TERRORDROME přečtené 260

Asfalt 2009, Štěpán Kopřiva

Podľa názvu by si človek myslel že sa jedná o príručku na údržbu ciest, ale ono je to o komande stroskotancov čo pri zásahu proti satanistom skončia v pekle a sú nútený rozpútať tam peklo. Ak pri nebeskej bráne čaká svätý Peter, tak pri vstupe do pekla duše padajú rovno do mlynčeka na mäso, pretože ľudia sú tam jediná stavebná surovina. Teda skoro ako v Japonsku. No a luxusný tovar sa pašuje zo zeme a predáva v tuzexe. Kuffenbach a jeho veselá partia sú rozhodnutý vyškriabať sa späť na povrch, čo znamená stať sa akčnými figúrkami v nebesko pekelnom pretláčaní o moc. Prvé potýčky mi prišly pomerne drevené, ako tam Kuffenbach drží v šachu miestnosť plnú démonov pričom sa na nich ani nepozerá a vyhráža sa že zastrelí kolaborantku, aj keď platí že ľudské telo v pekle je takmer nezničiteľné a regeneruje. Keď sa ale pritlačí na zbesilosť a bizarné detaily typu vzducholode z nafúknutých ľudí, tak hrdinovia vykrádajú banku s trezorom v podobe obrovských úst a žalúdka ktorý donútia brutálne zvracať, snažia sa predbehnúť padajúci mrakodrap a surfujú na tsunami z krvy. Plus tisíce zmasakrovaných démonov a nekonečné škody na majetku. Z pekelného osadenstva vystupujú hlavne zvláštny vyšetrovateľ Chorozon alias puding s chápadlami a verbálnym fetišom a pekelné knieža obrovská mucha. Nuda v takom prostredí nehrozí, aj keď je to naozaj trochu moc roztiahnuté, s rôznymi vedľajšími linkami ktoré sa všelijako vlnia, križujú a stretávajú ako vo filme Podfuck. A keď sme pri tom, Kopřiva robí tony narážok na rôzne filmy a ja som sa chytal prakticky na 100 percent, asi preto že sa tiež modlím k Bruce Campbellovi. Oproti Zabíjaniu s jasným Happyendom ponúka Asfalt problematickejšie finále, po ktorom sa asi väčšina ľudí poškriabe na hlave s otázkou - "a čo teraz"? Rozhodne by bodlo aspoň nejaké dodatočné hlásenie o následkoch toho všetkého. Inak pekelne nápaditá pecka.... celý text

Zabíjení 2004, Štěpán Kopřiva

Názov naozaj neklame, ostatne o čom inom by to mohlo byť, keď je hrdinom šialený masakrátor, toho času na samotke kde sa rozpráva s Hitchcockom v podobe praskliny na stene. A nie je to žiadny klasický antihrdina čo je v jadre dobrák, ale skutočná beštia ktorá kosí nevinných hore-dole a rozpúšťa ich v kyseline. Tým pádom ideál na vládnu zákazku zabiť čo najviac ľudí v čo najkratšom čase, ale vzhľadom k tomu že nikto nikomu pochopiteľne nemôže veriť, tak to musí skončiť maximálnym chaosom kde všetko lieta, prská, vybuchuje a rozpleštené mozgy vymaľujú polovicu mesta na šedo. No a o tom to je, Keller ako terminátor prechádza s mačetou v ruke hromadami protivníkov a za ním sa ťahá nekonečná čiara rozsekaných tiel. Plus asi najbizarnejšie zabitie vôbec pomocou vzduchovej bubliny v rodidlách! Aj jeho telesná schránka postupne chradne, ale kybernetika to vyrieši a finále je ako nepríčetný Rambo bombardujúci vietnamskú dedinku. Štvali ma na tom asi len dve veci. Za prvé, že keď sa to všetko práve hystericky nemelie, tak Keller vlastne len využíva k postupu nevinných civilistov ako handry ktoré potom zahodí ( čo je pochopiteľné vzhľadom k jeho charakteru, ale prestáva to byť zábava ) a potom je tu ten záver, ktorý je až nepochopiteľne gýčovitý práve vzhľadom k tomu že "hrdina" je psychotik so schizofrenickými záchvatmi ktorý počas celého deja predvádzal veci proti ktorým je Hitlerov holokaust len čaj o piatej, ale to nevadí a môže slobodne odísť so svojou láskou do zapadajúceho slnka. To nežeriem, aj keď to bolo zrejme úmyselné.... celý text

