Alienor komentáře u knih
Všetko, čo by som mohla o knihe napísať, je už použité vyššie, v anotácii k slovenskému vydaniu. Citujem: „Zázračná cesta Nilsa Holgerssona s divými husami po Švédsku patrí práve do kategórie vzácnych kníh, ktoré rastú spolu s čitateľom a pomáhajú mu rásť. Nie je to len pútavý príbeh malého Nilsa z jeho dobrodružnej cesty, ktorú podniká na chrbte gunára Martina, doplnený o množstvo švédskych povestí a legiend. Aj vnútorné posolstvo diela je oveľa hlbšie, než základná línia príbehu - polepšenie zlého chlapca. Táto rozprávka z klenotnice svetovej literatúry nielen zabáva, ale i učí a vychováva. Je skĺbením rozprávkovej knižky s vlastivednou učebnicou, vyšperkovanou brilantným poetickým jazykom, s hlbokým, nevtieravým pedagogickým vkladom.“
Celý čas, čo som knihu čítala, som si uvedomovala pocit výnimočnej krásy. Nezabudnuteľný zážitok.
Ak by autorka vyhodila kopu opakujúcich sa opisov a sprostostí typu podvedomie a vnútorná bohyňa, nevzniklo by z toho síce žiadne veľdielo, ale celkom príjemná erotická poviedka. Bohužiaľ, kvôli jednoduchému jazyku a vyššie uvedeným rozčuľujúcim veciam nemôžem hodnotiť vyššie.
Sila knihy nie je v tom, ako je napísaná, ale akú atmosféru sprostredkúva. Temnú, brutálnu, intenzívnu, uhrančivú. Rovnakú, ako hudba, ktorú spomína.
Pre mňa je Šarlátové písmeno hlavne štúdia duševného stavu človeka síce nepotrestaného spoločnosťou, ale dobre si uvedomujúceho svoje zlyhanie, dusiaceho sa svojou vlastnou neschopnosťou prijať zodpovedajúci trest a pokaziť si život, ale aj túžbou zbaviť sa viny a dosiahnuť vykúpenie. Z tejto perspektívy Hester obišla najlepšie, lebo aj keď jej poníženie v podobe písmena na jej hrudi bolo všetkým viditeľné, jej svedomie sa týmto očistilo a ona bola dostatočne silná na to, aby to prijala, vydržala a pretvorila v niečo úctyhodné.
Na knihe sú najzaujímavejšie poznámky a komentáre, ktoré približujú Japonsko tej doby. Preklad je zvláštny, lebo v texte sú použité európske prímery, napr. vyzeral ako čert, a v poznámke je to, čo postavy povedali naozaj - spomínajú nejakého miestneho démona. Divný prístup, na prvý pohľad neruší, ale po prečítaní poznámok mám pocit nespokojnosti.
Poviedky sú vlastne výseky zo života ľudí zo zábavnej štvrte, väčšinou chýba nejaká výrazná pointa a celkovo prevláda pocit odovzdanosti a melanchólie. Príjemné, ale nijako zvlášť ma to neočarilo.
Obdivujem inžinierov a staviteľov 19. storočia, ako aj ich diela, takže pre mňa je najzaujímavejšou časťou knihy príbeh o stavbe Eiffelovky. Preskakovanie v čase bolo prehľadné, postavy dobre odlíšené a tak som nemala najmenší problém sa v knihe orientovať.
Trochu nekritická kniha, ale napísaná tak pútavo a s takým oduševnením, že ma absolútne presvedčila.
Staromódne pôvabná kniha o jari a znovuzrodení nielen v prírode, ale aj v srdci a mysli postáv.
Veľmi anglocentrické, veľmi zábavné, aj keď trochu do stratena. Nad niektorými dobovými výrokmi dnes postojí rozum, a nielen ženám.
Pravdupovediac, vôbec neviem, ako túto knihu hodnotiť. Našla som si v nej obľúbené postavy - profesora Parkhilla a slečnu Mitnickovú. Našla som si aj obľúbené kapitoly - sú to Padesátka profesora Parkhilla a Smrt Julia Caesara. Dokonca záverečná kapitola prvej a posledné dve druhej knihy boli pre mňa viac než uspokojujúce. A predsa som sa takmer nebavila - knihu som čítala dlho, po kúskoch a s odhodlaním, pretože to nebola zábava, ale úmorná nuda. Samotný pán Kaplan ma rozčuľoval a navyše ma rušili americké reálie v kombinácii s češtinárskymi jazykovými problémami (viem, že to inak nešlo preložiť a prekladateľ odviedol úžasnú prácu, ale mám podozrenie, že v originále by ma to bavilo viac). Vzhľadom na to, že tento typ humoru ma úplne minul, nakoniec som sa rozhodla nehodnotiť vôbec.
