TERRORDROME komentáře u knih
Mne to najviac pripomenulo veci aké písal Farmer, maníci z podivnej komunity uprostred nepochopiteľných zbytkov zaniknutej civilizácie unikajú zo striktných "pazúrov" svojho kmeňa a vydávajú sa na ďalekú cestu skrz paluby obrastené džungľou až do riadiaceho strediska. Áno, pretože legenda hovorí že ich svet nie je svet, ale loď letiaca vesmírom a vyčúraný kňaz Marapper sa rozhodne že tú loď musia dostať pod svoju kotnrolu. Okrem mračien komárov a tajomných "obrov", teda predpokladaných potomkov tvorcov lode, predstavujú špeciálnu hrozbu armády inteligentných krýs, využívajúcich na získavanie informácií telepatické králiky. Dej plný rozpoltených postáv graduje od jednoduchého putovania cez objavovanie súvislostí až po šialené besnenie v závere, ktorý ma svojou precízne fatálnou/fatálne precíznou pointou kde všetky tie dovtedy prťavé detaily začnú dávať zmysel a hrdinov oberú o posledné zbytky nádeje donútil dať najvyššie hodnotenie. Obzvlášť s prihliadnutím na to že je kniha z 50-tych rokov musím autorovi vystrihnúť poklonu že mi tu nič z popisovaného neprišlo zastaralé či naivné ako trebárs notorický androidi z poviedok Phlippa K. Dicka na nerozoznanie od človeka a plný ozubených koliesok. Ale to je aj tým že Aldiss nikdy nejde do detailov technológií, keďže jeho hrdinovia tomu tiež prd rozumejú. Toto ma teda bavilo nonstop.
(SPOILER) Po Anihilácii musí logicky nasledovať Piknik, pretože Piknik Anihilácii duchovne predchádza a je treba zistiť o čom to teda je a či sa Stalkerovi Yogimu podarí ukradnúť ten Piknikový košík. A musím povedať že moje dojmy sú vlastne dosť podobné. Celý čas sa dosť dobre bavím a atmosféra pumpuje, ale napokon je to ako medúza na suchu v neurčitom kvantovom stave rozliateho želé. A s filmom to taktiež nemá moc spoločné, aj keď pár styčných bodov sa nájde. Výlety do zóny sú len malou časťou deja, to už hrdina strávi viac času v krčme, pretože aj keď je to akože nejaký Američan, tak jeho prístup k životu je jednoznačne ruský, teda alkoholicko nihilistický/nihilisticko alkoholický. Jeho dcéra je mutant, jeho otec akási zombie imitácia, do toho zabijácke pavučiny, ježibabí rôsol a podobné vtákoviny, ale na ničom z toho tak nejak nezáleží a všetko sa len mihá ako krajina za oknom rýchliku. Nikde nezastavujeme, na nič nezaostríme, len oňuchať a bežať ďalej až k záveru o 8 rokov neskôr, kde je náš hrdina tak zmätený že je schopný priať si od zázračnej gule aby sa mali všetci dobre. Odpovede nie sú a záver tiež nie, takže som tam kde som nechcel byť. Dá sa súhlasiť s tým že vrcholom knihy je onen rozhovor s hypotézou o mimozemskom mulatčágu kde emzáci po sebe zanechajú nevysvetliteľný bordel a nás si ani nevšimnú. Mám s tým celým podobný problém ako s Lovecraftom, ktorý má super nápady a mytológiu okolo, ale samotné príbehy sú často dosť o ničom. Rozhodne klasika ktorú je treba poznať, ale viac skica než vlastná story.