Galaktický hrdina Bill 1996, Harry Harrison

Sci-fi paródia kde je naivný mladík zmanipulovaný aby narukoval a stáva sa majetkom armády kde má právo si tak maximálne trhnúť nohou. Galaktické impérium je vo vojne s obludným nepriateľom, čo sú v skutočnosti krpaté jašterice, takže je treba plno duší do mlynčeka absurdnosti. Priamo do boja sa ale vlastne ani nedostaneme, za celý čas stretneme iba jediného Čingra v prestrojení za šialeného pucfleka a náš hrdina je plne zamestnaný snahou aby ho systém nezožral. Raz síce náhodou zachráni situáciu, za čo získa medailu od cisárovho televízneho dvojníka, ale následne sa na vychádzke stratí čo znamená že je z neho dezertér, s partiou santusákov kradne párky, v kanáloch rieši problém s prívalom plastových podnosov a stáva sa kontrarevolucionárom v revolúcii kde sú iba samí kontrarevolucionári. A všade stretáva svojho sadistického inštruktora s klami. Nemá to ucelený dej, iba rôzne epizódky, ktoré sú našťastie konštantne zábavné, a hrdinovi ide len o to nejako prežiť v absurdistáne, najlepšie niekde bokom od všetkého. Teda až do finále, kde znenazdajky zmení charakter na agresívnejšieho úderníka ktorý si začne raziť cestu. Fajn cynická srandička.... celý text

Pravda 2002, Terry Pratchett

Tieto technologické Zemeplochy ma obecne nejak netento. V Ankh-Morporku tentoraz vynašli noviny, do toho sa rieši že patricij vraj niekoho zabil a ja sa snažím rozpomenúť na nejaké záchytné body, lebo sa mi to celé akoby vznášalo vo vákuu. Hlavný hrdina Mikuláš je taký náhodný maník čo rád píše a hliadka s Elániom na čele sú v tomto prípade na druhej strane čo z nich robí len hlúpych policajtov. Zábavný sú somráci spod mosta ( starý Rum smrdí tak, že jeho smrad má vlastnú osobnosť ktorá si žije lepšie než on ), upírsky fotograf Otto čo sa furt mení na popol po použití blesku a dvojica záporákov Sichrhajc s Tulipánom. Hlavne teda Tulipán je grandiózne hovädo čo má v malíčku dejiny umenia a k tomu šňupe čistiace prostriedky a guličky proti moľom. Ako celok to moc zaujímavé nebolo, ale jednotlivé scénky, fóry a hlášky udržovali solídnu úroveň a ohnivé peklo s taviacimi sa tlačiarenskými lismi bolo dosť epické. A nezabudnime na zemiak okolo krku, bez toho sa človek do neba nedostane. Každopádne mi táto Zemeplocha prišla skôr taká výplňová, aj keď má pár správne rýpavých postrehov ohľadne žurnalistiky a rubriku so zábavnou zeleninou čo vyzerá ako isté orgány.... celý text

Černý mustang 1968, Karel May

Tak predovšetkým, čo presne znamená že je preklad voľne prerozprávaný podľa originálu? To si ako "prekladateľ" knihu prečítal a potom ju po pamäti dal nejako dohromady? Každopádne, či už je preklad verný alebo len približný, Čierny Mustang sa od iných Mayoviek nijako nelíši. Tie isté motívy, ten istý postup a tie isté výsledky, v tomto prípade dokonca ešte viac zjednodušené a drvivejšie. Vinnetou a Shatterhand prídu o svoje zbrane a idú si ich vziať späť! Prakticky nič im nestojí v ceste, zo stôp vyčítajú nie len to kde sa nepriateľ nachádza, ale aj čo si myslí a prekabátiť pár namyslených indošov je úplná hračka. Tým to ešte nekončí, lebo ponížený indiáni obratý o všetko plánujú posledný zúfalý pokus o pomstu, ale ten rovnako drvivo nevyjde, čo už náčelník Čierny Mustag psychicky neunesie a je z neho úplná troska. Nejaké napätie či dobrodružstvo, ktoré človek logicky očakáva, ostáva len v oficiálnom žánrovom zaradení, lebo keď sú hrdinovia dokonalí, až znudený supermani, ktorých nič neprekvapí a záporáci len banda mrzkých tupoňov ťažko z toho vzíde niečo epické a vzrušujúce. Jedinú nepríjemnosť na ceste za vítazstvom, predstavuje ožratý dozorca ktorému ujde zajatec zo studne. Ako plus je tu komedálny prvok Hobble Frank, ktorý ani tentoraz nesklame a jeho komolenie odborných výrazov tradične pobaví. Nakoniec dávam tri hviezdy, lebo sa to napriek všetkej Brežnevovskej strnulosti nečítalo zle a utieklo. Ale sakra Karl, hrdinovia potrebujú nejakú výzvu, nemôžu proste len celý čas vyhrávať!... celý text

