Adhara komentáře u knih
Jednoduchšie, i keď stále čítavo napísaná oddychovka. Mala byť postavená na hustnúcej atmosfére, ale rozprávačský štýl nezvládol tú atmosféru vybudovať a tak ju rozprávač trošku nešikovne doslovne otrepáva o hlavu. Postavy neboli spracované úplne špičkovo, Miranda nešikovne a nepresvedčivo kolíše medzi mrchou a fajn ženskou, Emmu a Katie som si sústavne plietla. Ale dalo sa to zvládnuť, nebolo to nič, z čoho by sa mi nožík vo vrecku otváral - no ani nič, čo by sa dalo označiť za pravé rozprávačské umenie.
Kladom samotného deja je, že ponúka tak veľa možností a nielen v otázke, kto je vrah, ale dokonca aj v tom, kto je obeť. Snaží sa zavádzať čitateľa, neustále mu predkladať zvraty, lenže pri takomto zámere som od rozuzlenia čakala viac. Obeťou je tá postava, ktorá sa od začiatku javila ako najpravdepodobnejšia, a z vraha mi sánka tiež nespadla. Trochu nemastný-neslaný záver - aj keď som rada, že sa neuchýlil ku klasickému klišé.
Mal to byť román alebo faktografia? Neviem. Proti faktografii svedčia pasáže z osobného života, dokonca so silným prídavkom nadprirodzena, nad ktorým sa ale nikto príliš nevzrušuje. Proti románu svedčí všetko ostatné. Žiadny dejový oblúk, žiadne vypointovanie, žiadne rozuzlenie, žiadna uveriteľnosť, žiadne zakončenie a únavne dlhé pasáže plné nie vždy práve zaujímavých faktov. Pustila som sa do toho s chuťou, dočítala s veľkou nespokojnosťou.
(SPOILER) Dobre čítavý, netuctový príbeh. Vysvetlenie cestovania medzi paralelnými vesmírmi stojí trochu na vode. Páčilo sa mi však tvrdenie, že objavenie tohto cestovania je veľmi nepravdepodobné, ale stačí, že to dokázal jeden Jason v jedinom z nekonečného množstva paralelných svetov a mohol sa odohrať tento príbeh. Autor s nekonečným množstvom možností operuje aj ďalej a vcelku šikovne, no so všetkými otázkami a paradoxmi vyplývajúcimi z existencie nekonečna vesmírov si neporadí. Ovšem je namieste sa pýtať, či je úplné poradenie si s nimi vôbec v silách nejakého autora. Nekonečné množstvo ponúka aj nekonečné množstvo možností, ktorými by sa mohol uberať dej, ktoré by sa dali rozvíjať a u ktorých by sa mi páčilo, ak by ich bol autor rozvinul.
Zaujímavým osviežením je, že hrdina sa nesústreďuje ani tak na na opätovné stretnutie so svojím synom ako so svojou manželkou. A rozvíjanie ľúbostného príbehu s manželkou namiesto krásky, ktorá ho ťahá v kaše, je v literatúre príjemná zmena.
Za mňa priemerný triler. Začiatok, kým hrdinka len jazdila vlakmi, sa mi páčil. Jej postupne sa rozvíjajúce interakcie s postavami už menej. Moje počiatočné sympatie k hlavnej hrdinke sa postupne strácali, ako sme sa o nej toho dozvedali čoraz viac. Nenašla som tam nič výrazne zlé, ale všetko dianie je také nejaké trilerovo klišéovité. Ak máte načítaných veľa trilerov, zmocní sa vás pocit, že toto ste už čítali. Nič nevypadne z očakávaní a stereotypov a skutočný vinník sa dá uhádnuť pomerne skoro.
Čakala som viac. Oveľa viac. Námet príbehu je prastaručičký, obomletý x autormi počínajúc Lovecraftom: oblasť zasiahnutá mimozemským artefaktom, následkom čoho v nej dochádza v fyzickým a psychickým zmenám obyvateľstva. Otrepané je aj „rozuzlenie“ – nikto nič nevie, na každú zodpovedanú otázku sa vynorila kopa ďalších, takže sme skončili horšie než sme začali. Aspoň čo sa tohto prvého dielu týka. Neoslovil ma ani rozprávačský zahmlievací štýl. Pritom je mi povedomý – neviem kde, ale niekde som sa s týmto zahmlievaním už určite stretla, no je mi nesympatické. Taká prebujnená snaha o efekt. A napokon mi bola nesympatická aj hlavná postava. Vôbec som jej nerozumela (a to som vyštudovala rovnaký odbor!). Jej pohnútky mi aj napriek početným spomienkam zostali zahalené. Cez to všetko ale kniha bola napísaná pútavo. Lákalo ma zistiť, čo bude ďalej, hoci už zo štýlu sa dalo tušiť, že sa žiadne veľké uspokojenie čitateľov nechystá.
