Benedikt komentáře u knih

Vynikajúca a provokatívna kniha, týkajúca sa lepšieho chápania súčasného spoločenského systému. Deneen ponúka „vytriezvenie“ z liberalizmu a to formou studenej sprchy. V určitom zmysle je táto publikácia opakom Fukuyamovej skoršej práce „Koniec dejín a posledný človek“ v ktorej Fukuyama prináša predpoklad, že liberálna demokracia je posledným vývojovým štádiom politického usporiadania spoločnosti. V inom zmysle, však Deneenova kniha ide o krok ďalej s mimoriadne odvážnym a provokatívnym tvrdením, že liberalizmus je tak isto ako fašizmus či komunizmus ďalšia alebo skôr posledná ideológia a ako taká v sebe obsahuje rôzne patogény. Deneen tvrdí, že súčasný stav spoločnosti, naprieč Západom, predstavuje posledné vývojové štádiu liberalizmu. Nachádzame sa akoby v roku 1987, vidíme že socializmus nefunguje, chápeme jeho nedostatky, no už nie sme schopní ho zmeniť. Na rozdiel od našich rodičov z roku 1989 ani nemáme po ruke záložný politický systém, ktorý by sme mohli prevziať. Samotná kniha predstavuje ponurú víziu budúcnosti, avšak rozhodne nie hororovú. Asi najzásadnejšou myšlienkou je, že: „Liberalizmus zlyhal-nie pre to že by sklamal, ale pretože sa naplnil. Pretože bol úspešný. Keď sa liberalizmus „stal viac sám sebou“ keď začali byť zrejmejšie jeho vnútorná logika a jeho vnútorné predpoklady, vytvorili patológie, ktoré deformujú ako jeho vlastné tvrdenia, tak aj i realizáciu liberálnej ideológie.“

Deneen dáva do protikladu samotné ciele liberalizmu napr. s tvrdeniami Tocquevilla a jeho Demokracie v Amerike. Ako je možné, že sa vytrácajú základné piliere demokracie a liberalizmu, napríklad samospráva, spolky, osobná angažovanosť, individuálna iniciatíva, solidarita, dobročinnosť, občianska svornosť? Kto za to môže? Ako je možné, že sa z grécko-rímsko-kresťanského ponímania slobody ako cnosti, zdržanlivosti, múdrosti, umiernenosti a úcty stala sloboda a voľnosť splniť si akékoľvek okamžité potreby, túžby a pudy bez ohľadu na iných? Podľa autora knihy, je na čase aby sme pochopili, že za uvedený stav nemôže nikto iný ako sám liberalizmus a jeho vnútorné pnutia. Liberalizmus predstavuje najplazivejšiu ideológiu. Na jednej strane sa tvári, že každého uctieva, rešpektuje, podporuje avšak zároveň neznesie akúkoľvek konkurenciu. Liberalizmus bojuje proti akýmkoľvek prejavom kultúry či spoločnosti okrem tej svojej, na čo však neodpovedá pretláčaním svojej kultúry ale naopak pretláčaním antikultúry. Každý človek je taký slobodný ako je oslobodený od svojich spoločenských, rodinných, pracovných či sociálnych púť, ktoré podľa liberalizmu len dusia najvnútornejšie túžby človeka. To že tieto inštitúcie potierali najmä tie najzhubnejšie prejavy ako bezbrehý individualizmus, sebectvo, pýchu však už žiadnym spôsobom nekompenzuje, naopak. Vykorenený človek je človek opustený a jediný, kto sa ho vie ujať je práve štát, ktorý ho „musí“ chrániť. Na jednej strane je liberalizmus „stádom“ indivíduí avšak štátna moc je tak rozsiahla ako nikdy predtým. Kde-aký tyran by mohol závidieť dnešným možnostiam kontroly obyvateľstva súčasným západným liberálnym demokraciám. Liberalizmus je v súčasnosti stávkou na to, že ekonomika je schopná bez základných spojív ako zodpovednosť, dôvera vytvárať snáď do nekonečna väčšie výnosy ako náklady. To že tieto náklady sú viditeľné na devastácií životného prostredia a čoraz viac excesovým správaním finančných trhov, len dokladá, že sme v neskorom liberalizme.

Autor popisuje niekoľko okruhov liberalizmu, ktoré možno považovať za hlavné filozofické východiská. 1, ovládnutie prírody – liberalizmus chápe prírodu ako rezervoár zdrojov a človeka ako bytosť, ktorá je ekonomicky povinný tieto zdroje ovládnuť a maximalizovať výnosy z nej. Výsledkom sú devastácia životného prostredia

2, oslobodenie človeka – človeka je potrebné oslobodiť hádam zo všetkých možných zväzkov (kultúra, rasa, rodina, spoločnosť, národ...) a spraviť z neho oslobodeného jedinca, ktorý sa bude rozhodovať na základe vlastných preferencií – v skutočnosti ide o vykorenenie jednotlivca, ktorý v zásade bez pomoci výchovy a základných sociálnych štruktúr nie je schopný oslobodiť sa od nadvlády svojich emócií, pudov, túžob a presúva sa od racionality k pudovosti. Táto nová forma atomizácie vedie spoločnosť k pseudo „počiatočnému stavu“ v ktorom je však štát už prítomný a naviac silnejší ako kedykoľvek predtým.

3, ochranársky štát – štát ma svojimi dozorovými a kontrolnými mechanizmami presadzovať slobodu jednotlivca, aby tento dosiahol vlastné sociálne, ekonomické a kultúrne oslobodenie – sloboda bola tradične chápaná v rovine jednotlivec – štát, v neskorom liberalizme ale štát oslobodzuje občana od všetkého len nie od seba, nakoľko len štát je schopný sa zastať oslobodeného občana, ktorý je vlastne sám. Ideál slobody sa realizuje silný štát.

4, demokracia – skutočný liberalizmus demokraciu nepotrebuje, sám najlepšie vie, ako oslobodiť občana. Demokracia v zásade predstavuje pravidelnú legitimačnú ceremóniu. Dosah občana na reálnu tvorbu politík je minimálny. Sám nerozhoduje racionálne, nakoľko na to nemá ani dostatočné informácie. Presunom kompetencií na vzdialenejšie subjekty (federálna vláda v USA, Európska únia) občan stráca akýkoľvek dosah na všeobecnú moc. Prejavy vôle voličstva (referenda, petície) sa považujú za nekompetentné a z dlhodobého hľadiska sa ignorujú.

5, humanitné vzdelanie – je zbytočné, neekonomické, nie je potrebné pre zvyšovanie HDP spoločnosti. Vítané sú len technické smery ktoré ako jediné sú užitočné - v antike boli tieto „remeselné smery“ považované za otrocké vzdelanie, pričom cieľom boli práve slobodné umenia, ktoré oslobodzovali človeka od každodennej rutiny a nutnosti zaobstarávať živobytie, resp. humanitné smery, ktoré človeka kultivovali. Následné, občiansky a politicky nevzdelané voličstvo je cieľom výsmechu a pohŕdania elít a polemík o sprísňovaní podmienok udelenia voličského práva resp. jeho obmedzovania.

Viac na https://oprave.blogspot.com/

Trilógia Ježiš Nazaretský I.-II.I z pera Jozepha Ratzingera alebo inak pápeža Benedikta XVI., predstavuje v skutku fascinujúce dielo. Knihy sú označené : Ježiš Nazaretský I. (Od krstu v Jordáne po Premenenie); Ježiš Nazaretská II. (Od vjazdu do Jeruzalema a zmŕtvychvstanie);Ježiš Nazaretský III. (Prológ). Ja som ich ale čítal chronologicky teda v poradí III., I., II., a musím povedať, že to malo z môjho pohľadu pozitívny efekt. Kniha Ježiš Nazaretský III. totiž pojednáva o očakávaní, počatí a narodení Ježiša Krista. Kniha je pomerne krátka, avšak čitateľ sa tak zoznámi so štýlom a argumentáciou autora. Mňa hĺbka zamyslení a štýl argumentácie zaujali natoľko, že som si musel vysliediť zväčša rozobrané ďalšie časti. Práve Ježiš Nazaretský I. mi prišiel ako pomerne „najmenej zaujímavá“ z pomedzi trojice. Tiež by som mohol napísať, že Ježiš Nazaretský II. bol jednoznačne zaujímavý avšak očakávania boli kus väčšie. Tieto sklamania však nemali nič spoločné so samotným dielom, ale skôr smädom po ďalšom poznávaní a načúvaní autora.
Ak by som mal popísať pápežov štýl, tak možno uviesť, že je v prvom rade mimoriadne pokorný a poctivý. Z obrovského kvanta exegétskych názorov vyberá tie, ktoré sa na základe jeho celoživotného hľadania a pochopenia Krista najviac približujú výkladu v zmysle viery. Sám pápež v úvode napísal, že kniha je výsledkom jeho osobného hľadania Krista pričom sa snažil v prvom rade chápať Ježiša Nazaretského ako Ježiša Krista. Podľa Benedikta je oddeľovanie týchto dvoch entít nemysliteľné. Poznanie Ježiša Nazaretského nestačí je v písme akoby v úzadí a Ježiša Krista nemožno oddeliť od jeho podstaty v osobe Ježiša Nazaretského.
Samotný dej je rozvinutý chronologicky avšak nie dopodrobna únavne. Benedikt si v jednotlivých situáciách vyberá určité aspekty, ktoré následne výkladovo ozrejmuje a tak čitateľovi napomáha lepšie pochopiť obsah Písma. Výklad však nie je nikdy násilný, je obmedzovaný a to úctou voči Písmu a tiež vlastným kritickým myslením. Napriek tomu však je z formy výkladu zjavná najmä viera. Rozprávačský štýl je plynulý, niečo medzi profesorom a kňazom, čo dodáva textu hĺbku aj šírku.
Trilógiu možno odporučiť všetkým, od ateistov cez laikov až po veriacich, je to v určitom zmysle všehochuť avšak zároveň kompaktná trilógia. Ak by som ju mal ohodnotiť, dal by som jej 95%.

