TERRORDROME
komentáře u knih

Takže Ender po xenocíde Termiťanov "pracuje" ako hovorca za mŕtvych, čo mi prišlo ako ľahko absurdná činnosť, zvlášť keď kvôli vesmírnym vzdialenostiam trvá cesta rýchlosťou svetla k zákazníkom aj 20 rokov, pričom oni zostarnú, ale on ostáva "zaseknutý v čase". Vďaka tomu od udalostí predošlého dielu ubehlo už 3000 rokov a treba povedať že za tú dobu sa ľudstvo a civilizácia celkovo vôbec nikam neposunuli, technologicky ani nijako inak. Dokonca aj umelá inteligencia existuje len jedna a tá navyše vznikla náhodou sama od seba a nikomu ( okrem Endera ) to nepovedala. Vyzerá to tak že jediná vec, okrem štandardných náboženských otázok a katolíckych licencií, na ktorú ľudia tých pár tisíc rokov mysleli je oná xenocída a každý poriadny človek sa musí pri vyslovení toho odporného mena Ender povinne zhnusiť akoby oblízal lajno. Asi toľko k povinnému frfľaniu, lebo inak som si to už len užíval. Kartár Orson jednoznačne dokáže rozohrať nejasnú zápletku kde nevieme kam to sakra asi môže smerovať, zlomyseľne to komplikovať vzťahovými kravinami postáv na zabitie a nie len že si nerozbiť hubu, ale ešte ma donútiť aby som chcel viac. A keď dôjde k odhaleniu pointy a nastolených záhad podivne chudobného ekosystému vzdialenej planéty a jej pôvodných obyvateľov "prasačníkov" divnosexuálov, tak by sa od neho mohli všetci učiť a myslím to vážne. Každopádne autor zjavne neznáša kalvínov.


Na svojej poslednej zastávke skrížia čarodejnice metly s upírmi. Teda nie že by naozaj skrížili metlu s upírom ako fantasy Mičurin, len sa s nimi dostanú do kríža a niekto príde o hlavu. Táto upírska família sa chce vzoprieť tradíciám, preto trénujú odolnosť voči slnku, cesnaku aj náboženským symbolom, ale sú to naozajstný hnusáci, takže výsledkom je napriek vtipkovaniu trochu schizofrénia. Parodická aj hororová časť fungujú dosť dobre samy o sebe, ale ich kombinácia dáva takú divnú splácaninu z ktorej dokonca aj samotné čarodejnice tentoraz vychádzajú prekvapivo zbité. Hlavne Zlopočasná je väčšinu deja polomŕtva, aj keď nakoniec samozrejme triumfuje. Pobavil zlátaný Igor roznášajúci prach a pavúky a neustále spomínajúci na zlaté časy, lebo starý pán upír bol úžasne gentlemanský trotl. Najhoršie bolo, že sa mi viaceré veci ktorým sa venovalo dosť priestoru zdali navyše, ako linka s Fénixom, podivné náboženské prestrelky medzi Zlopočasnou a Omniánskym pánbíčkárom ( z ktorých som teda neostal veľmi múdry ) a dokonca aj Nac Mac Fíglovia, ktorí boli síce tiež ako taký super ( akási škriatkovská paródia na škótov, vychlastané, potetované, buchnátske hovädá ), ale ich obsadenie nikam neviedlo. Vo finále som mal teda pocit ako po zjedení mentálnej verzie tej torty čo piekli psík s mačičkou, čo spôsobilo protichodné myšlienkové zmätenie.


Takže pekne zhurta, hrdina bol pri nejakom experimente "zmrazený" na akúsi nezničiteľnú kvantovú sochu a o pár desiatok miliónov rokov sa prebúdza ( po zásahu blesku ) do sveta plného mačacích, leopardích, sloních a netopierích ľudí s ktorými ( a proti ktorým ) musí vytiahnuť do boja s inteligentným megastromom čo chce prerásť celú planétu aby tak nastolil ultimátny mier. Odyseus Spievajúci Medveď ( meno hrdinu, tak trochu indián ) nie je dokonalý spasiteľ, len sa snaží s pozície prekvapeného rádoby boha ( ktorého ako sochu uctievali zrejme celé veky ) po svojom zmenežovať ten neznámy cudzí bordel v ktorom sa ocitol, čo stojí hromady mŕtvych ( vrátane žien a detí ) a napriek určitým víťazstvám mu tento svet dáva na riť. Po vyčerpávajúcich masakroch je jasné že budúcnosť bude dosť punkovo ladená a bahno sa ešte viac rozbahní, ale čo bude ďalej sa už nedozvieme. Žiadne naťahované caviky, len rýchlo plynúce džungľové dobrodružstvo v solídne vykreslenom ďalekom postapo svete.