Poutník z Mohameda - Alláhův hněv 2019, František Kotleta (p)

Kedysi dávno, keď ešte Kotleta bol Kyša, napísal dve knihy o tom ako hrdinný čech pozabíjal pár miliónov moslimov naprieč vesmírom. Ale na Kotletu si netrúfne ani Čína a nijaký mohamedáni si nedovolia vyrieknuť nad ním Fatwu. Ale vážne, hneď prvé čo jeho hrdina urobí je, že nechá naraziť do planéty najväčšiu vesmírnu loď v histórii, takže má po pár stránkach na konte viac mŕtvych než Stalin. Keď ho potom únosom jeho dcéry vydierajú aby zabil nejakého imámskeho potentáta, tak človek obvykle čaká že sa hrdinovi podarí situáciu nejako zvrátiť, ale on proste ide a naozaj to urobí a ešte si kráti dlhý čas vystrieľaním policajnej stanice ako službu rómskym spoluobčanom. Každopádne je Kotlekyša najlepší vždy tam kde nahádže na hrdinu všetok sajrajt vesmíru a nechá ho potácať sa v daždi hrdzavých injekčných striekačiek na nepriateľskom území, najlepšie s prestrelenou nohou. Vtedy je to vždy najväčšia zábava a vlastne jediné v čom sa Kyša líši od Kotletu je menšia sprostota textu a sexu. Naopak keď získa hrdina v závere prvej časti navrch a predvedie helter-skelter výsadok, je to už skôr taká rutina, prásk-prásk-prásk-ratatata. Okrem akčných scén rozmerov holokaustu tu máme aj zbraň vystreľujúcu čierne diery ktoré žerú planéty, ponorkové súboje vo vesmíre a zásadnú rómsku múdrosť že je lepšie kradnúť než ničiť. Záver druhej časti je po tom všetkom tak trochu rozprávkovo naivný a zjednodušený, keď tí "dobrý" pohrozia tým "zlým" že im priškripnú gule v čiernej diere a hneď sa v tom vesmíre lepšie dýcha. P.S. cenu za ten najsprávnejší a najlepší národ v tejto knihe získavajú židia. Väčšiu poklonu im už asi nikto nevystrúha.... celý text

Shannarův první král 2000, Terry Brooks

Po treťom diely už sa zdalo byť logicky nemožné aby autor mohol opakovať tú istú schému a tak stvoril tento prequel kde... opakuje tú istú schému a ohlodáva ju až na atómy. Dokonca to nemá ani klasický rozbeh a hrdinovia ( v tomto bode Allanonov predchodca druid Bremen a x-tý drsný pohraničiar ) sú od začiatku na výprave zastaviť zlo opäť v podobe Čierneho Mága. Cestou naberú do party nejakých tých trpaslíkov a elfov a spolu aj osve kľučkujú medzi štandardnou fantasy chamraďou typu trollovia či drsnejšie potvory samý zub a pazúr, akurát miesto škratov sú tu z nejakého dôvodu gnómovia, čo je ale vlastne to isté. Cieľom je samozrejme získať magické artefakty, z ktorých jeden má pomôcť čierneho mága zničiť ( Shanarov meč ) a druhý sa mu len nesmie dostať do rúk ( čierny elfeín ). Paradoxne som si po väčšinu času hovoril že tento diel je vlastne zo všetkých najlepší, čo bude tým že si autor svoje postupy opakovaním vybrúsil až sa blyštia ako diamantový chrup. Vyvraždenie sídla druidov či kráľovskej elfskej rodiny má pekne temné grády, osamotený atentát na čierneho mága tiež, duchovia, čáry-máry, tresky a plesky a finálna megarubačka elfovia vs. divoká a zlá zgerba tiež zmáknutá zatiaľ najlepšie. A človek čaká kedy konečne príde na scénu malý Allanon, lebo tomu sa vyhnúť nedá... tak ako kráľovi striebornej rieky, Brooksovmu fetišu ktorý som nikdy nepochopil. Takže je to trochu divná situácia keď na jednej knihe oslavujem aj kritizujem tie isté veci. Neoriginálna a štyrikrát prevarená, ale aj našliapaná a nabúchaná fantasy čalamáda. P.S. ten drak a červ z obálky v knihe nie sú, tak ako tá nahotinka minule.... celý text

