Starmoon přečtené 569

Najděte si svého marťana 2008, Marek Herman

Ako mama som túto knihu potrebovala aj ocenila. Niektoré veci mi boli známe a Herman mi ich pripomenul (navyše veľmi nežne a zrozumiteľne), iné som si prvýkrát prečítala až uňho a dúfam (už len pre dobro môjho potomstva), že na nich nezabudnem (71. informácia, vyslan...). Poslednú kapitolu určenú pedagógom som vynechala, prečítanie ostatných však neľutujem, naopak. Už len mať čarovný prístroj, ktorý načítanú teóriu pretaví do praxe :D... celý text

Most na Belle Island 2020, Julie Klassen

Klassenovej Tajomstvo Pembrooke Parku mi v čase šestonedelia doslova zachránilo psychiku. Odvtedy som čítala od nej aj pár iných kníh, žiadna ma však neupútala podobne intenzívne. Neviem, či to bolo hormonálnym rozpoložením alebo som si hneď na prvýkrát vybrala na prečítanie tú najlepšiu od nej, faktom však je, že odvtedy v Klassenovej repertoári márne hľadám ďalší román, ktorý by som najradšej čítala dňom-nocou. Ani Most na Belle Island ním nebol, skôr naopak. Zrejme si ho zapamätám ako ten typ knihy, z ktorej si pred spaním (s)pokojne prečítate pár kapitol, ale keď sa vám to pre časové dôvody či únavu nevyjde, vlastne vám to nie je ani veľmi ľúto. Na to, že to bola regentská detektívka, ma vrah a jeho motív zaujímali minimálne. Možno až v poslednej štvrtine sa mi zdalo, že sa dej rozbehol. Trochu ma tiež sklamalo, že som pomerne skoro odhalila vraha. K ďalším mini mínusom by som pridala to, že Klassenovej postavy síce žijú v 19. storočí, správajú sa však skôr ako súčasní Američania, ktorí sa strojom času preniesli do 19. storočia a snažia sa tváriť, že tam žili odjakživa... Klassenová však píše dobre, zápletku má dôsledne premyslenú, reálie naštudované, postavy pomerne sympatické... Kto má chuť na niečo skôr nenáročné a atmosferické z čias regentského Anglicka s dejom netradične situovanom na ostrove na Temži (schválne, pred čítaním tohto románu som ani netušila, že také sú), toto môže byť fajn voľba.... celý text

Boh nám daroval Vianoce 2018, Lisa Tawn Bergren

Milá detská kniha (vraj pre deti od dvoch do siedmych rokov, čo je slušný rozptyl) s krásnymi ilustráciami. Tie sa mi na nej vlastne zdali najlepšie. Jediné, čo mi na nich prekážalo, bolo to, že medvedíkovia boli bez oblečenia, iba v kožúšku, na niektorých obrázkoch však mali napríklad zásteru, šálik, skrátka niečo malé, a potom to pôsobilo divne, že síce majú v mraze zahalený krk, ale vidno im zadoček :). Možno som však len rýpavá detailistka. Čo sa obsahu knihy týka, pointa je fajn, možno trochu príliš explicitná, ale to môže byť v detskej knihe skôr výhoda. Viem si tiež predstaviť, ako sa malým prvorodeným poslucháčom môže páčiť, že mama medvedica nechala mladších súrodencov doma s tatkom medveďom a s najstarším synom šla sama na skvelý výlet hľadať odpovede na jeho otázky :D. Za mňa jedna z krajších vianočných kníh pre deti, navyše s krásnym kresťanským posolstvom.... celý text