Pratchett po Pyramídach opäť rýpe do náboženstva. Nie je to nejaká typická ha-ha-ha zememeplošská zábavka, skôr taká drsnejšia, zádrapčivá záležitosť plná toxickej irónie. Omnia je teokratická totalita, kde sú ľudia tak moc oddaný náboženstvu, až ich "jediný a všemocný" boh Om stratil všetku moc a premenil sa na obyčajnú korytnačku. Vtip je totiž v tom že jeho uctievači už vlastne neveria v neho samého, ale iba v systém ktorý sami vybudovali. Omovi, tak ako všetkým bohom sú ľudia u jeho šupinatej zadnice, potrebuje iba niekoho kto by v neho zasa uveril a naštartoval ho tým ako nukleárny reaktor. Na to mu má poslúžiť mníšsky novic bruta, čo je dosť prostoduchý a naivný trololo s úžasnou pamäťou. Rozhodne ma bavilo sledovať dialógové konfrontácie prostého veriaceho s jeho bohom v podobe cynickej korytnačky, ktorý nikdy nepočul nič o vlastných prorokoch a prikázaniach ktoré im údajne zoslal on sám. Taktiež v súvislosti s dnešným konšpiračným hnutím reálnych plochozemcov pôsobilo ešte vtipnejšie že na Pratchettovej zemeploche pomätený fanatici veria že zem je guľatá, pričom ona je to placka položená na slonoch a korytnačke letiacej vesmírom. Každopádne úlohou predstaviteľov cirkvi je zničiť všetko čo odporuje ich učeniu a dej knihy neprekvapivo smeruje k revolúcii, kde hlavný záporák dostane korytnačkou do hlavy. Takže by táto kniha mal byť povinným čítaním pre všetkých biskupov, kardinálov a iných impotentátov. P.S imaginárne púštne hostiny pustovníka sv. Paznechtusa boli najlepšie!
V prvom rade strašne oceňujem že sa tentoraz Kulhánek odtrhol od zbytku svojej tvorby a Stroncium nijako nesúvisí s ničím iným, ani na nič neodkazuje a nenaráža, nemihajú sa tu žiadne známe postavy a dokonca ani nejedia tatrgel. Toto je viac techno cyberpunková záležitosť s prvkami Matrixu. Má to dosť slušne prekreslený ľadový postapo svet namačkaný v obrovských budovách kde sú boháči aj chudáci zaplavovaný tsunami reklám a všetci sa musia starať o svoje telá aby boli fit na povinnú posmrtnú zombifikáciu. Zombie robotníci sú totiž základom ekonomiky. Hrdina je potom tradične Kulhánkovsky zapletený do mocenského spiknutia a postavený proti všetkým. Našťastie má pre túto príležitosť nové, takmer nesmrteľné telo získavajúce energiu chlastaním kyseliny či žraním kozmetiky. Najviac by som vyzdvihol vesmírny zombie masaker v beztiažovom stave a zbesilú záchrannú akciu v podzemí plnom odbojných kanibalov. To že hrdina sa dokáže zregenerovať len z odtrhnutej hlavy v mori tekutého metánu na Titane, lietať vesmírom prilepený na špici rakety, navigovať sa na pristátie na mesiaci streľbou z pištole a zostrojiť si šumienkový raketoplán je síce dosť na hrane čitateľovej benevolencie, ale bolo to zábavné, takže za mňa OK. Akcia prakticky nepoľavuje a krv a črevá treba utierať zo stránok mopom, v tomto je Kulhánek stále Kulhánkom. Trochu som sa bál toho záverečného rozplietania spiknutí, ale aj v tomto ohľade to bolo uhraté do spokojnosti, lebo vlastne nikomu nič nevychádzalo tak ako chcel a ten záverečný panický záchvat Dickovskej paranoje bol super. V mojich očiach sa tým pádom Stroncium stáva celkovo najuspokojivejším Kulhánkovým dielom.
(SPOILER) Podľa názvu by si človek myslel že sa jedná o príručku na údržbu ciest, ale ono je to o komande stroskotancov čo pri zásahu proti satanistom skončia v pekle a sú nútený rozpútať tam peklo. Ak pri nebeskej bráne čaká svätý Peter, tak pri vstupe do pekla duše padajú rovno do mlynčeka na mäso, pretože ľudia sú tam jediná stavebná surovina. Teda skoro ako v Japonsku. No a luxusný tovar sa pašuje zo zeme a predáva v tuzexe. Kuffenbach a jeho veselá partia sú rozhodnutý vyškriabať sa späť na povrch, čo znamená stať sa akčnými figúrkami v nebesko pekelnom pretláčaní o moc. Prvé potýčky mi prišly pomerne drevené, ako tam Kuffenbach drží v šachu miestnosť plnú démonov pričom sa na nich ani nepozerá a vyhráža sa že zastrelí kolaborantku, aj keď platí že ľudské telo v pekle je takmer nezničiteľné a regeneruje. Keď sa ale pritlačí na zbesilosť a bizarné detaily typu vzducholode z nafúknutých ľudí, tak hrdinovia vykrádajú banku s trezorom v podobe obrovských úst a žalúdka ktorý donútia brutálne zvracať, snažia sa predbehnúť padajúci mrakodrap a surfujú na tsunami z krvy. Plus tisíce zmasakrovaných démonov a nekonečné škody na majetku. Z pekelného osadenstva vystupujú hlavne zvláštny vyšetrovateľ Chorozon alias puding s chápadlami a verbálnym fetišom a pekelné knieža obrovská mucha. Nuda v takom prostredí nehrozí, aj keď je to naozaj trochu moc roztiahnuté, s rôznymi vedľajšími linkami ktoré sa všelijako vlnia, križujú a stretávajú ako vo filme Podfuck. A keď sme pri tom, Kopřiva robí tony narážok na rôzne filmy a ja som sa chytal prakticky na 100 percent, asi preto že sa tiež modlím k Bruce Campbellovi. Oproti Zabíjaniu s jasným Happyendom ponúka Asfalt problematickejšie finále, po ktorom sa asi väčšina ľudí poškriabe na hlave s otázkou - "a čo teraz"? Rozhodne by bodlo aspoň nejaké dodatočné hlásenie o následkoch toho všetkého. Inak pekelne nápaditá pecka.
