yerry
přečtené 416
Smrtonosné sny
1994,
Ursula K. Le Guin
Skvelý román od skvelej autorky. Ursula tu postavila príbeh na absurdnosti, že sny jedného človeka môžu ovplyvniť realitu sveta. Túto absurditu využila na vykreslenie spoločnosti a jej vzťahov v rôznych realitách, v čom je viac než dobrá. Poukazuje na okolnosti, keď dobré úmysly môžu mať zlé následky vďaka tomu, že riešenie problému nie je vždy jednoznačné. Že jednoduché riešenia nemusia vždy skončiť dobre. Pozor, nasledujúci odstavec môže obsahovať spoilery! Chceš mať svet, v ktorom neexistujú rasové predsudky, diskriminácia a vojny? Môžeš ho mať vďaka tvojim snom. Dostaneš ho. Dostaneš svet s ľuďmi s jednotnou šedou pokožkou, s ľuďmi bez emócii, v centralistickom rovnostárskom systéme bez vojen. V systéme ktorý recykluje akúkoľvek odlišnosť v prospech všeobecného blaha. Lebo minca má vždy dve strany. A toto sa môže udiať v tom lepšom prípade. Čo horšie sa môže stať? Čo ak sa ti nesníva o ničom alebo sníva dokonca o ničote? Autorka nezabudla ani na túto možnosť. Na tomto románe autorka dokazuje svoje umenie. Postavy tu vystupujúce sú nevýrazné a hlavný hrdina je vpodstate antihradinom, dalo by sa povedať úplným priemerom zo všetkých ľudí. Dej je málo akčný. Autorka túto okolnosť nahradila pútavým textom, ktorý nikoho nepustí. Pútavosť príbehu sa stupňuje od akoby tichého šepotu na začiatku, cez stupńujúci sa lomoz v strede až po totálnu explóziu pred koncom aby všetko zakončila záverečným priateľským pohladením. Originál románu po prvý krát vyšiel v roku 1971, keď vznikli kapely ako New York Dolls, Suicide, Death, NEU!. Výšli albumy od MC5 – Back in the USA a The Stooges – Funhouse. John Lennon vydal skladbu Imagine. Apollo 14 pristálo na mesiaci. Vo Švajčiarsku získali ženy volebné právo. V Argentíne sa dostala k moci vojenská chunta. V Průmyslovom paláci v Prahe sa už v plne normalizačnom duchu uskutočnil XIV. zjazd KSČ. Austrália a Nový Zéland sa rozhodli stiahnuť svoje vojská z Vietnamu a Intel predstavil prvý mikroprocesor Intel 4004. Za mňa teda všetky hviezdy.... celý text
Rocannonův svět
1992,
Ursula K. Le Guin
Román nadväzuje na príbeh opísaný v poviedke Semleyin náhrdelník a odohráva sa aj na tej istej planéte. Vďaka časovej dilatácii si tu Rocannon zachoval svoj vek, zatiaľ čo čas na planéte pokročil o pár desařročí. Text trpí buď ešte autorkinou spisovateľskou nevyzretosťou (pozerám, že je to román, ktorého prvé vydanie originálu vyšlo v roku 1966, teda ešte pred fantasy ságou Zeměmoří. Patrí teda do jej rannej tvorby.) alebo prekladom. Toto neviem posúdiť. Dej je jednoduchý a priamočiary ako zo šestákového románu, skáče z miesta na miesto. Príbeh je naivný a určený skôr pre detského čitateľa v tej dobe. Dnes by deti už asi veľmi nezaujal. Stavba príbehu má typické fantasy prvky a je vsadená do rámca sci-fi sveta Hain. Očakával som nejaké vyústenie, spracovanie a ukončenie liniek, ktoré autorka rozohrala vo svojich poviedkach z tohoto sveta. Tie sa mi zdajú zväčša oveľa lepšie spracované. Autorka tu v skratke a nepriamo spomenula len tri: už spomenutý Semleyin náhrdelník, neúspešný experiment opísaný v poviedke Příběh Shobiů, keď sa