8 14.02.2020

Asi úplne najlepšie bude nechodiť okolo horúcej kaše a knihu jednoducho hneď odporučil čitateľom. Ak by bol čitateľ ale zvedavejší a chcel by sa dozvedieť o dôvodoch prečo si túto knihu prečítať skúsim knihu priblížiť. Francisa Fukuyamu veľmi netreba predstavovať. Kniha „Veľký rozvrat“ tohto autora si taktiež zaslúži prečítanie.

Ako krátky úvod poslúžia dve informácie. Prvou je, že samotná kniha bola napísaná v roku 1992, pričom mapovala a snažila sa vysvetliť niektoré okolnosti najmä na pozadí rôznych svetových udalosti (najmä rozpad ZSSR, ako aj ústup socializmu). Ďalšou skôr vedľajšou no podstatnou je skutočnosť že Rybka Publishers vydala aj knihu „odporcu“ či skôr opačného vysvetlenia medzinárodných dejov, "Střet Civlizací" od Samuela P. Huntingtona. Práve dostupnosť týchto dvoch kníh tvorí hodnotu samu o sebe.

Ale späť ku knihe. Fukuyma v knihe zobral na mušku samotnú dejinnosť ľudskej spoločnosti. Vo svojej knihe sa snaží čitateľa presvedčiť, že z hľadiska dejín sociálneho vývoja, sme s liberálnou demokraciou dospeli do svojho konečného bodu, to znamená, že v súčasnosti neexistuje taký ideologický hodnotový systém, ktorý by bol pre liberálnu demokraciu rovným súperom. Nie len rast počtu demokratických štátov svedčí, že najpravdepodobnejšou konečnou formou spoločenského usporiadania bude liberálna demokracia. Táto téza si však nenárokuje absolútnu platnosť. Sám Fukuyama tvrdí, že kým dospejú všetky ľudské spoločenstvá k tejto forme koexistencii nebude bezproblémový a ani hladký. Fukuyama však tvrdí, že tak ako fašizmus, či komunizmus ako ideológie zlyhali, čo môžeme vidieť aj na skutočnosti, že reálny komunistický či fašistický štát sa otvorene nehlási už takmer žiadne signifikantné spoločenstvo. Skôr prežíva v určitých reziduách, či totalitárnych tendenciách s maskou demokracie. Tak alebo onak, len liberálna demokracia podľa Fukuyamu obstála v dejinnej evolúcií a to najmä z dôvodu jej efektivity na poli uspokojovania nie len základných potrieb obyvateľov. Liberálna demokracia spoločne s kapitalizmom vytvorila bezkonkurenčný mechanizmus, ktorý v súčasnosti nemá obdobu. "Ideál liberálnej demokracie nemožno ďalej zlepšovať." Vieme si predstaviť reálne, nie abstraktne lepší model usporiadania spoločnosti? Samozrejme problémy existujú, a existujú aj riešenia avšak z hľadiska politického modelu je možné rozmýšľať nad ukončením rozvoja ľudských spoločenstiev. Vzorom pre lepšie usporiadanie by nám mohli byť Periklovské Atény, avšak tie nebránili systematicky práva všetkých svojich obyvateľov. Obyvateľ súčasných liberálnych demokracií sa v určitom ohľade stáva posledným človekom, ale o tom trochu nižšie.

Túto tézu obhajuje vskutku elegantne a pomerne rozsiahle. Opus je ale pomerne dobre čitateľný. Podľa Fukuyamu je potrebné chápať, že : "Modernita spočíva na kultúrnej základni. Liberálne demokracie a voľný trh nefungujú všade a za každých podmienok. Nelepšie sa osvedčili v spoločnostiach vyznávajúcich určité hodnoty, ktorých pôvod nemusí byť úplne racionálny. Nie je náhodou, že moderné liberálne demokracie sa po prvý krát objavili na kresťanskom Západe, univerzalizmus demokratických práv možno totiž považovať za sekundárnu formu kresťanského univerzalizmu." či "Nie je pochýb o tom, že najvyspelejšie zeme sveta sú zároveň najúspešnejšími demokraciami".

Na vysvetlenie tejto skutočnosti prichádza Fukuyama s pomôckou vo forme rozvoja Hegelovskej filozofie. Ešte Platón vo svojom diele Ústava uvádza, že jedna zložka ľudskej duše nazývaná THYMOS je akýsi vrodený ľudský cit pre spravodlivosť. Ľudia majú za to, že ich život má určitú hodnotu. V prípade ak sa im nedostáva uznania tejto hodnoty cítia hnev, či ak si nevážia sami seba tak hanbu, prípade ak majú túto hodnotu vyššiu, cítia hrdosť. Uvedené možno dať do súvisu aj s Platónovým či Aristotelovím pohŕdaním či odporom k demokracií. Obaja videli v demokracií akýsi prechodný stav k tyranií. Je však potrebné si uvedomiť, že demokracia sama o sebe nekládla dôraz na dôstojnosť človeka a jeho práva.

Hegel podľa Fukuyamu vo svojom historickej filozofií tvrdí, že práve táto túžba byť uznaný, viedla na počiatku dejín k ohromnému boju. Tí, ktorí boli ochotní položiť život za uznanie svojej jedinečnosti sa tak pozdvihli nad ľudí, ktorí radšej ustúpili. Takto vznikol nový historický vzťah pán-poddaný. Z tohto vzťahu sa následne selektovali také skupiny ako monarchovia, tyrani, aristokracia a na druhej strane, poddaný či otroci. Sám Hegel podľa Fukuyamu predpokladal, že demokratické revolúcie vo Francúsku a Amerike zotrú tieto rozdiely na nastolia nový vek ľudstva. To predpokladal už Hegelov učiteľ Imannuel Kant vo svojom diele Myšlienky k všeobecným dejinám vo svetoobčianskom zmysle, podľa ktorého by mali byť konečným cieľom spoločností a teda aj spoločenských usporiadaní je sloboda pod zákonom.

Ako však dosiahol poddaný vyrovnanie svojho postavenia s pánom? Po ukrutnom boji a víťazstve nových pánov, sa poddaný stiahli, plnili príkazy a zabezpečovali život svojim pánom. Z tejto lopotnej práce však vznikli nové vlasnosti ako zmysel pre povinnosť, pracovitosť, usilovnosť, sebaovládanie, skrátka a dobre; pracovná morálka. Nezabúdajme uviesť, že kresťanstvo je podľa Nietzseho náboženstvom poddaného človeka, skôr ako kráľa. Poddanému sľubuje povýšenie a kráľovi poníženie. Z tejto výbušnej zmesy postupne vznikajú prírodené vedy. Poddaný má zrazu silu meniť svoje okolie, určitým spôsobom si ho zlepšiť, pretvoriť. Tu objavuje svoju novú dôstojnosť. Musia prejisť storočia aby si poddaný uvedomili svoju hodnotu a bol opäť ochodný výstúpiť na barikády ako to bolo v rokoch 1776 a 1789 počas Americkej a Francúskej revolúcie. V tom mu pomáhajú ideje, slobody, rovnosti a bratstva. Práve kresťanstvo dalo pochopiť poddanému jeho slobodu a dôstojnosť, preto má kresťanské učenie nenahraditeľné miesto v dejinách liberálnej demokracie.... viac na http://oprave.blogspot.com/

Kniha má svoje silné ako aj slabé stránky. Medzi najsilnejšie patrí sprostredkovanie najnovších poznatkov jednak morskej archeológie ako aj ďalších poznatkov z ugaritských či chattušských archívnych záznamov či ďalšieho archeologického výskumu od Egypta, cez Kannán až po Grécko. Autor prichádza s pomerne zrozumiteľnou teóriou o príčinách kolapsu na konci Bronzovej doby v Stredomorí. Ďalšou silnou stránkou je poctivá argumentačno-logická konfrontácia jednotlivých dôkazov ako aj prísne posudzovanie „konkurenčných“ hypotéz.
Cline prichádza s nie veľmi bombastickou hypotézou, že kolaps bol zapríčinený viacerými faktormi. Od zmeny klímy, cez sériu zemetrasení ako aj populačných pohybov a ďalšími okolnosťami, ktoré vytvorili takú kauzálnu reťaz, ktorá postupne testovala ekonomické ako aj spoločenské hranice vtedajšej spoločnosti. Ekonomické, tovarové či sociálne väzby na konci Bronzovej doby nabrali „globalizovaný“ charakter, ktorý umožnil prelievanie jednotlivých spoločenských problémov na iné, formálne samostatné spoločenstvá. Cline pristúpil k riešeniu archeologických problémov formou teórie komplexnosti systémov, ktoré samy o sebe fungujú, avšak Cline napriek tejto významnej argumentačnej barličke v knihe, nebol schopný zrozumiteľne vysvetliť rozhodné okolnosti, ktoré okolo roku 1177 p. K. viedli ku kolapsu vtedajšieho sveta. Celá kniha tak naberá skôr príbehový charakter atraktívny pre milovníkov kolapsov.

