BigDeal
přečtené 139
Hnev, čo si zasial
2018,
Angie Thomas
Myslím si, že mnohí sa budú sťažovať aká je kniha neobjektívna k belochom. O belochoh však máme kníh dosť. Toto je subjektívny príbeh mladej černošky, vyrozprávaný priamo z getta a vďaka svojej subjektívnosti vidíme konflikt konečne z inej strany - černošské rodiny, postavičky, gangy, pocity a dennodenné problémy. Najväčšou výhodou knihy je, že autorka sa nezameriava na politický problém, ale na postavy ktorých sa dotýka a všetko ukazuje prostredníctvom nich. Je to osobnejšie, o to viac že postavy pôsobia skutočne so svojimi chybami a ťarchami minulosti. Chápal som ich, fandil som im a úprimne som sa o nich bál. Bol som milo prekvapený a knihu môžem len odporúčať.... celý text
Ready Player One - Hra začíná
2012,
Ernest Cline
Pre mňa veľké sklamanie. Mám rád Spielberga, starú hudbu, sci-fi a fantasy, rád si vychutnám referencie vo filmoch a nostalgia na mňa funguje na sto percent. Lenže je rozdiel medzi odkazovaním na popkultúru a vyslovene vymenovávaním všetkého, čo sa udialo v 80. rokoch. Prvých 100 strán sa v skutočnosti dej nikam neposúva. Hlavný hrdina nám buď rozpráva históriu virtuálnej reality, svojej osoby, alebo menuje filmy, hudbu a knihy, ktoré má naštudované. Ako je zjavné, hrdina všetko vie, všetko videl. Absolútne nič ho nemôže prekvapiť. Kniha sa ho snaží prezentovať ako typického dobráka, no v realite ide o človeka, ktorý má neustále potrebu dokazovať koľko toho vie, prerušovať učiteľku, lebo vie viac ako ona, kašle na ostatných a básni o láske k osobe, s ktorou v živote neviedol rozhovor. Romantická línia samotná je podľa mňa najslabšou stránkou celej knihy. Len kopa klišé bez zrnka reality. Prišlo mi to akoby napísané človekom, ktorý nikdy nemal vzťah so ženou. Aspoň nie v reálnom svete. V tom virtuálnom uznávam, že som videl zopár zúfalých jedincov, ktorých štýl pripomínal hlavného hrdinu. A vždy mi bolo trápne aj za nich, keď som čítal ich príspevky - rovnako ako keď som čítal Wadeove e-maily. Kniha však paradoxne neukazuje Wadeove romantické repliky ako prejav samoty a zúfalstva (čo by bolo zaujímavé), ale ako chytré cool hlášky, ktoré na hlavnú hrdinku fungujú. Jediná línia, ktorá je reálne trochu cool je hľadanie skrytého "vajca". Tieto časti sa mi čítali najľahšie - hádanky, kľúče, preteky o to, kto bude prvý, zakomponovanie zákernej korporácie. Uznávam, že som sa bavil. O to viac ma mrzel nevyužitý potenciál virtuálnej reality. OASIS je svet v ktorom je možné úplne všetko. Sú tam nepredstaviteľné svety, kreativita tu nemá hranice, môžete tu robiť veci o ktorých ste v realite ani len nesnívali. A čo tu väčšinou treba robiť? Hrať staré počítačové hry. Skúste si to predstaviť. Idete do virtuálnej reality, no namiesto lietania v oblakoch, bojovania proti príšerám, či jazde na húsenkovej dráhe si sadnete k veľkej bedni a hráte pacmana. Naozaj dychberúce. Autorovi by som zložil uznanie aspoň keby sa miestami zamyslel nad tým, čo je realita a aké následky má život v tej virtuálnej. Lenže on virtuálnu realitu vôbec nepodrobí kritike. Všetko je preňho cool. Jediné filozofické zamyslenie je na úplnom konci, no vyznieva do stratena a pôsobí akoby bolo dodané len aby sa nepovedalo. Ak by som to celé zhrnul, máme tu výborný nápad, no nevýrazné postavy, nefungujúcu romancu, neexistujúci spoločenský komentár a nevyužitý potenciál digitálneho sveta. Pre mňa to nefunguje ani ako bezduchá zábava, pretože tomu chýba audiovizuál. Preto si myslím, že tentokrát je film omnoho lepší. Namiesto čítania zoznamu hudby, filmov, či komixov v ňom môžeme hudbu priamo počuť, zatiaľčo nám pred očami skáče King Kong a T-Rex sa snaží zahryznúť do DeLoreanu z Návratu do Budúcnosti. To už je iná káva!... celý text
Dobrá znamení
1997,
Terry Pratchett
Pokiaľ by sa kniha sústredila vyslovene na Armagedon a hlavné postavy Crowleyho s Azirafalom, skákal by som nadšením. Takto som rozpoltený. Na jednej strane tu máme kopec zaujímavých bočných postáv, vďaka ktorým príde k desiatkam vtipných scén, na druhej strane tieto postavy nie tak dobre zapadajú do pôvodného nápadu a príbeh ako taký niekedy ani nijak neovplyvňujú (Newt). Potom je tu samotný príbeh, ktorý síce neustále graduje, pospája všetky postavy, no občas sa nezmyselne zabrzdí a na záver akosi vyprchá nikam. Výsledný pocit je, že som sa dobre zasmial, postavy si obľúbil a pochytil nejaké tie životné múdra, no aby som dal štyri hviezdy, musel som trochu umlčať hlas, ktorý mi vravel, že to mohlo byť ešte lepšie.... celý text