rýchosť pohybu v priestore skracuje na okamih dá použiť len na neživé predmety, tu použitý na inú činnosť úplne v závere a schopnosť mimozmyslovej komunikácie, ktorá sa vyskytla v novele Planéta exilu, a ktorú tu Rocannon nadobudol. Je veľmi ťažké hodniť túto ságu po absolvovaní MKP. Ale s prihliadnutím na dobu vzniku, stavu fantasy literatúry v tom čase a rannosť autorkinej tvorby dám 3/5 hviezd. Mám v úmysle prečítať aj jej ďalšie romány z tohoto sveta. Kam sa autorka posunula. Či sa pustím aj do jej fantasy tvorby ukáže až čas.... celý text
Chromý bůh
2012,
Steven Erikson (p)
Tak konečne som dočítal aj tento posledný diel. Na konci sú moje pocity z Eriksona trochu rozporuplné. Chromák mal v podstate všetko to, čo má výborná fantasy mať ale nemôžem si pomôcť, určité negatívne "príchute" som pocítil. Nemyslím len samotného Chromáka, v ktorom nemal na začiatku série úplne jasno asi ani sám autor, inak by jeho postavu v tomto epose nezačal vykresľovať tak ako ju vykresľoval. Na môj vkus tam bolo strašne veľa pátosu a gumáckych žvástov. Na celej sérii je badať posun od epickosti a temnosti, čo mi sedelo viac, k military literatúre, to už menej. Malo to však zádrhel. Logika samotných stretov pokrivkávala. "Deus ex machina" u Eriksona funguje úplne. Veď autor mal z čoho ťahať pri toľkých postavách. Tak už len v skratke: Od genocídychtivých Forkrul Assail som očakával viac, čo sa týka ich počtu aj prejavu - sklamali. K'chain Che Male - v závere už vyludzovali u mňa úsmev, tiež som od nich čakal viac. Chromáka som čakal temného, nie to rozprávkové torzo, ktoré z neho napokon autor vyrobil. Rôzne tie druhy Tiste tu boli dosť nevýrazné. S T'lan Imass akoby autor nevedel čo spraviť, uhral to s nimi veľmi nepresvedčivo. Karsa splnil svoj účel a mihol sa v pár odstavcoch, ale nič viac. Atď atď... Ten pressing, ktorý autor od začiatku hral na svojich čiateľov uťal na niekoľkých posledných stranách. Pýtam sa, načo to plytvanie slov cez niekoľko tisíc strán, keď sa to dalo aj trochu inak... Napriek všetkým mojim výhradám, hodnotím knihu nadpriemerne. Iný autor by asi dostal odo mňa plný počet hviezd za takýto počin, nie však Erikson.... celý text
Prach snů
2011,
Steven Erikson (p)
Po veľmi veľmi dlhom čase bez Malazského sveta som sa opätovne doň ponoril dúfajúc, že moja presýtenosť ním pominie. Nestalo sa tak. Siahodlhé pasáže cez stovky strán vystlané vatou bili do očí. Čosi sa pokazilo v autorovom koncepte. Veci, ktoré by ma zaujali, teda opis lietajúcich strojov a miest K'chain Che Male bol doslova odfláknutý a akosi mi k tej rase nepasovali. Vďaka teda aspoň za samotné Che Male, či už K'chain alebo Nah'ruk. Tieto dostali aký-taký priestor v tom pretlaku fylozofického tliachania a nespočetnému množstvu nových postáv. Ako je u Eriksona zvykom, samotný popis boja v záverečnej bitke vyznieva dosť nepresvedčivo a nelogicky. Zachraňuje to epickosťou a silnými obrazmi. Paradoxom je, že teoreticky kladné postavy, u Eriksona totiž jeden nikdy nevie, ma nechávajú chladným. Moje sympatie preberajú po Imassoch, Karsovi Orlongovi a Chromákovi zatiaľ Eriksonom jednoznačne negatívne radení Forkrul Assail, ktorých fylozofia nemá chybu. Zopár z nich sa mihne v tejto časti. Erikson im mohol teda dať väčší priestor. Fyzické predpoklady na jeho vydobytie predsa majú :D Suma sumárum, Erikson začína unavovať a spolu s únavou začínajú padať aj hviezdy. Dávam mu ešte šancu, tri z piatich mu nechávam. Mier Vám a Vášmu svetu, nech večný pokoj zavládne v tejto krajine priatelia, povedala by Kľudnosť ;)... celý text