Ďalšia Zemeplocha s hliadkou, ktorá rieši nejaké tie tajomné vraždičky, kráľovské spiknutia a k tomu problémy s golemami. Veď viete, makajú ako šróby a každý presa počul tie historky o tom ako sa zbláznili a vyrobili za noc 5000 stolov a niektoré z nich mali 27 nôh. Plus emancipácia trpasličej alchymistky a snaha vlkolačice Angui nezvlčieť a nerafnúť do zadku Karotku, lebo je to taký poctivec až by ho jeden zabil. Dej našťastie dokáže byť zároveň vtipný aj zaujímavý a žiadna zložka neťahá za kratší koniec. Pratchett tu síce nedokáže udalosti vyšróbovať do takej epickej absurdnosti ako v Stráže Stráže, ale "besnenie" prvého svojprávneho golema ktorý dokáže napchať svojim obetiam jablká a cibuľu tam kam slnko nesvieti určite stojí za to. Nálož vtipov i polemika o otroctve v jednom, to sa oplatí. Piadimužík dávajúci hlavičky rozzúrenému býkovi, ohavná ľudská kreatúra Noby takmer šľachticom a múzeum trpasličieho bojového pečiva. Nabudúce chcem vidieť tie vrhacie keksy v akcii!
Film je smrteľná nuda, kniha bola moc fajn. Rozbuška deja je prostučká, androidi chcú nelegálne na zem a hrdina je lovec ktorý ich má za úlohu nájsť a odpraviť. O nejaké pátranie tu ale vôbec nejde, Deckard proste dostane zoznam na ktorom sú mená a miesta pobytu, treba tam len zájsť a inkriminovanú kváziosobu otestovať a picnúť. Dicka neprekvapivo zaujíma iba jeho obľúbené vykreslenie neistoty a existenciálnych pochybností a so zvyškom sa nepára, takže už len tá titulná otázka je vlastne nezmysel, lebo tí takzvaný androidi sú rýdzo organické bytosti ktorým by sa malo skôr hovoriť klony či homunkulovia a nie je dôvod prečo by pomyselné ovečky v ich snoch mali byť elektrické. Taktiež pasáž na akejsi "falošnej" policajnej stanici údajne plnej "androidov" ktorú nikto nerieši vyvoláva filozofickú otázku "čo do frasa"... a z toho slávneho odhaľovacieho testu by podľa mňa vyšlo že polovica populácie sú androidi či schizoidný šialenci, lebo nemali úplne predpisovú reakciu či reagovali o stotinu sekundy neskôr. Toľko k postrehom, ale inak som si to celé užíval. Hrdina začína o všetkom pochybovať, zabíjanie "andíkov" začína byť s novšími modelmi skutočne psychicky vyčerpávajúce a pod vplyvom udalostí neustále mení názor na to čo robiť. Páčilo sa mi že nedostávame nejakú definitívnu odpoveď, androidi nie sú žiadny záporáci, iba "ludia" bez rozvinutej schopnosti empatie a čitatel tak s nimi sympatizuje, zatiaľ čo Deckard z toho vychádza ako ten zabijácky prašivec. Ale ani to nie je nemenné a v scéne s pavúkom dosahuje nejednoznačnosť vrcholu, to ma naozaj dostalo. Okrem androidov hrá v knihe dôležitú úlohu ešte posadnutosť vlastnením živého zvieraťa, keďže na zemi už takmer nič nežije ( a podľa všetkého ani moc ľudí, napr. jedna z postáv žije v komplexe s tisíckami prázdnych bytov ) a podivné virtuálne sebemrskačské náboženstvo Mercerizmus, ktoré som už poznal z Dickovej poviedky Čierna Krabička. Na mňa to fungovalo, tentoraz do Dickovi určite žeriem.