Vezmi si svoj život späť 2020, John Eldredge

V čase Adventu 2021 som hľadala knihu, ktorá by mi pomohla stíšiť sa a nájsť odpovede na niektoré moje akútne (nielen duchovné) otázky. A na vlastné prekvapenie som si z milióna možností vybrala túto knižku s trochu (pre mňa) patetickým názvom aj obálkou. Nesúď však knihu podľa takýchto maličkostí; obsah bol totiž super. Žiadne duchovné úvahy v štýle „toto a len toto rob, inak si mizerný kresťan“, vlastne žiadna tisíc a prvá kniha pozývajúca k väčšiemu aktivizmu, pri ktorej čítaní máte pocit, že na všetky tie modlitby a činnosti by ste potrebovali viac dní v týždni alebo rovno viac životov; naopak. John Eldredge pozýva k veciam, ktoré podľa mojej mienky túžime aplikovať v svojom živote mnohí, ale tí lenivejší a závislejší si nájdu výhovorky a my perfekcionisti si možno povieme, že to pôsobí príliš dobre a ľahko na to, aby to mohla byť cesta k svätosti. John Eldredge ma však touto knihou presvedčil, že je. Že potrebujeme žasnúť, tráviť čas vonku, dopriať si prechody medzi aktivitami aj čas na oplakanie strát; že všetko spomenuté (a omnoho viac) nie sú nejaké naše rozmary, ale niečo esenciálne, čo nám chce Boh dopriať. Pri čítaní tejto knihy som po dlhšom čase mala pocit, že nie som stroj, ktorý chce Boh čo najviac a najefektívnejšie využiť, ani že nie som hlinená nádoba, ktorú pre vlastné zdokonalenie taví v ohni bez ohľadu na jej pocity, potreby, limity; skrátka som pri čítaní tejto knihy postupne nadobudla pocit, že Bohu na mne záleží a že sa ma snaží postrčiť smerom k harmonickejšiemu životu, kde nemusím ísť na 120 percent. Aj preto som rada, že sa mi čas čítania nakoniec pretiahol i do nového roka – ak by sa mi v ňom aspoň niečo z prečítaného podarilo (častejšie) uplatňovať, akiste by to bol super rok. Takže – vďaka, Bože. A vďaka, John. Dobre mi táto vaša spoločná práca padla.... celý text

Cesta na Západ. Po stopách ochočeného Boha 2018, Štěpán Smolen

Krásna, dôležitá, drásavá kniha. Cesta na západ, ktorá je zároveň aj cestou do minulosti a nakuknutím do budúcnosti; cestou do hĺbok i výšok, cestou do seba i cestou k Bohu a iným. Cesta, ktorú Smolen opísal pútavo, vtipne, šťavnato. Cesta, ktorú som si s radosťou i bolesťou prešla s ním. Cesta, o ktorej budem ešte dlho uvažovať a rozprávať (minimálne manželovi a kamarátkam :)). Cesta, o ktorej som chcela, aby sa nikdy neskončila – ale keď už prišiel jej koniec, tešila som sa z toho, kam a ako autor došiel. Cesta, na konci ktorej som si hovorila „buď, kde si“. Cesta, ktorú odporúčam podniknúť všetkým katolíkom.... celý text