Levá ruka tmy
1995,
Ursula K. Le Guin
Je to oveľa lepšie ako Rocanonův svět, lepšie ako Planéta exilu a iné ako Svět je les, les je svět. Zostáva mi prečítať už len Vydědenca, na ktorého som fakt zvedavý. Poviedku o tejto planéte už autorka jednu na konte má: Dospívání v Karhide. Narozdieľ od nej ma tento román pohltil. Román má niekoľko nedostatkov. Technika je tu popisovaná očami zo 60. rokov minulého storočia, teda počítače Ekumeny sú ešte na dierne pásky a pod.. Technický vývoj na planéte napriek jej totálnej izolácii vpodstate kopíruje vývoj na ostatných planétach len je spomalený, jazdí sa tam na autách atď. Opäť tu konfrontuje dva protikladné politické systémy: na jednej strane je monarchia, na druhej strane akýsi kolektivistický systém riadený 33 oligarchami. Autorka to ale dostatočne vyváži treťou silou, čo je akási obdoba taoizmu, dejom, opisom postáv, zvykov, prostredia a zdramatizovaním dlhších pasáží, v ktorých sa naoko nič nedeje. Myslím tým útek z obdoby gulagu a následný pochod smrti cez zľadovatenú pustatinu. Je to za všetky hviezdy.... celý text
Vyděděnec
1995,
Ursula K. Le Guin
Pozor! Ak si spokojný vo svojej klietke, ideš s prúdom a nič ti nechýba, neber túto knihu do rúk. Ak si ju už vzal, tak ju neotváraj. Ak si ju už otvoril, v žiadnom prípade ju nečítaj! Ak tak spravíš, jej obsah sa na teba vyrúti ako krupobitie guliek z kalašnikova, sem tam sprevádzaný výbuchom semtexu alebo dynamitu. Kniha je predovšetkým o človeku ako ľudskej bytosti. Potom je hlavne o Anarchii a Anarchizme, Rovnosti a Rovnostárstve. O tom ako v spoločnosti bez vlády predsa len vznikajú napokon mocenské štruktúry, ktoré túto vládu nahrádzajú. Kniha je o večnej byrokracii na jednej strane a heroizme na strane druhej. O izolacionizme ale aj o podmienkach, ktoré umožňujú holé prežitie. Dej sa odohráva na planéte, kde nič okrem anarchie nemá šancu na prežitie, kde každý systém zlyhá, každý systém založený na autorite. Napokon možno zlyhá aj samotný anarchizmus na planéte, keďže ten sa začína báť samotných anarchistov. Môže byť niečo anarchistickejšie ako samotná anarchia? Samozrejme môže, je to hlavný hrdina románu: anarchista fyzik (strojca teórie o temporalizme), vynálezca ansiblu - čo je komunikátor, ktorý zmení celý vesmír. Ten je tu konfrontovaný so systémom na svojej planéte ale aj s autoritársvom na planéte druhej. Kniha má silný náboj. Nie je propagandistická. Autorka si zobrala na mušku zopár politických systémov, dosadila do nich ľudí a rozohrala brutálnu hru s čitateľom. Brutálnu nie v zmysle fyzického násilia ale prúdom myšlienkových úderov, ku ktorým každý musí zaujať vlastné stanovisko. Autorka tu síce viac straní anarchizmu ale nešetrí ho, hlavne jeho praktickú realizáciu. Perlí perlu za perlou. Napr. Viete čo majú najradšej