Druhý diel lepší je prvého. Zápletka o tom ako vymletý kultisti sťahujú atómovky na jedno miesto aby odpálili to čo ostalo zo sveta do nukleárnej zimy je proste úderná. Fatalistický skinhedi navyše narážajú ľudí na koly, z ukrižovaných robia výzdobu pred štadiónom a páchajú násilie na ženách, takže im človek ľahko praje ukrutnú smrť z rúk Plukovníka a jeho úderky, v ktorej pribudla japonka čo nahá a potretá blatom povraždí kultistickú eskadru za daždivej noci ako Rambo s malými prsiami. Akcia oproti prvému dielu doznala čvachtavejší upgrade, takže už to nie je len o tom ako nepriatelia padajú na zem, ale im aj vyliezajú črevá a strely čo schytajú do nosa vezmú mozog na čerstvý vzduch. Základ deja je aj tentoraz putovanie krajinou, doplnené o infiltráciu kultistov na zabijáckej olympiáde nahých žien s nožmi v ringu. A finále s otvoreným, odpaľovaco pesimistickým podtónom jemne nabáda k čítaniu ďalšieho dielu. Keď k tomu pridáme podarené hlášky a rýchlosť s akou som to prečítal, 5 hviezdičiek to istí.
Najprv som si hovoril že toto je to najhoršie čo som zatiaľ od Kulhánka čítal. Stupídny spolok pomstiteľov čo vylieza z kanálov ako ninja korytnačky náhodne pri vražednej akcii narazí na zblúdilú japonku čo je zhodou okolností príslušníčka nejakého ultra bojového klanu, bez slov ju naverbujú a každému vrátane nej je jedno či mala predtým nejaký iný život. Proste znôška toho čomu Angličania hovoria bullshit. Lenže potom nastáva absolútny zvrat a ja s potešením zisťujem že ma Kulhajs totálne ofajčil a dobre vie čo robí. Zbytok knihy som zhltol ako Kraken pannu a z posledných síl dočítal o piatej ráno. Upirizácia hrdinu, muklovanie na pirátskej lodi faldovitej pani Dao a jej veselej posádky a nakoniec zbesilý útek, to všetko bola úplná paráda, hlavne ten únos lietadla a bábika plná kečupu. Pozitívne hodnotím aj nevyjasnené polonenávistné vzťahy hrdinu s Hanako a Denisou a konečne viac prekreslené charaktery ultranebezpečných záporákov. ... a dúfam že ich Tobiáš v ďalšom diely všetkých fakt brutálne zabije...!
(SPOILER) U mňa zatiaľ najlepšia Lemovka. Príbeh je veľmi strohý až do tej miery že sú postavy definované iba svojou profesiou. Je tu kapitán, astronavigátor, fyzik, biológ, chemik a podobne a jediná vec naviac ktorú sa o nich dozvieme je že kapitán nosí sieťované tielko. Ich úlohou je zistiť čo sa stalo s predchádzajúcou výpravou. Vyzerá to že im niečo vygumovalo mozgy, takže ostali len telá bez duše a nebolo to z čítania Leninových spisov. Nie, tentoraz za to môže cybermrak ktorý nestojí o konkurenciu na svojom piesočku. Spôsob akým si jeden z vedátorov vycucá z prstu celú históriu evolúcie mimozemskej civilizácie predchádzajúcej vytvoreniu formy neživota proti ktorej práve stoja bol teda dosť divoký, ale nie nezaujímavý a to sa počíta. Trvanie na hľadaní preživších bez mozgu v oblasti ktorú krátko predtým zdevastovali masívne atómové výbuchy robota Kyklopa nasadeného proti mraku bola ale značná chobotina, aj keď sa to autor snažil trochu okecať kapitánovou nerozhodnosťou. Napriek istej zastaranosti, naivne filozofickému prístupu k objavovaniu neznámeho a strohému štýlu vyprávania ma to jednoznačne bavilo celý čas a jediná skutočná výhrada je opäť raz voči záveru kde to zrazu celé skončí len tak prakticky uprostred vety bez nejakého uzavretia. Pritom myšlienka že nemá zmysel na cudzej planéte bojovať a mstiť sa niečomu čo ani nie je živé a len automaticky bráni svoje územie proti votrelcom je zásadná.