Dievča zo Sieny 2005, Louis de Wohl

Už tesne predtým, ako som čítala knihu Tiší buřiči boží: O velkých světcích křesťanství, sa mi (sama nechápem prečo), vnucovala myšlienka viac spoznať Katarínu Sienskú, o ktorej som dovtedy vedela asi toľko, že existuje. A čuduj sa svete, v danej knižke nájdem aj kapitolu o nej! A aká to bola kapitola... Katarína sa mi vďaka nej stala sympatickou, jej život sa mi zdal zaujímavým, chvíľami som sa pri čítaní usmievala, chvíľami temer smiala, a chvíľami sústredene mračila. No a po dočítaní mi bolo jasné, že si chcem prečítať aj Dievča zo Sieny. Wohlová Katarína je podobne (aj keď trochu inak) pútavá ako Feldmannova. Možno menej radikálna, menej kontroverzná. Najmä spočiatku viac tichá, utiahnutá, nachádzajúca Boha skôr v sebe ako v iných a vo svete. Wohl ju však postupne necháva (čitateľsky príťažlivo a psychologicky verne) zrieť až dozrieť, a hlavne vyjsť „z komôrky“ a zo seba do sveta, ktorý presne takúto Katarínu potreboval. Veľmi sa mi páčil jej štýl uvažovania a komunikovania, jej schopnosť strhnúť davy i šľachtu, pápeža aj zločincov, rehoľníkov i smilníkov. Jej kúzlo, ktorému neodolalo pol Talianska a ani ja. Celý čas som si ticho priala, aby takáto „hlasná“ svätá bola aj dnes. Kniha sa mi čítala dobre a ľahko, hoci som ju čítala pomerne dlho (s túžbou pobudnúť pri Kataríne čo najdlhšie) a až raz príde správny čas, možno sa pustím aj do Dialógov s túžbou zistiť, nakoľko bude Katarína Sienská podobná Kataríne Sienskej Louisa de Wohla – a nakoľko mi bude sympatická nie len sprostredkovane, ale aj „osobne“.... celý text

Zoznam hostí 2021, Lucy Foley

Nedávno som čítala krásny Smolenov román Cesta na západ, kde bola aj takáto myšlienka: „Pohľad na zlo zapaľuje v srdci človeka zlo“. Tak nejako som to intuitívne cítila i pri čítaní Zoznamu hostí. Hádam nie je v tomto románe postava, ktorá by nebola sebecká až cynická, a k tomu často aj vulgárna. Už len prehrýzť sa myšlienkovými a citovými pochodmi cca poltuctom takýchto rozprávačov bolo na mňa emočne silné sústo, a predsa som knihu pre jej pútavosť a svoju zvedavosť neodložila. Ktovie, možno som mala. Nápad a forma boli totiž zaujímavé (prakticky do konca čitateľ nevie, kto je vrah ani kto je obeť), kým sa však človek dopracuje k záveru, je to ako prejsť zamoreným územím. Občas som viac ako nad zápletkou rozmýšľala, či naozaj žijú ľudia, ktorí takto žijú, uvažujú a ubližujú, a bolo mi z toho/z nich úprimne smutno. Aj preto nesúhlasím s marketingovým hľadaním paralely s románom Agathy Christie. Po prvé (menej podstatné), Christieová bola génius, zatiaľ čo Foleyová v záverečnom poďakovaní sama priznáva, že bez pomoci dvoch redaktoriek by toto dielo nevymyslela a nenapísala. Po druhé (podstatnejšie), pri a po čítaní o Christieovej ostrove, na ktorom postupne neostal ani jeden, som sa necítila ako na nejakej vulgárnej hnusnej párty, z ktorej sa človek vracia s pocitom špiny. Možno by som to mohla vnímať kladne, akože Foleyová dokázala strhnúť a vytvoriť atmosféru, ktorá ma pohltila, ale skrátka by sa mi to nezdalo úprimne.... celý text

Bdělost 2013, Anthony De Mello

Počiatočné nadšenie prešlo pomerne skoro do ostražitosti až zmätku. Autor z môjho pohľadu (a ako som neskôr zistila googlením, nielen môjho) neodhadol hranicu medzi inovatívnym a nedogmatickým, čo možno nezainteresovanému neprekáža alebo rovno vyhovuje, no mne ako katolíčke bolo ľúto, že člen mojej obľúbenej rehole namiesto odhaľovania a približovania krásy i hĺbky kresťanskej spirituality kalí jej čírosť východnými náukami. Že namiesto plnosti ponúka skôr vyprázdnenie. Že namiesto k Nebu smeruje k nirváne. Od Lásky k „bdelosti“. Že namiesto „miluj blížneho svojho ako seba samého“ v podstate spochybňuje ľudskú schopnosť milovať niekoho iného ako seba samého. Nepopieram, že niektoré myšlienky sa mi páčili a zapadli do mojej mozaiky o svete, rovnako však nepopieram, že mnohé podľa mňa skôr zvedú ako vedú, čo som si overila aj na sebe. Totiž to, čo Mello ponúkal ako návod na osvietenie, mi v pokusoch o praktickú aplikáciu pripadalo ako číry cynizmus – a veľmi skoro som radšej upustila od snahy dívať sa na svet a ľudí Mellovými očami. Možno som to len vzala zo zlého konca, ktovie. A možno predsa len prestrelil skôr Mello. Hoci musím uznať, že prestrelil pútavo a čítalo sa to ľahko a dobre.... celý text

