zipporah komentáře u knih

„Nelituju toho pokusu.“
„Já taky ne, ale ztratil jsi něco, co jsi předtím měl. Měl jsi úsměv...“
„Prázdný úsměv pitomce.“
„Ne, vřelý, opravdový úsměv, protože jsi chtěl, aby tě lidi měli rádi.“
„A oni mi dělali psí kusy a vysmívali se mi.“
„Ano, ale i když si nechápal, proč se smějí, vycítil jsi, že když se na tebe dokážou smát, mohli by tě mít rádi. A ty jsi chtěl, aby tě měli rádi. Choval ses jak dítě, a když jsi byl s nimi, smál ses dokonce i sám sobě.“

Príbeh Charlieho odporúčam, je to zároveň príbeh Inteligencie a čo sa jej môže stať, keď stráca po ceste ako nevesta svoje družky - Emócie.

6 09.04.2020

Kiežby som toto čítala v dvanástich ešte s mozočkom nepoznačeným potrebou hodnotiť všetko... Ale aj teraz na staršie kolená by som chcela indikátora alebo rozmaznaný krík, ja by som ho kŕmila paradajkovou polievkou, mal by ju rád ako ja:D A troglodyt by za mňa vyšíval vzory, na ktoré nemám voľného času:)

6 01.03.2020

Prakticky ešte nič neviem o spisovateľovi, jeho životopise a kam patrí. Tak osobného spisovateľa som už dávno nečítala. Ktosi spomínal slovo sugestívny, to je naozaj priliehavé slovo. Marcel Proust sa stáva pre mňa ďalším literárnym géniom v elitnej triede autorov svetového kalibru, akými sú Victor Hugo, Umberto Eco, A. S. Puškin či M. F. Dostojevskij... Ani do jedného som sa však špecificky nezaľúbila ako do N. V. Gogoľa, ktorý sa rozháňa bohatou slovnou zásobou ako bičom a to spôsobmi takými, že aj bič Indiana Jonesu by v smútku zvädol. Neublíži nikomu, naopak. Čosi podobného prežívam čítaním Prousta, ktorý sa stáva blízkym, telesným, vytvára tlak, známy stisk spomienok, ktoré sme väčšina z nás prežili, mnohé obrazy sú nám blízke, no iba taký génius ako on dokáže zachytiť každučký detail. Pretože Marcel Proust je najväčším detailistom, akého som kedy čítala, či už ma pamäť zrádza a týmto vyhlásením zrádzam iného autora?:D

Nanešťastie, treba mať na pamäti (pomocou ktorej si vytvárame skutočnosť), že kniha nie je pre širšiu verejnosť. Prínos tohto diela pre literatúru ocení čitateľ skúsenejší v beletrii. Proust určite pridal týmto dielom novosti do literatúry, preto asi nie som jediná, ktorú prekvapuje, prečo neboli preložené všetky časti do SJ. To je asi ako nepreložiť Pýchu a predsudok... Jeho prirovnania pobavia, popisy scén a irónia, po obsahovej stránke neobyčajným, luxusným spôsobom opísaná zaľúbenosť Swanna k Odette, láska, príbeh jedn z tisícich, pozdvihol rozprávacím štýlom ako Marquéz, ale samozrejme, obaja spisovatelia sú inak rozdielni.

Teším sa na druhý diel, na záver pridávam pár citátov.

Človek sa v spánku stáva stredom kruhu času, obklopený prežitými hodinami, sledom rokov i svetov.

„Podistým budete mať v tých končinách priateľov, keď tak dobre poznáte Balbec.“
„Mám priateľov všade, kde sú zástupy ranených, ale neporazených stromov, ktoré si podali ruky, aby s patetickou uvzatosťou vedno prosili drsné nebo nepoznávajúce zľutovanie.
„Asi sme si nerozumeli,“ prerušil ho otec, uvzatý ako stromy a drsný ako nepriateľské nebo.

„Vonkoncom nie som v stave povedať vám, či pršalo. Žijem tak dokonale mimo fyzických náhodilostí, že moje zmysly sa ani neunúvajú ma o nich informovať.“ ... „Nikdy sa nenechám ovplyvňovať atmosférickými poruchami či zavedeným rozdelením času. Nemal by som nič proti ópiovej fajky a malajského krisu, ale neuznávam nepomerne škodlivejšie a navyše všedné meštiacke doplnky, hodinky a dáždnik.“

... bol by som zúfalý ako zaľúbenec, ktorý chce raz a navždy ľúbiť jedinú bytosť a ktorému vopred rozprávajú o jeho budúcich milenkách...

Letmé klopnutie na okenné sklo, akoby doň čosi narazilo, vystriedané výdatným ľahkým šuchotom, akoby z okna na vyššom poschodí niekto sypal zrnká piesku, a potom sa zvuk začne šíriť, vylaďovať, nadobúda pravidelný rytmus, stáva sa kvapalným, zvučným, muzikálnym, nesčíselným, univerzálnym: skrátka dážď.