4 17.01.2022

Len si to predstavte, Chesterton píše o Tomášovi Akvinskom. Nie je táto predstava sama o sebe podnetná? O čo viac ma potom prekvapila samotná kniha. Popravde to bola moja prvá kniha od Chestertona a asi budem patriť medzí tých "love him". Chestertonov štýl je vskutku štavňatý a farbistý, zároveň však pokorný a kľudný. Zaujímave pnutie.
Kniha o Tomášovi Akvinskom nie je klasickým životopisom. Chesterton si vyberá niekoľko legiend či historických poznámok a tieto následne brilantne rozvádza. Kniha je skôr obsahom dojmov z Akvinského, ako jeho verný životopis. Chcesterton si na základe svojej predstavivosti vymieňuje samotného Akvinského.
Najväčšiu hodnotu však mala asi posledná časť knihy zaoberajúca sa tomizmom. Je potrebné povedať, že túto náročnú filozofickú úlohu splnil Chesterton na prekvapivo vhodnej popularižačnej úrovni. Tak ako sám hovorí, je to len štartom do štúdia Tomáša Akvinského, avšak štartom veľmi dobrým.

Práca Marthy Nussbaumovej spolu s knihou Fareeda Zakariu (Obrana liberálneho vzdelania) plynule nadväzuje či skôr zakladá americký spôsob vedenia verejnej obhajoby liberálneho vzdelávania (liberal arts).
Nussbaumová vo svojej knihe prezentuje naozaj úprimnú snahu o poukaz na krátkozrakosť preferovania len technických odborov. Štýl písania je veľmi autentický. Zo stavby ako aj štýlu možno badať, že autorka veľmi rozumne a aj s nadhľadom upriamuje našu pozornosť na problémy dnešného humanitného vzdelávania. Hovorí o tichej kríze humanitného vzdelávania a poukazuje na spojitosť s krízou demokracie ako takej. Autorka tvrdí, že jedine humanitné vedy nám ponúkajú schopnosť myslenia a imaginácie voči iným ľudom a týmto spôsobom nám obohacujú naše vzťahy a ľudskosť nad obyčajný úžitok a manipuláciu. „Žiadna demokracia nemôže zostať stabilná, keď nebude podporovaná vzdelanými občanmi“ a toto vzdelávanie musí byť podľa Nussbaumovej všeobecné a nesmie sa týkať iba elít. Taktiež poukazuje na skutočnosť, že demokracia je ako štátne zriadenia mimoriadne náročné. Slovami Madeleine Albright: „Demokracia je hrozne ťažká vec“ Nussbaumová konštatuje, že len hmotný rozvoj nie je schopný zabezpečiť stabilnú demokraciu. Preto je nevyhnutné náležité vzdelávania občanov aj humanitnými vedami. Kvalitné humanitné vzdelanie nás má robiť lepšími a „ľudskejšími“, aby sme tak boli schopní bojovať proti vlastným démonom, ako napr. agresivita, chamtivosť, egoizmus. Cieľom moderného vzdelávania má byť teda výchova ľudských bytostí a nie akýchsi krásne rastúcich húb, či špongii, ktoré sú ochotné do sebe vstrebať akékoľvek nezmysly.
Osobitný príspevok tejto knihy vidím, jednak v upriamení pozornosti, na výsledky experimentálnej psychológie a poznatky o vývojovej ľudskej psychike. Nimi upriamuje na skutočnosť, že všetci ľudia sú zraniteľní a smrteľní a že tento aspekt ľudského života nemáme nenávidieť a odmietať, ale je treba naň odpovedať reciprocitou a vzájomnou pomocou, ktoré môže poskytnúť nádej dôstojného spoločenstva. Sila humanitného vzdelania má byť viditeľná v jej sile osolenia verejných diskusií na podstatné témy spoločnosti. Tu Nussbaumová veľmi vhodne poukazuje na „mŕtvu demokratickú diskusiu“ starovekých Atén, kde Sokratova maieutická metóda znekľudňovala pomerne stupídnu a pudovú úroveň verejnej debaty na agore. „Sokratovské skúmanie nezaručuje súbor dobrých cieľov, zaručuje aspoň, že ciele o ktoré sa usilujeme budú jasne viditeľné vo svojich vzájomných súvislostiach a že pre rýchlosť a nepozornosť nebudú zanedbané základné otázky.“ A práve verejná debata by s odkazom na Winnicotta mala byť hra pre dospelých v zmysle, že by v nej mali občania vidieť to, čo vidia malé deti napríklad pri futbale a to radosť s hry, kooperáciu, zdravé súťaženie, úctu a spoločenstvo. Na druhej strane je nutné konštatovať, že sokratovské dopytovanie je samo o sebe chladné a formálne, výchovou je mu nutné dodať náležitý rozmer a to rozvojom empatie, ktorú možno posilňovať rôznymi formami humanitnej výuky v podobe imaginatívnych zložiek demokratickej výchovy akými sú napríklad, divadlo, tanec, umenie, hudba a pod.
Ďalším príspevkom Nussbaumovej sú časté odkazy na „exotické“ pomery a problémy Indie ako najväčšej demokracie sveta. Nussbaumová často a rada cituje Rabíndranatha Thákura či Gándhího.
V závere autorka tvrdí, že humanitné vzdelanie má v súčasnej krízovej dobe najväčšiu šancu prežiť tam, kde sa z nej stane súčasť národnej kultúry. Možno najvhodnejšie by bolo konštatovať, že humanitné vzdelanie je súčasťou demokratickej kultúry, ktorú sme povinní neustále budovať.

4 09.06.2020

Záverečná kniha II. sekcie - Počiatky gréckej kultúry, nemohla byť snáď ani lepšia. Zamarovského kniha predstavuje unikátny poklad. Bez preháňania možno konštatovať, že v skutočnosti je to Zamarovského zázrak. Kniha s už tradičným vycibreným literárnym štýlom nás prevádza počas celých dejín Grécka, či presnejšie Grékov. Zamarovský jedinečne približuje nie len históriu ale aj celú Grécku kultúru a najmä jej odkazom pre západnú kultúru v podobe jedinečného piliera. Gréckeho ducha v dejinách. Vojtech Zamarovský je jednoznačne obdivovateľom Grékov a túto svoju náklonnosť citlivo prenáša aj na čitateľa. Vo svojej knihe približuje jedinečnú architektúru, divadlo, sochárstvo, keramiku, filozofiu, vojenstvo, sociálne a štátne zriadenia, pričom veľmi citlivo vyvážil selekciu toto najdôležitejšieho, čo nezorientovaný čitateľ potrebuje pre zorientovanie. Knihe snáď ani nie je čo vytknúť, len ju odporučiť ako povinné čítanie každému, kto má chuť sa zoznámiť so starovekým Gréckym zázrakom.