Ubik 2009, Philip K. Dick

Dick ide na plné obrátky a pchá do toho všetko čím je známy. Motív z jednej poviedky o hovorení s mŕtvymi ktorý sú zmrazený a "napichnutý na telefón", súboje priemyselných telepatov, antitelepatov, prekogov a podobných "profesií" a nakoniec rozpadávajúca sa realita... či nie? Vždy keď si človek myslí že vie o čom to je, tak príbeh uhne niekam inam, takže prvky ktoré sa zdali byť zásadné sú nakoniec k ničomu a keď sa k nim znova vrátime tak len preto aby sme zistili že sú naozaj k ničomu a pointa je zase úplne inde. Na jednej strane je to presne to čo čitateľ od Dicka čaká a chce, na druhej ale skôr či neskôr začne byť tá neriadená explózia šrapnelov motívov únavná, takže nakoniec som si vôbec nie istý čo si o tom myslím. Čo je u Dicka asi dobre... či nie? Posuvy v čase s vymazávaním potenciálnych následkov, živé bomby, návrat do predošlých foriem, astrálny kanibalizmus a nikde sa nedá zohnať ten blbý Ubik, zázračný prostriedok na všetko od parkiet, cez vlasy až po stabilizáciu (anti)reality. No nekúp to! Dávam tri hviezdičky, lebo bola to fajn frčiaca fantazmagorina, ale zároveň aj rozbitý bolehlav.... celý text

Děti ducha 2002, Orson Scott Card

Predchádzajúce diely nás mučili trýznivým filozofovaním o každom prde a protivnými charaktermi, ale autor ma nejako donútil to zožrať aj so šnúrkami od topánok. Deti Ducha už však narazili na hranicu cez ktorú môj raketoplán neletí a hrniec s krupicou sa prevrhol. Od minula som mal nejakú nádej že zlé Enderove ja Peter ovládne pomocou svojho podvraťáctva vesmírnu radu, ale to by mohlo byť potenciálne príliš zábavné, takže to autor uťal a dostaneme sa maximálne k namachrovanému Samojskému šamanovi ktorý nejakým spôsobom vie o všetkom vo vesmíre. Samotný Ender o sebe pre zmenu väčšinu času ani nevie, zbytok jeho adoptívnej famílie je ešte protivnejší než minule a ten filozofický gril už skôr pripomína skeč z Monty Pythona kde na seba postavy jačia nekonečne sa vinúce perly múdrosti, ktoré im vytekajú z každého póru. Dohromady sa tam toho okrem blábolenia moc nestane a keď už sa nedá vyhnúť nejakej dejovej aktivite, tak sa všetko expresne rieši božskými schopnosťami, sublimovaním, prenosmi duší, a príhovorom nejakého japonca. No a potom je tu ešte tá záležitosť s virulentnými mimozemšťanmi, ale to by opäť zaváňalo niečím zaujímavejším než hašterenie Enderovej psychofamílie a tak sa nad tým mávne rukou, takže sa dozvieme trt makový. Ja viem že prskám ako klobása na grile, ale toto ma dorazilo... P.S. ďalšie doplnkové príspevky do Enderoverza si nechám ujsť, tak nejak nepotrebujem vedieť o všetkom čo sa stalo medzitým keď si Ender v sobotu toho a toho roku čistil zuby.... celý text

Těla, samá těla... 1996, Philip José Farmer

Po nejakých tých 800 rokoch vo vesmíre a mnohých dobrodružstvách na emzáckych planétach sa astronauti konečne vracajú na zem a sú v háji, lebo tu vládne antitechnologická náboženská spoločnosť čo radi swingers párty a z ich kapitána urobia svojho rozsievača semena s implantovaným parožím čo mu dáva sexuálnu silu ošukať celé dediny. Rozhodne bolo zábavné sledovať ako ten chudák neustále plánuje útek, ale tie sakramentské hormonálne parohy ho nútia iba súložiť. Zbytok posádky sa tiež snaží nájsť si svoju cestu, ale všetko sa obracia iba v hnoj a najhoršie dopadne ten pánbíčkar čo skončí ako znásilňovač. Aké poetické. Budúcnosť je temnejšia než Afganistan a tak je jedinou možnosťou útek z planéty na nejakú inú. Celkovo zaujímavá story, ktorá však pôsobí ako hrubý náčrt niečoho obsiahlejšieho, lebo jednotlivé prvky a reálie nového sveta sa tu len tak mihajú a jediná vec okrem sexu ktorej sa venuje trochu väčší priestor je nová brutálnejšia verzia baseballu. Taká jednohubka, skoro ako Kotleta zo 60-tych rokov.... celý text

Underground 2020, František Kotleta (p)