Keď láska k psiemu zadku zmámi muža,
ľahko sa mu zdá, že je to vonná ruža.

Ľudské bytosti sú nám zvyčajne natoľko ľahostajné, že keď do niektorej z nich vložíme možné vlastné utrpenie a radosť, zdá sa nám priam stvorením z iného sveta opradeným poéziou, mení náš život na akýsi neurčitý priestor, kde je viac či menej v našej blízkosti.

... skutočnosť sa vytvára len v pamäti...

„Zdá sa mi vlastne smiešne, že muž s jeho inteligenciou trpí pre takú osobu, ktorá navyše ani nie je zaujímavá, vraj je dokonca hlúpa,“ dodala s múdrosťou nezaľúbených ľudí, ktorí sa nazdávajú, že inteligentný človek má byť nešťastný len kvôli niekomu, kto za to stojí, čo je zhruba to isté, ako sa čudovať, že sa niekto unúva ochorieť na choleru, keď ju zapríčiňuje niečo také nepatrné ako čiarkový bacil.

Kedysi sme snívali o tom, že získame srdce ženy, do ktorej sme zaľúbení; a neskôr stačí pocit, že nám patrí srdce dajakej ženy, aby sme sa do nej zaľúbili.

6 24.12.2018

Obsahuje spoiler: Vynikajúci príbeh, štýl, štruktúra, táto kniha je kultová v beletrii, téma krimi. Záver ma trochu sklamal, akoby si autor dal halucinogény, štýl je stále rovnaký, ale obsah je už o ničom, písať o Korytnačke, či jak sa v Kanáli preťahuje Beverly s ostatnými, akurát je fajn, že skončila s Benom, ale myslím, že abstraktné témy sú u Kinga možno všeobecne slabo písané, naopak, reálne mi prišlo zhruba 800 strán po tú trápnu Korytnačku a "boj" v Kanáli.

Klaun. K čomu ma núti tento príbeh zamyslieť sa, to je podoba môjho klauna. Najmä ako dospelého človeka. Román nie je iba "horor", ale nápad vcelku vážne), čo prebrať s psychoterapeutom na sedení... Čoho sa najviac bojíme my, dospelí? Chudoby? Samoty? Smiechu? Ako by vyzeral náš strach reálne pred našimi očami?

6 25.11.2017

No... to je presne tá jedna z kníh svetovej klasiky, pre ktorú si dovolím konštatovať vyhlásenie: Vážení a vážené, môžete ľutovať, že nečítate knihy, ale zároveň nemôžete ľutovať niečo, o čom neviete nič. Ako inak vyplýva z toho priezračný a bezvýznamný význam. Takže beriem späť, a vravím, že ak si človek fakt neosvojí Hugove pravidlá na začiatku, ako to píše Eco vo svojom článku Hugo, hélas!, potom má smolu a nespozná Ecovho hrdinu a vplyvného idola;) už viem, od koho Eco zdedil snahu rátať zoznamy prísad do jedál v Pražskom cintoríne (tuším). Ale aj celkovo... sám Eco priznal na začiatku, že ho má rád a ja tiež. Nepáči sa mi to hranie sa na telefónny zoznam, ale moja trpezlivosť na hranici bola napokon upokojená tam, kde to Hugo chcel. Fakt, že takú knihu čítať je lákavé pre obsah, pre historika, ale je dôležité mať trpezlivosť a tú získa človek skúsenosťou v permanentnom čítaní. Hugo je umenie. Hugo je francúzsky literárny bôžik, alebo čo ja viem, z fr. literatúry som toho žalostne málo prečítala. Všetko však bolo na oštaru, až na ... ach, Zvoníka! Chrám Matky Božej v Paríži je o parížskej zberbe, Človek, ktorý sa smeje o londýnskej. Viac mi obsahovo príde zaujímavý Gwynplaine, ale Zvonára som si odnášala od detstva a tak mi priľnul k srdcu viac. Prekrásne a v skratke písané hlášky zabrali takmer tri strany v mojom Worde. Ešte vidím snemovňu v negližé. Mŕtvu matku v snehovej búrke. "Pohlavie" ženy s hrivou ako požiar. Svedomie ako kotvu. Deine videnie v prítomnosti Gwynplaina a slepotu v jeho neprítomnosti... Schillerovu krasotu v Ursovi. Ursus je Matriona, Samvěd Křepelka, Severus Snape, lord Henry, Quasimodo. babička z Úšustu.... Gwynplaine. Všetky kultové postavy, čo sa mi zaryli do srdca a preto ma občas pobolieva, pripomínajú sa mi. Je to to, o čo sa ľudia ukracujú, ale viem, že nie každému je súdené vyvaľovať sa pri knihe... Preto si pozrie film, ako si ho pozriem aj ja s veľkým presvedčením, že to nijako nevystihne tento príbeh, ale poviem tak, že keby som mala byť režisérom, beriem si toto na parádu s tým, že by mi Umberto Eco šuškal, čo a ako. :D:D:D Pretože tento príbeh stojí za to, aby sa propagoval! Nie Pán Prsteňov, Harry Potter, nie, a nie a nie, ale ČLOVEK, KTORÝ SA SMEJE!