(SPOILER) Zahustený bujón čírej Dickovitosti. Dokonca išiel tak ďaleko že si vymyslel celú planétu ( mesiac ) obývanú "mentálmi" rozdelenými do klanov podľa príslušnosti ku konkrétnej psychickej poruche. Potom zrazu uhne a hustí story o zamestnancovi CIA čo chce zabiť svoju exmanželku ktorá ho ožobračila, jeho fikané plány ale pozná telepatická hromada mimozemského želé a kvôli práci pre populárneho tv komika sa stáva terčom podozrení a atentátov z každej strany, takže jediným riešením je letieť na psychomesiac a dokončiť to ručne. Ufff, páčila sa mi nepredvídateľnosť celého toho bordelu kde človek vôbec netuší kam to sakra vedie ( diaľkovo ovládaný androidi, ženská čo vie vrátiť veci 5 minút dozadu v čase, šialený proroci žijúci v iných sférach vnímania ) a aj keď som si hovoril že polovica prvkov by kľudne mohla odpadnúť tak som si to značne užíval. Lenže potom prišiel záver a odpoveď kam to bude viesť bola jasná... NIKAM!!! Postavy proste pokrčia plecami a rozídu sa, doslova a do písmena. Nič z toho paranoidného psycho cirkusu tak vlastne nemalo zmysel a finálna pointa je o tom že sme došli do bodu kde nevieme čo ďalej. Možno je to súčasť príliš rafinovanej pointy ktorú však nemôžem doceniť, lebo nie som feťák. Nakoniec som tak ostal s dlhým nosom, ale väčšina knihy bola moc fajn takže ostávajú štandardne neutrálne tri hviezdy.


Ako pokračovať v sérii ktorú upíri už vycucali do sucha a všetky linky sú uzavreté? Nuž jednoducho, stačí dosadiť náhodného nového hrdinu a prihodiť dej založený na barličke že slnečná revolúcia na hviezdnej strane roztopila ľady ktoré väznili troch extra vypečených vampírov. Tí sa potom dostanú do našej dimenzie a potichu spriadajú svoje slizké pavučiny. Počas čítania som mal neodbytný pocit že tento diel má paradoxne viac čo ponúknuť novým čitateľom, než tým čo už majú za sebou predchádzajúcich 10 dielov. Nový hrdina Jake Cutter netuší nič o upírskych či nekroskopických súvislostiach a tak sa musí roztočiť tradičný kolotoč opakovania všetkých dôležitých faktov. Práve vďaka uchopeniu opáčka skrz niekoho neznalého to pôsobí viac prirodzene, ale furt je tu ten problém že polovica knihy je len prológ v ktorom sumarizujeme fakty bez toho aby sa to celé reálne niekam hlo. To zahrnuje aj rozprávanie o pôvode nových záporákov, ( supersilný telepat Malinari, smrteľne krásna Vavara a čiernočierna mátoha Szwart ) oni sami aj ich storky sú zaujímavé, len mnohokrát počuté variácie tých predošlých. Každopádne finálna akcia v pekelnom zábavnom parku je strhujúca a prísľub do ďalšieho dielu funguje stopercentne, takže po ňom bezmyšlienkovito siaham.


