Ivan F komentáře u knih
"Je ti jasné, že ju treba zabiť?" - touto vetou sa začína detektívny príbeh Schôdzka so smrťou. Jasné mi to bolo až potom, ako som si prečítal opis mamá Boynton - tak odporne nepríjemnú osobu som v knihe nemal od "Spolčení hlupců". Že si o smrť koledovala, o tom niet pochýb. V podstate som sa nevedel dočkať, kedy ju už niekto znesie zo sveta a vopred mal/a vrah/yňa u mňa odpustené. Príbeh je typicky Christieovský a nie je mu v rámci žánru čo vytknúť, avšak Agatha má lepšie napísané knihy. Po prečítaní mi je jasné, že mamá Boynton bolo treba zabiť.
Maximálna spokojnosť s prvým dielom 3x Hercule Poirot. Všetky tri príbehy majú spoločného menovateľa a tým je exotika orientu. Neopakovateľná atmosféra, žiadna zbytočná brutalita, potoky krvi, detaily mŕtvol, snaha za každú cenu šokovať - nič z toho v knihe nie je prítomné. Len taká starosvetskosť, ktorá mi v poslednom čase lahodí, priam prýšti z každej strany tohto prvého súborného zväzku. Za mňa (ako aj za skutočne podarenú obálku, formát knihy a nezameniteľnú vôňu novej knihy) dávam plný počet, pretože viem, že ak sa ku knihe niekedy v budúcnosti vrátim, tak nebudem sklamaný.
Ďalšia klasická detektívka s Hercule Poirotom, ktorá je však písaná z pohľadu ženy. Táto zmena mi prišla výborná, nakoľko po prečítaní niekoľkých príbehov s HP (a nie je to Harry Potter, hm) je to osviežujúce. Príbeh výborný, atmosféra tiesnivá, lokácia interesantná. Čo viac si priať? V podstate nič, pretože aj keď je čitateľovi jasné, že páchateľ bude ten, ktorý to nijakovsky nemohol byť, tak rozuzlenie je prekvapujúce. Čo mi najviac na starých detektívkach sedí, je to, že aj bez zbytočných popisov brutalít, snahe šokovať za každú cenu a na malom počte strán sa čitateľ doslova "napasie" všetkého vyššie zmieneného.
Dostalo sa mi do ruky vydanie z roku 1986 a keďže som už o tejto knihe počul (chválospevy), rozhodol som sa si ju prečítať. Chyba lávky. Chválospevy sa postupným odkrývaním jednotlivých poviedok ukázali ako (silno) neopodstatnené. Až na pár vynikajúcich poviedok, ako je A,B,C alebo Ako sme slávili svátek matek alebo Šestapadesátka je mi Leacockov humor vzdialený a už zajtra zabudnem o čom zvyšné poviedky boli. Vlastne už teraz si niektoré nepamätám, niekam sa vytratili v priebehu čítania a to je len pár dní. Na to, že je kniha pomerne krátka, tak mi trvalo nepomerne dlho ju prečítať - jednoducho ma nezaujala. Naopak, Leacock mi pohladil (čitateľskú) dušu svojím (literárnym) štýlom a určite aj prekladateľ si dal záležať.
To, že sa autor inšpiroval Votrelcami je ok, nakoniec, ak by sa vo všetkých SF knihách volal palubný počítač "Matka", tak by sme si na to zvykli, ako sme si zvykli na Android alebo Windows. Zvyšok palubných počítačov by sa volal "Otec", teda konkurencia ako je iOS alebo Linux. Takisto mi na knihe nevadilo, ako niektorým iným čitateľom, opisovanie konania jednotky "Mariňákov", je vidno, že sa v tejto téme autor vyzná. Lenže kniha má dve časti, výbornú a akčnú. Výbornú časť, s hutnou atmosférou strachu a tou je prvá polovica knihy, až po bitku s biomechanoidmi a odhalenie, že sú vlastne pokusnými králikmi na poli vývoja zbraní. Slabú časť má kniha od tohto okamihu odhalenia, odkedy je to už len akcia, akcia, akcia a kniha (zas sa opakuje podraz na čitateľovi - nech si kúpi aj ďalší diel, minimálne o rozsahu šesťsto strán, tak za 19,90) končí otvoreným koncom a hutná atmosféra strachu sa vytráca. Podčiarknuté a zrátané je to u mňa tak 100 na 50.
Doplnok: Knihu som si druhý krát vypočul v októbri 2023 a bolo to výborné. Škoda len, že na interpretáciu poviedok nedošlo, kto má chuť aj na ne, musí siahnuť po papierovej verzii.