malí chlapci? To čo nemajú, čo nepoznajú... Tu sa zahrajú malí anarchisti na väzenie... Autorkinu knihu treba chápať aj v časových súvislostiach, podobne ako hlavná postava románu tvrdí, že nemožno oddeľovať minulosť a budúcnosť od súčasnosti, keďže sú to komplexné veci. V čase vydania knihy vznikli také kapely ako The 101ers, Blondie, The Dictators, Patti Smith Group, Rocket from the Tombs, Ramones, The Saints, The Stranglers, Talking Heads, Radio Birdman. Bol vydaný album od New York Dolls – Too Much Too Soon, vznikol singel od Patti Smith – "Hey Joe" a telka vysielala priamy prenos z vystúpenia Ramones v nvootvorenom klube CBGB. Písal sa rok 1974, končila éra hippies a nastupoval punk. Ak by som mohol, dal by som knihe všetky hviezdy z oblohy, nastavený rozsah mi to však nedovolí, tak dám aspoň všetky tu. Zatiaľ najlepšie, čo som od autorky čítal a ľutujem že toho nebolo preloženého viac. (Pozn.: V rámci chronológie by som román radil niekde úplne na začiatok, ešte pred poviedky z tohoto vesmíru a za poviedku o Odo z Pŕedvečer revoluce, keďže na Odo sú tu odvolávky ale komunikátor tu ešte nie je vynájdený, vo všetkých ďalích poviedkach už zväčša existuje.)... celý text
Psí zima
2008,
Petra Neomillnerová
Putovanie, masaker, sex a násilie a toto stále dokola. Napodiv to docela funguje. Knižka nemá taký drajv ako autorkine najlepšie poviedky zo Zaklínačky Loty ale stále je to dobré čítanie, opäť okorenené S-M scénami. Paradoxne najviac sympatií som vkladal do vpodstate z pohľadu autorky záporných postáv. Kožomenci a ich rebélia mali čosi do seba. Autorka mohla z príbehu vyťažiť viac ak by do ich čela postavila niekoho schopnejšieho, potenciál na to mala trojnohá fena - čarodejnica a dala to tým aristokratickým upírom dobre vyžrať. Nestalo sa tak a tento príbeh tým stratil pomerne dobrý ťah na bránu. Punkies v psích kožiach mohli spraviť trochu viac neplechy. Ale myslím, že takto dodržala aspoň trochu reálnejšie kontúry príbehu. A Lota? Lota tu trochu startila zo svojej osobytosti, ale to môže byť len môj dojem.... celý text
Zaklínačka Lota
2009,
Petra Neomillnerová
Temná depresívna fantasy zbierka poviedok, prešpikovaná sexom a brutalitou, písaná štýlom pouličného punku, od ženskej autorky, to sa len tak ľahko nevidí. Sadol som jej na literárny lep ako osa na bonbón. Poviedky sú svojou kvalitou vyvážené, až na tú poslednú dlhú poviedku Otec rodiny. Silné obrazy, posolstvá, spôsob podania, no skrátka jeden nášup za druhým. Najviac mi sadli poviedky: Temná záležitost, Noční lovy, Půl krve a hlavne Zmetek z temnot. Tie ostatné neboli horšie, len trochu iné, a to je dobre, že autorka nenaťahuje všetko na rovnaké kopyto.... celý text
Dveře do léta
1984,
Robert A. Heinlein