Nakoniec mi došlo že toto nie je pokračovanie prvej knihy ale filmu. Keď to napriek tomu budem porovnávať tak Dick si išiel iba za svojim obľúbeným vykreslením neistoty na sci-fi pozadí a na všetko okolo kašlal, zatiaľ čo tuto pán Jeter ponúka na tom istom základe hlavne drevorubačský konšpiračný thriller. Drevorubačský preto, lebo na nás zosiela neutíchajúcu guľometnú smršť "šokantných" zistení, kde žiadna mŕtva postava nie je mŕtva, ľudia zisťujú že sú replikanti, replikanti zisťujú že sú ľudia a celé je to veľké sprisahanie každý proti každému. Je to také bum-bác-hrrr že som ani nestíhal premýšľať či je to všetko úplná hovadina alebo nie a bolo mi to jedno. Má to dobrú akciu a trilión zvratov, postavy robia nonstop smrtiace charakterové vývrtky, plus nikam nevedúca linka so zmrzačeným vedátorom a jeho robotickým vojačikom a medveďom. A čo je zo všetkého najsampodivnejšie, že na koci celý ten rotujúci galymatiáš dôjde solídneho rozuzlenia a dáva v pohode zmysel cez všetko svoje šialenstvo so zámenami manželiek. Takže hodnotenie v zásade celkom fajn.


Filozoficko-chválenkársky doplnok odohrávajúci sa 30 rokov po Vinnetouovej smrti. Chválenkársky preto, lebo tu už May na plnú hubu hovorí že ON je Old Shatterhand, čo dáva jeho statusu všetkovediaceho poloboha odpornejšiu kanálovú príchuť. May/Shatterhand je požiadaný aby sa vrátil do ameriky, kde chce Vinnetouov fanklub postaviť jeho sochu a Oldovi nepriatelia zároveň dúfajú v oneskorenú pomstu. Tak teda ide a osud mu prihráva do cesty prekážky v podobe samých dementných troglodytov nad ktorými môže vznešene machrovať a dokazovať svoju nadradenosť. Na jednom mieste zahlási May ako autor že May ako Shatterhand zažije počas cesty toľko príhod že by o tom mohol napísať niekoľko kníh a čitateľov by to neprestalo baviť, ale nakoniec sa bohužiaľ musel uspokojiť vo vyprávaní iba s príhodou o tom ako sa im v noci nechcelo spať a tak vyrazili skôr. Do toho senilné filozofovanie o Džinnistane a o tom že sú indiáni ako deti ktoré musia vyrásť, chŕŕŕ... Hlavný záporáci sú taktiež banda úplne vymletých, hanebných a zbabelých tupcov neštítiacich sa žiadnej podlosti, s výnimkou Santerových synov, ktorí jediný prechádzajú nejakým vývojom v snahe o vykúpenie svojich čiernych duší. Každopádne Mayohand so ženou ( "zlatíčko" ) poznajú že projekt Vinnetouovej sochy je hriech a skutočný odkaz sú jeho zanechané lajstrá plné úžasných múdrostí, ktoré si po večeroch spoločne predčítajú a z ktorých my ako čitatelia máme možnosť ochutnať iba prvé riadky v ktorých Vinnetou píše - "som Vinnetou, náčelník Apačov"... až som dostal záchvat smiechu. Čo ešte dodať, Old Karlhand pozná riešenie každého problému ešte skôr než k nemu vôbec dôjde, všetci mu môžu maximálne ta pritakať a dokonca aj prírodné sily pracujú podľa jeho želaní a nálady. V jednej pasáži potom priamo hovorí že jeho názory sú vyššie a správnejšie než ostatných, proste nechutne dokonalý árijec. Pôvodná Vinnetouovská trilógia teda nebola žiaden literárny skvost, ale toto je už vyložená bieda a navyše bez štipky zábavnosti, aj keď je tam indiám lietajúci na nejakom Da Vinciovskom lietadielku.