4 28.04.2020

Pomerne tenká kniha predstavuje myšlienkovo hutnú publikáciu. Autor sa nepodujal na nič menšie ako na ozrejmenie príčin vzniku tzv. Gréckeho zázraku. Vernant ho charakterizuje ako jedinečný myšlienkový počin od mýtu smerom k rozvažovaniu (teda nie priamo k raciu), alebo inak od divocha k občanovi. V prvej časti Vernant popisuje mykénske obdobie. Asi najzaujímavejšie poznatky prináša spájania elít medzi Achájcami a napr. Chetitmi či Mitancami. Porovnáva chetitské zápisy s gréckymi mýtmi o Pelopsovi, ktoré majú dokladovať, družné vzťahy napr. oblasti technológií výchovy a výcviku koní. Mykénsku spoločnosť charakterizuje ako administrativno – mocenskú. Centrom je kráľovský palác, ktorý využíva písmo k redistribúcií a evidencií v hospodárstve. Taktiež vysvetľuje vzťahy medzi anax (vladca) a basileos („feudál“). Tu stojí za zmienku opakované titulovanie vládcov v Homérovej Illiade práve pojmom basileos, ktoré by mal byť chápaný nie v zmysle kráľ či vladár ale správca oblasti.
Vernant vidí za pádom mykénskej civilizácie aj širšie súvislosti ako vpád Dórov do Hellady. Popisuje viaceré štrukturálne zmeny spoločnosti, ktoré sa prejavili vo viacerých oblastiach. Prvou je presadzovanie novej vojenskej taktiky hoplitov resp. falang od 7. st. pnl. ktoré zatlačili do úzadia „potrebu“ špecializovanej vrstvy aristokracie – herojov. Ďalším je rozšírenie vzdelania cez fenickú abecedu a zväčšovanie okruhu osôb, ktoré boli gramotné. Nová geometrická architektúra miest v ktorých centre už nebol kráľovský palác ale svätyňa – acropola, avšak život obce sa sústreďuje na námestí – agore, kde sa stalo novou politickou zbraňou, slovo, reč. Občania sa postupne zrovnoprávňovali. Uvedený proces dovršovali reformy Kleystenesa či Solóna, ktoré preťali kmeňové či rodové vzťahy a do popredia stavali celú obec – polis. Nie oktrojované ale schvaľované zákony, ktoré sa spisovali či zaznamenávali. Priestupky či zločiny už neboli predmetom rodovej pomsty ale verejným deliktom, záležitosťou celej obce. Túžby po rovnosti – isomnia, viedla až do extrému v podobe Spartskej spoločnosti. Hospodárska politiky Grékov, ktorí namiesto pestovania výživových plodín ako obilia preferovali vývozné komodity ako olivový olej, víno viedli k masovému exodu počas populačných kulminácií, čo napomohlo k vývozu celej gréckej kultúry ako aj následného regresného obchodu. Tieto a mnohé ďalšie príčiny viedli k tzv. Milétskej škole, „ktorá však nepriviedla svet rozumu; vybudovala však prvú rozumovú formu. Tento grécky rozum nie je rozumom v zmysle dnešného experimentálneho myslenia, zameraného na výskum ktorého metódy, myšlienkové nástroje i rámec boli vypracované v priebehu posledných storočí... V gréckom myslení musí spoločenský svet podliehať číslam a mieram, príroda však je akoby vydaná napospas približnosti a neplatí tu ani výpočet, ani presný úsudok...Jeho rozvoju toľko nenapomohli techniky zmocňovania sa sveta, ako techniky ktoré umožňujú vládnuť druhým a ktorých politický nástrojom je slovo: politika, rétorika, pedagogika. Grécky rozum nechce meniť prirodzený svet, ale pozitívne, metodicky a premyslene pôsobiť na svet ľudí...“
Práve „vynález“ humanitných vied je „Koperníkovským obratom“ ktorý nazývame Grécky zázrak. Spoločnosť si možno spravovať, zlepšovať či meniť cieľavedomou myšlienkovou činnosťou. Hoci po tisícročia myslenie formovalo náboženstvo, od okamihu vzniku „špekulatívneho myslenia“ sa západná civilizácia oprostila sa od ťarchy mýtu, aspoň čo sa týka spravovania spoločnosti.

4 14.01.2020

Vojtech Zamarovský je skrátka fenomén. Jeho kniha je síce z roku 1963 avšak bádanie na ktoré nás pozýva je akoby z dneška. Kniha je síce skôr cestom Chetitológie, či pútavým rozprávaním o Bedřichovi Hroznom, českom filológovi, ktorému sa ako prvému podarilo preložiť chetitské písmo a objaviť chetitštinu. Samotný Chetiti sa pri knihe dostávajú do úzadia, avšak spracovanie je aj tak úchvatné, hoci rozsah je menší ako by čitateľ čakal. Chetiti predstavujú ozajstný staroveký fenomén. Ich ríša bola po stáročia silným hráčom vo vtedajšom svete. V čase keď boli Gréci ešte v plienkach boli rovnocenným súperom Egyptu a Babylonskej ríše. Ako Zamarovský konštatuje, Chetiti neboli bežnou orientálnou despociou. Ich vláda bola tvorená kráľom, ktorý mal poradný orgán radu-tuliu a tiež určité zhromaždenie - pankuš, akýsi pozostatok vojenských ľudových zhromaždení. Chetiti boli skôr podobní stredovekému lénnemu systému ako centralizovanej vládnej moci. Chetitskú ríšu tvorilo množstvo malých kráľovstiev avšak, ak kráľ zavelil do vojny napr. proti Egyptu vytiahli všetci Chetiti. Aj z postavenia pankušu a tulie vidno, že indoeurópania boli náchylnejší k zdieľanej vláde a to z rôznych príčin. Chetiti boli úžasní aj svojimi vynálezmi ako napr. spracovaním železa, ale asi najviac tým, ako ďalej rozvíjali literatúru. Ich písomné pamiatky, ktorých ukážky sú zachytené aj v knihe nenechá čitateľa na pochybách, že z hľadiska literatúry boli Chetiti jasným pokrokom a vlastne aj predskokanom Grékov. Grécka kultúra nevznikala na zelenej lúke ale v susedstve Chetitov. Niektoré chetitské pamiatky poukazujú na kontakty s Achichijcami - Achájcami, či ich prenikanie do oblasti Malej Ázie, azda aj do oblasti Tróje. Známe je aj to, že boh brány Apuluna -Apolóna bol bodla Homéra ochrancom maloázijských trójanov pred Grékmi. U Chetitov sa tiež stretávame s takými fenoménom ako vojenskej prísahy či komentáre k zákonom. Veľmi ma prekvapila aj Mitanská (indoeruópska) učebnica o výchove koní, ktorá sa od tej dnešnej údajne veľmi nelíši. Po výcviku kone striedavo prešli za noc aj vzdialenosť 112 km.

Zamarovský konštatuje, že sláva Chetitov bola príliš krátka. Architektúra dospela "ku kolosálnosti, ktorá je výrazom vzostupu od bezvýznamnosti k moci, avšak čas jej už nedoprial, aby ju rozvinula do monumentality."

Kniha približuje postupný "prechod" záujmu od Mezopotámie k Helade. Poklady západnej civilizácie možno začať objavovať.

4 30.11.2019

Kniha Mýty staré Mezopotámie predstavuje súbor mýtov zachytených na klinopiseckých tabuľkách. Ide vlastne o jedny z najstarších dochovaných pamiatok ľudstva. Nejde len o diela sumerské ale aj akkadské a chetitské. Mýty sumerské, možno považovať za hlavne náboženské, pojednávajúce o živote bohov či o stvorení. K téme stvorenia je zo sumerskej literatúry zaujímavé, že človečenstvo si vymohli nižší bohovia ktorí sa vzbúrili pre ťažkú drinu a námahu. Bohovia teda stvorili ľudí, aby pracovali namiesto bohov. Stvorenie ľudí však nebolo bezproblémové, pred súčasnou podobou bolo niekoľko neúspešný pokusov. Z literárnych pamiatok na mňa najviac zapôsobil Nárek nad skazou Uru či Prekliatie Akkadu. Nie je to zvyčajná smútočná reč, avšak človeku sa dostane pod kožu najmä výberom metafor vyjadrujúcich brutalitu zániku a smútok nad zaniknutými krásami mesta.

Povaha mýtov Sumeru je iná ako sme zvyknutí. Je jasné, že boli tvorené pre náboženské účely zrejme v doprovode spevu a hudobných nástrojov, nakoľko mnohé pasáže sa opakujú, obdoba refrénu. V mýtoch nie je veľký priestor pre zaujímavé slovné zvraty, poučenia či životné rady. Jedná sa o jednoduché informovanie o živote bohov, ktoré je pre adresáta pomerne "nudné" z hľadiska získania múdrosti.

Akadské či starobabylonske mýty sú takmer podobné sumerským. Ich povaha je obdobná, len mená bohýň a bohov sa menia. Asi najzaujímavejší je babylonský epos o stvorení sveta ENÚMA ELIŠ. Podľa II. tabuľky došlo z vzbure medzi bohmi, ktorá je obsahovo nápodobná biblickému zápasu padlých anjelov. Inak mýty na rozdiel od sumerov vyzdvihuje lokálne božstvo Marduka. V epose Etana, je zachytený zaujímavý príbeh. Etana bol vlastne prvý kráľ mesta Kiš, a asi aj prvý známy kráľ. Epos má v sebe okrem iného zaujímavú myšlienku: "mesto nech je hniezdom, sídlom ľudí". Etana bol človekom, ktorý dal vybudovať priehradu ktorú nazval Adade, zdá sa prvá veľká ľudská stavba. Etana hľadá čarovnú rastlinu, ktorá má pomôcť, lebo jeho manželka nevie otehotnieť. Pri ceste našiel Etana pomocníka a to orla, ktorý mu sľúbil pomoc. Spolu potom niekoľko krát letia vysoko na obzor pričom tento let je vzhľadom k rovinnej charakteristike Mezopotámie záhadne pripomína skutočný let s chápaním perspektívy a výšky. Podľa všetkého sa Etanovi podarilo splniť cieľ cesty nakoľko mal mať syna a nástupcu.

Zaujímavý je aj epos o bohovi vojny ERRA-ovi, najmä jeho reč o sile svojho ničenia, ktorá by sa mohla stať mementom skazy a nešťastia.

O poznanie kvetnatejší je aj epos o Telipinovi, bohovi vegetácie. Podľa mýtu sa tento boh na zimu kamsi vytratil a najvyšší boh blesku ho ide hľadať aby tak odvrátil záhubu všetkých, bohov aj ľudí. Sám ho však nenachádza, nachádza ho až včielka, ktorá boha privedie späť v podobe jari.

