané priezvisko spomína. Takže si vie človek nájsť svoje priezvisko i bez prečítania celej knihy. Naozaj zaujímavejšie, než som čakal. Príbehy priezvisk (okrem iného podložené výskumom matrík) neraz vyvracajú zažité predstavy o týchto priezviskách. Naozaj odporúčam. Pán Majtár je tiež pracoval na Historickom slovníku slovenského jazyka, je to naslovovzatý odborník.
Oravka
Michal Straka
Pekné fotografie i kresby, sprievodný text zaujme. O tomto plemene sa, pravda, dočítame i v novšej knihe Slovenský statok, ale tam mu nebol, pochopiteľne, vyčlenený taký priestor ako v tejto knihe. Určite odporúčam poslucháčom poľnohospodárskej v Nitre i všetkým súčasných chovateľom tohto nášho národného plemena.
Prišli z východu
Viliam Šalgovič
Ku knihe som sa dostal za 30 centov v maličkom antikvariáte. Kratučký príbeh. Dej ubieha veľmi rýchlo vďaka mnohým priamym rečiam, celkovo zaujímavému obsahu, i vďaka príjemnému jazyku. Iste, je to rozdelené na dobrých, zlých, a váhajúcich, ale tak sa v tom čase písalo. Je zaujímavé, že vety sú i nemecky i rusky, pretože v tých rokoch mal základy týchto rečí každý. Ale aj bez znalosti týchto jazykov sa dá kniha prečítať. Kniha je poznačená obdobím vzniku, teda prílišným nádychom komunizmu, ale inak sa to dá čítať a chápať dobové zmýšľanie. Ale po Nálepkovej smrti (pred koncom knihy) to ide dolu vodou. To sa ocitáme v akomsi presnejšie neurčitom období, spomína sa to i tamto, zatýkanie zradcov, čo nechceli dať svoje pole a podobne (posledných pár strán som nedokázal dočítať darmo, päťdesiate roky). Zaujímavé, ako z jedného (a jediného) prípadu spravili tak známu vec, že ľudia si často myslia, že šlo o čosi bežné.
Kráľ Svätopluk
Matúš Kučera
Vyvážené a príjemné rozprávanie. Dovolím si to nazvať rozprávaním, pretože namiesto poznámok pod čiarou či v závere knihy pôvodca odkazuje na pramene priamo v texte („...o tom informuje pražský kronikár Kosmas. Podľa neho...“), a kniha by teda naozaj bola schopná zaujať širokú neodbornú verejnosť, keby, pravda, nebola temer nezohnateľná. S pôvodcom môže človek v niektorých ohľadoch nesúhlasiť, no zdravým vlastenectvom nasýtená kniha poteší nejedného čitateľa.
Tekovské povesti
Jozef Melicher
Povinnô čítanie pre každýho hrdýho Tekovčana. Velmo peknje príbehe!
Prípadná dotlač by si zaslúžila poznámky pod čiarou ohľadom niektorých údajov z dejín či národopisu, ale inak bezchybné dielo.
Ľudia s čistým svedomím
Petro Petrovič Veršigora
O knihe som sa dozvedel v Husákových pamätiach (Svedectvo o SNP). Veľmi zaujímavé čítanie: tak pôvodca pamätí, ako i veliteľ partizánskeho zväzu boli Ukrajinci v službách Červenej armády, a prichádzali do styku so slovenskými vojakmi. A spisovateľ spomína na našich dedov iba v dobrom (nielen na tých, čo prešli na stranu Červenej armády). Kto by správy o priateľských vzťahoch medzi protivníkmi (Slovákmi a Ukrajincami) považoval za dobovú propagandu, odporúčam knižný rad Slovenská armáda v ťažení proti Sovietskemu zväzu od Pavla Mičianika.
Ľudové liečenie Slovákov v Maďarsku
Mária Žiláková
Keď išla búrka, ke śe bľiśklo źme śe prežehnaľi, ľebo perun dorazi. [...] Tak hutoreľi, perun uďeri do duba. Do sosni zriedka uderí hrom. To je záznam z Vágášskej Huty (dnes Maďarsko) z druhej polovice 20. storočia. Tiež sa dočítate, čo robiť, ak čarodejnice chodia kravy dojiť, a potom kravy nedávajú mlieko gazdovi, akými bylinkami liečiť choleru, akými mor. Byliny ako vlčie jablko, nadragula, gombalia...
Veľmi by som si prial, aby sme sa dočkali dotlače tohto veľdiela (lebo prvé aj druhé vydanie je rozobraté), ale postoj slovenskej vlády k našim menšinám v zahraničí je už pár rokov rovnaký, takže väčšej peňažnej podpory sa asi nedočkáme. Tak či onak, ide o veľmi zaujímavé dielo, dopĺňa sa (územne i obsahovo) s obdobnou knihou z oblasti Kysúc od pána Marca. Veršované zaklínadlá, čary spojené s hospodárskym zvieratstvom, názvy bylín a spôsob liečenia s ich pomocou...
Kniha je za nemalé poštovné dostupná na vusm@alfold.net
Čierny havran
Vasyľ Škľar
Vypožičiam si súčasné české slovo, pretože tento román je skutočne po dlhej dobe poriadne „čtivo“.