6 24.09.2014

Quo vadis sa dá hodnotiť len vysoko a je takmer úplne bezpredmetné hodnotiť ju z osobného hľadiska, z osobných potrieb... a to preto, lebo patrí medzi tie knihy, ktoré by človek mal vo svojom živote prečítať a nemusí byť kresťanom, aby inteligentne pochopil, v čom spočíva sila tohto veľkého a veľmi hodnotného artefaktu! Párkrát som si povedala, klobúk dole pred autorom, poľský umelec, od ktorého chcem čítať všetko... Ale klobúk dole, že mal vôľu napísať niečo a písať to dobre... Tá doba bola neskutočne zvrátená, vždy ma rozplače, ako ma rozplakalo Peklo od Danteho, skutočné peklo, ktoré trvá dodnes, len nie je také masové a viditeľné pre verejnosť. Nenávidím krutosť, ktorú človek vymýšľa... Pre mňa najsilnejší moment bolo vykúpenie v krátkom čase pred smrťou.... Chilóna! It was incredible and very emotional time!

6 26.05.2012

Jedna z tých práve ťažších, ale osožných aj... a dovolím si jeden úryvok, celkom dobrý pre širokú verejnosť:
.... "Čo nechceš, aby ti iní robili, nerob ani ty im." Takýto človek síce neklame, nekradne, no len preto, aby neklamali jemu a neokrádali jeho. V pozadí sa tu stále ozýva jeho egoizmus, jeho záujem, aby sa mu dostávalo takou mierou, akou dáva on. - legálne konanie
Morálne konanie si však vyžaduje obeť, nič také, kde by jazýčky obidvoch misiek váhy tvorili vodorovnú čiaru. Spravodlivosť je zase len legalita, nie moralita.
= o tomto presvedčivo sa rozpisuje vo Williamovi Tellovi Schiller, na úplnom hrote príbehu.... na hrote šípu, ktoré ma preťať jablko.

A potom ešte jeden jednoduchý pre povzbudenie do čítania: "Skúsenosť sa skladá z citov a súdov"

6 20.04.2012

Harry, you are wizard...
What´s the f..ck?
Hej, a inak som rada, že naši prekladatelia nespravili si z mien plastelínu... že brumbál, bradavice, och jooooj :D riddlea mohli dať nie raddle, ale hrable:D

6 29.12.2011

Len túto knihu som od Wildea prečítala, plus trochu biografie a niekoľko citátov... určite veľký spisovateľ. Knihu by som premenovala na Portrét lorda Henryho:D Gray ma až tak nezaujímal (iba Bern Barnes). Zaujímavé to bolo s lordom, pretože som sa nestretla predtým s postavou, ktorá tak krásne rozprávala v paradoxoch, ktoré vo vede akceptujem alebo aj milujem. Ako veľký zástanca vesmírnych paradoxov a Lindeho citátu "Pravda sa skrýva v paradoxe" (presné znenie neviem, ale pointa je takáto) bol pre mňa Henry číslo jedna a väčšinu vyhlásení som si prepisovala. Wilde = psychologické paradoxy (našla som aj citáty). ODPORúčam tým odporcom, ktorí majú radi prevratné, spätné, trefné a všelijaké iné, len nie vzorcové (dva plus dva je štyri) príbehy a vôbec fungujúce svety na rôznej úrovni. Je to o dosiahnutí akejsi kontroly, či nadvlády nad samým sebou i pozorovaným svetom so zmyslom pre humor. Bozk za toto:
„Je to priam neuveriteľné, ako dnes ľudia roztrusujú proti človeku za jeho chrbtom veci, ktoré sú absolútne a dokonalé pravdivé.“

6 21.12.2011

Detektívne príbehy alá Christie som čítala v teens "mládí" a po rokoch akoby toto bolo vyvrcholením detektívneho prostredia. Besnela som tak, ako si to autor zaumienil:D Ďakujem mu, že som si mohla niečo takéto úžasné prečítať, zaslúžila som si?:D Milujem knihy, kde autor dušu vypľuje pre "hobby", je tak hlboko zainteresovaný pre svoj drobný svet (v tomto prípade stredoveký opátsky život), že túto lásku ľahko prenesie do viet, do príbehu a nenásilne = napríklad v porovnaní so Sapkowským druhý diel husitskej trilógie, kde to s históriou šlo za hranice. Autor myslel na všetko, príbeh mal pod kontrolou od 0 po XX stranu, myslel na históriu, na štýl písania, postavy, dialógy, prostredie, jazyk, a v neposlednom rade na čitateľa, ktorý sa niečo dozvie, poučí, zamračí, zasmeje, zaplače, zamyslí sa.
Jedna z tých univerzálnejšie napísaných kníh, čo so sebou nesie viac funkcií. Kvalitný bestseller.