Hoci sa už nenachádzame v typických Hrách, ale vo vojne, kniha v mnohom Hry pripomína. Spôsobmi boja Sídla vo forme početných nástrah, ale aj v tom, že boj-neboj, v prípade Katniss ide stále o imidž a vizáž, o šaty, make-up a mocné heslá.
Rozprávanie je akési vláčne a mierne vleklejšie než v prvých dvoch dieloch. No stále nad hranicou mojich limitov, ktoré naozaj nemusia mať akčnú scénu za akčnou scénou. Pripadá mi horší, ale iba o kúsok, a nie z dôvodov, ktoré uvádzajú iní kritici. Autorka nepoužíva niektoré klišé z románov pre takzvaných mladých dospelých. Postavy nie sú čiernobiele, nejde o klasický boj čistého dobra proti čistému zlu s vyvoleným pubertiakom na čele. Naopak, často sa objavujú morálne dilemy medzi tým, čo je dobré a čo zlé, alebo aspoň menej zlé. A neváha obetovať aj významných klaďasov. Aspoň vidieť, že na rozdiel od iných kníh tu nikto nemá okolo seba magické ochranné silové pole. Aj psychické rúcanie sa Katniss, na ktoré tiež mnohí šomrali, jej občasná pasivita a nerozhodnosť, mi pripadá nanajvýš uveriteľné a reálne. Katniss nie je obdarená ani úžasnou fyzickou (okej, tá jej skvelá streľba z luku sa tomu už blíži), ani úžasnou psychickou mocou. Takisto nemám pocit, že by tam bola nejako preexponovaná ľúbostná stránka príbehu (a to ja som na sladké dosť citlivá).
A pozitívne hodnotím najmä predposledné desiatky strán. Primäli ma k zamysleniu, že ešte horšia strata, než sú obete padnuté vo vojne, je strata tých, čo vojnu prežili. Je o to tragickejšia, že je zbytočná. Žijú, ale sú takí vzdialení, akoby ani nežili.
No autorka akoby sa zľakla silnej depresívnosti záveru a posledné tri strany úplne pokazila. Prekrútila ich na happyend, ktorý ma nielenže vôbec nerozveselil, ale pôsobil ako päsť na oko.
Napriek tomu sa po prečítaní prvých dvoch dielov ságy vyplatí prečítať aj tento tretí. Naozaj nie je až taký zlý, ako sa hovorí.
Jedna z najznámejších Fieldingovej kníh, a právom. Rozpráva príbeh ženy, ktorá stratila pamäť. Našla sa na ulici s obrovskou sumou peňazí a krvou postriekanými šatami. Podľa lekárov je príčinou amnézie ťažký psychický otras. Ale z čoho, keď má perfektného manžela a perfektné bývanie? A prečo sa po návrate do svojho perfektného života, hoci si naň nespomína, cíti čoraz horšie?
Ide o zručne napísané dielo. Téma straty pamäte je v autorkinej tvorbe ojedinelá a hoci ostatné prvky sú viac stereotypné, pozitívne túto knihu vyčleňuje. Hrdinka majstrovsky balansuje medzi obavou, že prichádza o zdravý rozum, a podozrením, že jej niekto chce uškodiť. A vždy, keď nejaká možnosť vyzerá takmer isto, príde nový zvrat, ktorý to celé zase obráti… Pre silnejší efekt je ale lepšie čítať túto knihu ako prvú či aspoň medzi prvými, nie ako desiatu a viac. V takomto prípade totiž začnete poznávať bežné Fieldingovej archetypy a predčasne tušiť, odkiaľ vietor fúka.
Neviem, koľko hviezdičiek dať... mám rozporuplné pocity po prečítaní tohto aj druhého dielu. Začiatok nijako chytľavý, potom, ako došlo na jednotlivé osudy postáv, to začalo byť dobré, zaujímavé. Na rozdiel od iných Simmonsových kníh som najprv nevnímala problémy s motiváciou postáv. Záhady pribúdali a pribúdali, ale prístup postáv k nim bol jasný a zrozumiteľný. Zhruba od príbehu Lamie toho na mňa ale začalo byť priveľa, motivácia posledných dvoch rozprávačov už išla akosi pomimo mňa, rušili ma nekonzistencie v uvedených údajoch, verše a sústavné odkazy na históriu (ani jedno nemám v beletrii rada).
