geimz
přečtené 299
Půlnoční vlny
2007,
Steven Erikson (p)
Jeden monumentálny flashback, s novými postavami, na novom kontinente, s novými národmi, dejom, a len s jednou ukotvujúcou postavou známou z minulého diela. A možno aj vďaka tomu mi Polnočné vlny prišli ako doposiaľ najlepšou knihou zo série. Dej je do istej miery tradičnou high fantasy, s jasne definovanými súperiacimi národmi a "hrdinami" na každej strane, no tento recept je okorenený o tradičné Eriksonove mlženie, nepredvídateľný dejový vývoj, hutné postavy a kruté zvraty. Dynamika Trull/Rhulad/Strach a ich počiatočná výprava a to, akým smerom sa začnú ich životy uberať od tohto bodu je jedna veľká chuťovka, a to spolu s otrokom Udinaasom a jeho charakterovým prerodom. Piata kniha v sérii však priniesla vo veľkej miere aj niečo, čo by som od tejto krutej a chaotickej série v najmenšom nečakal, a to značnú dávku humoru v podobe dua Tehol a Bugg, ktorí sa po pár stranách vyšvihli na najvyššie priečky obľúbenosti v mojom rebríčku postáv. Erikson postavy vie, to nie je novinka, ale že mu takto ľahko a prirodzene ide aj humor, ktorý nepôsobí lacno alebo nevyčnieva ako päsť na oko, to ma naozaj prekvapilo. Rozuzlenie skrýva opäť nejedno prekvapenie, autor prichádza s ďalšími a ďalšími neúprosnými a nechutnými popismi smrti milovaných postáv a ja len bažím nad tým, že som konečne dočítal diel, ktorému môžem vytknúť len pramálo a ktorému môžem napáliť plné hodnotenie.... celý text
Dóm řetězů
2005,
Steven Erikson (p)
Štvrtá kniha v sérii, a na pomyselný rebríček ju zatiaľ dávam na 3. miesto (posledné zaujímajú Měsíční zahrady). Je to samozrejme stále high fantasy najkvalitnejších rozmerov, a kniha sa začína netradične len z pohľadu jednej novej postavy, Karsy Orlonga, a sleduje výlučne jeho putovanie na poli vyše 200 strán, až som si myslel, že celá kniha bude len z jeho perspektívy, čo by bola nevídaná zmena oproti ostatným knihám. Celý tento úvod je vďaka tomu priamočiary, na Eriksona nezvyčajne jednoduchý, ale zároveň ohromne zábavný, s výživným character developmentom a pútavým objavovaním sveta, nového ako pre Karsu, tak aj pre čitateľa. Až po tomto úvode sa dostaneme naspäť do už nastoleného deja a naskočíme na tradičný kolobeh množstva postáv a dejových liniek a pochopíme, že ide o priame pokračovanie Domu mrtvých. Dôvod, prečo knihu radím na doterajšie predposledné miesto je ten, že udalosti na Raraku sa hýbu slimačím tempom, kde každá zainteresovaná strana machiavellsky manipuluje, no bez väčšieho dejového posunu. Všetky kapitoly, kde sa však opäť mihne Karsa, alebo nové prídavky Trull Sengar a Onrok, prípadne Lorik, sú ale výživné, značne dopĺňajú lore a odkrývajú nové poznatky zo sveta a jeho histórie. Koniec ale tak trošku vyšumí do prázdna, a ja ostávam s viacej odpoveďami ako otázkami, čo ma ale konieckoncov aj na tejto sérii tak baví. Tých 800 strán je totiž stále napísaných prvotriedne, s ľahkosťou známou autorovi. Po krátkej pauze pokračujem s rovnakým nadšením 5. dielom.... celý text
Vzpomínky ledu
2004,
Steven Erikson (p)
Z úvodných troch dielov sú Vzpomínky ledu najprístupnejšou knihou, čo robí samozrejme familiárnosť postáv a aká-taká znalosť loru, vďaka čomu tých 1000 strán zbehne ešte rýchlejšie (čo nikdy nebol nejaký problém, pretože Erikson píše štýlom, ktorým nenudí ani na jednej strane). V dielčích scénach a momentoch (útok na Capustan, Whiskeyjack, všetko so Stříbrnou liškou a paní Závist, atď) sa mi tento diel páčil viac než predchádzajúce, no ako celok u mňa aj tak zatiaľ vyhráva Dům mrtvých, ktorý mi prišiel o niečo viac koherentnejší a údernejší. Záver ale opäť najsilnejšou stránkou knihy a aj pomerne prekvapivý. Stále sa neviem nabažiť toho sveta a po krátkej pauze plánujem ísť hneď na štvrtý diel.... celý text
Dům mrtvých
2008,
Steven Erikson (p)
Ak som si na konci Měsíčních zahrad myslel, že vo svete Malazu sa začínam obstojne orientovať, tak ma prvých 300-400 strán Domu mrtvých vyviedlo z omylu, zavalilo haldou nových postáv, mytológie, miest, udalostí, frakcií, azathov, a ktovie čoho ešte ďalšieho. Ale ono to je vlastne aj dobre, lebo to poukazuje na ten neskutočne bohatý lore, ktorému Erikson dal život, a ktorý ma tak baví objavovať. Ani zďaleka sa neorientujem v deji tak, ako by som chcel, no s každou pribúdajúcou kapitolou je mi svet o niečo bližší. Výtku mám ku Kalousovmu putovaniu, ktoré mi ako jediné nevedelo dostatočne upútať pozornosť v porovnaní napr. s Felisín a Heborikom, čo sú nekonečne zaujímavé postavy a ich púštna odysea je 10x zaujímavejšia, než siahodlhé cestovanie Kalousa s Coltainom (na druhú stranu, koniec tejto dejovej línie bol prvotriedny). Svet je tu krutý a nemilosrdný, bohovia sa s nikým nemaznajú - len ak pre ich pobavenie, postavy trpia a zomierajú a ich motivácie sú zas o niečo jasnejšie. Sem so Vzpomínkami ledu.... celý text