Po ultimátnom pornomasakri v Stalingrade si dal Kotleta niečo trošku "vážnejšie a vezme nás do cyberpunkovej Prahy, ktorá je presne taká ako by sme si mysleli. Takisto hlavný hrdina sa od ostatných Kotletovských borcov líši len tým že má umelú nohu. Chudobný proti bohatým, politici, mafiáni, prostitútky, piráti a medzi nimi náš búchač takmer zo starej školy čo verí jedine klasickej pištoli a všade trúsi jedovaté cynické hlášky často o veciach ktoré sám nechápe, ale my áno. Kupónová privatizácia, Michal David, hrdinný hokejista s príšerným účesom, Zemanov muzikál a tak podobne. A popri pľuvaní verbálnej kyseliny ešte rieši zapeklitý prípad ktorý ho samozrejme stavia proti vrchnosti. Čo sa týka neprístupných aktivít, odhalených ceckov je tu dosť, ale sex väčšinou iba čipovo kybernetický ( čo je fajn, u Kotletu kvitujem ak postavy dokážu nesúložiť na každom rohu ) a dokonca aj počas akcie na antických orgiách boháčov s lietajúcimi trpaslíkmi sa hrdina venuje len žraniu kuracích krídelok. No, popri všetkej tej fajn brutálnej akcii, naháňačkách, bizarných detailoch, elektrických orgazmoch a slovnej hnačke ( a chlapovi bez gatí s troma penismi čo sa stále vracia na scénu ) potom nakoniec zamrzí že vlastná zápletka je tak strašne prostoduchá a záporák je iba zlý podnikateľ čo chce viac moci pomocou suchopárneho technického bazmegu. Škoda že to finále je len také pokrčenie plecami, lebo inak Kotleta spoľahlivo dáva čo vie.... celý text

Dokážeme vás stvořit 2016, Philip K. Dick

Tak toto sa mi zo všetkých Dickoviek čítalo najťažšie. Vraj chcel napísať experimentálny sci-fi román a tak tu máme príbeh o predavačovi elektrických organov ktoré nejdú na odbyt a preto sa firma chce preorientovať na výrobu androidov predstavujúcich historické osobnosti. Zároveň má hrdina problém s náklonnosťou k citovo chladnej dievčine, z čoho sa zblázni. Čo sa týka oných androidov, tí sú klasicky Dickovský, teda fungujú vďaka ozubeným kolieskam a program majú "nahratý" na dierkovanej páske, ale dokážu samostatne uvažovať ako skutočný ľudia a uvedomovať si samých seba. Na tom ale nezáleží, lebo v istom bode zmiznú zo scény a viac sa neobjavia. Máme tu teda sci-fi motív ktorý k ničomu nie je, obchodnú zápletku hrdinovia vs veľký zlý biznismen ktorá nikam nevedie a nakoniec psychický kolaps, ktorý taktiež nikam nevedie. A záver ktorý je tak náhodne odseknutý, že sa Dickov známy dokonca rozhodol dopísať poslednú kapitolu aby kniha došla nejakej pointy, ale ten ju neschválil! Téma psychických porúch je rovnako klasická Dickovina, takže schizofrénia je podľa neho v podstate ako chrípka čo sa prenáša kýchnutím a podľa definícií aké používa je schizofrenik každý druhý človek na planéte. Ostatne vo vesmíre tohoto románu je schizofrénia diagnostikovaná tak že si pacient ( dovtedy domnele zdravý ) nesprávne vysvetlí zmysel jedného porekadla a hneď ho federálna eskorta odvedie do ústavu! Kniha pôsobí akoby chcela byť o všetkom, ale je vlastne o ničom a všetky motívy si v nej len tak poletujú ako snehové vločky. Niektorí to považujú za majstrovské dielo, ale ja som asi len obyčajný substrát, takže nedokážem oceniť jeho rafinovane perlivú konzistenciu.... celý text