6 20.12.2011

Na stránke našej košickej knižnice patrí zbierka Petrohradských poviedok medzi prvými. Je to tak vzácna zmes dokonalých poviedok, že ľudia si vymýšľajú, klamú a kradnú, aby získali tento cenný výtlačok:D Nos, "very famous" Plášť, Portrét, Bláznove zápisky, to sa vám zaryje do pamäti dosť ľahko. Miestami spirituálne (Plášť), niekde absurdné (Nos), vášnivé a živé (N-ý. prospekt)... óóó, koľko ruských autorov planulo vášňou v slovách:) Budú vám oči jasať nad opisom života na slávnom moste...

6 20.12.2011

Jeee, podarilo sa mi uhádnuť prvý a asi posledný krát :D, preto si musím vychutnať tento víťazoslávny pocit, pri Agáte je to ako šachová partia s Kasparovom :)... tá osoba mi napadla dokonca ešte niekde na začiatku na základe klasického dôvodu, ktorý je spomínaný na úplne poslednej strane, nebudem ho tu pochopiteľne uvádzať. Jasné, autorka ma miatla, odpútavala pozornosť, aj brechot psíka ma odpútaval od prvého tipu, potom ako Poirot radil Hastingsovi, aby upriamil pozornosť na spôsoby "vraha", sa fronta potenciálnych vrahov rozrástol na určité pohlavie, no posledných dvadsať strán však bolo takých okatých od tej osoby + posledný skutok, tak som sa k tejto osobe vrátila a je to tam! :D Veľa šťastia pri hádaní!

5 20.05.2022

„Priveľa chľastáte,“ povedala by som autorovi tejto knihy. Ženy čítajú ženské romány, muži mužské a toto je reprezentatívna vzorka mužského románu... Ide o lacnú, oddychovú literatúru, pri ktorej nemusíme rozmýšľať, pretože už máme v mysli predstavy, ktoré sú zakotvené v podobných povrchne písaných knihách s vymyslenými predstavami autorov. Keďže by vyzeralo čudné viesť gaučovú diskusiu o fiktívnom Škótovi Wulfricovi, ktorému padla do oka krásna Rosalinda, bolo by rovnako zvláštne diskutovať o fiktívnom Putinovi, ktorý ako zlá čelenka Ruska nechala radšej zahynúť svojich ľudí uviaznutých v ponorke, než by prijala pomoc cudzincov. Autorky ženských románov priveľa snívajú pri písaní, autori mužských románov priveľa chľastajú. Ale pozor! Wulfric, Rosalina a Putin existovali, resp. existujú, pretože fantázia z ničoho nemôže jestvovať;) Tento autor je profesor a to je dosť vtipné:D, keď si čítame jeho mužský román, napísaný z gauča pri telke a čipsoch, zaspomínal si na stretávky s ľuďmi z minulosti, asi nejakí Voloďovia či Olegovia, jeho toxickej mysli sa cnie za vodkou (preto tie prepité riadky jeho úprimnej spovede) a najvyšší výkon prichádza s hláškou: „Myslím si, že keby cenou za veľmocenské postavenie bolo požehnanie netradičným manželstvám v Európe a rodovo neutrálnym toaletám na americkom Stredozápade, spravil (Putin) by to bez mihnutia oka.“ Na tomto vrchole dokázal výstižne zhodnotiť svoju orientáciu v geopolitike a nahromadiť všetky znalosti o Rusku a jeho politike vnútornej aj zahraničnej. Preto sa nečudujte, keď sa vám zdôverí s tým, že Putinove kroky sa nedajú predvídať, v Kremli je dôležitá zručnosť uhádnuť, čo si bude zajtra Putin želať apod. Naozaj, pri takýchto vedomostiach „profesora“ by každý podobne fňukal. Ešte jedna perla na záver pre pobavenie, autor prezrádza, že... „V skutočnosti je to tak, že Putinov štát zvyčajne reaguje na príležitosti.“ (kontext: akými sú brexit, migrácie a pod. v iných krajinách) Fíha, neuveriteľné, čo sme sa v tejto vete dozvedeli:D Za triezveho stavu však stihol odporúčať kvalitnejšiu literatúru, preto odporúčam prečítať si len jeho tipy na iné knihy a odložiť túto, no ak sa chcete pobaviť, čítajte. Pre mňa osobne má najväčšiu výpovednú hodnotu to, že túto knihu vydalo prakticky najväčšie vydavateľstvo na Slovensku (prípadne druhé), Ikar, a tým je povedané všetko.
PS: Keď si budete chcieť v Británii zakúpiť suvenír s tvárami kráľovskej monarchie, majú na predaj aj karnevalové masky s Kate a Williamom.... to len na margo toho, že v Rusku sú kalendáre s prezidentom...

