TERRORDROME přečtené 261

Syn lovce medvědů 1987, Karel May

Syn Lovca Medveďov ponúka presne to čo by človek od Karla Maya čakal. Na druhej strane je to až príliš moc doslovne na najtenší chlp bezsrstej mačky presne to čo by človek od Karla Maya čakal. Plusom je že na rozdiel od Vinnetouovej série toto nie je taký rozsekaný bordel, ale jednoduchá kompaktná historka o záchrane oného lovca medveďov ktorý padol do rúk krvilačný Siouxom Ogallalom túžiacim umučiť nejakého belocha na hroboch ich náčelníkov, ktorých kedysi zabil... Old Shatterhand! Príbeh rozohrávajú nové postavy Tučný Jemmy a Dlhý Davy ktorý sa spolu s hobľujúcim Frankom a synom medveďobijca vydajú na záchrannú misiu. Musím oceniť solídny humor, prekáračky a Frankove neustále komolenie "náročných" slov, veď je predsa indulgent. Naopak kritika sa paradoxne znesie na hlavu toho kto by mal byť najväčšou superstár príbehu a to je samotný božský Shatterhand. Akonáhle sa objaví je všetko pevne v jeho neomylnej a dokonalej réžii až to nie je pekné a všetci ostatný mu môžu tak maximálne... asistovať a aj to len biedne. Dokonca aj Vinnetou, sám ďalší dokonalý exemplár spojujúci všetky ušľachtilé vlastnosti, je tu iba Oldov pritakávač. Ak sa ostatný rozhodnú urobiť niečo na vlastnú päsť, vzíde z toho nevyhnutne jedine trápna blamáž ktorá Shatterhandovi pridáva vrásku na ľavom oku. Samotné dianie je inak klasický mix stopovania, zajatí a oslobodení, s tou zaujímavosťou že každý nepriateľ na ktorého narazia je nakoniec konvertovaný na priateľa a len ten najhlavnejší a najneústupnejší je nútený zhynúť ako podvraťák v bitke medzi soptiacimi gejzírmi. Nie je to vták, nie je to lietadlo, je to May a všetko čo k tomu patrí v dobrom aj zlom.... celý text

K mrakům Magellanovým 1956, Stanisław Lem

Lem sa púšťa trochu ďalej než na venušu, až ku hviezdam a potom doľava. Vesmírna výprava má trvať roky a presne taký pocit som mal aj pri čítaní. Len než sa dostaneme do rakety uplynú veky, behom ktorých spoznáme históriu rodného domu hlavného hrdinu, jeho vzťah s babičkou a aj všetky prepotrebné a veledôležité detaily o absolvovaní bežeckého maratónu s vyplazeným jazykom. Všetko informácie bez ktorých by následná vesmírna cesta nemala zmysel, však? Aj potom je to celé koncipované ako nekonečný opis rutiny letu v obrovskej konzerve. Keď máte more času na výlete cez pol vesmíru snažíte sa proste nejak zabaviť, možno aj získať odznak za vedenie filozofických rozhovorov, plus nejaká tá platonická skororomanca. Občas vyskočí zádrhel, menšia nehoda, otras mozgu, pôrod a hlavne som vkladal značné nádeje do ponorkovej choroby ústiacej do paranoje, keď niektorý cestujúci prestávajú veriť že sú skutočne vo vesmírnej lodi a dožadujú sa otvorenia dverí. Nanešťastie je to tiež len krátka epizódka ukončená preslovom múdreho starešinu ktorý prítomných dumbasov poučí o tom že komunisti za druhej svetovej predsa trpeli aby tu oni dnes vôbec mohli byť. No áno, to sú tie pozostatky Lemovho raného socialistického nadšenia. Najzaujímavejšia pasáž knihy je nájdenie stratenej americkej lode plnej atómových bômb a odporných plagátov s nahými ženštinami, z tých je hrdina obzvlášť úprimne zhnusený a rozmýšla či tie roznožené kreatúry s červenými nechtami a perami mohli byť skutočný ľudia. Sme sa trošku pobavili, ale cesta pokračuje a rádoby vrcholí pár kusými správičkami o emzákoch ktoré hrdina počúva z vysielačky zatiaľ čo vegetuje na nejakom šutre. Aby bolo jasné, nečakal som nejakú dobrodružnú space operu, ale toto bolo o dve konské dĺžky a žirafiu hlavu viac nedejové než dokážem zvládnuť.... celý text