Simmonsov svet je, podobne, ako v Ílione, síce pekne šialený, ale vážim si množstvo detailov univerza aj postáv, ktoré uviedol.
Túto knihu som čítala už najmenej štyrikrát. Občas mi príde na chuť prečítať si ju znova, napriek tomu, že sa mi číta dosť ťažko. Má však úžasnú atmosféru, ktorá sa mi spája s jeseňou.
Prekvapuje ma, že ide o najlepšie hodnotenú knihu sa serveri. Pre mňa nie je najlepšia ani v rámci Tolkiena, ktorý pre mňa nie je najlepším autorom. Atmosféru, prepracovanosť a uveriteľnosť, to on vie. Jeho knihám však chýba iskra, akcia, napätie.
Z trilógie Pán prsteňov si najviac cením prvý diel, ktorý som prečítala niekoľkokrát. Návrat kráľa iba raz. Mordor bol vykreslený pekne temne, ale... dej mal už vyššie spomínané nedostatky.
(SPOILER) Skôr 2,5 hviezdičky než 3. Vôbec som sa nebála. Buď je to tým, že ma už v tomto veku nič tak ľahko nevydesí, alebo tým, že som z Batesovej série o najdesivejších miestach sveta prečítala už tri knihy a tušila som, k akému rozuzleniu to smeruje. Ani na okamih som neuverila tomu, že na ostrove straší duch alebo oživené bábiky. Hoci autor sa snažil vyvolať toto presvedčenie, intenzívne až kŕčovito, povedala by som.
Nechcem však povedať, že Batesove strašidelné miesta sveta sú na jedno kopyto. Je tu dosť ozvláštnení a neopakujúcich sa prvkov na to, aby stáli za prečítanie. Nič viac ako ľahko čítavú oddychovku však od toho nečakajte. A prekvapivé momenty tejto knihy sú prekvapivé skôr z dôvodu, že sú absurdné. Napríklad je krajne neuveriteľné, ako rodičia dospeli k rozhodnutiu zabiť svoje dieťa. K tak šokujúcemu, radikálnemu a proti rodičovským inštinktom spejúcemu riešeniu došli prirýchlo. Aby to bolo uveriteľné, vyžadovalo by si to aspoň trikrát viac priestoru, opisov, autorského presviedčania. Už od umiestnenia Maríe u diabolských mníšok spadla jej dejová línia do absurdností a viac z nej nevystúpila. A to i napriek tomu, že som s Maríou súcitila a jej postava ako taká mi pripadala uveriteľná. Naproti tomu mi postavy zo súčasnosti pripadali aspoň spočiatku dosť nesympatické.
Prečítané prvý raz asi v dvanástich-trinástich, potom znova v dospelosti. Niektoré poviedky boli perfektné, za mňa boli najlepšie Jahodová jar, Deti kukurice, Viem, čo potrebuješ, Bubák, Rímsa, Sivá hmota, Akciová spoločnosť odvyk. Mali fakt hustú atmosféru, boli pre mňa zrozumiteľné aj v nízkom veku. Najdesivejšia mi pripadala Kukuričné deti. Iné neboli až tak hororové, skôr psychologické, ako napríklad Posledná priečka na rebríku, kde mi trochu unikla pointa. Zmätené boli pre mňa Niekedy sa vracajú (pochopila som ju až pri dospelom čítaní) a Chlap s kosačkou. Za najhoršiu považujem Bojisko, kde mi chýba nejaké záverečné vysvetlenie.
Dala by som štyri hviezdy, no dojem z hlavnej knihy trochu zráža prvá z poviedok v jej dodatku.
Autorka hodí čitateľa do svojho sveta a ten musí od prvej strany úporne plávať v nových pojmoch, na ktorých vysvetlenie dôjde až oveľa neskôr. Našťastie je však pomedzi hromadu nových slov ovenčených znakmi, ktoré neviem ani nájsť na klávesnici, popísaného dosť na to, aby sa to nielen dalo čítať, ale aby sa to čítalo dokonca dobre! Kadlečková má vycibrený, profesionálny štýl písania. Text vie vzbudzovať záujem čítať ďalej a tiež emócie. Z riadkov presakuje inteligencia aj humor. Aj keď je nad slnko jasnejšie, že hlavné dianie je vážne a pochmúrne, odľahčuje ho vtipná irónia niekoľkých postáv.