"Nedá sa opísať môj neuveriteľný život za tieto roky... Takmer nikomu som ich ešte nerecitoval - nemám komu... predstavil som si, že verše by sa mali dostať... do Vašich šikovných a rozumných rúk... Prečítajte si ich a ak sa dá, uchovajte...
Bielizeň čistú netreba,
neotvárajte dvere ver!
Zrejme som v skutočnosti ja
zakliaty divý zver!
Nevedno, ako k vám hovoriť,
a čím vás vlastne volať:
Ako vták spievať, ako vlk vyť,
vrešťať, či azda ručať...?"
(N. Davidenkov a jeho "posledný beznádejný výkrik", poslaný z Gulagov na lístku pre K. D.)

Kebyže bol poslaný mne, nesú ma na pohotovosť. Dosť bolí si čítať vôbec tieto riadky, kde človek hľadá v sebe ešte človeka. Vlastne nie, nehľadá už v sebe človeka, hľadá novú identitu, čím vlastne teraz je.

Druhý diel pokračuje v ironickom duchu, neúprosne opisuje kauzu Bielomorský kanál, ktorý odrovná každého čitateľa, rôzne skupiny ľudí, ktorí sa v gulagoch diferencovali do nejakej úlohy (zašiváci, banditi, táboroví šéfovia, atď.), tiež opisuje decká a mládež, to ma vôbec neprekvapilo a pri čítaní o ohavnej zverskosti, tak neskutočne prirodzenej pre deti a mládež, som si spomenula na krásny príbeh Pán (Boh) múch od W. Goldinga, veľmi pekné dielo so sociologickou výpoveďou, odporúčam. Ani neviem, či je horšia ohavnosť detí a mládeže, alebo dospelých. No dobre, dospelé zlo je už v mnohých prípadoch sofistikované, zahalené v odeve často a ťažko sa odhaľuje, asi by o tom vedel povedať niečo Gorkij, ktorý teda asi podstatu zla gulagov prehliadol pri prehliadke... ohavnosť detí je iba živočíšna, otvorená, nič neskrývajúca, fuj, desí... No nič, pokračujeme ďalej, autor ešte do tretice pribije klinec na obraz ruského pekla.

Niekto tu spomenul, že by v pekle počul ruštinu. Ja by som v pekle počula angličtinu. Hoci... vraví sa, že Zem je už tým peklom a angličtina je už bezpečne rozšírená po svete. :D

5 16.10.2021

"Geografia je rozsudok." Napoleon

Takto na začiatok: pre človeka, ktorý začína študovať niečo z geopolitiky, táto kniha je nebezpečnou voľbou, pretože Starikov tu vystupuje, vyjadrím sa v ľudovej reči, ako "sovietofil" a "britofób". Napriek tejto nepríjemnej kombinácii kniha ponúka množstvo informácií (vzťah Ruska a Číny) a definícií (geopolitika = politika + história + geografia), zaujímavých pikošiek (Annin britský zákon o dodržiavaní imunity diplomatov z roku 1709 platný dodnes a prečo došlo k jeho vzniku), je písaná systematicky a tu končí veškerá odbornosť autora a nastupuje jeho láska k ZSSR, posvätnému "Rusku-ZSSR" a nenávisť k Anglosasom, diabolskej Británii... tieto jeho stavy sú pretkané zo strany na stranu pomaly v každom riadku, je to naozaj otravné a čitateľovi nič nezostáva, len odfiltrovať, čo sa dá. Miestami som mala pocit, že na mňa autor doslova kričí ako v karčme (krčme), lebo nejakým spôsobom pri písaní zistil, že by móóžno v tomto okamihu mohol čitateľ zapochybovať o jeho slovách, tak "idem mu zdôrazniť ešte, že ak o mne bude pochybovať, dám mu po hlave". Kokso... :D Takže je na zváženie, či je to dobrý výber na začiatok.

Čítala som už pár kníh orientovaných geopoliticky a samozrejme, aj táto kniha ma naladila pokračovať ďalej v tejto téme. Ako rýchlo som prešla z historických kníh na geopolitické... história mi príde taká sterilná, výpis udalostí, motivácií, sled hotových udalostí a príčin, a geopolitika mi príde ako nehotová história, ktorej budúcnosť sa dá predpovedať, ejha:D a v ktorej si každý v závislosti od pôvodu, húta to svoje, tu sa otvára priestor pre prijímateľa informácií, môže si vytvoriť vlastný geopríbeh, všetko sa stále deje na globálnej úrovni, je to veľký priestor, ktorý mi vyhovuje a baví čítať. So Starikovom mám jedno spoločné. Ten odpor k Britom, áno, som na tom principiálne rovnako. Budoval sa rokmi cez knihy, ktoré vonkoncom neboli nasmerované proti Británii. Dobre, možno Umberto Eco si z nich robil prču (smiech cez slzy) v Ostrov včerajšieho dňa, kde myslím, rieši v podstate "úlet" superveľmocí v zbere ostrovov a teda kolonizáciu. Alebo to bol Baudolino? To je jedno. Je to beletria, ktorá je skvelá v tom, že vo väčšine prípadov spisovatelia klasických diel nepísali v takom nenávistnom stave ako Starikov, aj keď rozoberali tie najhoršie témy ľudstva. Som presvedčená o tom, že kniha pre verejnosť by takto nemala byť písaná, ale, žiaľ, to tak nie je v mnohých prípadoch najmä v rámci literatúry faktu. Mám tú smolu, že som čítala knihy aj z iných odborov a jednoducho som postupom času prišla na to, že za množstvom zlého stoja Briti. Netreba na to študovať históriu. Aj tak som sa k nej dostala len vlani. Nebudem ako Starikov provokovať a vypisovať príklady, k čomu je to dobré? Je to môj postoj, ktorý nie je nutný šíriť ďalej, lebo z neho sa nikto nenakŕmi a neošatí. A nebude sa cítiť najlepšie. Myslím si však, že Starikov a jemu podobní by dokázali vyrovnať sa so svojím stavom aj lepšie. Ak je však jeho motivácia dobre zaplatená, ktovie... potom beda čitateľovi, ak uveril všetkému v knihe a prijal postoj autora! Je dobré vedieť, že aj Zygar je Rus a jeho knihy sú špičkovým prehľadom...