Nohy z jílu 1999, Terry Pratchett

Ďalšia Zemeplocha s hliadkou, ktorá rieši nejaké tie tajomné vraždičky, kráľovské spiknutia a k tomu problémy s golemami. Veď viete, makajú ako šróby a každý presa počul tie historky o tom ako sa zbláznili a vyrobili za noc 5000 stolov a niektoré z nich mali 27 nôh. Plus emancipácia trpasličej alchymistky a snaha vlkolačice Angui nezvlčieť a nerafnúť do zadku Karotku, lebo je to taký poctivec až by ho jeden zabil. Dej našťastie dokáže byť zároveň vtipný aj zaujímavý a žiadna zložka neťahá za kratší koniec. Pratchett tu síce nedokáže udalosti vyšróbovať do takej epickej absurdnosti ako v Stráže Stráže, ale "besnenie" prvého svojprávneho golema ktorý dokáže napchať svojim obetiam jablká a cibuľu tam kam slnko nesvieti určite stojí za to. Nálož vtipov i polemika o otroctve v jednom, to sa oplatí. Piadimužík dávajúci hlavičky rozzúrenému býkovi, ohavná ľudská kreatúra Noby takmer šľachticom a múzeum trpasličieho bojového pečiva. Nabudúce chcem vidieť tie vrhacie keksy v akcii!... celý text

Mstitelé 2010, Brian Lumley

Takže finále dalšej nekroskopistiticistickej trilológie, vajcia sú rozbité, stačí len vyšľahať. Alebo aj nie, začiatok sa nesie v rozpačitom duchu ako vypočúvanie človrda čo ako jediný prežil upírsku katastrofu na výletnej lodi. Iste, ten chudák si prešiel peklom a chce ten des zo seba vyžmýkať, ale my čo žijeme z vonkajšej strany knihy vieme do písmena presne čo a ako sa stalo, lebo sme to videli iksypsylon krát predtým a toto je len ďalšia zdĺhavá kopírka. Následne Lumley z posledných síl zadržuje dych až do fialova predtým než spustí finálnu kĺzačku a nahustí do nás kompletne absurdný a zbytočný mentálny výlet na hviezdnu stranu kde sa rýpe do vecí ktoré nemajú pre túto knihu žiadny zmysel, teda okrem chronického naťahovania času. A taktiež je utnutá tá najzaujímavejšia linka a síce neodbytný mŕtvy vampír nasáčkovaný v nekroskopovej mysli. Síce to nakoniec dôjde ospravedlniteľnej a zásadnej pointy, ale aj tak ma to just štve! Každopádne konečne nastane ten moment keď už niet kam uhnúť, hrdinovia pobozkajú cesnak pre šťastie a začne sa divoký hon na vampírov, ktorý po celkovom neúspechu zdrhajú z našej dimenzie a tak sa konečné zúčtovanie prenáša na známu sibírsku adresu kde uspokojivo vyvrcholí. Nie som si istý či ten apokalyptický epilóg nebol tak trochu smiešny, ale taktiež uzatvára linku o ktorej som si myslel že snáď ostane zabudnutá a tak má svoje opodstatnenie. Celá trilógia pobočky E v značne miere trpela tematickou ohranosťou a len tak prežúvala všetko čo sa jej vracalo zo žalúdku do papule, ale svoje trojhviezdičkové hodnotenie si stabilne udržiavala, bác ho tam!... celý text

Prznitelé 2009, Brian Lumley

Paranormálna pobočka E pokračuje v boji proti przniteľským votrelcom/votreleckým przniteľom z iného sveta a jej nový nekroskop Jake v boji proti sebe samému. Jeho problém s vyčúraným duchom mŕtveho upíra v hlave je vôbec asi najzaujímavejším prvkom celého príbehu, pretože inak je tam ten štandardný problém druhého dielu trilógie, kde sa dej veľmi zvoľna niekam plíži a nie je isté že tam vôbec dôjde. Nechcem tým povedať že je to nuda, kniha to v pohode ustojí ako solídny thriller s upírskou tematikou, len postráda nejaké výrazné záchytné body ktoré by definovali jeho tvar. Esperi ( paranormálne nadaný jedinci v službách jej veličenstva ) stopujú vampírov do grécka kde sa fotošopovaná kruťácka kráska Vavara usídlila v ženskom kláštore a Jake si medzitým ide sólo po svojom úhlavnom nepriateľovi, talianskom mafiánovi Luigim Castellanovi. A tu tak trochu naráža sekera na žulu, lebo onen mafiózo je v skutočnosti ďalší, 24-tý posledný upír Ferenczy, čo posúva mlátenie prázdnej slamy na nový level. Ak by Luigi bol proste iba špinavec miesto upíra, aký rozdiel by v tom bol? Uplne žiadny, je to iba Lumleyho utkvelá erotická predstava že ja ako čitatel budem z toho úplne na vetvy a konáre. Čo nie som, lebo Ferencziovská telenovela začala byť úmorná už Dávno pradávno, keď sa krv sypala a mozgy liali. Podivného hrbáča z kanálov radšej nespomínam, lebo neviem čo si mám myslieť o "prínose" tohoto charakteru. Každopádne tak ako v predošlom diely aj tu nakoniec dej dospeje až do záverečného výbuchu akcie kde hrdinovia konečne konfrontujú záporákov s vysoko explozívnou cisternou rútiacou sa na upírske mníšky. No, nakoniec ten komentár vyznieva viac kriticky než som chcel, ale čo človek narobí. Ideme proste ďalej, lebo nás čaká finále.... celý text