Po čítaní 26 eposov, zaklínaní či iných textov z oblasti Mezopotámie prichádza na rad síce nie veľmi rozsiahla časť týkajúca sa chetitských mýtov. Jedná sa len o asi 5 diel. Chetiti boli indoeurópsky národ žijúci v oblasti dnešného Turecka a Sýrie. Štýl týchto diel je ľahší, menej mystický, pritom však oveľa čítavejší. Objavujú sa tu nám známe bytosti či zvraty. "Inara sa nastrojila a draka z jaskyne lákal. Pozri! Chystám hostinu. Príď k jednu a pitiu! Drak prišiel i s deťmi svojimi. Jedli a pili až všetky sudy do dna vypili a opili sa. A dolu do jaskyne už nedokázali dôjsť. Chupašija prišiel a draka povrazom spútal a Boh búrky prišiel, draka zabil." Či ďalej užívanie takých symbolov ako kladiva. Obdobne tak aj názvy božích synov Zlý a Spravodlivý a pod. Miera zrozumiteľnosti a chápania diel je u Chetitov o poznanie vyššia.

4 30.11.2019

Povinné čítanie pre každého, kto nemá o pojmoch, Asýria, Babýlonia, Sumer, Akkad a ďalšie ani matnú šajnu. Nie som si istý, či má zmysel vychvaľovať prínos pán Zamarovského k popularizácií histórie. Avšak z hľadiska našich snáh je uvedená kniha určite veľkým prínosom. Predstavuje v podstate prierez tým najdôležitejším na území Mezopotámie, v jej počiatkoch. Štýl diela je perfektný, niečo medzi prednáškou vynikajúceho a zanieteného profesora histórie, a dobrého známeho, ktorý sa Vás snaží zlákať k ďalšiemu štúdiu, poézie, architektúry a umenia. Mimochodom, vedeli ste o tom, že Sumeri, boli prvotne len hypotetické etniku, ktoré vyplynulo z toho, že neskoršie národy na území Mezopotámie, prevzali pokročilé výdobytky, ako napríklad, právo, písmo a podobne. Nikto nepoznal ich názov, odvodil sa z kráľovského titulu: „kráľ Akkadu a Sumeru“, až neskoršie archeologické výskumy potvrdili Sumer, a odhalili ich svet pre nás. A bol to prekvapivo bohatý svet. Sumeri nielenže vytvorili písmo ale to aj aktívne využívali. Písmo nebolo určené len pre bohov či náboženské účely, zapisovali si ním najrôznejšie náležitosti života, piesne, hymny, náreky, zmluvy, potvrdenky, hospodárske súpisy, zákony. Sumeri písali nápodobné príbehy o raji, či veľkej potope ako sa dočítame v Biblií. Boli zakladatelia toho, čo dnes nazývame civilizácia, preto stojí za to spoznať ich umenie či literatúru. Na základe Sumeru, možno určiť bod prechodu od veku barbarov do veku herojov.

4 30.11.2019

Ďalšie dielo od otca štátovedy ktoré sa mi dostalo do ruky ma znovu prekvapilo. Po tom čo som prečítal Politiku, i Etiku Nikomachovu som si myslel že dielo Rétorika, ktoré z podstaty nepojednáva o práve a štátovede, mi neprinesie veľa zaujímavých poznatkov. Opak bol pravdou. Dielo určite doplnil môj pohľad na právo, minimálne v niektorých bodoch.

Aristoteles vyzýva, resp. poučuje tak ako v Aténskej ústave, aby verejný rečník poznal viacero ústav, tak aby poznal to čo je na každých dobré a čo zlé. Táto téza ukazujúca k právnej komparatistike podtrhuje jeho predošlé výzvy. S časovým odstupom musím uznať že právna komparatistika naozaj pomáha otvárať právnikovi obzory a spružňuje jeho názory, tak aby bol schopný vidieť svet aj inak ako čierno – bielo.

K demokracií nám Aristoteles hovorí, že jej cieľom je sloboda. Autor sa v diele taktiež dostáva k tomu čo je slušné v práve. Tu ale nastáva určitá korekcia tvrdení z Etiky Nikomachovej, kde Aristoteles doplňuje že slušnosť je možné stotožniť so spravodlivosťou, no spravodlivosť je čosi mimo písaného zákona. Miesto kde možno uplatniť spravodlivosť ako slušnosť je limitovaná možnosťami odpustenia za spáchaný skutok. Zásadnú korekciu vidím v tom, že Aristoteles dáva do rúk rozhodcom a nie sudcom. Teda súd je naozaj rovnako ako podľa názoru Montesquea len ústami zákona. Pri tomto tvrdení vidno, že rozhodcovstvo a súdnictvo malo vzájomné vzťahy mierne odlišné od tých dnešných. Vedel by som si predstaviť že užívanie súdov a arbitráži bolo v antickom grécku v pomere 50:50, kým v dnešku je to 99:1. Z toho vyplýva aj určitý prenos kompetencií na súd, od ktorého žiadame spravodlivosť. Žiadame súdy o spravodlivé rozsudky, no tie by v debate s Aristotelom asi neobstáli.

V okruhu rétoriky nás autor poúča o jednej zásadnej veci. Rečník musí byť dôveryhodný preto aby ho počúvali, túto dôveryhodnosť si vymáha tromi cestami

ROZUMNOSŤOU, ČESTNOSŤOU, PRIAZŇOU.

Preto vlastnosťou rozumného človeka je usilovanie o prospešnosť, a vlastnosťou dobrého človeka je hľadať krásne.

Dielo Alasdaira Macintyra pojednáva o vývoji cnosti a toho čo za cnosť považujeme od stredoveku. V úvode autor začal utkávať to čo sa čitateľovi ukáže až na konci. Macintyre tvrdí, že veda o cnostiach nie je vedou prírodnou. Dalo by sa povedať, že vedou zakladajúcou sa na kritériách konzistencie a koherencie. A keďže je presvedčený, že v určitom vývojom bode sme sa od tejto konzistencie odtrhli nie sme preto schopný správne popísať čo je to morálka, cnosť s podobne. Práve z uvedenej diskontinuity pramení naša skepsa ohľadom morálky. Problém je v podstate neviditeľný. Do badateľnej sféry sa dostane, keď spojíme požiadavky Kahna, Jána Pavla II, Che Guevaru, Fiedmenn, tí zastávali určité morálne modely. Tými sú spravodlivosť a nevinnosť, úspech a prežitie, zobecniteľnosť, požiadavka rovnosti a slobody. A práve tieto zdanlivo protichodné kritéria vytvárajú v oblasti morálky určitú mieru neschopnosti človeka porozumieť jej. Vytvára sa dojem, absolútnej slobody presvedčenia, akoby ideje boli naviazané len na svojho nositeľa, bez nejakej nadväznosti a čitateľnej štruktúry. Človeka ako Macintyre však takýto model neuspokojuje. Je ozaj morálka tak nepreskúmateľná ako viera v jednorožcov a lesné víly?

Macintyre rozlišuje 3 obdobia úpadku morálky. Prvý je obdobie hlavnej morálnej teórie a praxe, ktorá predstavuje objektívne a neosobné normy s racionálnym základom. Druhé obdobie je pokusom o neúspešné zachovanie objektivity, kedy zlyhávajú racionálne zdôvodnenia pomocou logických noriem. Tretím je nástup emotivizmu, teda akejsi morálky osobných preferencií. V súčasnosti žijeme podľa Macintyra obdobie emotivivizmu, ktoré je ukážkou súčasnej dekadencie a degenerácie kultúry v ktorej žijeme. Dôsledkom súčasného triumfu emotivizmu v náhľade na morálku je aj zmena tradičného spôsobu života na ako vysvetlil Solženicyn, ako útok byrokratizmu a individualizmu na identitu človeka. To vytvára domov pre emotivistické Ja.

Svoju púť začína Macintyre tak trosku zvláštne v období osvietenstva. Nástup Huma, Diderota, Smitha, Kanta či Kierkegaarda, predstavoval nástup, ale voči čomu. Macintyre tvrdí že práve proti „kresťanskej minulosti“. Odstraňovanie božského zákona z morálnych noriem, spôsobil to, čo možno prirovnať k odtrhnutej lodi v prístave počas búrky. Nič už nebolo schopné nemenné vytrvať, a hoci sa už odtrhnutá loď pod mnohými nárazmi potopila, nič už nezostalo nepoškodené na svojom mieste. Sekularizácia morálky spôsobila rozbitie hypotetického a kategorického základu morálky. V tejto morálke dokáže vytrvať len emotivistiké Ja, ktoré už nie je vedené kontextom významu morálky. Morálka je na rozdiel od práva imúnna voči všespoločenskému uznaniu. Na viac tieto všespoločenské podmienky sa vyskytujú len v určitých socio – historických obdobiach, teda právo, na rozdiel od morálky, nepredstavuje univerzalistické znaky ľudskej prirodzenosti.

Macyntire predkladá aj názor popredného amerického právnika R. Dworkina, ktorý dokázal, že tézou moderného liberalizmu je, že otázku dobrého života či cieľa ľudského života musia byť z verejného hľadiska prehlásené za systematicky neriešiteľné a že táto voľba je slobodnou voľbou individuality. Osobne oponujem, že otázku dobrého života či cieľa je naviazané aj na také spoločenské entity ako spravodlivosť, pravda či napríklad životné prostredie či verejné zdravie.