Dovolím si ešte parafrázovať Bertolta Brechta a jeho výrok (Bankové lúpeže sú pre diletantov. Skutoční profíci založia banku.) z hľadiska geopolitiky (veď nie nadarmo ho spomína Starikov). Chcem ním súhlasiť so Starikovom (Hlavnú a jedinú podstatu svetovej politiky tvorí boj o zdroje a udržanie kontroly nad nimi.):

"Krádeže štátneho rozpočtu sú pre vlastizradcov. Skutoční patrioti založia geopolitiku."

5 12.09.2021

Moje srdce je navždy zlomené. Tento rok som mala ísť v júli na Korziku, čo napokon nevyšlo. O pár dní na to, začiatkom augusta som sa pustila do prvého diela napoleonskej "tetralógie". Začala som Napoleon v Rusku I, každou stranou moje nadšenie stúpalo z autora, Napoleona, výrokov ďalších desiatok ľudí, obrázkov, portrétov významných ľudí v armáde ako francúzskej, tak aj ruskej. Borodino ma položilo na lopatky. To som ešte nepoznala Berezinu. Aj Napoleona v Rusku II mi sprevádzala hudba z Luskáčika, ktorá sedí na tento životný román ako riť na šerbeľ. A hoci som mala za sebou najtragickejšie udalosti sveta, ako bonapartista do kostnej drene som zhltla prvý diel životopisu už v spolupráci s egyptskou hudbou. Na egyptské dobrodružstvo som sa tak tešila, že Kovařík akoby chápal, že sa čitateľ teší a tak z toho ešte spravil väčší trhák. Vážení, celá táto tetralógia by sa mala sfilmovať, žiadne hry o tróny, ale poriadne nadupaný stodielny seriál podľa Kovaříkových kníh, lebo kto by nechcel čosi také, nie je bonapartista:P Kovařík ako keby absolútne dokonale podchytil celú charizmu, auru aj s chybami tejto neskutočne skutočnej !bytosti! S takým citom odviedol úžasnú prácu a odpustím mu aj tú miernu averziu voči Alexandrovi I, ktorú trošku prejavil v tomto diele. Tak napríklad v tristoročnej vládnucej dynastii Romanovovcov nie je žiadny náznak incestu, takže tá poznámka v zátvorke o Alexandrovej väzbe na sestru bola asi najskôr zbytočná.