Vetřelci 2008, Brian Lumley

Ako pokračovať v sérii ktorú upíri už vycucali do sucha a všetky linky sú uzavreté? Nuž jednoducho, stačí dosadiť náhodného nového hrdinu a prihodiť dej založený na barličke že slnečná revolúcia na hviezdnej strane roztopila ľady ktoré väznili troch extra vypečených vampírov. Tí sa potom dostanú do našej dimenzie a potichu spriadajú svoje slizké pavučiny. Počas čítania som mal neodbytný pocit že tento diel má paradoxne viac čo ponúknuť novým čitateľom, než tým čo už majú za sebou predchádzajúcich 10 dielov. Nový hrdina Jake Cutter netuší nič o upírskych či nekroskopických súvislostiach a tak sa musí roztočiť tradičný kolotoč opakovania všetkých dôležitých faktov. Práve vďaka uchopeniu opáčka skrz niekoho neznalého to pôsobí viac prirodzene, ale furt je tu ten problém že polovica knihy je len prológ v ktorom sumarizujeme fakty bez toho aby sa to celé reálne niekam hlo. To zahrnuje aj rozprávanie o pôvode nových záporákov, ( supersilný telepat Malinari, smrteľne krásna Vavara a čiernočierna mátoha Szwart ) oni sami aj ich storky sú zaujímavé, len mnohokrát počuté variácie tých predošlých. Každopádne finálna akcia v pekelnom zábavnom parku je strhujúca a prísľub do ďalšieho dielu funguje stopercentne, takže po ňom bezmyšlienkovito siaham.... celý text

Blade Runner 2 – Hranice lidskosti 1997, K. W. Jeter (p)

Nakoniec mi došlo že toto nie je pokračovanie prvej knihy ale filmu. Keď to napriek tomu budem porovnávať tak Dick si išiel iba za svojim obľúbeným vykreslením neistoty na sci-fi pozadí a na všetko okolo kašlal, zatiaľ čo tuto pán Jeter ponúka na tom istom základe hlavne drevorubačský konšpiračný thriller. Drevorubačský preto, lebo na nás zosiela neutíchajúcu guľometnú smršť "šokantných" zistení, kde žiadna mŕtva postava nie je mŕtva, ľudia zisťujú že sú replikanti, replikanti zisťujú že sú ľudia a celé je to veľké sprisahanie každý proti každému. Je to také bum-bác-hrrr že som ani nestíhal premýšľať či je to všetko úplná hovadina alebo nie a bolo mi to jedno. Má to dobrú akciu a trilión zvratov, postavy robia nonstop smrtiace charakterové vývrtky, plus nikam nevedúca linka so zmrzačeným vedátorom a jeho robotickým vojačikom a medveďom. A čo je zo všetkého najsampodivnejšie, že na koci celý ten rotujúci galymatiáš dôjde solídneho rozuzlenia a dáva v pohode zmysel cez všetko svoje šialenstvo so zámenami manželiek. Takže hodnotenie v zásade celkom fajn.... celý text

