Naias
přečtené 1119
Cesta pútnika z Mesta skazy na vrch Sion
2017,
John Bunyan
Nepochybujem, že táto kniha dokáže ľuďom veľa dať, keďže bola/je taká obľúbená, ale ja som sa s jej posolstvom úplne minula. Tá prehnaná askéza odmietajúca prirodzený spôsob života, hroziaca trestami aj za najmenšiu chybu, ma nijako nedokázala okúzliť. Ak aj bola Cesta pútnika zábavná, ako píše zlovlk, mne to ušlo (mimochodom, tá veršovaná obhajoba v slovenskom vydaní nie je). O to viac som si všímala Bunyanovu argumentáciu prostredníctvom alegórií. Alegória je znázornenie pomocou obrazu na základe podobnosti, slúži na lepšie vysvetlenie, priblíženie nejakej myšlienky. Ale Bunyan používa alegórie ako dôkazy, čo je jednoducho nezmysel. Napríklad nazval dvoranu srdcom človeka, prach v nej prirodzeným hriechom, muža, ktorý zametal a tým zdvihol kúdol prachu, zákonom a dievča, ktoré prach pokropilo vodou, evanjeliom. To by bolo v poriadku, keby z toho nevyvodil, že zákon hriech rozmnožuje a evanjelium hriech premáha. Veď čo keby som označila muža za evanjelium a dievča za zákon a vyvodila z toho opačný záver? Takouto alegóriou nemožno dôvodiť, len symbolicky ilustrovať. Podobných ponaučení bola celá hŕba. Neviem, či mi vadilo viac toto, alebo autorova posadnutosť doslovným znením biblie a neustálym zdôrazňovaním, ako je všetko telesné hriechom, vrátane zapochybovania o čomkoľvek náboženskom. Znelo mi to až príliš horlivo, než aby to nebolo predstierané, ale zo životopisu na konci knihy som usúdila, že to bolo úprimné. Získala som z neho aj dojem, že Bunyan svoj život zredukoval na kázanie a trápenie sa. Niežeby som v knihe nenašla nič, s čím by som súhlasila, ale celkovo bol na môj vkus Bunyan priveľmi prísny až fanatický a príliš pevne presvedčený, že má patent na pravdu.... celý text
... a nezabudni na labute!
2014,
Peter Juščák
Nepopieram, že to bolo umelecky spracované, ale pre mňa snáď až priveľmi. Časom začali tie lyrické opisy odvádzať moju pozornosť od surovosti reality, chvíľami som mala pocit, že sledujem divadelné predstavenie, ilúziu. Uvedomovala som si utrpenie väzenkýň, ale nedokázala som sa doň vcítiť. Tiež mi prekážali podrobné popisy myšlienok jednotlivých postáv, pretože boli fiktívne, boli to len autorove predstavy. A mňa by zaujímalo, čo si naozaj mysleli a cítili. Ako priblíženie osudov ľudí odvlečených do pracovných táborov v ZSSR a hlavne ako memento je to veľmi dobré, no pokiaľ ide o skutočné udalosti, dávam prednosť nevyšperkovanej, trebárs nepríliš kvalitne spracovanej, ale autentickej verzii.... celý text
Obsahuji davy
2017,
Ed Yong
Takto si predstavujem popularizovanie vedy. Množstvo fascinujúcich informácií, komplexný pohľad na mikrobióm s kladmi aj zápormi, všetko krásne zdôvodnené s uvedením rôznych výskumov, vysvetlené tak, že som ako úplný laik nemala problém rozumieť, i keď som musela čítať na etapy, pretože chvíľami som bola tými poznatkami zahltená. A servírované je to s nadšením.... celý text
Léto / Zima
1995,
Edith Wharton