Na poriadny sabat je treba aspoň tri čarodejnice a tak potrebujú Zlopočasná s Oggovou nájsť náhradu za kraľovaním zaneprázdnenú Magrátu, lenže osoba s najväčším potenciálom a hrudníkom odišla kvákať do opery v Ankh-Morporku. Okrem toho vyjde najavo že starenka Oggová napísala erotickú kuchárku s receptami ako "jahodový klátil" a vydavateľ jej dlží prachy, takže je o dôvod viacť ísť do Morporku učiniť spravodlivosti zadosť. Maškaráda funguje parádne hlavne vďaka tomu že je to po celý čas proste groteska ktorá nikam neuhýba. Čarodejnice si ti serú skrz všetko sťa by uragán a pod ich prísnym sladkokyslým pohľadom sa mení všetko na popol, ale našťastie sa im darí neprekračovať hranicu medzi zábavnou a otravnou buzeráciou čohokoľvek v dosahu. V opere sa pohybuje duch, ktorý najnovšie začal vraždiť a posiela potom majiteľovi lístočky so svojim šialeným smiechom s výkričníkmi "HAHAHAHAHAHAHA!!!!!...! Zároveň sa tak dozvedáme neprekvapivo že všetci čo sa motajú okolo opery sú šialený a zápletky predstavení sú obvykle o tom že muž nespozná svoju ženu keď si dá na oči škrabošku, samé hodnotné informácie. Zvlášť ma bavil maestro Slimejš alias paródia na Pavarottiho čo by zožral aj koňa, ale v skutočnosti neznáša špagety. Ku koncu už to začne byť predsa len trochu naťahované ohľadne identity onoho ducha, ale zasa starenka Oggová v prestrojení za baletku to vynahradí. Toto proste baví a viac nepotrebujem.


(SPOILER) Medzi vysokými, emocionálne ladenými hodnoteniami je to moje ako taký jedovatý pľuvanec, ale človek si nepomôže. Tretí diel Vincoša je opäť zlepenec nesúvislých príbehov prinášajúcich stále to isté a viac toho istého s do nemoty sa opakujúcimi prvkami a postupmi. Tak ako aj v predchádzajúcom diely, narazí Old Shatterhand po ceste na podivnú zálesácku postavičku, tentoraz bezuchého Sans-Eara, spolu zabraňujú prepadnutiu vlaku, stopujú špatošov a samozrejme úplne náhodne stretávajú Vinnetoua, ktorý sa k nim pridá a napomôže spravodlivosti a pomste v kolotoči prenasledovaní, zajatí a vyslobodení. V druhej polovici narazí Old Shatterhand po ceste podivnú zálesácku postavičku, tentoraz tučného Sharp-Eyea, spolu riešia prepadnutie vlaku, stopujú špatošov a samozrejme náhodne stretávajú Vinnetoua ktorý sa k nim pridá a napomôže spravodlivosti... No, potom však príbeh predsa len uhne od bezstarostného kydlenia bezcharakterných zlosynov, pretože nadchádza onen zlomový okamih! Vinnetou má totiž pri počúvaní Ave Marie zrazu predtuchu že do rána neprežije a o chvíľu neskôr je zastrelený. Vlastne ma šokovalo ako rýchlo a úplne náhodne s dramatickým efektom nula prichádza o život taký zásadný charakter. Tak si hovorím, kde je sakra Santer? Tento arcizloduch prichádza prekvapivo až s krížikom po funuse, ale predsa mu tak ako vždy patrí finále knihy a tu ma to celé konečne začalo baviť. Zúfalý boj o Vincov závet s kápom všetkých slizúňov a Shatterhand odsúdený na smrť starým známym naprdnutým náčelníkom "Prestrelené Kolená" Tanguom napokon predsa len prináša nejakú poriadne dramatickú situáciu, kde samotný božský Oldo ťahá za kratší koniec. Aby bolo jasné, ono to celkovo nebola žiadna nuda, lebo to fičí ako mustang čo si prdol do táboráku, plus pobavilo privolávanie dažďa pomocou horiacich kaktusov aj komediálna návšteva žobráckych mexických aristokratov ( a lámane hovoriaci "massa" César, v ktorého osobe opäť May blahosklonne popisuje černochov ako infantilných trulkov) a vylúpne sa aj pár solídnych úvah o tom že ani hrdinný indoši nie sú vlastne o nič lepší než vydridušské bledé tváre, len ten zauzlovaný opakujúci sa koncept šablóny sériovo vyrábaných dobrodružstiev a Vinnetouova narýchlo zosnovaná rádobyemotívna smrť ma štve. Ufff-Uff, Howgh.