Závěť Vinnetoua 1992, Karel May

Filozoficko-chválenkársky doplnok odohrávajúci sa 30 rokov po Vinnetouovej smrti. Chválenkársky preto, lebo tu už May na plnú hubu hovorí že ON je Old Shatterhand, čo dáva jeho statusu všetkovediaceho poloboha odpornejšiu kanálovú príchuť. May/Shatterhand je požiadaný aby sa vrátil do ameriky, kde chce Vinnetouov fanklub postaviť jeho sochu a Oldovi nepriatelia zároveň dúfajú v oneskorenú pomstu. Tak teda ide a osud mu prihráva do cesty prekážky v podobe samých dementných troglodytov nad ktorými môže vznešene machrovať a dokazovať svoju nadradenosť. Na jednom mieste zahlási May ako autor že May ako Shatterhand zažije počas cesty toľko príhod že by o tom mohol napísať niekoľko kníh a čitateľov by to neprestalo baviť, ale nakoniec sa bohužiaľ musel uspokojiť vo vyprávaní iba s príhodou o tom ako sa im v noci nechcelo spať a tak vyrazili skôr. Do toho senilné filozofovanie o Džinnistane a o tom že sú indiáni ako deti ktoré musia vyrásť, chŕŕŕ... Hlavný záporáci sú taktiež banda úplne vymletých, hanebných a zbabelých tupcov neštítiacich sa žiadnej podlosti, s výnimkou Santerových synov, ktorí jediný prechádzajú nejakým vývojom v snahe o vykúpenie svojich čiernych duší. Každopádne Mayohand so ženou ( "zlatíčko" ) poznajú že projekt Vinnetouovej sochy je hriech a skutočný odkaz sú jeho zanechané lajstrá plné úžasných múdrostí, ktoré si po večeroch spoločne predčítajú a z ktorých my ako čitatelia máme možnosť ochutnať iba prvé riadky v ktorých Vinnetou píše - "som Vinnetou, náčelník Apačov"... až som dostal záchvat smiechu. Čo ešte dodať, Old Karlhand pozná riešenie každého problému ešte skôr než k nemu vôbec dôjde, všetci mu môžu maximálne ta pritakať a dokonca aj prírodné sily pracujú podľa jeho želaní a nálady. V jednej pasáži potom priamo hovorí že jeho názory sú vyššie a správnejšie než ostatných, proste nechutne dokonalý árijec. Pôvodná Vinnetouovská trilógia teda nebola žiaden literárny skvost, ale toto je už vyložená bieda a navyše bez štipky zábavnosti, aj keď je tam indiám lietajúci na nejakom Da Vinciovskom lietadielku.... celý text

Poslední tango v Havaně 2018, František Kotleta (p)

Kosek sa po románových malovietnamských problémoch vracia ku poviedkovej forme, ale stratenú nápaditosť stále nenachádza ani hádzaním príbehov rôzne po svete. Z úvodnej kubánskej historky o revolucionároch si už vybavujem snáď len nejakú tú chrámovú vúdú orgiu, zbytok textu odplával do predčasného zabudnutia. Rómsko-politický segment bol na tom o niečo lepšie, hlavne vďaka motívu strašidelnej cigánskej babizne vraždiacej hrdzavým kladivom. Naozaj zábavná je však až Tokijská časť kde sa jakuzácka sex šou zmení na pavúčí masaker s démonickými striptérkami. krátke a úderné. Parížska poviedka sa zdala byť tiež zaujímavá, lebo v nej Kosek musí skrížiť zbrane so svojim nemŕtvym bývalým kolegom a núti pri tom ľudí aby hromadne súložili. Vďaka extrémne hlúpemu rozprávkovému koncu to však napokon body k hodnoteniu nepridá. Niečo je fajn, niečo je o ničom, odsýpa to stále, hlášky má, krv aj sex, mínus celková zabudnuteľnosť... tak nejak priemer.... celý text

Velké problémy v malém Vietnamu 2016, František Kotleta (p)

Toto je vôbec po prvý krát, keď som fakt že sú Kotletovky stále o tom istom začal vnímať už trochu negatívne. On samozrejme nemá žiaden problém napísať béčkovú hstorku plnú akcie a sexu, nahádzať na hrdinu hromadu hnoja a nechať ho chrliac hlášky presekávať sa džungľou nepriateľov. To všetko tu máme, akurát tentoraz chýbali nejaké originálne rozoznávacie prvky ktoré by robili knihu zapamätateľnou a zo sebezbesilejšieho virvaru sa postupne stáva rutina. V minulom diely som oceňoval organické spojenie sexu a démonológie, tu proste záporáci pasúci po vzkriesení nejakého ázijského bambusového strašidla čo má spôsobiť koniec sveta len vypustia hromadu zombíkov a hrdinovia pomedzi robením "ratatatata" v duchu tej horšej Kotletovskej tradície rúbania dreva šukajú kedy a kde sa im zachce, vrátane chvíle keď sú unesení a zavretí v kufri auta. To že sa to tam každou ďalšou stranou stále viac melie, búcha, seká a fuckuje je moc fajn a niektoré pasáže boli priam epické ( také sekanie tanku na kusy magickým mečom nie je na zahodenie ), ale nič z toho nemohlo v konečnom dôsledku úplne zamaskovať celkovú nenápaditosť tohto kávomlynčeka. Teda okrem toho ako si Kotleta so šialeným úškľabom otiera hubu o hnusných číňancov, vlastne sa divím že Čína ešte nevyhlásila Českej republike vojnu za hanobenie ich národa, hehe to sa mi páčilo! Plus tretina celého textu je po neobvyklom fakte že hrdina bol v minulom diely nefajčiar zasa raz o tom ako si pripaľuje jednu za druhou a keď si práve nepripaľuje ta aspoň sníva o tom že si musí zapáliť. Takže štandardne zábavný a túrujúci Kotleta so všetkým čo k tomu patrí, ale mám pocit že sa asi míňajú nápady.... celý text

Příliš dlouhá swingers party 2014, František Kotleta (p)