Román je zjavne soft sci-fi so všetkými plusmi aj mínusmi, ktoré tento podžáner prináša. Ponúka hlbšie pohľady dovnútra postáv, vyznačuje sa prepracovanosťou ich vzťahov a kvalitnými dialógmi i sprievodnými myšlienkovými pochodmi. Össeanská kultúra a náboženstvo sú dobre premyslené a pôsobia živo. Žiaľ, už menej živo pôsobí uveriteľnosť budúcnosti ako celku. Opisy technológií sú veľmi stručné alebo úplne chýbajú – doteraz napríklad netuším, ako si predstaviť tie organické vesmírne Lode. Niečo z tých neuveriteľností možno ešte bude vysvetlené, ale veľká nádeje tomu nedávam.
Dve poviedky pred koncom sa mi páčili menej. Prvá má dialógy postáv o poznanie jednoduchšie, dianie podivnejšie, svet je príliš uletený, neuveriteľný, étericko-netechnický. Druhá poviedka je so štýlom na tom lepšie, ale na hlavný dej nemá.
Čítala som až po prečítaní série Spomienka na Zem, na smolu tohto diela. Táto knižka sa mi napriek niekoľkým zaujímavým a odvážnym nápadom javí nesporne slabšia ako spomínaná trilógia. Trilógia mala vysokú pestrosť tém aj štýlov, odborné výklady striedali hlboké emócie. Guľový blesk síce prestupuje melanchólia, ale nijako hlboká. Emočne je plochšia a nevyváženejšia, výkladov a opisov je viac než pocitov či samotného deja. Čo však nechýba v oboch príbehoch, sú nelogizmy, hlavne ku koncu. Aj motivácia hlavného hrdinu, po väčšiny knižky zrozumiteľná, zrazu z ničoho nič zmizne a vedie k absurdnému zakončeniu.
Príbeh ma vôbec nevtiahol. Rozprávačský štýl mi neumožnil sa s dejom stotožniť. Pripadal mi príliš jednoduchý, prostý, plytký. Všetko dianie v ňom je akési umelé. Vidieť, že autor stvoril nejaký svet, že si s ním dal prácu, že sa snaží. Lenže ten svet nežije a nedýcha. Fakty o budúcnosti sú buď „súčasnosť, len v ružovom“ alebo príliš známe a otrepané spaceoperovské motívy. S Desmondom sa nedá stotožniť. Vďaka zbrklému duševnému komentovaniu všetkého navôkol pôsobí nezrelo, miestami až pubertálne.
Zbierka kvalitných dlhých strašidelných poviedok – alebo možno noviel, ako sú niekedy klasifikované. Jedno z ukážkových diel autorky, ktoré som si po rokoch s chuťou prečítala znova. Niektoré boli trochu slabšie alebo silnejšie ako iné, konkrétne:
Teraz sa nepozeraj: Dobrá. V prvej tretine vôbec netušíte, akým smerom sa to začne uberať. Vlastne ani v druhej tretine. Názov nenapovie o obsahu vôbec nič, je však aspoň príjemne hrozivý.
Jabloň: Podľa mňa najlepšia poviedka v zbierke. Jej obsah som si zapamätala zo všetkých najlepšie. Až po opätovnom čítaní po rokoch som však ocenila, aký ťažký námet autorka zvládla.
Vtáky: Poviedka, ktorá dala zbierke názov. Najznámejšia, sfilmovaná… a podľa mňa najslabšia zo z knihy. No nechápme sa zle, ani toto nebola zlá poviedka. Len v porovnaní s ostatnými kúskami pokrivkáva.
Alibi. Pre mňa druhý najlepší kúsok v zbierke. No na konci mi prekážali dve nezodpovedané otázky. Napriek tomu to zanechalo silný dojem.
Nechoďte po polnoci: Opäť poviedka s hrozivým názvom, ale pripadá mi akási nemastná-neslaná. Zvrat v príbehu mi nepripadá až taký logický a nenásilný ako v predošlých príbehoch, motivácii záporákov nerozumiem.
Modré šošovky: Poviedka zvláštna už tým, že je ako jediná písaná z pohľadu ženy. Hrdinky, ktorá sa po operácií očí ocitne v takmer smiešnej, ale vo svojej podstate desivej situácií. Zápletka je hrozivá, no s postupmi hlavnej postavy som sa nevedela príliš stotožniť.
Prekvapilo ma, že je to knižka od tej istej autorky, ktorá napísala Štvanicu. Aj keď má rovnakú tému, je o hviezdičku lepšie spracovaná. Mračná sťahujúce sa nad svadobnou oslavou som si užila, aj napriek tomu, že temné tajomstvá postáv sa odkrývali len veľmi pozvoľna. Vzťahy medzi postavami sú prepletené, ich charaktery pekne vykreslené. Opäť veľmi dlho nielenže nepoznáme vraha, ale ani obeť. A vrah naozaj prekvapil. Vytkla by som len pasáže písané z pohľadu Willa, nepôsobili na mňa presvedčivo.