Vráťme sa k nášmu hrdinovi, ktorý naprosto vyráža dych až do poslednej strany tejto knihy. Sama neviem, čo napísať, ale Napoleon to výstižne konštatoval, že jeho život je ako román. No možno jeho život je viac než román. V románe sa veľa prikrášľuje, vymýšľa. Napoloeonov život nie je vymyslený. Je to ako sen o obyčajnom človeku, ktorý sa vlastným úsilím dostal po rebríku na vrchol, pričom tento rebrík mu držali tí, v ktorých veril a vedel, že sú to schopní ľudia. Veď čo by bolo, prosím vás, keby Napoleon Bonaparte nemal po boku takých výnimočných ľudí, akým boli (a tu si dám svoj vlastný rebríček mojich naj):
1. !!!Maršál Davout!!! (prosím si o ňom knihu)
2. Maršál Ney (aj o ňom by som rada získala knihu od tohto autora)
3. Doktor Larrey (srdiečko:D knihu s ním už mám, a druhú možno napíše pán Kovařík, ktorý mi odpísal na správu, skoro ako keby mi odpísal človek z napoleonskej doby)
4. Maršál Murat
5. Bertrandt, Coulaincourt.......
....... a vôbec, jeho milovaná Josephine, Marmont, Lannese či Duroc, či ako sa píšu, s ktorými si tykal a ktorí ho sprevádzali od začiatku, aaach, všetci a ďalší, ktorí sa postavili k nemu a sprevádzali ho, dokým im to život dovolil, tak to je neuveriteľné, Napoleon bol vďačný mnohým, ktorí ho podržali, ja tiež. :D Armáda, armáda, armáda. Každý si svoj spôsob smrti tak trochu vyberie a je taký, aký je jeho život, no pre cisára Francúzov nebola vylitá koule, musel vytvoriť tie memoáre pre nás beznádejne obdivujúcich obdivovateľov jeho veličenstva. Čo mi ale drása srdce, sú posledné roky, britská vina na tom, to už asi radšej mal prijať ponuku Alexandra a vrátiť sa do Ruska do azylu, ale asi by sa radšej odstrelil, než by zase vošiel na ruskú zem:P veľká škoda, určite by sa mal lepšie v Rusku, než v područí zradných Britov, ktorí napokon zradili aj Romanovovcov a boli to práve československé légie, ktoré boli blízko k záchrane ruskej rodiny. A Saša Romanov by si nedovolil správať sa k nemu špatne, to by bolo pod jeho úroveň. VEĽKÁ ŠKODA. Je mi ľúto aj jeho synka, bolo to smutné čítanie. No najsmutnejšie pre mňa zostáva Borodino a Berezina. Keď som si v tejto knihe prečítala skromnú kapitolu o ruskom ťažení, ani som neverila tomu, že tak málo sa dá napísať a málo povedať. Prosím budúcich čitateľov, aby začali ako ja, od ruských dielov a potom prešli na životopis. Budete mať pocit, že ste tie vojny a bitky zažili a potom s vyčerpaním si prečítate tých pár stránok v životopise a neuveríte, že toto ste prednedávnom zažili, pretože tam budete stáť, pán Kovařík sa o to postará. Bude to až na pokraji smrti autentické.

Asi som nakoniec rada, že miesto Korziky som objavila tento rad kníh, ktoré ma sprevádzali skoro pol roka. Dnes to končí (zápisky seržanta Bourgogneho je jediné, čo som zohnala, ešte malý plamienok z veľkého príbehu). Sorry za patetické prejavy, ale inak to nejde. Napoleon bol, je a bude jediným svojho druhu. Fantázia je nič oproti jeho životu.

"Francie.... Múj syn... Armáda..." (posledné slová NB)

5 23.12.2020

Prečo nás tak fascinuje stredovek?:D Bol to príjemný návrat do stredovekých čias, plných kostolov, zvonov, chleba a vína, zvykov a kameňov, ktoré vliekli nosiči z vŕšku Montjuic ku budúcemu kostolu Santa Maria de la Mar. Dnes je ťažšie obdivovať jej krásu zvonku, domy sa v Barcelone takmer objímajú, barcelonský labyrint úzkych uličiek je famózny zážitok. Zvnútra je ale katedrála prekrásna a so spevom ženy bol to zážitok... Barcelonu treba navštíviť!
Podľa knihy sa natočil seriál, zatiaľ som videla prvý diel a držia sa úplne knihy. Preto si najprv prečítajte knihu, až potom sa pokochajte peknými Španielmi, najmä Arnauom:D Je to výborná historická oddychovka. Joanov osud tu nebudem vypisovať, záver knihy s ním bol pre mňa sklamaním, ale aj chápaním, že vzdelanie prináša so sebou bremeno. Nie každý si ho nosí správne, preto toľko ľudí má problémov s chrbticou... Milé decko, stretnutia s matkinou rukou boli dojemné, celý úsek malej klučiny bol veselý a nádejný v budúci spoločný život dvoch super priateľov, čosi ako Harry a Ron, tak veru...

5 17.06.2019

Svedomie je ako tisíc svedkov... ďalší priamy zásah. Autor definuje aj také pojmy ako nádej, zúfalstvo, sľub, rozum, márnivosť a chamtivosť, dve aktuálne témy v mojej realite. Niekedy sú jeho prirovnania skoro ako príbeh, napríklad vtáčiky, ktoré vletia do komína a nedokážu už vyletieť na slobodu. Táto knižka nie je z tých, ktoré rázne zasiahnu do osobného života čitateľa, ako napríklad filozofický opus Schopenhauera o vôli, ale bolo to príjemné čítanie, odporúčam. Venuje sa aj filozofii strachu! O strachu je potrebné hovoriť. V závere je aj dobrý stručný popis o tomto anglickom filozofovi, ktorého prezývali aj "netvorom z C.".

5 11.12.2018

Na to, ako sa zachoval Peter I. Veľký k svojmu prvorodenému Alexejovi, tak ľahko nezabudnem. A to som čítala o mučení veľa (Eco, Voltaire, Hugo...) Imponovalo mi to, že bol zrejme jediným panovníkom na svete, ktorého nezaujímal pôvod človeka. Pokiaľ vedel poskladať kompas, Peter s ním strávil dni a alkoholické ponocovanie:D Najlepšie bolo, keď povýšil Orlova, ktorý odkopol hlavu svojho kolegu a nastavil vlastný krk Petrovi. Jeho táto odvaha dojala...