Detektívka po Kotletovsky má jeho typické parametre, snáď okrem toho že hlavný hrdina tentoraz nie je nezničiteľný terminátor ale taký normálny chlapík ktorý nevie strieľať, zato fušuje do mágie. Náplň jeho práce často zahrňuje navštevovať v rámci vyšetrovania hromadné pornoakcie, obrážať podozrivé bordely a šukať za mier proti svojej vôli. Jeho protivníci sú nadržané vraždiace sukuby, jednonohé vúdú čarodejnice, gay politici obetujúci ľudské srdcia bafometovi, či nesmrteľný nacisti. Kotletovi sa tentoraz aj tie porno scénky podarili, hlášky zo seba sype stabilne, čo by som sa sťažoval. Osobne sa mi najviac páčil ten posledný segment s nacistami, hrdina stojí proti nadprirodzeným hajlpotentátom, netuší čo sa vlastne deje a čo chcú, ale musí zbesilo tancovať medzi padajúcimi hovnami, to Kotletovi ide najlepšie. Poviedkový charakter knihy nie je môj obľúbený, ale má to tú výhodu že to môže autor rúbať hore-dole a moc sa nestarať o omáčku.... celý text

Astronauti 1966, Stanisław Lem

Autori z východného bloku najradšej jazdili na Venušu, tam sa kapitalistom moc nechcelo. Pravda, tamojšie podnebie si obvykle predstavovali dosť romanticky, nie ako to reálne toxické skleníkové peklo kde prší kyselina. Lemova výprava je motivovaná údajne plánovanou inváziou z ružovej planéty, ktorej obyvatelia spôsobili Tunguzskú katastrofu. Musím povedať že som od príbehu teda čakal viac budovateľského nadšenia, ale vlastne okrem onoho absurdného projektu zo začiatku knihy, kde sa ľudstvo po definitívnom páde hnusného kapitalizmu snaží roztopiť arktické ľady pomocou nukleárnych ohníkov, sú zbytky ideomasáže iba také štandardné motivačné kecy. Nechýba však poriadna technická príprava v podobe školskej exkurzie, kde sa môže Lem vybúriť v tuningu a rozpisovať detaily fungovania čohokoľvek od vývoja rakiet, cez atómovú energiu až po ľudský mozog. Pasáž o vynájdení nového druhu supergumy pôsobila vyložene ako vedecké porno o bielych plášťoch v extáze. Zaberá to polovicu knihy a pokojne by som sa bez toho brnkania po atómoch obišiel, tak ako bez pasáží o minulosti hlavného hrdinu, pravého sovietskeho černocha ktorého starý otec zdrhol z Ameriky do Ruska. Keď už sme konečne na Venuši je to fajn, ani tam nie je moc teplo, len nejakých štandardných irackých 60 stupňov ( miesto reálnych vyše 400 ), voda je príjemná, občas chladivý daždík, snáď len ten zvýšený oxid uhličitý to kazí a hrdinovia si na ich veľké sklamanie nemôžu dať dole prilby ( to postavy z obdobne ladenej knihy Planéta Nachových Mračien od Bratov Strugackých urobiť mohli ). Pátranie po zákerných Venušanoch je nakoniec dosť zaujímavé, okrem štandardných cestovateľských problémov ako zničený vrtuľník a potreba prešliapať sa späť do rakety náročným terénom tu máme nálezy tajomných artefaktov a zničených zbytkov ako aj zápasenie so záhadnými úkazmi, lebo komunisti neboli jediný v slnečnej sústave kto rozkazoval vetru-dažďu. Napokon z toho vyjde ponaučenie že za všetko si Venušania môžu sami a neodvratne podľahli vlastným mocenským chúťkam. celkovo vzaté, dalo sa.... celý text

Maškaráda 1998, Terry Pratchett

Na poriadny sabat je treba aspoň tri čarodejnice a tak potrebujú Zlopočasná s Oggovou nájsť náhradu za kraľovaním zaneprázdnenú Magrátu, lenže osoba s najväčším potenciálom a hrudníkom odišla kvákať do opery v Ankh-Morporku. Okrem toho vyjde najavo že starenka Oggová napísala erotickú kuchárku s receptami ako "jahodový klátil" a vydavateľ jej dlží prachy, takže je o dôvod viacť ísť do Morporku učiniť spravodlivosti zadosť. Maškaráda funguje parádne hlavne vďaka tomu že je to po celý čas proste groteska ktorá nikam neuhýba. Čarodejnice si ti serú skrz všetko sťa by uragán a pod ich prísnym sladkokyslým pohľadom sa mení všetko na popol, ale našťastie sa im darí neprekračovať hranicu medzi zábavnou a otravnou buzeráciou čohokoľvek v dosahu. V opere sa pohybuje duch, ktorý najnovšie začal vraždiť a posiela potom majiteľovi lístočky so svojim šialeným smiechom s výkričníkmi "HAHAHAHAHAHAHA!!!!!...! Zároveň sa tak dozvedáme neprekvapivo že všetci čo sa motajú okolo opery sú šialený a zápletky predstavení sú obvykle o tom že muž nespozná svoju ženu keď si dá na oči škrabošku, samé hodnotné informácie. Zvlášť ma bavil maestro Slimejš alias paródia na Pavarottiho čo by zožral aj koňa, ale v skutočnosti neznáša špagety. Ku koncu už to začne byť predsa len trochu naťahované ohľadne identity onoho ducha, ale zasa starenka Oggová v prestrojení za baletku to vynahradí. Toto proste baví a viac nepotrebujem.... celý text