(SPOILER) Kedysi dávno, keď ešte Kotleta bol Kyša, napísal dve knihy o tom ako hrdinný čech pozabíjal pár miliónov moslimov naprieč vesmírom. Ale na Kotletu si netrúfne ani Čína a nijaký mohamedáni si nedovolia vyrieknuť nad ním Fatwu. Ale vážne, hneď prvé čo jeho hrdina urobí je, že nechá naraziť do planéty najväčšiu vesmírnu loď v histórii, takže má po pár stránkach na konte viac mŕtvych než Stalin. Keď ho potom únosom jeho dcéry vydierajú aby zabil nejakého imámskeho potentáta, tak človek obvykle čaká že sa hrdinovi podarí situáciu nejako zvrátiť, ale on proste ide a naozaj to urobí a ešte si kráti dlhý čas vystrieľaním policajnej stanice ako službu rómskym spoluobčanom. Každopádne je Kotlekyša najlepší vždy tam kde nahádže na hrdinu všetok sajrajt vesmíru a nechá ho potácať sa v daždi hrdzavých injekčných striekačiek na nepriateľskom území, najlepšie s prestrelenou nohou. Vtedy je to vždy najväčšia zábava a vlastne jediné v čom sa Kyša líši od Kotletu je menšia sprostota textu a sexu. Naopak keď získa hrdina v závere prvej časti navrch a predvedie helter-skelter výsadok, je to už skôr taká rutina, prásk-prásk-prásk-ratatata. Okrem akčných scén rozmerov holokaustu tu máme aj zbraň vystreľujúcu čierne diery ktoré žerú planéty, ponorkové súboje vo vesmíre a zásadnú rómsku múdrosť že je lepšie kradnúť než ničiť. Záver druhej časti je po tom všetkom tak trochu rozprávkovo naivný a zjednodušený, keď tí "dobrý" pohrozia tým "zlým" že im priškripnú gule v čiernej diere a hneď sa v tom vesmíre lepšie dýcha. P.S. cenu za ten najsprávnejší a najlepší národ v tejto knihe získavajú židia. Väčšiu poklonu im už asi nikto nevystrúha.
(SPOILER) Jeden z prípadov keď nechávam knihu bez hodnotenia, pretože je to asi veľdielo, ale nie určené mne. Film s Connerym mám rád a do predlohy som išiel s vedomím že príbeh bude značne utopený pod filozofovaním. Vraždy v kláštore rieši osvietený mních s hajtech sklíčkami vďaka ktorým vidí na písmenká a pomedzi pribúdajúce obete s kolegami zakuklencami rozoberajú či bol Ježiš chudobný, alebo mu na kríži visel za opaskom plný mešec. Len vymenovanie všetkých bájnych bytostí vyobrazených na zdobenom oltári zaberie pokojne 2 strany a siahodlhé rozpravy o rôznych cirkevných frakciách kážucich to či ono mi spôsobovali oči do kríža... čo je asi u knihy s náboženskou tematikou v poriadku. Náhľad do myslí stredovekých mníchov považujúcich ženy len za nádoby zla je určite zaujímavý, ale napokon sa z knihy vylúpnu asi tri výraznejšie pasáže a to sexuálna scéna kde mladého mnícha pretiahne dievča z dediny a on netuší čo si s takou skúsenosťou počať, inkvizičný proces kde sa obvinený úplne zosype a prizná aj to že vypálil staroveký Rím a potom akčný záver so slepým mníchom nenávidiacim smiech a žerúcim otrávenú knihu.