Shannarova píseň přání 1997, Terry Brooks

Teda nečakal som vodopád originality, ale aj tak ma šokoval ten nemilosrdne prostoduchý dejový klystír. Dokonca aj samotné postavy to komentujú s tým že je to stále rovnaké, Zjaví sa druidský vykuk Allanon s historkou o ohrození sveta a pošle ďalšiu generáciu Ohmsfordovcov na výpravu za artefaktom ktorý je treba nájsť. V tomto bode už to ťahá k sebeparódii, ale autor si tento drevorubačský prístup dokáže celkom obhájiť, lebo tretí diel sa zdá byť v tomto ohľade definitívny. Treba zničiť diabolskú knihu ktorá kedysi skorumpovala aj samotného čierneho mága a magické Elfeíny tentoraz nepomôžu, lebo sú mimo hru. Čo sa mi, okrem extrémne šablónovitej zápletky, nepáčilo najviac bolo stretnutie s rozprávkovým strieborným deduškom ( mihol sa už v dvojke ) ktorý hrdinu náhodne vybaví zázračnými rekvizitami a návodom s aj s presným načasovaním. To je tiež tak príšerne lacné ako veštkyňa z Matrixu. Inak je ale samotná cesta tradične moc fajn, tentoraz v podstate bez epických bitiek armád a démonov, ale zato so sympatickými vedľajšími postavami ako mrzutý škratí stopár Slanter a pán zbraní Garet Jax, ktorí si krvopotne razia cestu skrz nepriateľské zátarasy. Plus hašterivý geront bojový chemik a jeho zabijácka maximačka. Aj v tomto bode je však pár vecí čo ma sklamali, ako keď hrdinu unesie jašterí muž, uvrhne do temnice, ale miesto toho aby sa z celej dobre rozohranej a napínavej situácie aspoň pokúsil nejako vysekať sám, tak príde náhle klasicky záchrana zvonku a je vymaľované. Obluda z bažín je tu zjavne len preto lebo z bažiny niečo proste vyskočiť musí, ale nájde sa aj pár zaujímavejších oblúd než len obligátne čosi čo má veľa pazúrov, zubov a oči ako žeravé uhlíky. Takže sa to stále dobre číta a dej uháňa ako prasopes na korčuliach, ale je tu viacero zásadných problémov ktoré sťahujú hodnotenie na solídny priemer. P.S. tá nahotinka na obálke čo sa ovíja okolo nôh maníka v čiernom je kto? V knihe rozhodne nič také nie je.... celý text

Old Surehand II. 1971, Karel May

Druhý Surehand má jeden z tých zaujímavejších začiatkov, lebo sa odohráva v meste a nie na vandrovke. Jeden Old ( ten drviaci ) hľadá druhého Olda ( toho čo sa mu netrasú ruky ) a tretí Old ( ten šmatlavý ) vyskakuje spoza každého stromu, lebo je posadnutým zničením toho prvého. Ďalej je to nekonečná Mayovská klasika, kde hrdinovia náhodne odpočúvajú plány zloduchov a vyrvú im s pazúrov každého zajatca. K tomu ale May prihodí ešte krkolomnú detektívnu linku kde naša parta rovnako náhodne naráža po ceste prériami a lesami na dôležité osoby ktoré majú všetky čo povedať k záhade Surehandovej famílie. Osobne ma potešila pasáž keď Shatterhand urobí raz za storočie "chybu" a všetci skončia v pazúroch nepriateľa, aj keď sa zdá že z nich majú skôr srandu a niektorí v nich dokonca spoznajú svojich bratrancov. Starý drvo dokonca dostane pažbou do ksichtu a guľku do nohy, čo ešte svet nevidel a aj mesiac sa pri tej príležitosti obráti k zemi druhou stranou. No a neskôr sa konečne dostávame k jadru celej story a síce samotnému Old Surehandovi, ktorého je treba samozrejme oslobodiť a potom ešte raz oslobodiť, lebo každá chvíľa na slobode je pre neho zjavne utrpením a takisto aj každá stránka na ktorej sa objaví, preto v celej knihe takmer nie je. Nakoniec teda dôjde k odhaleniu celej tajomnej a šokantnej Surehandovskej famílie, jeho matky, otca, brata, tety, psa, kanárika atakďalej a ja sa len pýtam prečo by ma tá vlastne malo zaujímať keď Surehand sám je len nejaký náhodný okoloidúci ktorého je akurát treba vždy ťahať z kaše aby neskončil oskalpovaný a s indiánskou manželkou na krku. A to finálne žúčtovanie s falošným generálom po ktorom sme toľko išli je skôr výsmech čitateľovi, čo bude asi tým že May na neho proste medzitým aj zabudol a tak ho nechá aspoň narýchlo padnúť zo skaly. Ani ďalšia náhodne vygenerovaná komická zálesácka dvojica chudý/tučný moc nepoteší, lebo sú väčšinou skôr otravný ( aj keď mali pár iskrivo trollovacích momentov ) a najzaujímavejší tak ostáva starý prd Old Wabble nenávidiaci Shatterhanda až za hrob. No... celkovo slabota.... celý text