Vinnetou 3 1965, Karel May

Medzi vysokými, emocionálne ladenými hodnoteniami je to moje ako taký jedovatý pľuvanec, ale človek si nepomôže. Tretí diel Vincoša je opäť zlepenec nesúvislých príbehov prinášajúcich stále to isté a viac toho istého s do nemoty sa opakujúcimi prvkami a postupmi. Tak ako aj v predchádzajúcom diely, narazí Old Shatterhand po ceste na podivnú zálesácku postavičku, tentoraz bezuchého Sans-Eara, spolu zabraňujú prepadnutiu vlaku, stopujú špatošov a samozrejme úplne náhodne stretávajú Vinnetoua, ktorý sa k nim pridá a napomôže spravodlivosti a pomste v kolotoči prenasledovaní, zajatí a vyslobodení. V druhej polovici narazí Old Shatterhand po ceste podivnú zálesácku postavičku, tentoraz tučného Sharp-Eyea, spolu riešia prepadnutie vlaku, stopujú špatošov a samozrejme náhodne stretávajú Vinnetoua ktorý sa k nim pridá a napomôže spravodlivosti... No, potom však príbeh predsa len uhne od bezstarostného kydlenia bezcharakterných zlosynov, pretože nadchádza onen zlomový okamih! Vinnetou má totiž pri počúvaní Ave Marie zrazu predtuchu že do rána neprežije a o chvíľu neskôr je zastrelený. Vlastne ma šokovalo ako rýchlo a úplne náhodne s dramatickým efektom nula prichádza o život taký zásadný charakter. Tak si hovorím, kde je sakra Santer? Tento arcizloduch prichádza prekvapivo až s krížikom po funuse, ale predsa mu tak ako vždy patrí finále knihy a tu ma to celé konečne začalo baviť. Zúfalý boj o Vincov závet s kápom všetkých slizúňov a Shatterhand odsúdený na smrť starým známym naprdnutým náčelníkom "Prestrelené Kolená" Tanguom napokon predsa len prináša nejakú poriadne dramatickú situáciu, kde samotný božský Oldo ťahá za kratší koniec. Aby bolo jasné, ono to celkovo nebola žiadna nuda, lebo to fičí ako mustang čo si prdol do táboráku, plus pobavilo privolávanie dažďa pomocou horiacich kaktusov aj komediálna návšteva žobráckych mexických aristokratov ( a lámane hovoriaci "massa" César, v ktorého osobe opäť May blahosklonne popisuje černochov ako infantilných trulkov) a vylúpne sa aj pár solídnych úvah o tom že ani hrdinný indoši nie sú vlastne o nič lepší než vydridušské bledé tváre, len ten zauzlovaný opakujúci sa koncept šablóny sériovo vyrábaných dobrodružstiev a Vinnetouova narýchlo zosnovaná rádobyemotívna smrť ma štve. Ufff-Uff, Howgh.... celý text

Znovuzrození 2006, Brian Lumley

Táto kniha sa snaží o jediné, natiahnuť samu seba po krajné medze až sa takmer roztrhne v rozkroku a čo najdlhšie epicky meditovať na jednom mieste. Vážne, väčšiu dejovú strnulosť som snáď ešte nežral, hneď na úvod venuje x strán detektívnej linke s novou postavou detektíva, ktorá by mohla byť potenciálne zaujímavá, lenže nie tu a teraz, lebo pre čitateľa nie je nastolená záhada záhadou a celé to nikam nevedie, takže len zabíjame stránky. Máme tu aj ďalšiu várku spomienok záporáka, ktoré boli tentoraz už tiež len útrpné popisy storočí kde Radu Lykan bojuje tu a zasa tam a potom hentam. No a najväčším "tahákom" tohoto znovuznudenia je samotný hrdina Harry "nekroskop" Keogh ktorý je malátny ako princ Diazepam čo by uspal aj mŕtveho leňochoda. Obzvlášť vypečená bola epizódka v blázinci, tak úžasne bezobsažná, ničotná a rádobydramatická ako tá kaša ktorú tam musel žrať. K tomu mŕtvy hovoria svoje blablabla a blebleble a riešia sa Nostradamove predpovede, rovnako nudné, nezaujímavé a antitajomné ako celý zbytok. Máme tu upírov, mafiánov, mafiánskych upírov, vlkolačích upírov aj posledného Drakulu v krišnovskej modifikácii plánujúceho nukleárny holokaust a ono je z toho všetkého úplný prd. Na záver sa strhne aj nejaká akcička kde sa všetky postavy stretnú v jaskyni a vzájomne sa zmasakrujú. Masaker poteší vždy, ale tak nejak to podčiarkuje ceľkovú bezcielnosť celej knihy, ktorá chce a potrebuje a musí iba stáť na mieste aby sa dala bezo zbytku vpasovať do zbytku série.... celý text

