Naias
přečtené 1117
Královská pomsta aneb Divoký hon krále Stacha
1990,
Uladzimir Karatkěvič
Nič proti kritike cárskeho režimu, ale od autora, ktorý ho osobne nezažil, predsa len vykreslenie degenerovanej šľachty vyznieva poplatne dobe. Ale je to fajn strašidelná knižka s pôsobivou atmosférou (trošku mi pripomínala Pendragonskú legendu), hoci ako detektívka moc rafinovaná nie je, na dosť záhad som našla vysvetlenie sama a pritom som sa vôbec nesnažila.... celý text
Učiteľova dcéra
2013,
Julie Klassen
Ak toto pripomína Janu Eyrovú, ako sa tvrdí v anotácii, tak ja som svoja babička. A nepripomína to ani knihy Austenovej, až na tú časť, kde Jane v Northanger Abbey parodovala Záhady Udolfa. Lenže Klassenová vyvolávanie atmosféry tajomna nemyslela ironicky. Ak som to správne pochopila, ilúziu podobnosti s Janou Eyrovou zapríčinila existencia záhady a podobnosti s Jane Austenovou zrejme skutočnosť, že dej sa odohráva v devätnástom storočí v Anglicku. Oveľa viac styčných bodov vrátane zápletky má Učiteľova dcéra s istou knihou od Barbary Cartlandovej, s tým rozdielom, že Cartlandová sa nedopúšťala takých faux pas, pokiaľ išlo o etiketu. A ešte písala aj zábavne, i keď nechtiac. Začínam pochybovať, že Julie Klassenová vôbec čítala Janine diela. Ako mohla nechať muža a ženu, ktorí neboli ani príbuzní ani snúbenci, písať si listy? A keď muž ponúkne na prechádzke žene rameno, neznamená to, že s ňou flirtuje, bože môj. A vstup mladého muža do spálne mladej dámy je nemysliteľný nielen v noci, ale dokonca i vo dne. Čo z toho, že si autorka zisťovala údaje o krajine a stroskotaniach lodí, keď sa jej hrdinovia správajú na tú dobu tak škandalózne? Autentické to rozhodne nie je a austenovské už vôbec nie. Učiteľova dcéra je nie je žiadny zázrak, je to klasická červená knižnica, kde hlavná hrdinka nepretržite rieši svoje emócie, city a pocity, nervozitu, strach, obavy, rozrušenie, pochybnosti atď. kvôli istému mladému mužovi, až má človek chuť dať jej pár faciek. Pritom prejavuje takmer paranoidné sklony, keď sa dokáže znepokojiť kvôli čomukoľvek, čo niekto vysloví. To umelo navodzované napätie ma skoro odrovnalo, ale vytrvala som, aby som podľa vzoru divákov hry od samotného Majstra zistila, či druhá polovica bude rovnako slabá ako prvá. Bola.... celý text
Hostinec v Ivy Hille
2018,
Julie Klassen
Dopadlo to, ako to dopadnúť muselo, keď sa súčasná Američanka snaží písať o Anglicku predminulého storočia. Zle. Autorka tvrdí, že si starostlivo zisťuje historické reálie a ja jej to neberiem. Ale atmosféra je skrz naskrz moderná. Správanie sa postáv, ich zmýšľanie, to všetko je súčasné. Anglicko v devätnástom storočí bolo striktne triedne rozdelené (ale v Ivy Hille je tuším demokracia) a spoločenské styky neboli také neformálne, ako to má autorka zažité a ako nám to predkladá. Nie som historik, ale čítala som knihy o niekdajšom spôsobe života v Anglicku, aj knihy od vtedajších autorov, a rozdiel medzi ich knihami a touto je veľmi citeľný. Klassenová možno diela Jane Austenovej miluje, ale nijak ich svojou tvorbou nepripomína. Austenová stavala na dialógoch, pomocou nich charakterizovala postavy, a dokázala to skvelo. Na rozdiel od Julie Klassenovej neoboznamovala čitateľov s myšlienkami postáv (okrem hlavnej hrdinky), napriek tomu bolo nad slnko jasnejšie, čo je kto zač. A po jemnej irónii, ktorá bola Austenovej taká vlastná, tu niet ani stopy. Samozrejme ani po starosvetskom kúzle, ktoré z diel JA na človeka zakaždým zavanie. Čo sa týka deja Hostinca, je to síce nepríliš presladená, ale predsa len červená knižnica s historickým pozadím a zvratmi, ktoré umožňujú postavám prejavovať celú škálu emócií a ktoré sú pre čitateľa také nečakané ako východ slnka, ale už nie také vzrušujúce.... celý text
Příběh lidského těla
2016,
Daniel E. Lieberman
Autor v úvode poznamenal, že sa snažil o čo najjasnejší výklad, čo sa mu podarilo hádam až príliš. Niekedy sa dosť opakuje, čo môže byť otravné, ale na druhej strane je to lepšie, než keby hýril termínmi, ktorým normálny smrteľník neporozumie. Napokon, vďaka opakovaniu si toho človek viac zapamätá. Rozhodne Lieberman píše veľmi zaujímavo a občas aj vtipne. Krásne vysvetľuje väzby a súvislosti, napríklad prečo mám po strese takú chuť na čokoládu a vôbec prečo sme takí leniví a žraví. (Môže za to evolúcia!) Dobré je prejsť si aj poznámky na konci knihy. Väčšinu síce tvoria odkazy na literatúru (to sa dá ľahko preskákať), ale občas sa tam nájde ďalšia zaujímavá perlička. Čítanie tejto knihy som si užila, ale ponaučenie z nej je neradostné: najlepšia prevencia je viac sa hýbať a menej sa pchať. Ach jaj... no dobre, tak kam som to dala tú mrkvu?... celý text