Alienor diskuze

Nech je mu zem plochá...

Skús detektívky s inšpektorom Rebusom od Iana Rankina. Úžasné popisy Edinburghu!

Naias - nevznikol ten superbager z úslovia - čumí ako bager do hliny?
A inak mám celkom rada - vyzerá ako poludnica po plastike.

HTO - u nás sa hovorilo, že je niekto vysmiaty ako lečo, ale čo to má znamenať, netuším...

Pajonek - ja preklady mien riešim, lebo ich nedokážem ignorovať. Srdečne vám to závidím, ale mne to tak dokáže otráviť knihu, že ju nie som schopná v dotyčnom preklade prečítať druhý raz. A potom už vôbec nezáleží na tom, že inak je preklad podarený a plynulý. Mala som to takto od mala, mám to aj naďalej a vekom sa to zhoršuje. :) V tejto diskusii som tak trochu vypustila paru...
V prekladoch netúžim po tom, aby to bolo preložené pre mňa ako Slovenku, ale aby som sa niečo naučila o mentalite a zvykoch inej kultúry. Vnímam to ako pridanú hodnotu. Samozrejme, tam, kde by bola vernosť na prekážku zrozumiteľnosti to treba upraviť, ale citlivo. Rozhodne nie tak, že keď sa dostanem k originálu, nebudem vedieť kto je kto.

Doteraz ma striasa, keď sa v Búrlivých výšinách rozprávajú Heathcliff a Katka. Prečo Katka, ona tam prišla zo Slovenska, či čo? Alebo keď dámy na večierku hrajú mariáš (!), to aby prekladateľ nemusel vysvetľovať, čo je to whist.

Viki9 - vrrci a zlobři sú možno krásne jazykové hračky, ale deformujú dielo do podoby, akú chce mať jeho prekladateľ a to, čo zamýšľal autor je tak prekryté. Ja obľubujem vyrovnaný pomer vernosti a krásy prekladu, možno o kúsok viac mám rada tú vernosť a preto mi takýto preklad nevyhovuje.

Azizi - to verím, Kořínkov preklad Hobita aj Pána prsteňov je jedna veľká hrôza. On sa k tomu postavil ako k prekladu bežného románu a ani ho nenapadlo zistiť si niečo o tom, ako to autor myslel a či tým náhodou aj nechcel niečo povedať. Veď načo aj, je to - podľa jeho slov - len pekná rozprávka.

Áno, takto to mám aj ja pri poézii v češtine. Teraz čítam české preklady Keatsa a Shelleyho, a musím to čítať opakovane, kým si to začnem užívať.

Niekedy mám pocit, že to vnímam takto preto, lebo nie som rodená Češka, iba v češtine čítam. Možno to rodeným Čechom takto pripadá správne (ten posun ku komickosti), alebo si to ani neuvedomujú?

Hobit - mám českú verziu, ktorú prekladal František Vrba a slovenskú v preklade Viktora Krupu. Tú najnovšiu slovenskú nemám, ten preklad sa mi nepáči.
Problém v českej verzii vidím v tom, že prekladom mien tak, aby boli bližšie detskému čitateľovi, zaniká dojem vážnosti a odkazu na povesti a legendy a naproti tomu je zvýraznená komika a detskosť. Najvýraznejším príkladom je Smaug / Šmak. Pri slove Smaug mám pred očami veľkolepého zlovestného draka, Šmak je jeho komickejší a nešikovnejší príbuzný. Prekáža mi ten posun vyznenia celého diela. Ďalšie príklady - vrrci / wargovia, zlobři / trollovia. Ale ani slovenský preklad nie je ideálny, prekladateľ ktovie prečo preložil goblinov ako škriatkov, čo sa nedalo prežiť. Tak som si dala tú prácu a v knihe všetkých škriatkov prepísala. :)
Viking Vike - toto doma nemám, len som to čítala, v češtine aj v slovenčine a mala som k tomu rovnaké výhrady ako k Hobitovi.