Heinleinov rozprávačský štýl v tomto príbehu opäť nemá chybu. Niektoré scény s mačkou sú ukážkové. Kocúr je tu hlavný akčný hrdina a musím dodať, že niektoré scény s ním predčili aj scény s hromtĺkmi od iných autorov v iných príbehoch. Knižka sa veľmi dobre číta. Tri štvtiny knihy sú za všetky hviezdy, tá posledná je už poslabšia a záver Heinlein myslím dosť odflákol. Ten šťastný koniec mi pripadal ako vystrihnutý z románu o budovaní svetlých zajtrajškov, len teda s opačnou polaritou systémových hodnôt. Dan Davis, hlavná postava príbehu nie je žiadny neohrozený sympaťák, skôr naopak, napriek tomu sa nedá, nedržať mu palce. Ale ako som už písal akčnú zložku príbehu skvelo dotvára jeho mačací parťák. Cestovanie časom, ako ho tu Heinlein popisuje má nekoľko logických chýb, hlavne v závere. Niektoré „vynálezy“ tu popisované môžu vylúdiť na tvári úsmev. Napriek tomu ako odpočinkové čítanie je knižka vhodná pre čitateľov všetkých vekových kategórií, ktorým nevadí, že niečo je už dnes úplne inak. Jedná sa totiž o klasiku v žánre a zároveň aj o zábavu.... celý text
Vládci loutek
2011,
Robert A. Heinlein
Opäť jedna klasická typicky heinleinovská bomba. Dobre sa to číta aj po rokoch. Dej nemá takmer žiadne hluché miesta a čo je najdôležitejšie, žiadna vata sa nekoná a všetko napokon logicky zapadne na tie správne miesta. Heinlein tu na začiatku niečo nastrelí a dej sa rúti nezadržateľným tempom až do konca. Pár poznatkov: Ak bolo toto dielo označené ako do určitej miery propagandistické, nebolo asi veľmi pochopené. Tí čo čítali nejaké literárne útvary písané v časoch štátneho kapitalizmu alebo salámového socializmu (vyberte si čo chcete), sa možno naučili čítať medzi riadkami. A Heinlein práve tu v tomto románe až príliš zaváňa paródiou. Vyzlečený senát, policajti v slipoch, nahí členovia civilných hliadok len s páskami na rukách a koltami proklatě nízko, zaujímavé štátne akcie ako vyzlečené košele a bronzová kuže, nahé ženy v uliciach a koniec-koncov oblečení nepratelia s hrbom na chrbte. Koncom 40. a začiatkom 50. rokov bola na to v USA doba dosť prudérna a sex pomerne tabu. Na druhej strane, román je dosť kontroverzný aj pre dnešnú dobu. Hlavný hrdina tu otvorene berie drogy a autor voči tomu nezastáva žiadne stanovisko, vláda používa prostriedok na spôsob dnešných chemických zbraní a pod.. Takže aby som to zhrnul, Heinlein mi tu nepripadá ako nástroj propagandy, ale autor, ktorý nastavuje zrkadlo. Svedčí o tom aj samotný záver knihy, keď sa úlohy vymenia a u človeka zvíťazia jeho pravé pudy a pohnútky. Heinlein nehodnoti, len konštatuje. Autorove vyjadrovacie prostriedky, jednoduchosť, priamočiarosť, drsný humor a hlášky mi vyhovujú. Jeho dialógy sú bravúrne, myšlienky nútia k zamysleniu. Sci-fi presne podľa môjho gusta. Nech teda svietia, aj keď bez pruhov, všetky hviezdy. cit: Ve středu devatenáctého byl Satan v pořádku, i když trochu pohublý, a druhý opičák, Lord Fauntleroy, se uzdravoval. Abych to nějak oslavil, dal jsem Satanovi banán; vzal si ho i s prvním článkem mého levého ukazováčku. Nestačil jsem ani ucuknout. To nebyla náhoda – ten opičák byl opravdu hajzl.... celý text
Hvězdná kolonie
2000,
Robert A. Heinlein