Xenocida 2002, Orson Scott Card

Čítať Xenocídu ( nie, Xena tam nie je ) je tak trochu psychický masochizmus. Autor sa extaticky vyžíva v čitateľovom utrpení a hádže na neho dlhohrajúce filozofické bomby plné rozčuľujúcej nejednoznačnosti, charaktery ktoré máte chuť zabiť aby už držali tie svoje premúdrelé držky a korunuje to návštevou mormonského neba. Ten bastard si naozaj dokáže obhájiť prakticky všetko a tak to stále žeriem a užívam si aj pasáže s čínskymi náboženskými fanatikmi ktorí pomocou mocnej mentálnej gymnastiky vidia znamenia božstiev aj v tvare a hustote ich stolice. Z hviezdneho kongresu sa stali Bondovský zloduchovia, fanatici na všetkých stranách rozpaľujú vášne, skaza sa blíži a ani blbý vírus nie je možné vykynožiť bez výčitiek svedomia a zúrivého filozofického klystíru. Nakoniec dospejeme do bodu zvratu kde myšlienky začnú konať zázraky a Enderov mozog urobí snáď tú najväčšiu kravinu aká nám v tom všetkom chýbala, ale zároveň to prináša jedinú iskričku nádeje k vytúženému jednostrannému cynizmu ktorý nám bol celý čas odopieraný, pretože mojim najčastejším prianím pri čítaní bolo hodiť na všetkých atómovku. Ale myslím to v dobrom, lebo keď mi kniha, slovami klasika, spôsobí bolenie hlavy v bruchu a horúčkovité návaly mentálnej inkontinencie, tak je to asi solídne pošahané scifíčko. Čo je dobre... myslím.... celý text

Pátý elefant 2001, Terry Pratchett

Ďalší prípad pre hliadku, vrchný gumár Primeros je zavraždený, tisícročná trpasličia korunovačná bábovka ukradnutá a Elánius má robiť veľvyslanca v najzapadlejšej zadnici zemeplochy plnej upírov a vlkolakov. Žiadny nasledujúci príbeh s hliadkou už síce nedosahuje na grotesknú absurdnosť/absurdnú grotesknosť zo Stráže Stráže, ale bezpečne si plávajú v oblasti satirickej detektívky, ktorá sa tentoraz triafa do rasovej nadradenosti ( vlkolaci ) a chronickej zaprdenosti ( trpaslíci ), kde každá zmena vyvoláva hysterický odpor. Je jasné že v takom prostredí bude Elánius všetkých nasierať dvakrát tak kvalitne, či už svojim pôvodným štýlom, alebo novo získanými diplomatickými schopnosťami. Postupom deja sa to sa to fakticky zmení na akčný thriller s podrazmi a behom o život v sadistickej vlkolačej hre, ale na humor sa stále nezabudlo a je tu aj strážnik Navážka so svojou megakušou, strieľajúcou zväzky šípov takou rýchlosťou až sa menia v smršť horiacich triesok čo v pohode odpália hrad. Ale najzábavnejší je aj tak Fred Tračník, ktorý v neprítomnosti Elánia a Karotku povýši na kapitána, čo z neho urobí paranoidnú trosku donekonečna prerátavajúcu kocky cukru. Takže to stále funguje a hliadka drží pevne svoju pozíciu.... celý text

Návrat z hvězd 1962, Stanisław Lem

Tentokrát nie o ceste do vesmíru, ale z vesmíru. Hrdina sa vracia z ďalekej výpravy a kvôli klasickému svetelnému woodoo ubehlo zatiaľ na zemi 137 rokov. To najlepšie bol úplný začiatok kde Hal blúdi absurdne obrovským terminálom, čo je ako psychedelický kopanec do hlavy plný farieb, tvarov a nezrozumiteľných výrazov. Hrdina aj čitatel sú proste v háji, čo sa mi páčilo, lebo o tom tá kniha je. Ten zbytok je už nanešťastie iba stále nudnejší, chodenie po hoteloch, návšteva holografického lunaparku s extra dlhou africkou plavbou, štúdium matematiky, zmätené dialógy kde akoby polovica textu chýbala a predovšetkým podivné hysterické romance s futuristickými ženštinami ktoré sa z nejakého dôvodu lepia na muža z minulosti ako chlpy na chleba z maslom. Tú poslednú hrdina fakticky unesie a presvedčí aby nechala svojho muža, čo z neho robí ultimátneho sympaťáka. Plusom sú nejaké tie pasáže spomienok na vesmírne trampoty, predpoveď internetu a inak už neviem. No a nakoniec je tu ešte ten úžasný doslov, kde sa dozvieme že imperialistické sci-fi je škvár.... celý text