Riešenie hádanky o sebe: Hľadanie a objavovanie seba samého 2011, John Powell

NIekedy sa stane, že natrafíte na knihu, ktorá akoby bola stvorená presne pre otázky, ktorými aktuálne žijete, a ktorá vám poskytne odpovede, ktoré práve hľadáte. Tak pre mňa takouto knihou bola tentoraz práve táto. Jednoducho a pútavo písaná, stručná, prehľadná, múdra, povzbudzujúca. A to keď si predstavím, že autor (ako priznal v úvode), pôvodne rozmýšľal, či niečo také vôbec napísať...... celý text

Panstvo Farleigh 2020, Rhys Bowen

V tejto knihe sa spája viacero vecí, ktoré mám v oddychovej literatúre rada – panské sídlo, pokojný anglický vidiek, búrlivé časy, veľká rodina so svojimi svojráznymi členmi i tajomstvami, detektívna zápletka, náznak romantiky. A k tomu ešte neotrepaná téma života anglickej vyššej šľachty počas druhej svetovej vojny. No vážne, nebyť tejto knihy, asi by mi nikdy nenapadlo rozmýšľať, ako vnímali rôzni lordi a lady fakt, že im armáda zhabala pol sídla, zredukovala služobníctvo i menu alebo trebárs o tom, ako ťažko mohla mladá milady vnímať, že pre vojnu nebude mať debutantskú sezónu. Rhys Bowenovej sa to všetko podarilo priblížiť a namixovať pútavo, kniha mala od začiatku skvelú atmosféru a grády, páčili sa mi postavy i vyvíjajúce sa vzťahy medzi nimi, môj dojem však trochu skazili tendenčné úvahy o sexe, ktoré v literatúre nemám rada celkovo (ono to asi súvisí s tým, že za jediný správny a nezraňujúci prístup k nemu považujem ten, ktorý hlása Cirkev, a ktorý aj sama šťastne žijem) a najmä uponáhľaný záver. Keď človek mojej nátury číta takmer 360 strán a vžije sa s postavami, čaká niečo veľkolepejšie ako pomerne jednoduché (no logické) vyústenie v štýle béčkového filmu, a najmä nejaký dodatok o tom, ako to s jednotlivými postavami dopadlo. Osobne mi to pripadalo, ako by do tlače zabudli dať aspoň ešte jednu kapitolu.... celý text

Jednou nohou v nebi 2014, Giulia Gabrieli

To, čo Giulia Gabrieli objavila a prežila za štrnásť rokov života, sa mne sotva podarilo za dvojnásobok. Napriek hĺbke a kráse jej myšlienok som však pri čítaní necítila ono „wau“ či „aha“, ktoré by z nej robilo moju učiteľku, inšpiráciu či priateľku, ako to mám napríklad pri sv. Terezke z Lisieux a jej Dejinách duše. Skrátka som celý čas mala pocit, že čítam zápisky štrnásťročného umierajúceho dievčaťa, ktoré robí čo môže a vie, aby po smrti nebolo zabudnuté, a tohto dojmu som sa nevedela zbaviť ani keď som si racionálne opakovala, že túto knihu písala Giulia viac pre iných ako pre seba a viac o Bohu ako o sebe. Tiež som akosi priveľmi cítila tých jej štrnásť rokov. Áno, na svoj vek bola nepochybne vyspelá a talentovaná, ale predsa len pubertiačka, čo sa mi opakovane pripomínalo v štýle jej písania i myslenia, a to vo mne v tomto prípade vytváralo pocit generačného rozdielu, cez ktorý som sa nevedela preklenúť. Hoci som teda do čítania šla s očakávaním „táto kniha a dievčina možno zmenia a prehĺbia môj pohľad na život, umieranie a smrť“, ostalo to pri dojme „zaujímavá tínedžerka“, čo mi je samej ľúto, lebo inak mi je Giulia sympatická a rada by som si k nej vytvorila hlbší vzťah. Ktovie, možno inokedy, inak.... celý text