Ganymede alebo Ganymedes je prirodzený satelit Jupitera, jeden z Galileovych mesiacov. S priemerom 5 262 km je najväčší mesiac v slnečnej sústave, je väčší ako planéta Merkúr. Keby obiehal samostatne, s najväčšou pravdepodobnosťou by sme ho považovali za planétu. Povrch Ganymeda je skalnatý a pokrytý impaktnými krátermi. Sú na ňom výrazne rozlíšiteľné tmavšie a svetlejšie oblasti. Tmavšie obsahujú viac kráterov, čo svedčí o ich vyššom veku. Na mesiaci sa nachádzajú aj dlhé rovnobežné brázdy so šírkou 5-10 km. Predpokladá sa, že vo vnútri Ganymeda sa nachádza ľad, možno aj globálny oceán kvapalnej vody. Na túto obežnicu sa rozhodol vydať mladý George Lerner spolu so svojím otcom a ostatnými osadníkmi Zeme, ktorá je sužovaná preľudnením a prídelovým systémom na potraviny. Tu chceli začať nový život ako v dávnych časoch Ameriky prví pionieri. Heinlein tu veľmi farbisto a sugestívne popisuje tvrdé začiatky osadníkov, tvrdšie ako mali tí prví americkí. Ich heroický boj s drsným prostredím, podnebím a pohromami. Chvíľami som mal dojem, ako by som čítal niektorú z najlepších kníh od Jacka Londona, len v sci-fi kabáte. Žiadne prestrelky, boje, násilie pre efekt v tejto knihe nenájdete. Nájdete tu po kvapkách všetko to, čo robí veľmi dobrú literatúru svetovou aj s humanistickým odkazom. ... áno aj s tým. Aj toto je Heinlein. Ako svoju odpoveď voči malthuziánstvu tu dáva vieru v človeka. Ako alternatívu voči nevyhnuteľným vojnám, katastrofám a preľudneniu tu predostiera expanziu ľudstva do vesmíru a schopnosť človeka prežiť aj v tých najtvrdších podmienkach. Lebo o tom je vlastne život v Heinleinovom podaní. Príbeh je písaný z pohľadu chlapca a z tohoto pohľadu sú tu rozoberané aj rôzne technické, ekologické, astronomické, fyzikálne či chemické termíny, ktorých je v knižke naozaj dosť. Je to taká hard sci-fi pre mladých a pamätníkov. Svoje čaro kniha nestratila ani 64 rokov po jej prvom vydaní. Dávam plný počet hviezd.... celý text
Hvězdná loď Galileo
2004,
Robert A. Heinlein
Tak toto je absolútna klasika v žánre a zároveň aj predchodca filmu Iron Sky, z ktorého mi utkveli v pamäti akurát nacistické uniformy a hudba od slovinskej kapely Laibach. Útla knižka je určená predovšetkým mládeži na sklonku 40. rokov minulého storočia, teda tesne po WW II. Dnešnej mládeži asi veľa nepovie, skôr už pamätníkom klasickej sci-fi literatúry. Príbeh je o troch amerických chlapcoch Rossovi Jenkinsovi, Artovi Mullerovi, Maurice Abramsovi, ktorí si stavajú rakety a vedcovi Donaldovi Cargravesovi, atómovom fyzikovi. Títo hrdinovia sa rozhodnú, že si postavia raketu a navštívia náš milý Mesiac. Toto napodiv aj realizujú. Príbeh je na jednej strane písaný štýlom hard, teda uvádzajú sa v ňom nejaké vzorce, postupy, informácie o atómovej energii platné v čase písania príbehu. Na druhej strane však trpí riadnou dávkou naivity, čo však neberiem vyslovene ako negatívum, keďže kniha bola určená predovšetkým mladým chlapcom. Heinlein si tu neodpustí svoj vojenský žargón, obdiv k atómovým zbraniam a tak trochu nekorektný humor, v tejto knižke napr. na úkor Hirošimy. Dá sa to v jeho prípade aj trochu chápať, keďže knižka bola vydaná iba 2 roky po konečnom riešení s Japoncami a nový nepriateľ, tentokrát komunistický ešte nebol na programe dňa. Knižku odporúčam predovšetkým pamätníkom, skalným fanúšikom Heinleina a všetkým, ktorí dokážu vyčítať zo sci-fi literatúry svedectvo o dobe jej vzniku.... celý text
Hřbitovní vlaky
1996,
Georges Jean Arnaud