Problém nastáva v okamihu, keď obaja prekladatelia tie mená prekladajú a obaja nie veľmi vydarene. Vtedy kupujem aj originál, len kvôli tým menám a škrípajúc zubami čítam ľubovoľný preklad.
Pridávam sa k názoru na Tove Janssonovú a preklady. Ja som sa k nej dostala už ako dospelá a nakúpila som si všetky knihy po slovensky, lebo to, čo som čítala v českom preklade mi pripadalo priveľmi infantilné. V slovenčine zrazu dostal text úplne iné vyznenie, a to len kvôli neprekladaniu mien. Tú istú skúsenosť mám aj s knihami Hobbit a Viking Vike.
Ja som ako dieťa nepokladala poznámky za zaťažujúce, ja som sa na ne tešila, bola to jedna z najzaujímavejších vecí, čo som kedy čítala. Veľmi to rozširuje slovnú zásobu, aj o nárečové alebo zastarané slová. U nás takto vychádzali aj Dobšinského rozprávky, vzadu mali vysvetlivky slov, ktoré sa už nepoužívajú, a tak som nikdy nemala problém so slovami ako paripa, sprobovať či svetlica.

Áno, Pú / Puf je fajn.
Doteraz si spomínam na tú vyčerpávajúcu robotu, keď som čítala Beowulfa. Poznámky pod čiarou aj vzadu, po každom verši som listovala. :)

Ja som myslela čitateľa lenivého na to, aby si neustále listoval dozadu kvôli významu slov. Viem o takých, všetko sú to mladšie ročníky.
U nás tiež prekladajú mená anglických kráľov, ale pre mňa je to rozčuľujúce. Zvlášť Juraj/Jiří/ George, a to som si už mohla zvyknúť za tie roky. Bohužiaľ, pôsobí to na mňa nepatrične, hlavne keď vzápätí na to spomínajú v texte georgiánsku éru.
Inak, nie všetky preložené mená sú na prekážku. Trebárs taký Hiccup / Štikút. To mi príde vydarené, takže mi preklad neprekáža.

HTO - pri významotvorných menách nie je predsa jediný spôsob, ako to priblížiť čitateľovi preklad. Dá sa to aj poznámkou pod čiarou alebo vzadu. Ja som vždy dávala prednosť takémuto riešeniu, neochudobnilo ma to o možnosť užiť si originál a dozvedela som sa aj význam. Ale možno sú dnes čitatelia na také niečo leniví...

To znie ako plameňomet. :)

1. Úplne ako Naias.
2. S popismi to mám tak, že záleží na tom, či mi sadne autorov štýl. Ak sadne, dokážem sa popismi opakovane kochať (napr. Pán prsteňov). Ale ak nie, často sa stáva, že sa neviem cez ne dostať, knihu na čas odkladám a neskôr sa pokúšam čítať ďalej. Ale je to drina! Naposledy som sa takto nevedela včítať do Balzaca, nateraz som s ním skončila. Celkovo mi popisy chýbajú, ak ich je v diele málo, ale takisto, záleží na spisovateľovi. Pri niektorých si to nemám čas všímať. :)

Český preklad vyššie uvedenej básne:

Město v moři

Trůn smrti ční bez svatozáře hvězd
v nejpochmurnějším městě ze všech měst,
kde táhnou černé mraky od pólů
a kde při míruplném hlaholu
je zlo i dobro věčně pospolu.
Stráž věží, oltář, staré opery,
(čas neotřásl žádnou, jaký div!)
jsou plny démonické nádhery
a vítr neubral jim temných zdiv -
tam pod nebem, kde mají tajný vchod
jsou zbytky chmurných, elegických vod.

V to městě noci věčně černá tma je,
jen občas z moře světlý prapor vlaje,
když bouře příšerně je rozzuří -
nad paláce a stará cimbuří,
nad štíty, burácejíc jako hrom,
nad hroty věží, nad královský dóm,
nad babylónské zdi a hipodrom,
nad besídky ve stínu mandloní,
nad květy, vytesané ve sloni,
nad oltáře a drahocené desky,
jichž proplítající se arabesky
proniká réva zářivými blesky -
tam pod nebem, kde mají tajný vchod
jsou zbytky chmurných, elegických vod.