Autorka používa tuším skôr štetec než pero. Je úžasné, ako v Zime dokáže využiť celú paletu farieb, aby vykreslila beznádejne šedivú existenciu ľudí lapených do pasce, z ktorej niet úniku, a v závere celý obraz premaľovala na čierno. Výsledný dojem je mimoriadne deprimujúci. Leto je podstatne svetlejšie, ale istú dávku bezútešnosti tu nájdeme tiež. No v tomto prípade nejde ani tak o nemožnosť zmeniť svoj osud, skôr je na prekážku povaha hlavnej hrdinky, ktorá síce intenzívne prežíva pocity a má dar intuície, ale nemá vo zvyku sa nad čímkoľvek zamýšľať. Charity svoje rozhodnutia robí impulzívne, bez premýšľania nad následkami, kvôli čomu jej neuvážené plány stroskotávajú. Leto aj Zima sú veľmi pôsobivé, emócie sa dajú skoro nahmatať a farebnosť je neskutočná, ale opisy chodu vidieckych domácností sa mi zdajú sčasti nerealistické, je vidieť, že doménou Edith Whartonovej bolo mestské prostredie.... celý text
Královskou cestou za romantikou
1971,
Richard Halliburton
Halliburtonove zážitky sú jedinečné, pestré a dych berúce, opisy krajiny a hlavne architektonických skvostov sú nadšené, farbisté a vzletné. No nemohla som sa zbaviť pocitu, že autor sa kĺže len po povrchu, lebo jediné, čo ho vie upútať, je krása. Občas pri básnení o tom, čo videl a zažil, pridá aj trošku z histórie, ale prim hrajú jeho prebohaté romantické predstavy. Obdivuje ľudí, ktorí po sebe zanechali úžasné pamiatky, ale koľko utrpenia spôsobili, to už ho nezaujíma. Veď koho trápi, aké zločiny Šáhdžahán spáchal? To je zabudnuté, dôležité je len to, aký bol milenec. Prepadnutie Halliburton označil za úžasné dobrodružstvo, zrejme ho neznepokojilo, že pri tom prišli o život dvaja ľudia. Zato osud princeznej, ktorú v živote nevidel, ho dojímal. Nuž, mladá princezná je romantická postava, a teda je, na rozdiel od obyčajného strážcu, pre rojčivosť autora vynikajúcou potravou. Toto zaujatie pozlátkou bez väčšej hĺbky sa vinulo celou knihou ako červená niť. Áno, podujal sa na to, o čom iní iba snívajú a prejavil pritom veľkú odvahu, vynaliezavosť a vytrvalosť. No žiť spôsobom, akým chcel, mohol len vďaka tomu, že ho pritom tí zmäkčilci, kráčajúci po vyšliapaných cestách, ktorými tak pohŕdal, z väčšej časti živili. Hostili, vybavovali ho potrebným zariadením či odevom, platili jeho večné jazdy na čierno. Nehovoriac o tom, ako sa povyšoval nad nie bielych domorodcov. Neuškodilo by mu trochu pokory. A tiež trocha zodpovednosti. Riskovať svoje zdravie a život, prosím, nech sa mu páči. Ale nahovoriť tým, ktorí sú do jeho dobrodružstva zapojení, že má veľké skúsenosti, hoci tie sú v skutočnosti nulové, to už v poriadku nie je. Richard Halliburton si nezískal ani moje sympatie, ani môj obdiv.... celý text
Trh márnosti : Román bez hrdinu 2
1954,
William Makepeace Thackeray