Vzhľadom na rozsah (novela) je to veľmi podarená detektívka, kde autorovi stačí naozaj pár strán, aby rozohral hru, kde čitateľa povodí za nos a detektívi nájdu riešenie. Vzhľadom k ostatným autorovým dielam toto dielko ťahá za kratší koniec a v rámci žánru nie je ničím prekvapivé. Ovšem, vzhľadom na rok vzniku (1957), je to moc príjemné čítanie, kde sa k výsledku detektívi dopátrajú vytrvalou prácou, použitím sedliackeho rozumu a troškou náhody. A to sa v detektívkach vždy cení, aj keď sú super krátke.
Nakoniec je dobre, že knihu dopísal Verneov syn Michael. Predsa len bol Jules o generáciu starší a je na jeho posledných dielach poznať, že už nemajú ten správny šmrnc. Naopak, Michael dodal knihe tak potrebný "drajv" a preto sa kniha číta výborne, autor nás nenudí siahodlhými opismi, napríklad ako v knihe Sever proti Juhu, kedy Jules venuje opisom zemepisným ako aj dejepisným kľudne celú kapitolu. Príbeh je výborný, odsýpa a má tu výhodu kníh minulosti, že to nie je tlstopis, akým sú dnes v podstate všetky nové knihy. Za mňa plný počet, pretože som si pri čítaní oddýchol a to si cením.
Knihu som si prečítal opakovane na služobnej ceste počas čakania na letisku, v lietadle a v hoteli, potom zas na letisku a v lietadle. Po pravde, to rozčarovanie, ktoré som z knihy mal, keď som ju čítal prvýkrát (a to najmä pod vplyvom dosť nepodareného filmového spracovania) sa nevrátilo. Naopak, kniha ma vyložene bavila a to najmä spôsobom, akým je napísaná. Napísaná je naozaj dobre a takisto prináša pár ďalších detailov, ktoré vo filme neboli. Zaradenie knihy do humornej literatúry beriem ako daň, kedy prostému ľudu treba dať niečo, s čím sa stotožní. Avšak pre tých ostatných je kniha obžalobou zhovädilého režimu, ktorý dal do rúk moc ľuďom, akým bol v knihe major Borovička. Nanešťastie sú títo ľudia stále prítomní medzi nami a dokonca berú aj dôchodky. Môj predchádzajúci komentár (veľmi neprajný a knihu zatracujúci) som musel zmazať a nahradiť ho novým, ako aj zmeniť hodnotenie smerom nahor.
Nenáročné čítanie na sklonku leta ma pohladilo na duši. Oddych a zasa len oddych a ukolísanie samého seba v sladkom nič, to je presne pocit z tejto knihy. Jo a dane, na tie sa môžeme všetci zvysoka. Aj na ich platenie. K tomu si treba zaobstarať príručku "Ako dobre piť" a bude nám sveta hej. Toť obsah knihy v kocke.
Presne tak, kniha je súčasný literárny gýč. Opisuje podrobným spôsobom, ako si tu na Slovensku žijeme a ako sa hráme na tých, kým nie sme a prežívame si svoje dobabrané alebo dodrbané (kto ako chce) životy. Nejaké to pomaturitné stretnutie som už prežil aj ja a ako v knihe, tak aj v reále bolo podávané jedlo bez fantázie, čiže kuracie medailóniky s kopčekom ryže a kopčekom hranoliek. K tomu fotografie, premietanie a kecy, kto kedy s kým, s čím, ako, koľko a hlavne vydatá/ženatý alebo rozvedená/ý + počet detí. Pomedzi to sa pije, zábrany padajú a potom to dopadne, ako v knihe. Priebeh je síce trochu iný, ale gro zostáva. Autorovi sa podarilo veľmi dobre vystihnúť nielen slovenskú mentalitu, ale myslím si, že aj tuto kúsok za západnými hranicami sa mnohí v postavách knihy zhliadnu. A veru, nebude ani jednému/jednej do smiechu. Kniha je parádne zrkadlo, ako to u nás chodí.
Banálne. Zručne napísané, neprekvapivé a banálne. To je všetko. Ak by som mal ešte niečo dodať, tak mi opäť príde na myseľ slovo banálne, takže dodať už niet čo.
Mark Bowden, nech sa akokoľvek snažil, tak nedokázal napísať knihu nezaujato. Je obyvateľ prostrednej časti kontinentu Severná Amerika a je to poznať, že nebyť prispenia ich obyvateľov, tak by Pablo možno podnes deň žil. Ruku na srdce - ak by nebolo obyvateľov prostrednej časti kontinentu Severná Amerika, tak by v podstate nebolo komu kokaín predávať. Kruh sa uzatvára. To, že zoťali jednu hlavu narkotikovej hydre, aby vzápätí narástla ďalšia, možno ešte horšia, ich neospravedlňuje, že za tento výnosný obchod môžu práve oni, obyvatelia prostrednej časti atď. Zametať treba začať pred vlastným prahom a nie v Kolumbii, či momentálne v Mexiku. Až na tieto moje výhrady, ide o podarenú knihu, ktorá ide pomerne hlboko pod povrch, len ten nemiestny patriotizmus, teda jeho zvyšky tam zostali a pritom nemuseli.