Svoj výklad začína Macintyre opisom cností jednotlivých epôch. Prvou je hérojská spoločnosť, ktorej cnosti sa posudzovali podľa činov. Nositelia hérojskej morálky sú hrdinovia trójskej vojny, Achilles, Hector, Priamos, Agamennón, Ajax, Odysseus a ďalší. Druhou v poradí je aténska. Tieto sú na rozdiel od konkurenčných cností herojov kooperatívne. Sú to cnosti ľudí ktorý zastupujú určité populácie a spoločenstvá. Predstaviteľom aténskej epochy je Sofoklovské Ja, ktoré je pevne priradené k určitému poriadku, ktorý od nás vyžaduje určité vzorce správania sa. Treťou je aristotelovská epocha. Tá chápe človeka ako zoon politikon, a cnosti preto patria jednak jednotlivcovi a jednak obci. Aristoteles spája politiku a morálku. Len cnostne spravodlivý vie ako správne aplikovať zákony. Aristotelovská epocha kladie dôraz na úsudok, ako prostriedok cnostného človeka. Úsudok napomáha k hľadaniu stredu medzi viac a menej. Praktický rozum bez charakteru je považovaný za zdegenerovanú osobnú túžbu, za vychytralú schopnosť spájať akékoľvek prostriedky s akýmikoľvek cieľmi. Priateľstvo napríklad chápe, ako spoločenský inštitút, ktorým sa jednotlivci podieľajú na spoločenskom projekte, tým že posilňujú medzi sebou väzby a jednotu. Dnes sme pojem priateľstvo vyprázdnili a obmedzili ho len na určitý emočný stav. Štvrtou epochou je epocha stredovekej morálky. Ranný stredovek začal svoju púť tak trochu zvláštne. Popri dominantnej kresťanskej morálke sa tu dostavil aj novodobý hérojizmus v podobe legiend o Artušovi, Nibelungoch, Fiannovi či rôzne severské ságy. Stredoveká epocha ale predstavuje aj spojenie aristotelovskej epochy prostredníctvom Tomáša Akvinského, ktorý spojil svet kresťanstva so starovekom.

Po rozčlenení epoch prichádza Macintyre k hodnoteniu povahy cností. Tie priamo viaže k možnosti vyniknúť v tej ktorej epoche. Statočnosť v dobe hérojov je maximálnou cnosťou, no v dobe aristotelizmu predstavuje len napodobeninu cnosti. Franklinov model predstavuje model Aristotelov no je utilitaristicky orientovaný ( nerob nič čo nepomôže iným). Cnosti Aristotela sa mohli reálne uplatniť v staroveku, hérojské cnosti by neprežili v Aténach, franklizmus by ťažko prežil za hranicami Philadelphie a pod.

Autor príkladom mladého nadšeného šachistu, ktorý nájde záľubu v hre a prestáva hrať za odmenu ale naopak za potešenie z hry samej uvádza, že bez cností ako spravodlivosť, statočnosť, pravdovravnosť by praxe ( myslí nimi fyziku, medicínu, šach)... viac na http://oprave.blogspot.com/

4 30.11.2019

Každý z nás o nej počul, málokto ju však ovláda a predsa si latinčina v povedomí udržiava akúsi jánusovskú dvojtvár. Na jednej strane sa jedná o akúsi mystickú reč cirkvi, lekárov, právnikov, ktorá vytvára úctu, niekedy až bázeň. Na druhej strane vystupuje dešpekt nad jazykom, ktorý už niekoľko storočí netvorí materinský jazyk žiadneho národa, či jazykom skupinky namyslených a spupných intelektuálov, ktorej štúdium sa pre potreby každodenného života hodí asi tak, ako štúdium astrológie.

Strohova kniha sa snaží oboznámiť čitateľa so samotnou latinčinou prostredníctvom jej pohnutej histórie a svojim spôsobom ozrejmuje ako je možné, že aj napriek tvrdeniu o smrti latinčiny, ako jazyka, pre nás prestavuje niečo úplne iné, ako smrť etruského jazyka či množstva ďalších starých indoeurópskych jazykov.

História latinčiny siaha približne do roku 1200 pred našim letopočtom, kedy sa predok latinčiny objavuje na perách "faunov, lesných bytostí jestvujúcich v Latiu". Rozmach Latinčiny nastáva a ide ruka v ruke s rozmachom Rímskej ríše. Latinčina ako jazyk vojenského tábora s názvom Rím, však svojou kvalitou dlho zaostával za kvalitou gréckej reči a nebolo hanbou, ak sa rímska elita radšej vzdelávala v jazyku starých Grékov. Samotný jazyk na svoju chvíľu ešte len čakal. Kostrbatý a neohrabaný jazyk sa však pôsobením staršej sestry začal kryštalizovať. Začali vznikať nesmelé rímske napodobeniny gréckych divadelných hier, avšak skutočné meranie síl ešte len malo prísť.

Zhruba po jednom miléniu sa latinčina odhodlala svojou kvalitou prekonať gréčtinu. Vyzývateľom nebol nikto iný ako sám Cicero, inak veľmi šikovný študent gréčtiny, ktorý za svoj život napomohol vzostupu kvality latinčiny. Cicerove súdne reči, filozofické spisy či dopisy sa stali vzorom perfektnej latinčiny po ďalšie dve tisícročia. Cicero však sám nebol schopný povýšiť latinčinu na kráľovnú rečí sám. Nám známe mená ako Vergílius, Horácius, Ovídius a ďalší klasici v podstate počas jednej generácie svojimi dielami pozdvihli latinčinu do vzorovej úrovne.

Práve vzorová úroveň latinčiny je vlastnosť, ktorá z nej urobila to, čím je. Práve vrcholnými dielami sa latinčina „zakonzerovala“. Každý žiak latinčiny sa učil reč Cicera, Horácia, Vergília. Hovorová – vulgárna, latinčina sa stala známkou nevzdelanosti a tak došlo k akémusi odtrhnutiu latinčiny od ľudových más, čo jej však paradoxne pomohlo k udržaniu jej štandardu.

Stroh približuje celú históriu až do súčasnosti, pričom prechádza stredovekom, novovekom až po súčasnosť a to najmä v nemeckom prostredí.

Autor čitateľa oboznamuje s latinčinou ako univerzálnym jazykom, ktorý počas troch tisícročí formoval európsky svet. Taktiež nabáda čitateľa k prijatiu faktu, že latinčina je dedičstvom nás všetkých a jej vyradením z učebných osnov sme sa dopustili prehrešku najmä voči sebe. Latinčina je totiž jazykom z ktorého vychádzajú aj ďalšie európske jazyky ako francúzština, taliančina, katalánčina, rumunčina a množstvo európskych jazykov ťaží z latinskej jazykovej zásoby, preto je latinčina jedným z najvhodnejších úvodov k štúdiu viacerých jazykov.

Stroch pripomína, že zrieknutie sa latinčiny ako vyučovacieho jazyka sme vlastne pochovali humanitné vzdelávanie, pretože skutočné humanitné vzdelávanie vychádza zo štúdia jazyka a literatúry. Pôvodné humanitas totiž predstavovalo štúdium poézie ako aj rétoriky s cieľom kultivovania ľudskej duše uhladzovaniu barbarskej a divokej ľudskej povahy. Latinčina je tiež jazykom, ktorý je „prísny a logický“ a cibrí myseľ, je jazykom v ktorom sa nedá zrozumiteľne hovoriť bez držania sa myšlienky, teda tlachanie je v latinčine nezrozumiteľné. Nepotrebovali by sme práve takýto jazyk ? V knihy spomínaný Friedrich Gedike obraňoval štúdiu latinčiny týmito slovami: „Chceli by ste preto ľutovať svojich hodín tanca, že skoro s tancom skončí? A nechceli by ste priznať šikovnosť a ohybnosť, ktorú ti toto umenie dalo? Teraz si buď istý, že v prípade že by si svoju gréčtinu a tiež latinčinu zabudol, aj napriek tomu v tebe zostanú jej vlohy.“ Taktiež Nietzsche kritizoval gymnáziá pre premieru vedy a nepatrnej dávky vzdelávania a to obzvlášť jazykového. Čo by mu asi hovorilo dnešné vzdelávanie?

Kniha krásne poukazuje na prehliadaný drahokam vzdelávania ako aj našej histórie a nabáda čitateľa k úcte regina linguarum – kráľovnej rečí.

Kniha zosnulého emeritného pápeža, nie je ľahké čítanie. Benedikt XVI. sa pokúša priblížiť základy kresťanstva, formou podrobnej analýzy kresťanského kréda. Priblíženie je fundamentálne avšak jazyk je zjavne abstraktnejší a filozofickejší. Nie je ľahké zahĺbiť sa do textu, napriek tomu sa autor veľmi silno pridŕža svojho výkladu. Benedikt sa snaží, síce zložitými a veľmi abstraktnými argumentmi vysvetliť obsahové základy kresťanstva. Je treba povedať, že samotný text prestupuje pokorou a silnou vierou. Nie je to jednoduchý filozofický text, ktorý by čitateľ pochopil na základe filozofických kategórií. Bez viery možno Benediktovi rozumieť pomerne zložito. Veľkým príspevkom tohto diela je naozaj hutná avšak dostupná argumentácia základov viery uvedených v kréde. Benedikt pokorným a úctivým štýlom tká argumentačnú sieť, ktorou podporuje vieroučné závery ako aj osobnú vieru o pravosti kresťanského učenia. Tento text nie je určený ateistom a zrejme len vo veľmi obmedzenej viere bežnému veriacemu. Ak však hľadáte teologické, filozofické zdôvodnenie viery na príslušnej intelektuálnej úrovni mimo kazateľnice avšak pod Akvinského rozsahom a formou, ste na dobrej adrese.