Táto kniha sa snaží o jediné, natiahnuť samu seba po krajné medze až sa takmer roztrhne v rozkroku a čo najdlhšie epicky meditovať na jednom mieste. Vážne, väčšiu dejovú strnulosť som snáď ešte nežral, hneď na úvod venuje x strán detektívnej linke s novou postavou detektíva, ktorá by mohla byť potenciálne zaujímavá, lenže nie tu a teraz, lebo pre čitateľa nie je nastolená záhada záhadou a celé to nikam nevedie, takže len zabíjame stránky. Máme tu aj ďalšiu várku spomienok záporáka, ktoré boli tentoraz už tiež len útrpné popisy storočí kde Radu Lykan bojuje tu a zasa tam a potom hentam. No a najväčším "tahákom" tohoto znovuznudenia je samotný hrdina Harry "nekroskop" Keogh ktorý je malátny ako princ Diazepam čo by uspal aj mŕtveho leňochoda. Obzvlášť vypečená bola epizódka v blázinci, tak úžasne bezobsažná, ničotná a rádobydramatická ako tá kaša ktorú tam musel žrať. K tomu mŕtvy hovoria svoje blablabla a blebleble a riešia sa Nostradamove predpovede, rovnako nudné, nezaujímavé a antitajomné ako celý zbytok. Máme tu upírov, mafiánov, mafiánskych upírov, vlkolačích upírov aj posledného Drakulu v krišnovskej modifikácii plánujúceho nukleárny holokaust a ono je z toho všetkého úplný prd. Na záver sa strhne aj nejaká akcička kde sa všetky postavy stretnú v jaskyni a vzájomne sa zmasakrujú. Masaker poteší vždy, ale tak nejak to podčiarkuje ceľkovú bezcielnosť celej knihy, ktorá chce a potrebuje a musí iba stáť na mieste aby sa dala bezo zbytku vpasovať do zbytku série.


Po nejakom tom medziprešľapovaní je tu konečne finále v ktorom stojí proti sebe viac figúrok než mravcov v cukorničke. Nekroskop Nathan sa dramaticky vracia do svojej dimenzie aby natrhol kožuch nenávideným vampírom z posledného hradu, ktorý sú zároveň terčom trestnej výpravy vampírov z Turgosheimu, do toho ešte ten rusácky rádoby dobyvateľ, šibnutý extelepat idúci po pomste Nekroskopovi, ďalší pomstychtivý vampír bez tváre, zato s metrovou zubatou vagínou, ohrdnutá vampírka, ohrdnutá telepatka a nezabudnime ani na uplácané (ne)mŕtve monštrum v pivnici a vyčúraného vampírskeho prdkúzelníka čo má hody keď mačky nie sú doma. Polovica toho cirkusu by sa dala pokojne vyhodiť a nemalo by to žiadny dopad, ale aspoň to prináša viac akcie, krvavých explózií, vlajúcich čriev a roztekajúcich sa tiel... a lepry, nezabudnime na lepru! Samozrejme že autor si aj tu vždy nájde čas na spomienkové sekvencie kde do nás ešte raz nahustí minulé fakty, lebo má zjavne hrôzu z toho že by snáď niekto na niečo z toho zabudol. Páčili sa mi tie fatalistické sekvencie s Wrathou a spol. ktoré ich natvrdo postavili pred dvere s nápisom NO FUTURE, čo tomu dodávalo taký apokalyptický nádych. Každopádne finálne besnenie každý proti každému bolo moc fajn a dalo možnosť väčšine zloduchov explozívne zhebnúť. Takže si to svoje štyri hviezdičky zaslúži, nech nežerem.