Měsíční zahrady
2002,
Steven Erikson (p)
Vzhľadom na priam odstrašujúce komentáre (nielen tu) na prvý diel Malazskej knihy padlých som pristupoval k tomuto prológu k sérii s veľkým rešpektom, a vlastne som sa dlho rozhodoval, či to vôbec bude stáť za tú námahu. Ono to ale vo výsledku nie je vôbec také náročné či zmätočné čítanie, ako by sa mohlo zdať. Jasné, človek prvých 100-200 strán mierne tápe, postavy sa mu v hlave miešajú, udalosti sú nejasné a motivácie a pohnútky postáv sú viac než tajomné. Ale po tomto úvode, keď si kniha sadne a nájde tempo, keď už postavy nepribúdajú, ale autor sa im venuje v ďalších kapitolách podrobnejšie, sa začnú veci vyjasňovať a príbeh a svet konečne dostane tretí rozmer. Ono je vlastne obdivuhodné, ako autor nemrhá slovami na nekonečné opisy miest, krajín a postáv, ale čitateľa rovno vrhne do stredu deja, poskytne minimum informácií a nechá na ňom, aby sa zorientoval. Vďaka tomu kniha neuveriteľne odsýpa a až do konca nestráca dych, ale samozrejme aj vyžaduje zvýšenú pozornosť, lebo zdanlivé maličkosti, spomenuté okrajovo či vyčítané len z kontextu medzi riadkami, majú veľký dopad na pochopenie celého sveta. A že ten svet je poriadne bohatý a naložený rasami, vojnami, božstvami, klanmi, cechmi a alianciami, o tom autor presviedča na každej strane. Za mňa Měsíční zahrady ako úvod epickej ságy fungujú skvele, pretože predstavia trojrozmerné postavy a odhalia dostatok z mytológie, aby čitateľ bol neustále zaujatý (to, že existujú rasy staršie ako bohovia, a že bohovia vedia zomrieť a pravidelne sa miešajú do udalostí smrteľníkov, má úžasný potenciál). Silné 4 a napriek plánovanej čitateľskej prestávke po tejto vyčerpávajúcej fantasy idem rovno na Dům mrtvých.... celý text
Posledné mesto
2018,
Blake Crouch
Do polovice vlastne skvelý zombie survival horor s frenetickým tempom, ktorý skončí ale tak náhle, ako začal, a na povrch začnú vyvierať všetky tie logické kiksy, ako sú Hassler a jeho misia za plotom, jeho, alebo skôr spisovateľov trápny fakeout o tom, že len on vie, ako zachrániť ľudstvo, záver, chabý milostný trojuholník, a mohol by som pokračovať ďalej. Crouch mal zostať len pri prvom dieli, lebo nápaditosť vyčerpal a ďalšie dve pokračovania pôsobia tak trochu ako varenie z vody.... celý text
Městečko Pines 2
2019,
Blake Crouch
Syndróm druhého dielu, ktorý dopláca na to, že mysteriózne prvky sa z príbehu vytratili odhalením veľkého zvratu z jednotky. Crouch je stále majstrom svižného tempa a kniha nevie ani na chvíľu nudiť, no dejový posun je nepríliš výrazný a na tých niečo vyše 300 strán je ho aj pomerne málo. Verím tomu, že trojka príbeh zavŕši uspokojujúco, a po cliffhangeri z dvojky bude aj rozbeh viac nakopnutý.... celý text
Cytonik
2022,
Brandon Sanderson
Jedna vec, ktorá sa celej sérii nedá uprieť, je tá, že každý jej diel sa odohráva v úplne odlišných lokáciách, prostredníctvom ktorých Sanderson majstrovsky odkrýva mytológiu jeho univerza. Nie inak je tomu aj v Cytonikovi, kde sa Spensa na začiatku knihy ocitá na území nikoho, o ktorom sa vie pramálo. Odhaľovanie tohto nového sveta je opäť fascinujúce, a zhruba do polovice knihy aj napínavé a udalosti nepredvídateľné. Bohužial potom sa pacing začne zadrhávať a kniha skĺzne do príliš známej dejovej kostry z predchádzajúcich kníh a začína veľmi rýchlo pôsobiť len ako odrazový mostík k záverečnému dielu. Neprirovnal by som to tak celkom k filleru, ako skôr ku kvalitnému side questu, ktorý sa na konci prepletie s hlavným dejom. No odhalení je tu predsa len na 400 strán príliš málo a záver vyložene nedostál očakávaniam. Je to jednoznačne najslabšia kniha série, no to stále neznamená, že by kvalitou robil ostatným knihám hanbu, Sanderson si vždy vie zachovať vysoký štandard a písať pútavo. Len mám taký pocit, že by táto kniha lepšia sedela v kondenzovanom vydaní a o polovicu skrátená v podobe úvodných kapitol záverečného dielu, než ako samostatná časť príbehu.... celý text