Milujem túto sériu :) Opäť jedna z častí, ktorej nechýba riadna dávka morbídnosti, jednoduchosti a priamočiarosti. Prirovnal by som ju k jednému zo superrýchlych songov s ešte rýchlejším ukončením od kapely D.R.I. (Dirty Rotten Imbeciles) Arnaud sa s ničím neserie a nikto tu nie je svätý. Lien Rag ako inak, a sakra tak nič, lebo to tu prespoilerujem, ale je to s ním pravdepodobne podľa mojich skorších predpokladov. Trochu sa to obtrie aj okolo orálneho sexu, bodaj by aj nie, to by Arnaud nemohol byť droit français auteur de fiction... Prezradím len, že obnovitelia slnka sa správne zradikalizovali v štýle guerillas zo Svetlého chodníku a Kidovi tu hádžu menšie pumy na hlavu a ten jeho viadukt. A samozrejme autor nešetrí žiadnu spoločnosť, lebo každá má maslo na hlave, presne ako v reále. Príjemné oddychové čítanie, ktoré nie je rušené žiadnymi zbytočnými kecami, mŕtvoly zostanú mŕtvolami, takže žiadny posr. korporátni zombíci tu nepobehujú. Moje hodnotenie jednotlivých zväzkov série má úplne inú kvalitu a pohybuje sa v iných intenciách inej reality, takže aj hodnotenie tejto časti spadá práve do tohoto intervalu.... celý text
Metaři Věčného života
1996,
Georges Jean Arnaud
Sneh, zima a mráz a sneh zima a mráz. Príbeh sa posúva len málo dopredu, ... až na ten koniec. Arnauda už asi **[POZOR SPOILER!!!]** omrzel Lien Rag, Harl Mern a ich spoločníci a nechal ich v poslednom odstavci knihy zomrieť :D Vyše 40 zväzkov pred koncom pôvodnej série :) Tak toto si dovolí hádam len tento autor. Hlavná postava teda zomiera v tretine série. Ale ktovie, u Arnauda je možné všetko, možno zmŕtvychvstane. Veď je dosť možné, že zrzavci sú potomkovia samotného Ježiša Krista, Lien Rag bol naprogramovaný ako potomok kozmonautov. Neokatolíci im preto boli stále v pätách a napokon ich dostali Metari večného života - fanatická sekta, zložená z bývalých zametačov staníc. Roztomilí obnovitelia slnka tu poletujú vo svojej vzducholodi sem tam aj s Lienovým mladším synom. *Do budúcna sa tu rysuje vzájomný konflikt oboch Lienových synov, jedného ako predstaviteľa zimy a druhého ako predstaviteľa tepla.* Zlikvidujú zopár záporákov a zmocnia sa vlaku. Zdá sa, že sexuchtivá améba to už má za sebou a neotravuje. Hodnotím ako priemer v merítku tejto série.... celý text
Mezi piráty
2003,
David Weber
Všetko podstatné už bolo zhrnuté v predchádzajúcich komentároch. Ja len dodám, že tento Weberov vesmír je naozaj prepracovaný do najmenších detailov a všetko napokon do seba perfektne zapadá. … a práve v tomto, sa mi zdá, je jeho najväčšia slabina. Ten vesmír s udalosťami, ktoré sa v ňom vyskytujú je akýsi kockatý, kde všetko patrí do určitého šuplíka. Weber tu vyslovene straní monarchistickej Mantichore, kde monarchia je len fasádou, hlavnú rolu tu hrajú vojenské kruhy, smotánka a predstavitelia kapitálu. Vychádza mi z toho niečo ako Pinochetov režim v Chile s úplne liberalizovanou ekonomikou, teda maximum ekonomickej slobody na úkor tej osobnej. Do protikladu tu stavia Haven s jeho sociálnym programom podpôr a musím poznamenať, že Weberom dosť nadsadeným. Ako Mantichora riešila sociálne pnutia, ak tam aj dáke boli, počas periodických kríz, mi nie je úplne jasné. So spodinou ako stredná, robotnícka trieda alebo underclass sa Weber vôbec nepára, ako keby vôbec neexistovali. Ďalšou slabinou v knihe je stávajúci ekonomický systém, ktorý sa vpodstate nelíši od toho súčasného s voľným trhom, a to sa nachádzame niekoľko tisícročí v budúcnosti, akoby tento systém bol nemenný. Všetci pritom vieme, že aj so ZSSR sme mali ísť pôvodne na väčné časy a nikdy inak. Weber popisuje ľudstvo ako keby ustrnulo vo svojom vývoji. Kvôli tomuto teda strhávam 1 hviezdu inak v jednej z tých lepších častí.... celý text