Tak na 40 %. Keby som si prečítala anotáciu, mohla som byť pripravená na skutočnosť, že to bude spolovice životopis. Na čo ma ale nikto neupozornil bolo, že ten životopis bol riadne nechutný a k raňajkám nevhodný, plný zvratkov, zranení a rozplesknutých tiel. Bolo to fakt nutné? A bolo to vôbec do slova presné, či trochu prikrášlené, aby to pôsobilo šokujúco a teda komerčnejšie? Neviem. Čo horšie, po tom životopise neviem Kinga ani o trochu viac pochopiť. Nevysvetlil, prečo pil. Nevysvetlil, prečo drogoval. Len patetické klišé, ako si uvedomil, že rodina mu je nadovšetko. Jeho "život" pôsobí viac ako tuctový román než jeho skutočné romány.
Čo sa týka jeho prínosu k tvorivému písaniu, to bolo kusé, nesúrodé a trochu zmätené. Našla som si tam presne jednu užitočnú radu, inak išlo o známe veci alebo o veci v slovenčine nepoužiteľné. Príliš sa šprtal v základoch štylistiky, čo je téma, ktorá pre prekladovú knižku nemá veľký potenciál. Ale kde je výstavba príbehu? Budovanie napätia? Štruktúra deja? O tom nenapísal ani mäkké "f". Som dosť sklamaná.
Začala som čítať s nadšením, dočítala som len so sebazaprením. Línia zo súčasnosti so spisovateľom ma zaujala. Línia z minulosti mi pripadala taká nemastná-neslaná, aj keď som sa ňou netrpezlivo prehrýzala k rozuzleniu. Chápem, že fantazírovanie o skutočných a nedávno zosnulých ľuďoch má svoje úskalia a zdá sa, že fantázie tam autor napriek tomu vložil až-až. No výsledok nie je silný. A vlastne z veľkej časti zbytočný. Neviem, či autor potreboval vyplniť priestor, ale pripadá mi naozaj zbytočné začať opisovať príbeh toľko dní pred nešťastím, keď žiadna z tých udalostí nemala na rozuzlenie nešťastia nijaký vplyv. Ani na to, aby som si postavy obľúbila a ich smrť ma nejako veľmi dojala.
A spisovateľova línia? Keď dôjde na prvé veľké odhalenie, len som krútila hlavou. Nič proti fantastickým rozuzleniam, nejakú fantastiku sme čakali, ale toto bola príliš silná káva. Aj napriek okamžitému vychrleniu kopy argumentov, prečo to môže byť práve takto. Nasledujúca akčná časť knihy ma nadmieru nudila. Postavy sa vôbec nesprávajú realisticky, nie sú na môj vkus dosť vystrašené, šokované, otrasené, unavené, podchladené. Len spurne sa pchajú vpred aj tými najužšími škárami, hoci nenachádzam vierohodný dôvod, prečo musia. Nedalo sa do nich vcítiť, prežívať s nimi útrapy. V závere bod za to, že odpadlo jedno očakávané klišé. Ale aj tak celkové sklamanie.
Bolo by to na dve hviezdičky, keby som hneď potom nečítala ešte slabší román na túto tému. Tak tri, čo sú zaokrúhlené dva a pol.
(SPOILER) Podobný dojem ako z Kúzelnej skrinky pre Gwendy. Čítalo sa to dobre, ako King skoro vždy, ale pripadalo mi to iba ako začiatok knihy a nie samostatná kniha. Dej sa utína vo chvíli, v ktorej sa začína rozbiehať. Po celý čas som nechápala Scottovu absolútnu pasivitu aj rezignovaný postoj k životu. To nemohol po Dni nula počkať, ako sa to bude vyvíjať? Možno by sa mu hmotnosť časom bola vrátila. Možno by ju mal zápornú. :-) Zalietať si mohol kedykoľvek, keď už by ho čakanie a podivný život omrzeli. Nežil si nijako zle, nechápem preto jeho ľahostajný postoj k životu a pokorné čakanie na smrť. Dokonca bez strachu z nej alebo z toho, že záhadná vec, ktorá ho postihla, sa môže vyvinúť nejakým absolútne nepredvídateľným spôsobom. Skrátka, hoci je Scott milý chlapík, absolútne som sa s ním nevedela stotožniť. To, že príbeh nedostal nijaké vysvetlenie, som tiež neprehltla. A napokon ani to, ako veľmi sa King opakuje. Nápadovo to bol do veľkej miery kríženec jeho starších románov Zhubni a Dlouhý pochod (tie závody).