Najprv som videl film, a netušil som, že jestvuje preklad knižnej predlohy do slovenčiny. Na knihu som narazil na novom antikvariáte Knihobot. Naozaj silný príbeh o silnom človeku. Film bol výborný, ale kniha je lepšia, za čo patrí veľká vďaka aj prekladateľskej dvojici. Rozhodne odporúčam, pretože ide síce o príbeh spojený s občianskou vojnou na rozvalinách Ruskej ríše, avšak odohrávajúci sa na Ukrajine, u nášho suseda. V čase, keď prebiehali boje opisované v knihe, naši pradedovia si akurát vydýchli po boji proti Maďarom v nevyhlásenej vojne, a Slovensko a Karpatská Rus si ešte iba zvykali na stav bez vojny. Čs. hrdinovia bojovali proti maďarským boľševikom, hrdina knihy proti boľševikom ruským. Prienikov s našim prostredím je v tomto príbehu viacero. Spisovateľ bol obvinený z antisemitizmu a rusofóbie, avšak, bez ohľadu na spisovateľovo osobné stanovisko, spisovateľ nemohol vkladať hrdinovi (Čiernemu havranovi) do úst slová, ktoré by jemu podobný človek v dvadsiatych rokoch prosto určite nevyriekol. Tak ako u nás počas vojny s Maďarmi (1918 – 1920) vznikali pesničky, ba i vojenské rozkazy namierené proti Maďarom a Židom, dochádzalo k obdobným javom na Ukrajine, akurát namiesto Maďara bol Rus. Krátko po rozpade Ruskej ríše Ukrajinci nemali dôvod mať Rusov radi, mať radi ruský svet, ktorý Ukrajincov a zvlášť ukrajinských kozákov utláčal. Takže bez predsudkov a predpojatosti voči tým či oným, hor sa do čítania – nebudete ľutovať :)
„V tento deň mal dovolené jesť mäso iba Ladym, lebo to bol presvedčený pohan, ktorý sa modlil k Dažbohovi, Perúnovi, Svarohovi, Mokoši a ďalším bohom.“
Vojna v tieni Majdanu
Vladimír Mohorita
Z novín a televízií hlavného prúdu sme zahlcovaní západnou propagandou, a potom sme náchylní prijať jej protipól, teda propagandu kremeľskú. Na jednej strane pri čítaní tejto knihy človek pochopí, ako vnímajú ľudia spracovaní Kremľom vojnu na Ukrajine, na druhej strane ide, rovnako ako v prácach „prozápadných“, o neúplnú pravdu (či skôr stoku lží s prímesou trošky poloprávd). Stačí si prečítať pár ukrajinských prác, pozrieť ukrajinské (nielen súčasné) filmy a človek pochopí, že Západ a Rusko síce majú na Ukrajine svoje záujmy, ale tie nie sú totožné so záujmami ukrajinského národa. Výborný článok venujúci sa predmetnej problematike (s odkazmi) bol uverejnený v 52. čísle časopisu Reconquista (na rozdiel od pôvodcov tejto knihy sa pôvodca článku odvoláva na písomné a archeologické pramene, nie novodobú spisbu a emócie). A akože bľaboty uvedené v tejto knihe, o dejinách Ukrajiny, zasluhuje označenie „odpad“ bez váhania. Napr. sa v knihe píše o tom, že Bandera nebol žiaden bohatier, že to bol trpaslík, a ani nebol pohľadný. Pritom ide o zhadzovanie osoby stavané na vode: či je pohľadný alebo nie, to asi rozhodnú skôr ženy, ako trojica prokremeľských spisovateľov, a čo sa výšky týka, akosi páni spisovatelia pozabudli, že ani Stalin či Putin by si v NBA pre svoju výšku nezahrali :D
Na strane 48 čítame: „Veľa vojakov ukrajinskej armády prešlo na stranu povstalcov, pretože odmietli strieľať do vlastných ľudí. Velenie ukrajinských jednotiek však dostalo príkaz zastreliť ich od chrbta ako zradcov a mnohé matky zo západnej Ukrajiny ani nevedia, kde sa nachádzajú ich synovia, lebo nemajú šancu o nich čokoľvek zistiť, či sú nezvestní, alebo pochovaní v nejakom masovom hrobe.“ Ak čakáte prameň, teda nejaké číslo rozkazu, nález masového hrobu, združenie matiek západnej Ukrajiny alebo niečo podobné, ste asi hnusný fašista, lebo správnemu proruskému Európanovi ako zdroj tohto tvrdenia stačí „povedala nám Taťjana“. Smiešne, naozaj.
Na takéto propagandistické knižočky treba nie nadávkami, lež ich zbraňami: ukázať, aké sú ich tvrdenia úbohé, premisy úplne pomýlené.
A z kníh o banderovcoch odporúčam určite nasledovné:
https://www.databazeknih.cz/knihy/banderovci-na-slovensku-1945-1947-niektore-aspekty-p-sobenia-jednotiek-ukrajinskej-povstaleckej-armady-na-uzemi-krajiny-270040
https://www.databazeknih.cz/knihy/m-j-utek-zo-sovietskeho-koncentraku-502420