Liensun
1996,
Georges Jean Arnaud
Po dosť dlhom čase som sa opätovne začítal do tejto série, vypĺňam tak čakanie na MHD. Niekoľkoročný odstup od predchádzajúcej časti vôbec nevadí, keďže Arnaud priebežne a myslím si, že veľa krát aj zbytočne omieľa už napísané. Glaciológ Lien Rag je hviezda, všetci ho poznajú. O prachy v tejto postapokaliptickej dobe nemá núdzu, skrátka v čom začne podnikať, všetko mu ide skoro ako po masle. Ženy sa na neho vrhajú zo všetkých strán, James Bond je oproti nemu úplné béčko a nedouk. V tejto časti sa dosť kecá, podniká, politikárči a trochu aj strieľa. Zaráža ma, že v niekoľkotisícových mestách pod kopulami, v čase keď ľudia nemajú dať čo do huby, pričom prídel je len niekoľko kalórií majú taký záujem o kultúru, že divadlá sú natrieskané. A to je tesne po vojne s Panamerickou. Človek by povedal, že ľudia budú mať trochu pokleslejšie potreby… Tie poklesky sa tu tiež nájdu, od orálneho sexu až po pedofilné náznaky. Arnaud to zčasti zakrýva tým, že zrzavci dospievajú skôr… Trochu škrípe aj tempo príbehu. Nedá sa nerozpoznať, že Arnaud ho písal začiatkom 80. rokov. Z tohoto dôvodu je aj technika tu použitá aj napriek postkatastrofickej dobe už trochu out. Pri dorozumievaní na väčšiu vzdialenosť nečakajte žiadne mobily, notebooky alebo počítače, musí stačiť starý dobrý telefax alebo telegraf. Pútavosť príbehu bola striedavo oblačná, takže priemer. Jáj a takmer by som zabudol na amébu, ktorá sa vyskytuje v tejto časti. Svojho času ju Lien Rag ukojil pulzujúcim vlakom v jej útrobách, takže ho od rozkoše nezožrala (Diel 13. Stanice fantomů). Tešil som sa na nejaký nový úskok a ono to bolo dosť slabé. No nič, asi to bola iná améba.... celý text
Ve stínu Zehyrů
2008,
Jiří Grim
odpad!
Kniha má potenciál stať sa bestsellerom desaťročia, ani nie tak svojim obsahom ako formou vyjadrenia. Obdivujem autora, že dokázal vyjsť s kožou na trh a to na vlastné náklady. Autor je hrdina stojaci ako sám vojak v poli proti jednotnému šíku čitateľov. Čítal som síce len úryvky z knihy, ale tie znejú ako cirkulár sprevádzaný príklepovou vrtačkou, v pozadí kontruje pneumatické kladivo v duete so škripotom plechu o plech. Klasický Industrial ako od Einsturzende Neubauten. Autor nad čitateľom víťazí na celej čiare frontálnym útokom na jeho mozgové bunky, pričom ho odrovnáva a posiela do literárnej Valhally. A čitateľ? Ten sa po absolvovaní tohoto diela cíti ako reinkarnovaný a zisťuje že aj reálny svet má svoju príťažlivosť a prísľub nových a svetlých zajtrajškov. Odporúčam čítať v stave hlbokej duševnej krízy ale aj počas najhlbšieho prepadu HDP. Prajem autorovi vela zdaru v jeho ďalšej tvorivej činnosti a sľubujem, že ďašiu knižku od neho už čítať nebudem.... celý text