Zlovestná jeseň 2014, G.M. Malliet

Nether Monkslip – idylická dedinka, pri čítaní o ktorej som si viackrát vravela „jaj, tam by sa dobre žilo“. Ako to však býva, jej obyvatelia sú menej idylickí, čo autorka demonštrovala s humorom až sarkazmom pripomínajúcim štýl lifestylových magazínov pre ženy. Román sa mi celkom dobre čítal, hoci (ako tu už bolo viackrát zmienené) dej nebol dvakrát dynamický. Myslím si však, že k atmosfére ospalej dediny to sedelo. Viac ma mrzel nevyužitý potenciál hlavnej postavy – kňaz, bývalý agent, ktorý však nerozmýšľa ani nekoná ako bežný kňaz. Myslím, že človek so živou vierou by stvoril uveriteľnejšieho Maxa Tudora. Pointa prekvapivá, ale pre mňa osobne bola aj tak sklamaním (SPOILER – ako keby ju vymyslela fanúšička Netflixu).... celý text

Červená hmla 2015, Mária T. Štefanová

„Ak mi dá Pán Boh v živote nejakú úlohu, strach by mi mal byť prekážkou? Tak ako keby mi šéf v robote niečo prikázal a potom by mi vytvoril také podmienky, aby som to nemohla splniť?“ „Mám milovať všetkých, aj chybných, veď aj Pánovi učeníci boli takí.“ „Ak ma vložil do prostredia, v ktorom je aj strach, to má tiež nejaký význam. Možno ma ním chce chrániť pred nerozumnosťou, pýchou, falošným hrdinstvom, proste sebazbožňovaním. A ja mám byť plne podriadená jemu, jeho službe, jeho láske. Na to mi dáva hromadu možností, milostí.“ Príjemný román, ktorý mi dostatočne priblížil fungovanie podzemnej Cirkvi v časoch socializmu. Postavy sa mi zdali autentické, zápletky uspokojivé, posolstvo pekné. Kniha sa dobre a ľahko čítala (aj keď občas štýl a jazyk pripomínali dobu, do ktorej bol situovaný dej), a osobne by som od autorky privítala aj viac diel.... celý text

Každému po denári 1998, Bruce Marshall

Jedna z tých kníh, pri ktorých plačete aj od smiechu, aj od dojatia. A čo strana, to podnet na zamyslenie. Múdra, láskavá, veľmi vtipná, trochu smutná, nútiaca uvažovať. V poslednej tretine tých sĺz z dojatia bolo viac ako zo smiechu, kdejaké emócie sa vo mne vyplavili, našťastie posledná strana – a konkrétne odpoveď na to, prečo Boh v notoricky známej evanjeliovej stati odmení rovnako robotníkov, ktorí prišli robiť ráno i tých, ktorí prišli až večer – dodala celému dielu veľmi pozitívny a nádejný kontext. Som z tejto knihy viac než nadšená a najradšej by som ju odporučila čítať všetkým známym aj neznámym. *** „Sme sprostredkovateľmi milosrdenstva, nie Božieho hnevu.“ „Svet je dvojnásobný klamár: najprv ti odoberie Boha a nakoniec ti vezme aj svetské radosti.“ „Kristovo evanjelium je milosrdenstvo, preto ho môžu hlásať len milosrdní ľudia. Je hanbou pre náboženstvo, že neveriaci často dávajú najlepší príklad lásky k blížnemu.“... celý text

O ôsmej na arche 2013, Ulrich Hub

Nechápem väčšinové nadšenie okolo tejto knižky. Anotácia sa mi zdala pútavejšia ako obsah. Chýbalo mi tu viac humoru, nádeje a hravosti.