Ztracené roky 2005, Brian Lumley

Pôvodná nekroskopická pentalógia skončila harryho definitívnym exnutím a vystrelením do mystických posmrtných sfér, nasledujúca trilógia vykopala všetkých vampírov aj z paralelnej hviezdnej strany a ako bonus vysušila všetky močiare. Lenže kolesá sa stále točia a tak nás Lumley berie oblúkom späť do minulosti, medzi druhý a tretí diel do stratených rokov. Musia byť stratené, lebo si ich nikto v predchádzajúcej budúcnosti nepamätá a preto tu všetci Harryho po celý čas hypnotizujú, takže je z neho tak trochu bábka čo si spomína a vie iba to čo mu jeho "guruovia" dovolia. Ono je to celé dlhé ako basketbalista na škripci a prvá polovica ma zhusta nebavila, lebo je to furt to isté čo predtým v tých slabších dieloch. Lepšie to začalo byť až v historickom okienku o pôvode nového záporáka Radua Lykana a jeho vyhostení na zem skrz "pekelnú bránu". Aj to je síce všetko stokrát obšľahnuté zo všetkého čo už bolo, ale určite je to väčšia zábava než sledovať bezradne sa potácajúceho Harryho v jeho modrom období. Ak pominieme v živici naloženého vampíra, tak najzaujímavejšou postavou sa stáva jeho ambiciózna otrokiňa B.J. ktorá tiež múti Harryho melancholickú hlavu. Druhá polovica ponúka aj veľkú upírsku lúpež v trezore bratov ferenczyovcov ( áááno, ďalší ferencziovia, vraj už posledný... ), akčné stretnutie so zubatými hare krišnami a miesto tradičných zlých rusov tentoraz autor dosadil hnusných číňanov. Stratené roky sú značne dlhý a silno repetitívny úvod niečoho čo v ďalšom diely snáď vyústi/vypučí v nejakú solídnu režbu... ktorú si ale nikto nebude môcť pamätať.... celý text

Těžké melodično 1998, Terry Pratchett

Po filmoch sa vylúpol na svetlo zemeplochy aj rock alias hudba s kamením a samozrejme to skončí masakrom ako svadba v Hošticiach. Démonická gitara spôsobí anarchiu v Ankh-Morporku a popri tom sa už zasa niekam stratil ten pako Smrť, ktorý proste v každom svojom príbehu trpí nejakou depresiou a tentoraz to pre zmenu skúša v cudzineckej légii a dokonca ako žobrák. Krysí Smrť ( "kvík" ) tak musí zverbovať do služby Smrťovu vnučku čo zostala po Mortovi, lebo niekto to odkosiť musí. Niektoré pasáže ma potešili až morbídnym humorom, keď sa havran tlmočník sťažuje že na bojisku je ešte toľko chutných mŕtvol a on už je tak plný že to ostane hniť bez úžitku. Zuzanka je fajn, možno by to po dedkovi mohla prebrať nastálo, lebo ten je napriek kecom o povinnostiach evidentne notoricky nespoľahlivý. Kšeftársky mástrmajnd Kolík cíti prachy a poskoka mu robí troll menom Asfalt ktorého v cirkuse pár krát prisadol slon takže je teraz širší než vyšší. Všetko je to fajn, ale stále mám pocit že sa iba opakujú veci z predošlých príbehov, teda až na vrcholnú scénu keď to Smrť rozbalí na rozpadajúcej sa motorke len tak plamene svištia. Finále je však opäť jedno z tých abstraktných kde zloducha predstavuje niečo nehmotné, tentoraz hudba samotná a osobne mi to príde ako taký halucinogénny svalový kŕč. Takže Melodično dostane tri hviezdičky za to že je OK ( "OOK" ) Zemeplochou s hláškami, na ktorú ale rýchlo zabudnem.... celý text

Chlapec, který bude žít navěky 2008, Frederik George Pohl Jr.