Pôvodný originálny koncept Nekroskopa a jeho boja s vampírskymi pijavicami sa vyčerpal už niekde po treťom diely a ďalšie dva potom nejako dokrivkali k definitívnemu koncu Harryho Keogha. To ale nevadí, lebo šou mast gou on a toto univerzum vyvrhlo na povrch zemský ešte ďalších 10 infikovaných dielov. A hneď ten prvý z novej trilógie "upírsky svet" vôbec nie je zlý. On sa len strašne dlho rozbieha, najprv sledujeme finále predchádzajúcej knihy z pohľadu vzdialených pozorovateľov ktorý niekam idú a uvidia veľké hríbovité buum! Nasleduje flashbackové okienko sledujúce počiatky upírskej kariéry hnusáka Šejtána a jeho "potomstva" a potom ďalší medailónik do života iných upírov niekde úplne inde ( páči sa mi ako sa Lumley vyžíva v popisovaní upírskych bizarností a úchyliek ). No a kdesi v tretine knihy konečne dôjde aj na samotných hrdinov. Celý dej stojí na barličke že Nekroskop mal počas voľnej chvíľky sex so spanilou cigánkou a vzišli z toho dvaja potomkovia, každý úplne odlišný. Každopádne po rokoch sa vampíri vracajú na slnečnú stranu rozpútať teror a mňa to postupne bavilo stále viac, hlavne hrdinov študijný pobyt v upírskej veži a psychické problémy jeho brata ktorý si po páde z oblohy začal myslieť že je vampírsky vládca. Celkový posun k temnej fantasy kvitujem, je lepšie rozpútať vojnu v inej dimenzii než sa v tej našej pokúšať oživovať ďalšieho nemtavého zloducha z nekonečného radu Ferencziov. Takže u mňa dobré a dvojnásobne vypointovaný koniec ma donútil byť reálne natešený na pokračovanie... a to sa počíta.


Druhý diel konečne prináša plnohodnotné scifíčko kde hrdinovia podnikajú objaviteľskú výpravu na plný úväzok. Konkrétne tu majú zaistiť emzácku konzerváreň aby tak vyriešili problémy hladujúcich na zemi. Akcie v tomto podniku má hrdina prvého dielu, ktorý sa z bývalého niktoša vypracoval na bohatého a vplyvného podnikateľa. Takže posádka ktorá si roky vo vesmíre lezie na nervy objaví vesmírny mekdonald, v ňom chlapca ktorý vyrastal úplne sám na mimozemskej stanici a dokonca aj nejakých žabých mužov ktorým šéfuje "nesmrteľná" plechovka čo zavára ľudské mozgy do fliaš. To je všetko fajn, vrátane vydieracej pasáže vynervovaného geronta, akurát v tom najnapínavejšom okamihu keď sú hrdinovia v pazúroch "nepriateľa" príde sucho informačné finále kde sa dozvieme že sa proste zachránili a ešte na tom nechutne zbohatli, čo mi dosť pokazilo celkové hodnotenie. Naviac sa nepohla dopredu tá najzaujímavejšia linka a síce Broadheadova posadnutosť jeho bývalou milenkou Klárou, ktorá ešte v predošlom diely uviazla v čiernej diere. Tak dúfam že sa na to nezabudne v pokračovaní.


Záver série to nakoniec u mňa opäť nevytiahol nad dve hviezdičky, aj keď má svoje pozitíva. Prvé z nich čo ma napadne je tak trochu ironicky že sa to dá naozaj veľmi rýchlo a ľahko prečítať, plus pár solídnych nápadov. Ako hrdina sa vracia Poole, ktorý ešte v prvom diely uletel do vesmíru a po 1000 rokoch ho šťastne nájdu a oživia. Tu si rád rypnem do Clarka, že pri všetkej jeho posadnutosti technickými popismi zrazu hodí zbabelú spiatočku a vystačí si iba s konštatovaním že hrdina bol podchladený... bodka! Následné zoznamovanie s novou realitou je fajn, potom sa začne debatovať o monolitoch a tak vôbec, Poole si skočí na Europu pozdraviť miestnych chaluháčov, ale tí sú mešuge a tak si pokecá len s beztelným supermanom Bowmanom, alias hviezdnym dieťaťom. Že sú monolity len tupé stroje, naviac občas chybujúce je dobrý nápad, ale plán ako s nimi zatočiť je béčko ako prasa. Dídžej Hallman ( nová metamorfóza Hala 9000 ) ho infikuje počítačovým vírom a monoliťáci si zbalia saky-paky, dovy-dopo. Ten koniec je tak ukrutne odseknutý že by si staroch Clarke zaslúžil knihou po pysku! Ak si odmyslíme ten záver ostane nám story ktorá je skrz tisícročného návštevníka miestami fajn, ale trpí prílišným teoretizovaním a aj niektorými kompletne prerozprávanými pasážami z minulých dielov. Opäť opakujem, Clarke NEBOL dobrý vyprávač a každým ďalším dielom iba bezradnejší s pár základnými nápadmi okolo ktorých vystaval vlastne prd.