Tiší buřiči boží. O velkých světcích křesťanství 1991, Christian Feldmann

„Najprv sa im vysmievali. Prehlasovali ich za pomätených. Niekedy ich tiež prenasledovali. Až potom nasledovali oltáre, sochy a hymny. Svätí. Dnes nám pripadajú ako stĺpy Cirkvi, ako vzory spoľahlivej poslušnosti a železnej disciplíny. Ale ich súčasníci ich dosť často považovali za rebelov a provokatérov. Máme sa tu pokúsiť, aby sme nejako podľa novej módy preleštili niekoľko beznádejne antikvariátnych postáv cirkevných dejín a bývalej religiozity? Nie, to by bolo nepoctivé počínanie. A zo všetkého najviac si svätí zaslúžia, aby sa o nich hovorila pravda. Sme im dlžní historickú pravdu. Často sa pod legendárnym gýčom schováva pravda úžasná a prekvapujúca.“ Veľmi pútavo prerozprávané príbehy desiatich svätcov, ktorých pozná aspoň zbežne asi každý katolík – vo Feldmannovej verzii však ich osudy akoby nanovo ožívajú. Vďaka tejto knihe som si vytvorila vzťah ku Kataríne Sienskej (teším sa už na román o nej), Terézii z Avily (ktorá mi po dávnejšom prečítaní jej autobiografie bola skôr nesympatická) či upevnila si vzťah k Thomasovi Morovi. Ani na ďalšie postavy cirkevných dejín (František z Assisi, Filip Neri, Alžbeta Durynská, Jean-Mária Vianney...) sa už asi nebudem dívať ako predtým. Autor ma primäl pozrieť sa na nich inak; pozrieť sa na nich jeho vlastnou, jedinečnou optikou. Veľmi túto knihu odporúčam.... celý text

Svedkyne viery a vernosti 2020, kolektiv autorů

Päť hviezdičiek za vieru, lásku, nádej, pokoj a odvahu dotyčných sestier, päť za vizuál, tri za formu a štýl. Je to kniha, ktorá môže povzbudiť vo viere, hoci literárne naozaj ide „len“ o zbierku písomných svedectiev, ktoré na príkaz predstavených zanechali sestry preživšie akciu R a iné socialistické perzekúcie. V tomto zmysle je to vzácne historické svedectvo, zároveň však aj krásne svedectvo viery.... celý text

19 Inšpirujúcich rozhovorov 2020, kolektiv autorů

Úžasné, krásne, naozaj inšpirujúce. Väčšinu z týchto rozhovorov som už v minulosti čítala na portáli Slovo+ a mnohé mi naozaj zmenili život, čo ako pateticky to znie. Či už sa bavíme o matke Márii Vydrnákovej, ktorej zomrelo päť detí, o Štefanovi Chrappovi, ktorý si adoptoval so ženou rómske dievčatko a každodenne ďakujú „Miriamkinej biologickej matke za jej statočné a zodpovedné rozhodnutie, že prijala tento život“, či s Michalom Škombárom, ktorý má SMA, je kompletne ochrnutý, na prístrojoch a dokáže hýbať len tromi prstami, no i tak je plný vďačnosti, občas má tak nabitý program, že sa nestíha ani modliť, a na otázku, či svoj stav vyčíta Bohu, odpovedá: „Vôbec nie. Obviňovanie je nebezpečné aj preto, lebo nemá konca. A ja som mu práveže vďačný za to, že mám dostatok času na to, čo milujem“. Pomedzi naozaj hodnotné veci sa dostali aj rozhovory „vábičky“, a hoci chápem, že mená ako Sima Martausová, Kandráčovci či Mária Čírová zvyšujú predajnosť, predsa len mi tam akosi nesedeli v kontraste napríklad s naozaj hlbokými myšlienkami Mareka Hermana či Mariána Kolníka, alebo silnými príbehmi Márie Kohutiarovej či Petra Jašeka. Celkovo je však kniha výborná, veľmi sa teším, že ju mám, a ešte radšej by som bola, keby ju poznali, čítali a nechali sa ňou inšpirovať aj iní.... celý text