(SPOILER) Takže o čom to bolo? To sa asi nedá zatiaľ povedať, lebo táto sága nevydáva svoj príbeh príliš ochotne. Svet kde sa ľudia stretli s civilizáciou náboženských fanatikov uctievajúcou hmyzieho boha, psychedelické drogy a rituálne sebaobetovanie. Majú však technológie na cestovanie vesmírom a tak je treba byť s nimi zadobre. Čítanie tejto hubovitej historky sa ľahko môže javiť ako zmätočné, keď sme hodený do sveta ktorý je zrejme detailne prepracovaný, ale my nič nevieme a informácie lezú von ako z asfaltovej jamy tak nejak náhodne. Čosi zhnité páchne v pozadí ( a teraz nemyslím konkrétne spotené ľudské pozadie ale obecné dejové pozadie ) a asi sa chystá nejaká temná konšpirácia, ale akákoľvek pointa toho celého je v tomto momente nedostupný luxus, takže po dočítaní prvého dielu stále vlastne nepoznáme samotnú zápletku, iba niekoľko križujúcich sa línií zbiehajúcich sa v bode ktorý nevieme čo znamená. Ale to nemajú byť z mojej strany sťažnosti, lebo ja som si to celé užíval asi najviac ako sa dalo. Vesmírny inkvizítor, súboje telepatokinetikov, akási vzdialená podzápletka o opustených kolonistoch niekde v zadku vesmíru a flashbacky s hrdinovým hnusným tyranským otcom, profesorom össeológie. Akurát samotný emzáci boli tak trochu sklamaním, dúfal som v niečo cudzokrajne hnusnejšie než len veľké nosy a plantavé uši. Ale majú moju plnú pozornosť, takže až sa niekedy dozvieme čo sa tam deje nech to radšej stojí za to.
(SPOILER) Kubrickov film mám rád a konečne som sa dostal aj k predlohe. Dej je dosť jednoduchý, ale samotné čítanie textu náročnejšie , pretože hrdina/vyprávač hovorí takzvaným jazykom týnov kde sa to hemží spotvorenými anglickými, ruskými či nemeckými výrazmi, takže Hjumaníci majú hendky, fútky, ajká, cány a hírujú, lukukú, skrímujú, tolčokujú a podobný fisíz. Alex je sociopat bez štipky empatie pre ktorého je každodennou bežnou zábavou kradnutie, mlátenie ľudí a najviac uspokojenia pociťuje keď z nich strieka nádherná červenočervená "blažka". Raz ale dopadne jeho "rejzr" na kameň a on v base podstúpi "liečbu" po ktorej sa mu robí zle len pri pomyslení na zlo, takže sa role obrátia a jemu sa mstia všetky jeho obete. Film je z knihou v podstate úplne totožný a rozdiely sú len v detailoch ako že vo filme dostane po zrade "frendíkov" po "gulliverovi" fľaškou zatiaľ čo v knihe reťazou a miesto "ouldaných" dôchodcov z knižnice je zmlátený bezďákmi. Pri porovnaní tak nakoniec kniha oproti filmu stráca, lebo film ponúka okrem príbehu navyše Kubrickov "bolšácky" maniakálny vizuál. Jediný jasný rozdiel je potom v dodatku po finále ktorý film už neobsahuje a vyliečený Alex tam prestáva byť násilným zloduchom pretože sa stal plnoletým a pubertálne výčiny už ho nezaujímajú, lebo musí pracovať. Nedáva to príliš zmysel, lebo napr. jeho bývalý parťáci nastúpili k polícii kde majú možnosť ventilovať svoju krutosť verejne a legálne, ale symbolicky viem čo autor hovorí.
Potrebuje Bratstvo krvi ďalší prequel? Nie, ale má ho! Dejovo je to v podstate o ničom, Banda upírskych vyvrheľov uprostred druhej svetovej chodia hore dole, zabíjajú, unášajú, oslobodzujú, hláškujú a šukajú ako červené mravce. Bum, prásk, ratatatata...šuk, trt! A tak je to celý čas, hrdinský upíri masakrujú hromady nacistických upírov, strieľajú, bodajú, sekajú a hryzú, to je detailný popis všetkého diania. Nuž, zábava to bola, nie že nie a upírsky šľachtic čo má v zadku narvaný meter ostnatého drôtu sa nevidí každý deň, rovnako ako keď hrdina odsekne protivníkovi vršok hlavy, naberie jeho mozog do ruky a pleskne mu ho do ksichtu. Kto chce riešiť dej nemá šancu, je to len takmer bezmyšlienkovitá režba najhrubšieho charakteru kde sa olovo a bomby sypú rovnako ako vulgarizmy. V tom je Kotleta ako doma.
