Naias
přečtené 1119
Pan Kaplan má stále třídu rád
1995,
Leo Rosten
Stačí, aby som si prečítala pár viet z hocijakej stránky tejto knihy a hneď sa začnem usmievať. Ľúte súboje, ktoré vedú svojrázne postavičky s nevyspytateľnými jazykovými pravidlami i medzi sebou navzájom, sú opísané s veľkou porciou vľúdneho humoru a pohody. Kontrast medzi komicky skomolenou a často nelogickou priamou rečou frekventantov večernej školy a vycibrenou kultivovanou nepriamou je proste skvostný. Hotový jazykový koncert! Nemôžem inak, len dueto tvorené autorom a prekladateľom obdivovať.... celý text
Návrat domů
2016,
Yaa Gyasi
Je to do istej miery zaujímavá kniha, hlavne pre spôsob, akým je napísaná. A to nielen vďaka chronologickému kaleidoskopu čriepkov zo životov dvoch nevlastných sestier a ich potomkov, ale aj preto, že autorka síce podrobne opisovala, čo sa s postavami deje, ale už nie to, čo cítia. Asi mala pocit, že si to čitateľ domyslí sám, čo nebolo ťažké, ale predsa len majú Afričania inú mentalitu než my, takže moje predstavy mohli byť mylné. Na druhej strane, keďže autorka vyrástla v Amerike, jej úsudok nemusel byť o nič presnejší. Najlepšie je prečítať si knihu o nejakej krajine od toho, kto tam skutočne žil. (A pokiaľ možno, aj v tej dobe.) Návrat domů na mňa zo začiatku kvôli strohému štýlu pôsobil až dokumentárnym dojmom, ale časom začali opisy emócií pribúdať, zároveň s tým, ako sa udalosti stávali menej dramatickými. Záber je široký, lepšie povedané dlhý, zahŕňa niekoľko generácií, a tým je nutne plytký. Takže som sa, bohužiaľ, nedočítala nič, čo by som už nevedela. Pri hodnotení som váhala medzi štyrmi a troma hviezdami, ale napokon som sa rozhodla pre tri, pretože som túto knihu „necítila vnútri“.... celý text
Královská pomsta aneb Divoký hon krále Stacha
1990,
Uladzimir Karatkěvič
Nič proti kritike cárskeho režimu, ale od autora, ktorý ho osobne nezažil, predsa len vykreslenie degenerovanej šľachty vyznieva poplatne dobe. Ale je to fajn strašidelná knižka s pôsobivou atmosférou (trošku mi pripomínala Pendragonskú legendu), hoci ako detektívka moc rafinovaná nie je, na dosť záhad som našla vysvetlenie sama a pritom som sa vôbec nesnažila.... celý text
Učiteľova dcéra
2013,
Julie Klassen
Ak toto pripomína Janu Eyrovú, ako sa tvrdí v anotácii, tak ja som svoja babička. A nepripomína to ani knihy Austenovej, až na tú časť, kde Jane v Northanger Abbey parodovala Záhady Udolfa. Lenže Klassenová vyvolávanie atmosféry tajomna nemyslela ironicky. Ak som to správne pochopila, ilúziu podobnosti s Janou Eyrovou zapríčinila existencia záhady a podobnosti s Jane Austenovou zrejme skutočnosť, že dej sa odohráva v devätnástom storočí v Anglicku. Oveľa viac styčných bodov vrátane zápletky má Učiteľova dcéra s istou knihou od Barbary Cartlandovej, s tým rozdielom, že Cartlandová sa nedopúšťala takých faux pas, pokiaľ išlo o etiketu. A ešte písala aj zábavne, i keď nechtiac. Začínam pochybovať, že Julie Klassenová vôbec čítala Janine diela. Ako mohla nechať muža a ženu, ktorí neboli ani príbuzní ani snúbenci, písať si listy? A keď muž ponúkne na prechádzke žene rameno, neznamená to, že s ňou flirtuje, bože môj. A vstup mladého muža do spálne mladej dámy je nemysliteľný nielen v noci, ale dokonca i vo dne. Čo z toho, že si autorka zisťovala údaje o krajine a stroskotaniach lodí, keď sa jej hrdinovia správajú na tú dobu tak škandalózne? Autentické to rozhodne nie je a austenovské už vôbec nie. Učiteľova dcéra je nie je žiadny zázrak, je to klasická červená knižnica, kde hlavná hrdinka nepretržite rieši svoje emócie, city a pocity, nervozitu, strach, obavy, rozrušenie, pochybnosti atď. kvôli istému mladému mužovi, až má človek chuť dať jej pár faciek. Pritom prejavuje takmer paranoidné sklony, keď sa dokáže znepokojiť kvôli čomukoľvek, čo niekto vysloví. To umelo navodzované napätie ma skoro odrovnalo, ale vytrvala som, aby som podľa vzoru divákov hry od samotného Majstra zistila, či druhá polovica bude rovnako slabá ako prvá. Bola.... celý text
Hostinec v Ivy Hille
2018,
Julie Klassen
Dopadlo to, ako to dopadnúť muselo, keď sa súčasná Američanka snaží písať o Anglicku predminulého storočia. Zle. Autorka tvrdí, že si starostlivo zisťuje historické reálie a ja jej to neberiem. Ale atmosféra je skrz naskrz moderná. Správanie sa postáv, ich zmýšľanie, to všetko je súčasné. Anglicko v devätnástom storočí bolo striktne triedne rozdelené (ale v Ivy Hille je tuším demokracia) a spoločenské styky neboli také neformálne, ako to má autorka zažité a ako nám to predkladá. Nie som historik, ale čítala som knihy o niekdajšom spôsobe života v Anglicku, aj knihy od vtedajších autorov, a rozdiel medzi ich knihami a touto je veľmi citeľný. Klassenová možno diela Jane Austenovej miluje, ale nijak ich svojou tvorbou nepripomína. Austenová stavala na dialógoch, pomocou nich charakterizovala postavy, a dokázala to skvelo. Na rozdiel od Julie Klassenovej neoboznamovala čitateľov s myšlienkami postáv (okrem hlavnej hrdinky), napriek tomu bolo nad slnko jasnejšie, čo je kto zač. A po jemnej irónii, ktorá bola Austenovej taká vlastná, tu niet ani stopy. Samozrejme ani po starosvetskom kúzle, ktoré z diel JA na človeka zakaždým zavanie. Čo sa týka deja Hostinca, je to síce nepríliš presladená, ale predsa len červená knižnica s historickým pozadím a zvratmi, ktoré umožňujú postavám prejavovať celú škálu emócií a ktoré sú pre čitateľa také nečakané ako východ slnka, ale už nie také vzrušujúce.... celý text