Vrchol ságy už sme minuli a stál za prd, ďalší diel bola len kompilácia odrobiniek a aj tento posledný pôvodne začal ako poviedka, neskôr rozšírená do celovečernej dlhohrajúcej podoby. Chcem tým len povedať že som od tohto prídavku nič moc neočakával, nakoniec ma však pozitívne prekvapil a väčšinu času som si myslel že budem štedrý v hodnotení rovnajúcemu sa štyrom hviezdičkám. Príbeh ide pozadím skrz udalosti celej ságy, začína v období prvého dielu kde sa niekoľko nešťastníkov snaží vytĺcť nejaké prachy podnikaním riskantných vesmírnych ciest v oných experimentálnych emzáckych lodiach ktoré nikto nevie riadiť, ale nemajú ani trochu šťastia a globálny vývoj ktorý už poznáme im dáva na zadok. Nakoniec im ostáva iba stať sa prvými ľudskými obyvateľmi čiernej diery medzi čpavkom voňajúcimi kostráčmi Heechee, ale ani to vplyvom dilatácie času netrvá dlhšie než pár hodín. Okrem ich problémov s novým bývaním sledujeme viac príbehových liniek s rôznymi postavami, ktoré sa všetky nevyhnutne zbiehajú v jednom bode, respektíve osobe a to je starý známy Wan, sociopat naštvaný na celý vesmír plánujúci niečo veľké a nekalé. Síce si myslím že to mohlo byť celé pokojne kratšie, ale inak som sa solídne bavil a pokazil to až záver kde autor v tej najnapínavejšej chvíli, ktorú po celý čas tak poctivo šróboval, zrazu urobí čáry máry prd a situáciu zvládne za 10 sekúnd holografický kuchár, čo potom dáva pocit že vlastne o nič nešlo. Taktiež ten problém dilatácie času v čiernej diere sa spomína len veľmi veľmi okrajovo, pritom by sa z toho dalo ťažiť určite viac. Takže to bolo lepšie než som čakal, ale problém nepríjemne rýchlych zázračných riešení rozohraných situácií zostáva a tak si beriem jednu hviezdičku späť.... celý text

Černí baroni aneb Válčili jsme za Čepičky 2007, Miloslav Švandrlík

Blade Runner: Sní androidi o elektrických ovečkách? 2004, Philip K. Dick

Film je smrteľná nuda, kniha bola moc fajn. Rozbuška deja je prostučká, androidi chcú nelegálne na zem a hrdina je lovec ktorý ich má za úlohu nájsť a odpraviť. O nejaké pátranie tu ale vôbec nejde, Deckard proste dostane zoznam na ktorom sú mená a miesta pobytu, treba tam len zájsť a inkriminovanú kváziosobu otestovať a picnúť. Dicka neprekvapivo zaujíma iba jeho obľúbené vykreslenie neistoty a existenciálnych pochybností a so zvyškom sa nepára, takže už len tá titulná otázka je vlastne nezmysel, lebo tí takzvaný androidi sú rýdzo organické bytosti ktorým by sa malo skôr hovoriť klony či homunkulovia a nie je dôvod prečo by pomyselné ovečky v ich snoch mali byť elektrické. Taktiež pasáž na akejsi "falošnej" policajnej stanici údajne plnej "androidov" ktorú nikto nerieši vyvoláva filozofickú otázku "čo do frasa"... a z toho slávneho odhaľovacieho testu by podľa mňa vyšlo že polovica populácie sú androidi či schizoidný šialenci, lebo nemali úplne predpisovú reakciu či reagovali o stotinu sekundy neskôr. Toľko k postrehom, ale inak som si to celé užíval. Hrdina začína o všetkom pochybovať, zabíjanie "andíkov" začína byť s novšími modelmi skutočne psychicky vyčerpávajúce a pod vplyvom udalostí neustále mení názor na to čo robiť. Páčilo sa mi že nedostávame nejakú definitívnu odpoveď, androidi nie sú žiadny záporáci, iba "ludia" bez rozvinutej schopnosti empatie a čitatel tak s nimi sympatizuje, zatiaľ čo Deckard z toho vychádza ako ten zabijácky prašivec. Ale ani to nie je nemenné a v scéne s pavúkom dosahuje nejednoznačnosť vrcholu, to ma naozaj dostalo. Okrem androidov hrá v knihe dôležitú úlohu ešte posadnutosť vlastnením živého zvieraťa, keďže na zemi už takmer nič nežije ( a podľa všetkého ani moc ľudí, napr. jedna z postáv žije v komplexe s tisíckami prázdnych bytov ) a podivné virtuálne sebemrskačské náboženstvo Mercerizmus, ktoré som už poznal z Dickovej poviedky Čierna Krabička. Na mňa to fungovalo, tentoraz do Dickovi určite žeriem.... celý text