Prvá verneovka ktorú som v detstve čítal a hneď tá najtučnejšia. Príbeh stroskotancov ktorých búrka vykotí z balóna na neznámom ostrove úplne bez ničoho, ale oni si tam holými rukami vybudujú doslova impérium. Majú totiž inžiniera Cyrusa Smitha, geniálneho MacGyvera ktorý vie všetko a z hrste prachu dokáže vyrobiť čínsky porcelán. Dnes sa to zdá prehnané a naivné a naviac tie dlhé a detailné popisy ako stroskotanci vyrábajú železo či nitroglycerín som už pri druhom prečítaní rovno preskakoval, ale ide práve o ten pocit eufórie ( samozrejme hovorím o sebe ako žiakovi základnej školy ) keď hrdinovia ( prakticky dokonalí nadľudia oplývajúci tými najušľachtilejšími vlastnosťami ) v pote tváre získavajú ďalšie a ďalšie vymoženosti ( výťah, telegraf, chlieb vypiplaný z jediného zrnka obilia nájdeného v podšívke ) a zužitkovávajú všetko čo im ten absurdný ostrov ( v podstate supermarket s tovarom od výmyslu sveta ) ponúka. Mňa najviac fascinovalo ich obydlie v skalnom brale zvané žulový palác, ten bol mega! No a potom je tu tá linka s tajomným "duchom ostrova" z ktorého sa vykľuje prestarnutý kapitán Nemo na dôchodku. Škoda že ten ostrov nakoniec nechal Verne rozmetať sopkou, to asi mrzelo väčšinu čitateľov.
Old Shatterhand v južnej Amerike, tým je vlastne povedané všetko. Nie je síce priamo povedané že je to on, ale superhrdinný nemec čo žil roky medzi severoamerickými indiánmi a raz je oslovený "Charley" nemôže byť nikto iný. Ak teda tie indície nie sú vymyslené prekladateľom. Pri svojej misii za nájdením najlepšej tortilly na kontinente je zatiahnutý do politického komplotu a hľadania indiánskeho pokladu. Tomu druhému sa nanešťastie nevenuje veľa pozornosti, okrem toho že pri putovaní šírou krajinou úplne náhodne narážajú na ľudí ktorý majú so záležitosťou ( je v tom zahrnutá aj stará vražda ) osobnú spojitosť a dôležité informácie ktoré dychtia povedať než vypustia dušu. Typická Mayovina. Miestami je cítiť závan sviežosti keď Old Burritohand šokujúco nevie dopredu čo sa má stať a musí improvizovať aby unikol los banditos a zachránil si los krkos. To je hneď nejaké vítané napätie oproti jeho obvyklému vševedeniu. A čo viac, raz to dokonca aj s partiou pohnoja tak kolosálne stupídne že sa tomu sám diví. To nás privádza k jeho iritujúco zaťatému pacifizmu, keď neustále prepustí zajatých nepriateľov ktorý mu sľubujú pomstu a on vždy len mávne rukou, aby na ďalšej stránke sám padol do zajatia a potom musel nepriateľom absurdným spôsobom vykecať dieru do hlavy. Nech zniem ako krvilačný upír, ale o strieľaní sa furt len hovorí a Old Sombrerohandove zbrane už musia mať pavučinu na ústí hlavne a v nábojových komorách hniezdia vrabce. Pár stoviek postrieľaných mučačos by spravilo náladu. Takže to kolíše medzi nemenným Mayovským štandardom a trochu viac skutočne dobrodružnejšími pasážami, ktoré ale aj tak stále skončia hodinovým príhovorom Old Fidelhanda po ktorom vybuchujú hlavy.
Trocha komplikované hodnotenie, lebo tá kniha je vlastne akákoľvek chcete. Filozofické dielo o metamorfóze všetkého, alebo výplach bez deja a pointy kde autor iba hádže náhodné veci ktoré nič neznamenajú. Mňa to dosť bavilo, žiaden úvod do deja a postavy úplne bez mien, všetko čo máme je pochod tajomnou zónou x ktorej zvláštnosťou je jej zvláštnosť. Sú postavy ( všetko ženy ) úplný dementi čo sa zbláznia už pred vstupom do zóny, takže v knihe buď ani nie sú, alebo si hneď idú bezdôvodne po krku? Vláda má ohľadne expedícií nejasné ciele a asi kuje nejaké pikle, ale tie nedávajú o nič väčší zmysel než čokoľvek iné čo sa "príbehom" mihne, vrátane delfínov s podozrivo ľudskými očami. Finále je ako vesmírna odysea z machu a papradia a záverečné poučenie je asi že ak ju milujete, nie je čo riešiť. Takže si myslím že to bolo fajn aj keď nevie čo to vlastne bolo a ďalšie diely podľa všetkého nemá moc zmysel čítať.