Bláznivá sci-fi groteska kde nešťastný vojačik Bernhard zbesilo kľučkuje medzi absurditami ťažkého kalibru a neustále pri tom nadáva. Najprv je vyslaný ako prieskumník na planétu ( bývalá zem ) kde nejakých 200 tisíc rokov vládne iba osamotený riadiaci počítač ktorý sa pasoval za boha a z protoplazmy stvoril haldu chujovín podľa rôznych kníh. Hrdina musí odolávať sexdroidom v megabordeli, oženiť sa so šialenou sestričkou na Drakulovom zámku, zožerie vajce vtáka Fénixa, stretáva boha hromu Tóra so smrdutým dychom, dementného Conana... atakďalejatakďalej... proste z jednej kraviny do druhej a ešte sa musí celý čas hádať so svojim robodruhom čo ho neustále buzeruje a púšťa na plné pecky reklamy na nejaké geniálne keksy a pivo. S takou kadenciou hustenia nezmyslov nemá nuda šancu, akurát začína byť Bernhard postupne trochu otravný, ako iba neustále narieka a zdrhá a nikdy sa nevybičuje aj k nejakým činom. V druhej časti je potom za svoju misiu odmenený pobytom na väzenskej planéte Plíživá Smrtka, šťastnou náhodou utečie na šialenú megaloď kde sa brodí odpadkami, zažíva migráciu nadržaných televízorov a teror nadržaných dôstojníkov ktorý už dlho nemali komu rozkazovať. Keď sa lietajúci mozog premení na herný automat, Bernhard poletuje priestorom pomedzi Verneovké lietajúce vtákoviny, a navštívi papundeklovú utópiu vedenú pošahaným vlkolakom začal som mať pocit že už naozaj strácam pôdu pod nohami, ale sranda to stále bola, takže načo sa sťažovať. Celkový dej nemá zmysel, ide iba o príval satirických scénok ktoré svoju úlohu plnia, takže to má odo mňa za štyri.


Pratchett tentoraz ryje do Hollywoodu a jeho pozlátkovej plochosti. A keďže sa to odohráva na Zemeploche, je aj tá satira dosť plochá. Alchymisti vynájdu film, niekto prihodí popcorn, postavia mestečko Holy Wood plné maľovaných priečelí, občas hádžu hlášky ako "keď to krváca, môžeme to zabiť" a hrdinka má halušky o tom ako stojí nad mriežkou a vzduch jej fúka pod sukňu. Väčšina z týchto narážok a citácií ma vôbec nebavila, snáď okrem vízií tajomného zlatého muža s mečom a rozhodne scéna s obrou ženou držiacou jačiacu opicu. Hrdina je na začiatku zaujímavo opísaný ako extrémny lenivec ktorý radšej poctivo posilňuje, lebo nosiť kilá naviac je príliš namáhavé, ale v zbytku knihy na tom nezáleží a je to v postate nímand. Viac zaujal cynický zázračný pes Gaspoda či trollské dvorenie tehlami po hlave. Samozrejme že nejaké tie vtipné scény a hlášky tam boli, ale celkovo to bolo proste také pozliepané čosi, čo nebolo ani dosť absurdné ( ako trebárs Pyramídy ), ani dostatočne dejovo prepracované a tak ostalo iba niekde visieť. Vypichol by som určite pasáž kde zbor mágov ide do kina, maskujúc sa pravými falošnými bradami a následne začnú z plátna vyliezať monštrá čo držia pokope iba silou vôle, to bolo konečne správne iskrivé. No a to je asi tak všetko čo by som k tomu povedal.