Ako pokaziť dieťa desiatimi ťahmi 2008, Antonio Mazzi

„Toto je spoločnosť, ktorá z detí urobila raritu, a aj tých zopár narodených rozmaznala a postavila proti prírode.“ Citát, ktorým začínam tento komentár, by sa pokojne mohol stať emblémom celej knihy. Z tej cítiť, ako autora mrzí, že „domáce príbytky už nie sú chrámami nehy, ale rokokovými hotelíkmi preplnenými čačkami“ či to, že „rodina sa v priebehu niekoľkých rokov zmenila z teplého a bezpečného hniezda na akúsi škatuľu plnú samoty“, čo v prípade mnohých rodín sedí, ale obávam sa, že práve tie po jeho knihe nesiahnu. Už v názve avizovaný nápad je fajn; v praxi si čitateľ môže prečítať „antirady“ a v druhej časti knihy rady, ako by to bolo s výchovou bolo podľa autora optimálne, avšak spôsob, akým svoje názory ponúka, sa mi zdal nedotiahnutý. Chýbali mi odvolávky na výskumy či aspoň vlastnú pedagogickú skúsenosť, chýbalo mi viac argumentov, prečo by to (ne)malo byť práve tak, chýbala mi väčšia nádej či vízia, že s budúcimi generáciami to ešte nemusí byť stratené. Fňukať na to, ako to dnešní rodičia či spoločnosť pokazili, sa mi zdá málo – a rád, ako si s tým poradiť, tých bolo ešte menej alebo boli príliš všeobecné. Čitatelia podobných titulov cca vedia, ako by sme sa o detváky mali starať a verím, že mnohí sa snažíme dať svojej rodičovskej role správne miesto („vždy som dúfal, že úloha rodiča bude prioritou pre človeka, ktorý sa rozhodol priviesť na svet ďalšie ľudské bytosti“), možno by sme však (by som) potrebovali skôr zistiť, ako na to počas tých X dní, keď je človek nevyspatý, unavený, nemá čas na normálne stolovanie, tobôž na poriadnu psychohygienu... Lebo jedna vec sú ideály a druhá vec snaha pretaviť ich do života. Možno teraz fňukám ja, ale chýbal mi tu skrátka moment "aj ja", nielen kritika a samé "mal by si". Pre mňa to teda ostáva kniha, z ktorej som si odniesla menej, ako som čakala a chcela, ktorá bola menej vtipná a adresná, ako sa tvárila, ale s ktorej viacerými myšlienkami súhlasím.... celý text

Titanic - Příběh legendární lodi 2012, Philip Wilkinson

Podobne ako PRÍBEH TITANICU, aj túto knihu by som ako dieťa mala zrejme veľmi rada. Odporučila by som ju skôr tým, ktorí sa s tematikou zoznamujú, prípadne nadšencom mojej sorty, ktorí si o Titanicu radi prečítajú hocičo. Aj takí si tu však môžu nájsť rôzne perličky, ktoré im ešte chýbali do mozaiky. Jediné moje výhrady smerujú k občasnému duplikovaniu informácií a k niektorým nie celkom vydarených ilustráciám, a moja mimoriadna pochvala k tomu, že v knihe bol zmienený aj príbeh kňaza Thomasa Bylesa, ktorý v podobných publikáciách často chýba (hoci jeho osud určite patrí k najzaujímavejším z Titanicu, a to píšem bez ohľadu na svoju i jeho denomináciu).... celý text