Skvelé predstavenie. Spracované záživne, plné humoru, satiry a irónie. Kniha je obsiahla – ale nie rozvláčna – kvôli autorovým úvahám, dokazujúcim jeho dôvtip a pozorovací talent ľudských slabostí. Najviac sa mi páčilo, že Thackeray síce kritizuje všemožné neresti predovšetkým tzv. lepších ľudí, ale netvári sa ako mravokárca, ktorý je stelesnená cnosť. Keď sa prihovára čitateľovi, priznáva, že ani on nie je bez poškvrny. Napokon, pri svojom spôsobe života by to ťažko mohol poprieť. Ale nie je to len zžieravá kritika nedostatkov anglickej spoločnosti (Charlotte Brontë nazvala Thackerayov sarkazmus gréckym ohňom), autor sa občas nejakej postavy aj zastane, napríklad keď vysvetľuje, že Becky, nemajúc matku, ktorá by jej životného partnera zaobstarala, musí na rozdiel od iných dievčat vyvinúť v tomto smere vlastné úsilie, alebo že pre istú aristokratku je prirodzené vnímať samu seba ako nadradenú, keď ju o tom presviedčali celý život. Román je síce bez hrdinu, ale točí sa v podstate okolo dvoch žien, Rebeccy Sharpovej a Amelie Sedlyovej. Zatiaľ čo Rebecca je veľmi bystrá, talentovaná, ambiciózna, pokrytecká a citovo plochá, Amelia je láskavá, úprimná, fádna a precitlivená. Rebecca vo svojej túžbe po prepychu a postavení ide (obrazne povedané) cez mŕtvoly a majstrovsky manipuluje svojím okolím, Amélia sa neodváži povedať husi bú a bezmocne sa necháva vláčiť prúdom. Ak autor zamýšľal, aby čitateľovi nebola sympatická ani jedna postava, tak u mňa mu to vyšlo. Rebekina bystrosť, neustály optimizmus a schopnosť vždy si poradiť mi imponovali, ale jej bezohľadnosť voči kupcom, od ktorých brala tovar na úver, nemieniac ho nikdy splatiť, som jej ako žena živiaca sa prácou zazlievala. Amelia by sa pre druhých rozkrájala, ale jej náročky pestovaná zaslepenosť a nulová snaha získať kontrolu nad svojimi citmi, čím si svoje utrpenie iba zhoršovala, ma rozčuľovali. Aj ostatní mali nejakú črtu, pre ktorú som si ich nemohla obľúbiť, hoci žiadna postava nebola iba čierna. Zaujímavé je, že zatiaľ čo povaha iných postáv sa vplyvom často dramatických udalostí v ich životoch menila, Amelia a Rebecca ostávali rovnaké. Príbeh Trhu márnosti je o chamtivosti, pretvárke a plytkosti, ktorých je taká úroda, až by z toho človek dostal depresiu. Azda najhoršie je, že i keď ľudia pohybujúci sa vo vyšších kruhoch, či snažiaci sa tam dostať, dobre vedia, aké neúprimné vzťahy medzi príslušníkmi týchto kruhov panujú, a že tamojšia priazeň má stálosť počasia, predsa nešetria úsilím a obetujú kadečo vrátane vlastnej hrdosti, len aby sa tam dostali, či si svoje výsadné postavenie udržali. Našťastie Thackeray neustále vstupuje do deja svojimi úvahami plnými humoru, vďaka ktorým som si čítanie ohromne užila. Prešpikoval dielo aj zmienkami o rôznych mytologických i historických osobnostiach, pričom mi boli veľmi užitočné vysvetlivky prekladateľky. Tá preložila dokonca aj početné francúzske výrazy, ktoré anglickí spisovatelia tak radi používajú, ale prekladatelia nie vždy prekladajú. Slovenské vydanie nie je ilustrované, ale potešilo ma, keď som zistila, že mám aspoň niektoré autorove ilustrácie, a to v zjednodušenom vydaní Vanity Fair od Oxford University Press. Milujem ilustrácie autorov, ich vlastné kresby mi dopĺňajú predstavu lepšie ako obrázky od niekoho iného.... celý text
Parker Pyne zasahuje
2004,
Agatha Christie
Je to nádhera, ako Parker Pyne všetkými manipuluje a oni mu to hlcú aj s navijakom. A je mi jedno, či je to zrealizovateľné. Bavila som sa skvele.