Stín věží dává divnou předtuchu,
vše zdá se viseti jak ve vzduchu,
neb z pyšné věže města vyhlíží
jen smrt za obrovskými pilíři. -
Hrob zívá - otevřené svatyně
zívají v této vodní planině -
leč bohatství tu nedoutná jak stoh
z diamantových očí starých soch
a mrtví bez šperků a hedvábí
zde vody z jejich koryt nevábí,
vždyť ani vlnka nezčeří se, žel!
na této poušti z černých, chladných skel
a vítr neprozradí, že tu kdys
byl šťastnější a zalidněný mys
a nejen hladina, jež mrtvě hnije
a spící, bezoblačná letargie.

Leč viz, teď rázem rozvlnil se vzduch,
jakoby vlna rozvířila vodní kruh,
jakoby klesla věž o jeden schod
a rozvlnila vlny spících vod,
jakoby její špičky, jež se šklebí
dodaly prázdnot zastřenému nebi.
Teď mají vlny růžovější jas
a hodiny jsou znovu, znovu zas -
a když teď z klínu temných oblastí
se řítí město v žhavém ohni hvězd,
peklo, jež pozvedá se z propastí
mu týčí tisíc trůnů na počest.

E. A. Poe

Mesto v mori


Bŕŕ! Smrť sa svojho žezla chopila
v tom meste, mĺkvom ako mohyla,
kde je tak pusto, pochmúrne a mdlo,
kde všetko, všetko - dobrota i zlo -
do ríše večných snení odišlo.
Tie veže, paláce a svätyne
sú sťaby v nich nič ľudské nebolo
(zhlodané časom, nemé, nehybné)
a vetrom zabudnutá všade okolo,
tam pod nebom sa apaticky skvie
len voda plná melanchólie.

A lúče z nebies nezostúpia ta
k mestu, čo halí večná temnota,
len morské svetlo, vzbudzujúce strach,
sa mlčanlivo šplhá po strielňach
a nehatené v tajuplných hrách
svoj odlesk vrhá na chrám, na stenu
podobnú múru babylonskému,
na reliéfy i tieň besiedok,
kde nezaznel už dávno ľudský krok,
i hroby, plné nemej záhal'ky,
ach, skvostné hroby, čo z nich do diaľky
vidno tie vence - vinič, fialky.

Tam pod nebom sa apaticky skvie
len voda plná melanchólie.
Vežičky s tieňmi visia dovedna
v priestore, ani nedotknú sa dna,
kým z hrdej veže, ktorú mesto má,
sa rozhliada smrť - veľká, všemocná.

A tak sa svetlo plazí priestorom
až k rozzeveným hrobom pod morom,
no zlatom okrášlené mŕtvoly,
či diamanty, ktoré idoly
zdobia tak, že im žiaria z očných dier -
nič nenaruší strašný vodný mier,
ved' ani vlnka nepohne sa, žiaľ!
V tej hrôze premenenej na krištáľ
už neprezradí ani zachvenie,
že sú aj moria, i keď vzdialené,
čo majú šťastlivejšie osudy,
pretože k nim aj vietor zablúdi.

Čo to však? Náhly pohyb! Nebesá!
To vlny hučia, more chveje sa,
aj veže striasli tupé panciere
a letia ku dnu v plnej nádhere.
Z ich hrotov, zdá sa, vyšlo znamenie
až k nebu, ktoré spalo zahmlené.
Sťaby sa more krvou potiahlo,
čas oddychuje hlboko a mdlo,
znie nepozemské, hrozné stonanie.
Ked' mesto klesne k najhlbšiemu dnu,
z tisícov trónov peklo povstane
a vystrúha mu poklonu.

(1831; 1845)

Edgar Allan Poe

Určite B. Rozvažovať, či knihu chcem môžem aj po vydaní. Zato tešiť sa na knihu, ktorá nakoniec nevyjde je mimoriadne rozčuľujúce.

Ak som už niekedy čítala vydanie, ktoré je v antiku, tak tú z antiku. Väčšinou zháňam konkrétne vydania, najmä kvôli prekladu - tie staršie ho mali lepší, alebo kvôli celkovej výprave knihy.

S Menom ruže nesúhlasím. Filmové spracovanie sa knihe ani len nepriblížilo, ukázalo len príbeh.