Nezmyselne osekaný text, ktorý sa snaží autorka zachrániť dodatkom na konci (nerozumiem, prečo ho nezapracovala do hlavného textu) a ktorý absolútne nedáva predstavu, ako dobrá je originálna kniha (a to by podľa mňa prerozprávanie malo). Vôbec sa nečudujem, že si podaktorí myslia, že keď poznajú dej, už im prečítanie celej knihy nič nové neprinesie. Situácie, v originálnej knihe jemne naznačené, zhrnuté tak, že nám autorka hovorí, čo si máme správne o nich myslieť, ma už úplne znechutili. Ľutujem, toto sa nepodarilo.
Celá kniha je pre mňa lepšia fan fiction. Tú atmosféru neodvratne sa blížiacej straty zdravého rozumu, ktorá je taká zaujímavá v Lovecraftom písaných poviedkach, som zväčša necítila, s výnimkou Peabodyho dědictví. Všetko ostatné mi prišlo popisované príliš nezaujato, ako novinový článok. Inak som sa celkom bavila, kniha nie je zlá, ale ak by som mala poznať lovecraftovské poviedky len z tejto zbierky, nebudem vedieť, čo na tom ľudia vlastne vidia.
Kniha ma mierne sklamala, sú to len súkromné zápisky z dovolenky, kam Agatha cestovala, u koho bola na obede, kto mal akú náladu a ako dobre sa surfovalo. Trochu ako "José v zálive", ak si pamätáte tú reklamu. Bohužiaľ, nijako zvlášť som sa nebavila.
Dosť ťažké čítanie, zvláštne reakcie postáv, najdôležitejšie veci zásadne nevypovedané, čitateľ musí odhadovať z väčšinou minimalistického správania osôb.
Všetky poviedky, na moje prekvapenie aj tie vážnejšie, sa vyznačujú iskrivou a trochu ľahkovážnou atmosférou, ktorá je veľmi podmanivá. Pri čítaní som mala mierny problém so začiatkami, prišli mi nezaujímavé, ale ako text pokračoval, postupne ma stále viac bavil. Skončila som príjemne osviežená a potešená, pretože si môžem pripísať ďalšieho autora na zoznam obľúbených.
Bohužiaľ, táto knižka bola pre mňa dosť ťažko stráviteľná. Hlavne úvod prvej časti mi prišiel ako popis duševného stavu po vstupe do sekty a mala som problém prekonať nepríjemné pocity. Posadnutosť Kresťana vlastnou spásou bez ohľadu na rodinu, iných ľudí a povinnosti mi veru neprišla ako hodná nasledovania. Našťastie, jeho ďalšia púť sa čítala o dosť ľahšie, chvíľami mi pripomínala stredoveké rytierske romány, chvíľami som sa bavila na satirickom popise charakterov postáv, ktoré Kresťan počas svojej cesty stretá a páčil sa mi aj realistický opis postáv a prírody. Táto prvá časť je veľmi dramatická, ale mňa nijako nestrhla, skôr som mala pocit prílišného tlačenia na pílu. Druhá časť, o ceste Kresťanky a jej detí už bola pokojnejšia, domáckejšia a cítila som sa pri jej čítaní ľahšie a príjemnejšie.
Z prečítanej knihy som si odniesla neodbytný pocit, že autor musel byť po veľkú časť svojho života veľmi nešťastný človek. Dielo nehodnotím, pretože sa ma duchovne nedotklo tak, ako to bolo zamýšľané.
Už v predchádzajúcich dieloch som si všimla, že Tremayne má úžasný cit pre atmosféru raného kresťanstva. Bohužiaľ, nedá sa to povedať o pohanstve a práve preto som mala s týmto dielom trochu problém. Niežeby sa autor snažil pohanstvo očierňovať, ale v jeho podaní je úplne necharizmatické. Inak je kniha "čtivá" a zaujímavá a až na vyššie uvedenú výhradu som si ju užila.
Podľa anotácie to má byť humorná kozmická detektívka. Skutočne je to celé písané odľahčeným tónom, ale tak naozaj som sa zasmiala iba raz, a to, keď spisovateľ predpokladal, že by ktokoľvek príčetný naprogramoval roboty tak, aby brali meškanie odpovede ako súhlas. Bezpečnosť pri práci tu zjavne nemá miesto.
Inak ide o priemerné mládežnícke kozmické dobrodružstvo, spestrené kázňami o škodlivosti drog a úžasnosti bežného života. Čítala som aj lepšie.
Bohužiaľ, táto verzia je oproti originálu hodne krátená a preto je tu viac vidieť detskosť, naivnosť a predvídateľnosť. Ale aj v takto okresanom texte cítiť čaro a poéziu parnej železnice, čo podporujú aj vydarené ilustrácie.
Rozporuplné pocity. Nezdieľam s autorkou fascináciu nechutnosťami a sexom, ani neoceňujem zameranie skôr na vzťahy ako na históriu. Na druhej strane, praktiky vtedajších lekárov, chirurgov a liečiteľov boli zaujímavé.