Pokračovanie trilógie o Ježišovi Kristovi od židovského učenca možno odporučiť k prečítaniu. Mimoriadne možno oceniť znalosť judaik ako aj samotnej židovskej kultúry a Ježišovej doby. Vermes a svojsky transformuje do role vyšetrovateľa a snaží sa z jednotlivých dielov Nového zákona vyskladať ten pravý opis Paschy. Vermes sa za použitia korelácie a pravdepodobnosti snaží z jednotlivých evanjelií vyskladať Veľkonočný osud Ježiša Krista. Je treba povedať, že uvedený prístup nie je nový, už v rannom stredoveku jestvovali snahy o rigidne historické chápanie evanjelií a snahy o ich spojenie v jedno superevanjelium. V skutočnosti, je pravdepodobnejšie, že evanjeliá pochádzajú z praevanjelia tzv. Logií a sú jediným zrozumiteľným prameňom viery, nie sú však výhradne historickým dokumentom v modernom zmysle. Vermes uvedené nereflektuje a vyhodnocuje evanjeliá z výhradne historickej stránky, pričom s obľubou poukazuje na zjavné nepresnosti a nezrovnalostí. Sám si vyskladoal Evanjelium podľa Vermesa, kde umiestnil len to, čo považoval za správe. Vo Vermesovom Evanjeliu je Ježiš z Nazaretu, len ďalší sociálno-náboženský self made reformátor, ktorý prišiel pokračovať v buričskej kariére do Jeruzalema. Tam sa stal tŕňom v oku farizejov, ktorí sa v Getsemanskej záhrade, na základe zrady, zmocnili Ježiša. Toho predviedli pred Piláta, ktorý na rozdiel od Nového písma, nemal problém s ukrižovaním buriča. Všetci Ježišovi učeníci sa po jeho zadržaní zľakli a ušli. Ježiša, nespravodlivo a exemplárne odsúdeného nachádza Vermes na kríži ako dezorientovaného a nepochopeného volajúceho k Bohu: "Eloi, eloi, lema sabachtani?"
Vermesa sa oplatí čítať, pomáha pochopiť dobu ako aj špecifické argumenty týkajúce sa evanjelií. Pomáhajú pochopiť Nové písmo na základe kritického prístupu. Za to treba Vermesovi poďakovať a naozaj oceniť jeho publikáciu.

Kniha známeho judaistu, je bezpochyby kritická k novozákonným evanjeliám podľa Matúša ako aj podľa Lukáša. Autor poskytuje "zničujúcu" argumentačnú kritiku evanjelií Ježišovho narodenia. Na základe priblíženia vlastnej logiky evanjelií, ich vzájomných rozporov ako aj priblíženia doby Ježišovho narodenia a znalosť literárnych judaik vysvetľuje "iný" príbeh Ježišovho narodenia ako je známy z Nového zákona. Vermés poukazuje najmä na veľmi chabú historickú hodnotu týchto pasáží, ktoré pasuje skôr do evanjelizačnej snahy autorov, ktorí sa obracali k "prostému" ľudu, aby tak sprostredkovali výnimočnosť osoby Ježiša Nazaretského a to najmä príbehmi a zázračných anjelských zvestovaniach (Mária, Jozef, pastieri), tajomných znamení (Betlehemská hviezda) či nepoškvrnenom počatí, či vyplnení proroctiev (panna počne, bude pochádzať z domu Dávidovho, narodí sa v Betleheme, povolám ho z Egypta apod. ). Vermés brilantne a chladnokrvne presúva veľkú časť známeho príbehu Vianoc do ríše legiend a rozprávok.
Silný príbeh knihy dokresľuje aj samotný vzťah Vermésa ku kresťanstvu a to v ose rodičia pokresťančený židia, sám praktizujúci kresťaň a následne vyznávajúci žid. .
Kniha sa číta mimoriadne dobre, je doplnená početnými odkazmi jednak na biblickú literatúru, ďalšie judaiká či apokryfi a najmä ranokresťanskú literatúru (Filón Alexandrijský, Eusebios ) či antickú literatúru (Josephus Flavius) ako aj písomnosti od Mŕtveho mora. Zároveň je zvolený štýl informačne hutný avšak čitateľsky zrozumiteľný. Autor vyjadruje svoje vlastné postrehy len výnimočne a keď, tak dosť jadrne, spolieha sa najmä na "reč faktov". Knihu možno odporučiť jednak pre jej zrozumiteľnosť, rozsah a taktiež treba oceniť silu argumentačnej "bočnej paľby" ktorá, ak je rozumne vyhodnotená pomáha lepšie pochopiť samotné Písmo. Mne osobne sa argumentácia autora nesmierne páčila ako poctivá, avšak bez dostatočnej hĺbky. Autor historickými metódami pristupuje k textu evanjelií a tieto v závere vyhodnotí ako nehistorické resp. historicky nerelevantné, kresťania však vedia, že evanjeliá nie sú encypklopédie a ani kroniky a neboli pred približne 1900 rokmi spísané, aby vyhovovali súčasným akademickým štandardom historikov, ale aby evanjelizovali. Vskutku neznevažujem erudovanosť či ciele autora, ale na okraj by ma zaujímalo s akým záverom by autor prišiel pri uplatnení rovnakých "prístupov a metód" pri vyhodnocovaní písomných pamiatok iného ako kresťanského náboženstva. Knihu vrelo odporúčam.

3 06.04.2021

Asi máloktorá kniha klasickej knižnice západnej civilizácie má taký význam ako Herodotove Dejiny. Nielen, že sú to „prvé“ dejiny, ale sú to Dejiny. Nie sú to len suchopárne fakty, nudné sledy udalostí, triviálne rozprávania. Herodotov rozprávačský štýl je na prvý pohľad jednoduchý. Kniha sa odvíja akoby išlo o rozprávkový príbeh. V samotnom spracovaní príbehu je však niečo tajomne podmanivé. Nie sú to totiž len dejiny, ale aj topografia, cestopis, etnológia, náboženstvo, kulturológia, filozofia, vojenstvo, politika či iné, ďalšie. Je to rozprávanie o živote, dejinách ľudského bytia, pospolitosti a ich vývoja. Hoci je Herodotov štýl na míle vzdialený od dnešného exaktného jazyka a samotnú literatúru by ste možno zaradili do literatúry pre mládež, avšak určite Herodota nemožno podceňovať. Samotné dielo, bolo písané pre vtedajšieho čitateľa a malo edukatívny charakter. Ak prihliadneme na úroveň vzdelania starovekého Grécka, Herodove dielo muselo byť „expertným“ kúskom literatúry. Herodove Dejiny sú písané skúseným jazykom, ktorý na prvý pohľad častokrát zbytočne odbočuje, zaoberá sa nezmyslami, poverami či historkami, ale osobne si myslím, že či už úmyselne alebo náhodou, sa Herodotovi podarilo vytvoriť mimoriadne edukatívne spracovanie dejín. Sám by som sa však čudoval, keby išlo o dielo náhody. Cez celú knihu sa totiž vinie určitá pevná nábožensko-etická kostra. Herodotos ako pôvodom barbar, avšak „naturalizovaný“ Grék, podáva históriu v zmysle zisťovania, ktoré sám vykonal či už osobne, alebo sprostredkovane. Je to dej ľudských osudov a nie len gréckych ale aj barbarských, pričom tých nepovažuje za podradných. Jeho dielo je tak trochu propaganda, tak trochu tvrdé dáta, tak trochu príbeh či historka, tak trochu chcenie a trošku falzifikácia či bájka. Celkovo je však dôležité to posolstvo. Úžasné rozprávanie o ľuďoch napísané tak, aby po tisícročiach nestratilo na sviežosti a verne predávalo posolstvo o človeku. Človek by ani neveril, koľko pútavých príbehov vyšlo z Herodotových Dejin, určite stojí za prečítanie.