Tak trochu ako na mori, raz hore a raz dole, takže nakoniec ostanem pri neutrálnych, alibistických troch hviezdičkách. Mariňáci vstúpili na planétu medzi dvoma slnkami a aj keď sa mi spôsob tohto prepojenia moc nepáči, tak pokiaľ sa drží schémy drsňáci vs šediváci v nehostinnom prostredí, stojí Fabian na pomerne istej pôde. Nič z čoho by som si nadšene cvrkol, ale pár výrazných momentov tam je, ako trebárs pikantne nechutné roztekávanie sa ( Burkov to dostane vtipne cynicky zožrať za svoje nesmrteľné faux pas v minulom diely ) alebo keď Dobs dostane rapeľ v "liahni". Keď však opäť vlezieme do sfér halucinogénneho metafyzična v sedemmíľovej bubline ktorá nekonečne dlho letí a letí a letí skrz desiatky strán a autor sa nemôže nabažiť rôznych zábleskov nekonečna v zelenej tme, kúdolov hubabuby z počiatkov vekov a nič neznamenajúcich výrazov typu "nesvetlo", tak stále tvrdím že toto mu sakra nejde. Supermocný neexistujúci emzáci vláčia úbohých hrdinov na koniec vesmíru aby ich postavili proti ultimátnemu zlu, proti ktorému sami sotva niečo zmohli, pretože sú to predsa Mariňáci s M veľkým ako Godzillina ľavá noha. Záver so zhmotnelým pažravým satanášom a Owenom vyťahujúcim si z brucha vlastné črevá to ešte celkom solídne nakopne a vzbudí zvedavosť, už len kvôli tomu že chcem vidieť (čítať ) ako z tohto Fabian vykorčuľuje, pretože ak to definitívne nepremení na kvantový sabat sfetovaných existencií z tretej dimenzie, mohlo by to byť aj naozaj zaujímavé.


Tak sme došli do "finále". Ľudia odolávajú útokom drsných samovražedných cudzincov a do toho sa ešte odnikiaľ vracia trpaslík Gurk, ktorý podľa svojho nedobrého zvyku nikdy nepovie čo vlastne o tom všetkom vie, za čo by som ho už vážne sám zahlušil. Každopádne okrem zúfalého strieľania hrdinovia začnú odhaľovať odkiaľ vietor fúka a naplánujú podvratnú "mierovú misiu". Posledné dejstvo v akomsi živom šrotovisku v štýle hviezdy smrti a plnom žravých améb, alias drvičov odpadkov, je riadne napínavé a v tom najvypätejšom už-už... okamihu to samozrejme skončí, čo je mimoriadne frustrujúce, lebo ďalšie pokračovanie proste nie je ani po 20 rokoch. Paskuda jedna nemčúrska!


Barbar Cohen a jeho strieborná horda chcú epicky zakončiť svoje životy a tak pochodujú k sídlu bohov s úmyslom vrátiť im ukradnutý oheň v podobe veľkej bomby. Keďže úspech tejto misie môže spôsobiť koniec sveta, je zostavený úderný tým z Leonarda, Karotku a Mrakoplaša, ktorý majú gerontom dohovoriť, čo obnáša výlet na mesiac a zasa späť v pekelnom lietajúcom stroji poháňanom grgajúcimi drakmi. Krátka úderná story ktorá potenciálne sľubuje orgie absurdnosti, ale tak husté to zasa nie je. Asi až príliš krátke a osekané, takže iba vžum sem-vžum tam, ale hlášky to rozhodne malo a Cohen došiel dôstojného konca keď dal valkýram košom.


Mrakoplaš sa po Zaujímavých Časoch nepodareným teleportom ocitol na podivnom vyschnutom mieste ktoré sa úplnou náhodou podobá našej Austrálii. Sú tam klokani, domorodci čierny sťa uhoľ, divný prízvuk, budova opery ako rozbitá fľaška, krokodíl Dundee a aj trpasličí Mad Max v obrnenom dostavníku... a hlavne tam slopú pivo! Mrakoplaš pôsobí oproti Zaujímavým Časom viac svojprávne, aj keď sa musí o priestor deliť na polovicu so skupinou mágov ktorí tak trochu "dovolenkujú" na ostrove kde pôsobí boh evolúcie posadnutý švábmi. Istá surreálnosť a časové paradoxy tomu dávali celkom šmrnc, z humoru sa mi asi najviac páčila scéna so spider-koníkom kráčajúcim po stenách kaňonu. Akurát tá nohatá truhlica opäť nevyužitá a nikoho moc nezmárovala. Celkovo v pohode.