(SPOILER) Táto Mayovka je ako na hojdačke, prvá tretina je úplne nevzrušivá, lebo hrdinovia na čele do Samom "hihihi" Hawkensom od začiatku iba konštantne trollujú záporákov ktorý sú radi že sú radi a jediná škoda ktorú sa im podarí spôsobiť je, že čórnu prisťahovalcom vola za účelom večere a aj to len preto že prisťahovalci hodili na Hawkensove rady bobkom. Akékoľvek napätie nula celá nula bodov. Potom ale príde na scénu Hobble Frank s tak epicky idiotským hláškami a hlodmi, že som sa pár krát musel smiať nahlas. Naviac sa hrdinovia konečne dostanú do pasce z ktorej bude ťažko sa dostať... teda až na to že v tomto bode pricválajú Oldo s Vincom a úplne náhodne narazia na stopu toho čo sa deje, čo v praxi znamená že zlý indoši utrú sopeľ ani nevedia ako. Petrolejový princ kaleráb však uniká a vedie svoje obete k falošnému naftovému jazeru ktoré im chce predať, pričom táto časť ma opäť celkom bavila. Vo finále to ale začína byť definitívne prepálené čo sa týka dĺžky a úmorné čo sa týka deja, kde okolo seba hrdinovia, záporáci a dva znepriatelené kmene krúžia a spriadajú plány, ale triumfuje samozrejme Shatterhand ( rozhodne sa mi páčilo bleskové rošambo po zajatí indiánmi ) a to tak že všetkých donúti aby sa stali priateľmi. A Shatterhandovi nemôžete povedať nie, lebo vás osud skôr či neskor kopne do zadku, to si buďte istý! Akurát hnusák petroleják a jeho brat skončia až nezvykle brutálne a extrémne otravný kantor emeritus zase spútaný aby neurobil ďalšiu chujovinu. Takže s hodnotením som váhal, miestami som sa slušne bavil a miestami zasa nie, celkovo asi priemer ktorý sa dokáže nejako udržať nad hladinou. P.S. všetci hrdinovia a kladné postavy na ktoré v Amerike narazíte sú zásadne Nemci!
(SPOILER) Po ultimátnom pornomasakri v Stalingrade si dal Kotleta niečo trošku "vážnejšie a vezme nás do cyberpunkovej Prahy, ktorá je presne taká ako by sme si mysleli. Takisto hlavný hrdina sa od ostatných Kotletovských borcov líši len tým že má umelú nohu. Chudobný proti bohatým, politici, mafiáni, prostitútky, piráti a medzi nimi náš búchač takmer zo starej školy čo verí jedine klasickej pištoli a všade trúsi jedovaté cynické hlášky často o veciach ktoré sám nechápe, ale my áno. Kupónová privatizácia, Michal David, hrdinný hokejista s príšerným účesom, Zemanov muzikál a tak podobne. A popri pľuvaní verbálnej kyseliny ešte rieši zapeklitý prípad ktorý ho samozrejme stavia proti vrchnosti. Čo sa týka neprístupných aktivít, odhalených ceckov je tu dosť, ale sex väčšinou iba čipovo kybernetický ( čo je fajn, u Kotletu kvitujem ak postavy dokážu nesúložiť na každom rohu ) a dokonca aj počas akcie na antických orgiách boháčov s lietajúcimi trpaslíkmi sa hrdina venuje len žraniu kuracích krídelok. No, popri všetkej tej fajn brutálnej akcii, naháňačkách, bizarných detailoch, elektrických orgazmoch a slovnej hnačke ( a chlapovi bez gatí s troma penismi čo sa stále vracia na scénu ) potom nakoniec zamrzí že vlastná zápletka je tak strašne prostoduchá a záporák je iba zlý podnikateľ čo chce viac moci pomocou suchopárneho technického bazmegu. Škoda že to finále je len také pokrčenie plecami, lebo inak Kotleta spoľahlivo dáva čo vie.