zanardi komentáře u knih
Písať o presahu nášho a “toho druhého” brehu je ťažké, pretože každý to vnímame inak. Kniha Šeptuchy je zvláštna svojím úprimným a priamočiarym pohľadom na javy, ktoré sa nám dejú. Tá poľská ponurosť a rurálnosť len umocňuje atmosféru knihy.
Príjemné čítanie na nedeľné daždivé popoludnie.
Táto kniha neomylne trafila čas, miesto a emócie, ktoré spôsobili, že tá preslnená doba z prvej časti knihy zanechala vo mne pocit krásna. Jazyk, kolorit, postavy, všetko to malo svoj podiel na tom, že mi tá doba v hlave zostáva ako zlaté časy. Samozrejme, do príchodu Hitlera.
Príbeh pána Nemanna si zaslúžil presne toto spracovanie.
Zmar hnusných normalizačných rokov opísané tým najskvelejším spôsobom.
Každá kniha má svoj zmysel. Ale ja som ho v tomto prípade nenašla.
Je skvelé, že existujú ľudia, ako Miloš Urban, ktorí v nás zastavujú zhon a privádzajú nás k čaru doby minulej, paradoxne bojmi a vojnami pohnutejšej, než je tá naša. Čaro architektúry, ktorá vie skutočne rozprávať, ak má človek srdce otvorené, je mocné.
Mne ten úplný záver pripadal ako keby hlavná postava skončila síce v psychiatrickej liečebni, ale v takej, ktorá je pre jeho chorobu na mieru šitá a v ktorej našiel svoj pokoj.
Je snáď jasné, že sa po stopách Sedmikostelí najbližšie vyberiem.
Tento starý svet, svet monarchie, prvej republiky, secesie a art deco sa nám zdá krásny, elegantný, noblesný a obdivuhodný. Táto kniha je veľmi dobre napísaná, lebo nás nezhadzuje z obláčika, necháva nás myslieť si to ďalej, ale rozširuje obzory, že eleganciu bolo treba podoprieť peniazmi a vkusom, noblesu známosťami, krásu vedomosťami a odbornosťou a pohyb dejín tiež prispel svojou troškou do mlyna.
Čítalo sa mi krásne a ladne.
História českého národa je nesmierne bohatá a nikdy ma neprestane baviť, je toho toľko, čo sa prevalilo cez krajinu a práve doba, kedy sa začali vzmáhať manufaktúry a remeslo bolo skutočným kumštom, je pre príbehy neoceniteľná.
Ale privítala by som možno podrobnejšiu sondu do sklárskeho fachu, alebo prepracovanejšie postavy a vzťahy, alebo rozpracovať historické pozadie, lebo takto je to taká ľahká literatúra pre dospelých. Čo nemusí byť nutne zlé, ak sa človek na to nastaví.
Táto kniha je veľmi zvláštna. Je o ľudských príbehoch, akých je všade veľa a zdajú sa nám banálne. A tu si siahneme až na dno ľudských duší a zistíme, že potrebujeme niekoho kompatibilného k sebe a niekedy si proste naňho musíme počkať.
Spisovatelia, ktorí nám prinášajú pohľad do minulosti a udalostí, či miest, ktorým nie je venované toľko pozornosti v školách, si zaslúžia zvláštne miesto v nebi. Platí to aj pre K. Tučkovú a viem, že veľa ich mám ešte neprečítaných.
Historické udalosti zasadené do prostredia ľudských osudov a rodín sú hodné šírenia, aby sme poznali, čím všetkým táto krajina a ľudia prešli len pri púhej snahe prežiť a možno byť chvíľu šťastní.
Vďaka za tú knihu.
Je to vo mne čerstvé. Melódia a farby tejto knihy. Jej neskutočné meandre. Obratné opisy. Hlboké presahy.
Ale aj poznanie, že to dievča bolo stokrát dospelejšie, než autor. Nedá sa všetko pitvať, nech je pitva akokoľvek objavná a rozkrýva utajené.
Takto to nefunguje. Babička s dědou sú toho dôkazom.
Napriek tomu tú knihu milujem.
Táto kniha je “nepušťák”, ťažko sa mi odtŕhalo od čítania, pretože tak búrlivý a bohémsky život, opísaný v podstate bez ospravedlňujúcich eufemizmov je pútavé divadlo.
Príbeh hlavnej hrdinky je napísaný absolútne otvoreným štýlom, všetky vzostupy, pády, pochybenia, utrpenie - sú hmatateľné a hoc dobovo nepochopiteľné, ale predsa fascinujúce.
Kajanie sa na sklonku života dodalo príbehu tú potrebnú dávku uvedomenia, že vždy v živote musíme niečo obetovať. A zvoliť si správne, čo obetujeme, je umenie.
Táto kniha človeka zroní a síce tým takým tichým spôsobom, akou sa len človek môže pokúsiť prijať svoj nepochopiteľne krutý osud.
Krajina, resp. režim, ktorý nestál o záchranu ľudí, ktorí za ňu bojovali, likvidovala svojich občanov kombajnovym štýlom, a predsa má svojich obdivovateľov a pritakávačov a čitateľ zľahka na konci nadobudne pocit Boha, ktorý si to všetko vypočul a hrôzou onemel.
Je množstvo kníh opisujúcich útrapy ľudí počas druhej svetovej vojny. Nie všetky chcem čítať. Som však veľmi rada, že som si prečítala zrovna Hanu. Príbeh je vyrozprávaný tak ľudsky, hmatateľne, čítavo, že som musela niekoľkokrát použiť vreckovku.
Kniha, ktorá je tak umne spracovaná, že čitateľ ani nezbadá, kedy popri umení dostáva lekciu z histórie, ktorá nám nie vždy býva odkrytá.