Shannarovy magické elfeíny 1997, Terry Brooks

Druhým dielom urobil autor ohromný pokrok. Nie že by bolo to celé nejako originálne, stále je to tá klasická fantasy story o tom že na svet sa rúti pradávna hrozba na ktorú už všetci zabudli a druid Allanon musí zlanáriť vyvoleného ktorý dôjde tam a tam a nájde magický artefakt čo zachráni deň. Zmena k lepšiemu je vo vyprávaní, ktoré si zachováva béčkovú priamočiarosť s množstvom akcie, ale už to nie je iba poslušné hromadenie klišé a snaží sa v rámci svojich možností kľučkovať pomedzi. Nepriateľom sú hordy šialených démonov ktorí konečne unikli z tisícročného väzenia a v prvom rade to chcú dať zožrať nenávideným elfom. Cesta za artefaktom uprostred rajónu dvoch rozhádaných čarodejníc sa prelína s obranou elfského mesta a tu musím povedať že mám istý problém s tým, že démonické hordy sú až príliš nekonečné a zbesilé a akosi sa mi nechcelo veriť že prosté obnovenie hrádze ktorá držala besov mimo náš svet automaticky všetko vyrieši. No, je to Brooksov svet, takže platí čo povie on. Každopádne ja som si to tentoraz maximálne užíval, má to švih, mágiu, obludy a tak vôbec. Dokonca aj tá záležitosť s vyvoleným je vypointovaná spôsobom ktorý je naozaj prekvapivý a ešte dáva aj zmysel, to by jeden nečakal. Dobrá práca.... celý text

Old Surehand I 1971, Karel May

Po nejakých tých prekonaných Mayovkách už som k ďalšej pristupoval s pozície mierne škodoradostného proroka predpovedajúceho dej knihy. Vidím zálesáka idúceho prériou ktorý sa dozvie že niekomu hrozí nebezpečenstvo, čo ho privedie na nekonečný kolotoč stopovania, odpočúvania a oslobodzovania, Howgh! Nuž, mám samozrejem pravdu, tým hrdinom je sám Shatterhand a jeho cieľom pomoc Bloody Foxovi ktorého sa chystajú vyklepať Komančovia. Plus tým istým Komančom vyrvať z pazúrov Old Surehanda, pretože čím viac Old Niečohandov pokope, tým je na svete viac mieru a spravodlivosti. Všetko je presne na svojom mieste, Shatterhand vždy dopredu vypočuje nepriateľské plány, takže záporáci idú len konštantne do pasce a jediná reálna prekážka Oldovho triumfu je jeho príliš horlivý "parťák", takzvaný kráľ kovbojov, alias Old Wabble, alias starý trtko. Robím si z toho srandu ale je to poctivá Mayovka ktorá presne spĺňa požiadavky naivného dobrodružstva a napriek tomu že špatoši nemajú šancu dosiahnuť čokoľvek, disponuje aj solídnym napätím. Treba povedať že aj keď sa furt hovorí o strieľaní, tak pušky po celý čas mlčia a všetko sa nakoniec rieši len dohovorom. Mojou najväčšou kritikou, okrem Shatterhanda rozjímajúceho o bohu, tak ostáva onen titulný Surehand ktorý je verný svojej charakteristike mlčanlivého lovca, človek o ňom väčšinou ani nevie, len občas niečo povie aby sa vedelo že je stále tam. Až som si hovoril načo tam sakra vôbec je, keď nie je vlastne k ničomu, ale má isté tajomstvo ( nevalné, ale predsa ), takže spolu s ohrdnutým Old Wabbleom snáď zamieša karty v druhom diely.... celý text

Marsovský skluz v čase 2011, Philip K. Dick

Pointa toho celého je nezblázniť sa. Minimálne polovicu knihy nie je jasné o čom to vôbec je, život v marťanskej kolónii stojí viac- menej za prd, najprv sledujeme chlapíka čo spácha samovraždu, potom zas ďalšieho ktorému sa znovu ozýva stará schizofrénia a ešte ďalšieho čo je biznisman a chce si všetko urvať pre seba. A čo sa týka schizofrénie, podľa Dickových štandardov v tejto knihe by to musel byť každý kto má trochu iný pohľad na svet než ten z oficiálneho katalógu. Zaujímavejšie je to s autistami, to sú vraj jedinci s posunutým vnímaním času a od toho sa nakoniec odpichne hlavná zápletka o tom ako zmeniť budúcnosť... minulosť... prítomnosť. Autizmus a schizofrénia blízko seba sú ako benzín a zápalky a výsledkom je opakujúca sa scéna kde neviem či sa už odohrala, ešte len má odohrať, alebo sa odohráva práve teraz... prípadne sa neodohrala vôbec. Každopádne tentoraz Dick dostáva pochvalu že dokázal knihu naozaj vygradovať až do finále ktoré to uzatvára a dáva zmysel a nie len tak zrazu odsekol dej ako to často robieva. P.S. V Dickoverze je Mars obývateľná planéta s pôvodným obyvateľstvom na štýl austrálskych domorodcov a pomenovaných slovom na N ktoré nie je možné v týchto dňoch už verejne vysloviť bez rizika ukrižovania.... celý text