Zaujalo ma tiež, ako začali vládnuť, že Romanovovci zasadli na trón vďaka Anastázii, druhej žene Ivana Hozného ešte z čeľade Riurikovcov a čo je teda najdôležitejšie... prvej Romanovovej. Stala sa jeho obľúbenou ženou, keďže bola maximálne trpezlivá k opričníckemu šialencovi (aspoňže svojho prvorodeného netrápil dlhou smrťou...) Príšerné spôsoby smrti v 17. a 18. storočí, ktorým vo fantázii ako inak konkurujú príšerné spôsoby smrti vo Francúzsku (Voltaire: Právo, cirkev, politika...) a Anglicku, v 19. a 20. st. vymenilo množstvo atentátov. Len na osloboditeľa nevoľníkov (Alexander II) bolo spáchaných šesť, a až na siedmy pokus sa podarilo...

Jedno psycho za druhým, ale vládnuť takej veľkej krajine, v podstate sa nečudujem ničomu, čo som čítala, až na ten spôsob odchodu Alexeja zo scény, to je skutočné veľmi smutné čítanie.. Potrestať niekoho za to, že má na sebe ružovú farbu, obľúbenú cárovnej, ktorú smela nosiť len ona, je jedna stručná tragickovtipná psycho vec, ale taký dôsledný priebeh odstránenia vlastného syna zo sveta je prejav hlbokej a vážne nepochopiteľnej psychopatie.

Prvý panovník nielenže bol fyzicky slabý, nevedel poriadne čítať a písať, ale nosil meno a priezvisko, aké nosím aj ja... A tak česť pamiatke Ivanovi Susaninovi:D najväčšiemu hrdinovi v dejinách Ruska! Aj jemu totiž vďačíme tristoročnej vláde. Zvažovala som, že zapriem svoj pôvod pre radu psychopatov ruských vládcov:D, ale nie... Som hrdý dvojnožec z čeľade Romanovovcov.

5 01.07.2018

Transakčná analýza je určite jedna z vecí, ktoré zasiahli do mojej pamäti snáď už do konca života, to je sila jednoduchých pravidiel. Dostala som sa k nej cez Psychoterapiu a reedukáciu, učebnicu staršieho ročníka, pre laika ale postačujúcu. Už vtedy ma chytila stručnosť a dôvtipné spracovanie nejedného deja v komunikácii na sotva pol strane. Komunikácia je neopominuteľnou podmienkou života, pre mňa Ariadnina niť, podstata, ktorá nás sprevádza v spoločnosti, ťahá nás buď k svetlu poznania alebo vedie na ceste do pekel.

Tri stavy ego od Berneho... Vôľa od Schopenhauera... Svedomie od Kanta... to sú azda tri aspekty z duchovného sveta, ktorými sa vždy rada prizriem javom a vďaka nim pochopím, ako fungujú naše existencie a PREČO sa deje to, čo sa deje... Pretože prírodné vedy tieto veci nevysvetľujú dostatočne a pre ne je prioritou odpovedať na otázku AKO.

Pre človeka je najdôležitejšie v psychológii poznať Motivácie a Očakávania, Berne pitvá správanie človeka v spoločenskom styku. Krásna pripomienka o čase vraví, že v chaotickom čase sme veľmi znepokojení, frustrovaní a trpíme depresiami. Pokiaľ nie je možné, aby človek získal spoločnosť, odrazu sa ocitne v neštrukturalizovanom čase a preto by sa mal vrhnúť do činnosti alebo do fantázie...... Existuje 5 foriem v spoločenskom styku a nie je možné byť v dvoch naraz: 1. obrady, 2. zábava, 3. hry (najviac textu, takže aj my trávime najviac času hrami), 4. dôverné vzťahy, 5. činnosť...... mali by sme sa nachádzať v jednej z nich vždy, keď nespíme.. Hrami si kompenzujeme absenciu dôverných vzťahov a skrývame strach z vytvárania týchto vzťahov, ktoré sú najdôležitejšie, a preto sú vzácne.

Kniha je skvelá, má veľa pekných myšlienok, je objavnou - človek sa dozvie o sebe viac, než keby si prečítal o tom, ako si v Starom zákone už zo zvyku trhajú rúcha..., natrafíte aj na vtipnú poznámku a sama musím upozorniť budúceho čitateľa, aby ho pojmy neodrádzali, pretože nemajú ten štandardný význam, aký poznáme, čiže hra nie je ako hra v bežnom ponímaní, platí to aj pre zábavy a obrady.. Oplatí sa to prečítať aj budúcim spisovateľom, Jak si lidé hrají je zbierka receptov pre dynamické poviedky:D:D A ako inak, každý sa tam nájde.. tu neplatí žádne "Jeden musí z kola ven".... jednoducho: všetci sme "v tom" ;)

5 12.12.2016