3 10.09.2020

Kto mal možnosť prečítať si esej Tribal World, či knihu Political Tribes: Group Instinct and the Fate of Nations, možno už tuší o čom bude knihy Francisa Fukuyamu. Zvolenie Trumpa za prezidenta U.S.A. zdá sa, spôsobil takú ranu intelektuálom liberálnej demokracie, že im to nedá spávať.
Čitatelia Fracisa Fukuyamu sú zvyknutí, na pomerne svojský, avšak mimoriadne fundovaný štýl písania s naozaj prenikanými myšlienkami a postrehmi. Kniha Identita, túžba po dôstojnosti a politika hnevu, je akýmsi pokračovaním knihy Konec dějina poslední člověk. Fukuyama stavia svoje poznatky na filozofických dielam velikánov. Kým v Konci dejín čerpal z Hegela, Nietzeho, teraz prechádza na Platóna, Lutera či Roussea. Nie však preto, že by ich považoval za lepších, ale pre to aby zrozumiteľne vysvetli, tak ako je to u neho zvykom, popísal jednak súčasný stav, no najmä jeho vývoj. Základným kameňom Fukuyamovej knihy je dôstojnosť.
Fukuyama začína popisom Platónovej „thymos“ teda duševnej časti, ktorá je nezávislá od ratia. K nej môžeme priradiť hodnotu človeka, ktorú možno uznávať či odmietať. Na jej podklade cítime hrdosť, hanbu či hnev. V určitom protipóle je „megalothymia“, ktorá predstavuje určitú nadradenosť či výnimočnosť. Podľa Sokrata je megalothymia cnosťou bojovníkov, ktorí si zaslúžia dôstojnosť preto, že sú na rozdiel od roľníkov či kupcov ochotní umrieť pre vyššie ciele, napríklad za polis, a ich kalkul nie je ekonomický. Rozvojom ľudskej spoločnosti ale došlo k inflácií aj samotnej dôstojnosti. Tá sa už nestala len snom rojkov, ktorí považovali všetkých ľudí za seberovných, ale stala sa zákonným právom. Samotné rozšírenie by samo o sebe neznamenalo nič katastrofálne, avšak dôstojnosť ako automaticky priradené, „nezaslúžené“ právo v sebe obsahuje aj vlastné protirečenie. Už Rousseau konštatoval určitú nadradenosť a výnimočnosť vlastného JA nad vonkajšou realitou. To znamená, že vnútorné Ja ma určité kvality, ktoré sú po „obdarení“ dôstojnosti natoľko jedinečné a výnimočné, že ich treba reprezentovať nad skutkovú realitu. Ako absurdný prípad nám poslúži, osoba ktorá sa prehlási za čajku. V súlade s jeho dôstojnosťou je zlé mu vysvetľovať, že je človekom keď sa sám cíti byť čajkou. Tento zaujímavý spoločenský trend Fukuyama dáva do súvisu aj s rozvojom psychoterapie, ktorej cieľom je, aby sa pacient „cítil dobre“ a nie aby bol konfrontovaný s vonkajším svetom. Takto sa ľudia uzatvárajú do určitých netýkavých bublín, ktoré napr. poviedli, ku zmene sylabov klasického vzdelávania a to z dôvodu, že v ňom neboli rovnomerne zastúpené pohlavia, rasy či iné náboženské skupiny, ktoré boli týmto klasickým sylabom ponižované. Práve frustrácia a ponižovanie tvorí v spoločnosti silný polarizujúci náboj, ktorý vedie k politike hnevu.
Veľmi pútavé je sociologické priblíženie politického statusu robotníckej triedy. Tá sa podľa Fukuyamu pretransformovala, pričom vypadla zo strednej vrstvy a je permanentne ohrozená robotizáciou. Súčasnú robotnícku triedu tvoria zamestnanci služieb, čašníci, kaderníci ale aj spoločnosťou vyvrhnutý moslimský obyvatelia Francúzka a pod., problémy týchto pracovníkov však politikov nezaujímajú, čo voliči vnímajú ako zradu. Stredná trieda sa cíti byť základom demokracie. Sú hrdí na to, že pracujú aj keď za nespravodlivé mzdy, nie sú na nikoho odkázané a od štátu dostávajú len to, im sám zoberie na daniach. Potom do toho prídu ľavicové strany, ktoré po páde marxisticko-lenistického hospodárstva zostali len na svojej agende „zániku“ štátu a pretláčajú rôzne marginalizované politiky, pričom záujmy pracujúcich sú len okrajové. Štát totiž nemá prostriedky na rast dôchodkov, lepšiu zdravotnú starostlivosť a pod. ale občania sú povinný prijať tisícky migrantov, ktorí majú nárok na bývanie, príjem, stravu, zdravotné služby a pod. Nie je divu, že stredná vrstva sa cíti byť opomínaná, ponižovaná a to je iskrou hnevu, ktorý poviedol Britániu k Brexitu a Donalda Trumpa do kresla prezidenta U.S.A. Fukuyama sa snaží vysvetliť že prapôvod týchto pohybov je ľudská schopnosť pochopenia svojej dôstojnosti, resp. Toho čo si pod týmto pojmom môžeme predstaviť. Dôstojnosť je sama o sebe však pomerne obsahovo komplikovaná a v zásade nemá zmysel, ak nie je uznávaná aj inými. Práve publikum uznania slobody je podľa Fukuyamu ukryté v identite tj. schopnosti primknúť sa k spoločenstvu. V súčasnom svete zväčša dominuje príslušnosť k národu, náboženstve a toto povedomie hýbe našim ponímaním sveta okolo nás. Práve Fukuyamova kniha ponúka jednoduchú exkurziu do sveta súčasného politického tiahnutia voličstva a k tomu je písaná aj pútavým štýlom.

3 14.04.2020

Kniha otca európskej filozofie, Etika Nikomachova je vlastne úžasným previazaním morálky a práva. Samotné dielo na prvý pohľad jednoznačne pojednáva o morálne a dôležitosti tejto „ľudskej zručnosti“ pre riadny chod štátu. To že opisuje delenia a typy cností, vlastne nijak nebráni tomu aby sme toto dielo brali v celku ako dielo patriace nielen do oblasti etiky ale aj štátovedy. Aristoteles to jasne dokazuje v kapitolách V. a VIII.

Už v úvode diela od prof. Brostla ma nesmierne zaujala myšlienka o slušnosti. Slušnosť teda spočíva v legiskomformnom výklade práva, v zmysle vypĺňania medzier v zákone. Zákonodarca v zákonoch nesmie byť nadmieru precízny, vlastne to ani nedokáže, našou morálnou povinnosťou je byť slušný, teda právodopĺňujúci. Myslím že výklad typu čo zákon nezakazuje to zákon dovoľuje by pre Aristotela nebol dostatočný, nakoľko by tak strácal morálny zmysel práva. Morálnym zmyslom práva by mal byť jeho účel, a to je dosiahnutie blaženosti v spoločnosti. Ak už teda podľa Aristotela vieme čo kto je slušný vieme z tejto premisy vyvodiť aj to, kto je neslušný?

Aristotelovo zhrnutie, ohľadom nutnej miery presnosti vzdelaného človeka, spočívajúce v stanovení nie max. ale minimálnej miere presnosti sa mi zdá mimoriadne dobre pedagogicky podané. Tvrdenie, že o jednotlivej veci presne usudzuje odborník a o všeobecnej veci zase všeobecne vzdelaný človek, sa mi zdá veľmi rozumné, nakoľko prílišná špecializácia plodí aj intelektuálnu slepotu.

Cieľom štátovedy, podľa Aristotela je praktické konanie. Táto potreba teda zo štúdia vylučuje mladých poslucháčov (v zmysle neskúsených) nakoľko im chýba kontakt s predmetom štúdia. Táto myšlienka sa mi zdá veľmi aktuálna aj v súčasnosti.

V diele sa vyskytla aj jedna intelektuálne zaujímavá myšlienka, v V. kapitole Aristoteles opisuje ako je slovo právo mnohoznačné, to je tak trošku prekvapujúce, lebo túto istú myšlienku zastávame ešte stále, a svoju poučku na to čo je vlastne právo stále hľadáme. Opakom práva/spravodlivosti je teda nespravodlivosť, ktorú Aristoteles zhrňuje, ako nadbytok/nedostatok užitočnosti/škodlivosti pri porušení úmery.

Vo VIII. Kapitole ma trošku zaujal problém názvu POLITEIA, ktorú Aristoteles poníma ako najlepšiu ústavu už v diele Politika. V Etike sa s týmto výrazom stretávam pri timokracií. V ďalšom výklade sa už ale jasne hovorí o tom že demokracia je tiež vláda väčšiny, ktorá je najmenej zlá, a teda že nie je najlepšia, ale len najlepšia z najhorších.

O ústavách v tej istej kapitole Aristoteles jednoducho, no myslím pravdivo, popísal že dobré zriadenie je tam, kde je veľa priateľstiev, a teda že aj sám štát podporuje a nerozbíja súdržnosť občanov.

Aristoteles nám vysvetľuje taktiež pojem svornosť, ktorá je chápaná ako občianske priateľstvo, blízkosť spoločných záujmov a spoločné riešenie problémov. Tam kde je dobrý štát je aj svornosť.

V úplnom závere knihy nám autor, krásne ukazuje čo je to umenie zákonodarstva – legislatívy. Zákonodarstvo je časťou, nie celkom, štátnického umenia. Aristoteles si praje aby nám naši predkovia zanechávali politikov so schopnosťou dávať dobré zákony, ktoré najviac pomáhajú vlasti. Na konci nás vyzýva k štúdiu

a) toho čo povedali starý učenci o štátovede (politickú a právnu filozofiu)

b) preštudovať si ústavy (komparatistika)

c) zisťovanie toho čo majú štáty dobré a čo zlé (čiastočne sociologia a čiastočne politologia)

d) po kritickom zhodnotení hádam uvidíme aké zvyky a aké zákony sú najlepšie

Na záver už asi len dodám, že dielo Aténska ústava asi patrila do výučbového procesu k bodu b), Aristoteles vraj zozbieral asi 150 ústavných textov, čo podľa mňa svedčí o vysoko kvalitnej forme výuky štátovedy v staroveku. Nie som si istý, či si v modernej komparatistike preberáme čo i len desatinu podobných textov.