Prečítané v detstve jedným dychom, neskutočná bomba.
V horúcom lete sa mi náhodou dostalo do rúk zošitové vydanie poviedok o Smoke Belleovi a Shortym. Zažltnuté strany sa v prudkom letnom slnečnom svetle výborne čítali a napriek tomu, že neďaleko mňa hučalo teplé more a palmy šušťali v horúcom vetríku, myšlienkami som bol v mrazivej zimnej krajine a užíval som si to. Nejde o najlepšiu Londonovu knihu, to určite nie, ale má v sebe akési čaro, ktoré ma pohltilo a po celú dobu čítanie neopustilo. Poviedky s humorným podtónom boli výborné, ale posledná o tom, čo dokáže milujúca žena, tak to je skutočný majsterštik, napriek tomu, že je smutná. London mi pohladil moju čitateľskú dušu a ja som mu za to naozaj vďačný.
Čitateľské utrpenie á la Asimov. Jeho písanie určite bavilo, mňa čítanie nudilo, ba priam ubíjalo. Rozsahom mal zostať pri poviedke a úplne vypustiť prostrednú, mňa neskutočne iritujúcu časť, aj so všetkými emociály, parentály, racionály a tvrdýši. Katastrofa. Zbytočné informácie o sexuálnom živote triád. V poslednej časti popis športovania na Mesiaci, úplná zbytočnosť, tak ako v prvej časti neskutočne dlhá pasáž o lúštení písma Etruskov je ďalšou zbytočnosťou. Pár kníh som od Asimova čítal a všetky ma niečím štvali. Asimov mi nikdy neulahodil a pochybujem, že mi niekedy v budúcnosti ulahodí. Myšlienka pumpy je originálna, o tom nemôže byť pochybností, no je utopená v balaste tisícov nič nehovoriacich a tým pádom zbytočných slov. Nemôžem si pomôcť, ale Asimov mi pripadá ako samoľúby nadutec - o tom svedčí už úvod knihy, kde sám seba vychvaľuje a postupne o tom čitateľa utvrdzuje v priebehu "deja" nenápadnými, ale podprahovými narážkami na svoju veľkoleposť. Bez pardónu, ale súpútnik Arthur C. Clark je o niekoľko tried lepší spisovateľ, Isaac Asimov mu nesiahal naozaj ani po členky.
Výborne a ešte raz výborne. Presne takto si predstavujem splaterovú literatúru. Čitateľov mozog nie je zaťažovaný zbytočnosťami, jednoducho dej odsýpa a tak to má pri splatery byť. Táto kniha ma v 90tych rokoch širokým oblúkom minula, aby si ma našla na dovolenke a po depresívnom Bradburym mi vyslovene ulahodila. Pútavo a s ľahkosťou napísané a s pôžitkom a uspokojením prečítané. Brak ako vyšitý, ale aj toľko obdivované Kulhánkovo dielo je splater, čiže brak. Ale mne to vôbec neprekáža, práve naopak, potrebujem si občas od "kvalitnejšej" literatúry oddýchnuť.
Bradbury sa na dovolenku asi nehodí, lebo pod slnečníkom mi jeho depresívne poviedkové príbehy prišili také nemastné-neslané. Knižka, aj napriek jej malému rozsahu mi prišla zdĺhavá a nedokázala ma pritiahnuť. Prečítané, ale zároveň vzápätí zabudnuté príbehy. Už po pár dňoch po prečítaní si neviem spomenúť o čom boli. Len depresívny pocit zostal.
Po pravde, nič moc príbeh a to som si ho zobral ako oddychové humoristické sci-fi čítanie na dovolenku. Začiatok výborný, ale postupne mi začali vadiť všetky slovné patvary, až ma iritovali natoľko, že som bol rád, keď sa príbeh skončil. Slovenčina, čeština a poľština patria k západný slovanským jazykom a majú mnoho spoločného, takže prekladom sa asi nič nepokazilo, no bolo toho primnoho - a keď je niečoho priveľa, tak je to na škodu príbehu. Na to, že je to humoristické čítanie, tak zasmiať som sa nezasmial, sem-tam pousmial a ako celok ma kniha otrávila a to som si bláhovo myslel, že dokonale otráviť ma dokáže len uspávač hadov Asimov. Moje prvé stretnutie s Ijonom Tichým nedopadlo dobre a napríklad takému Návratu z hviezd nesiaha ani po päty. Všetkých osem poviedok je tej istej kvality, žiadna z radu nevyčnieva.
Kniha, štýl, počet strán, príbeh, chýbajúci "knižný chróm" (však Stephen, vydupal si si The Stand v pôvodnom rozsahu a stálo to za to, aj keď na tých ďalších 200 strán padlo mnoho kanadských stromov - viva environment) idú ruka v ruke s Kingovým vekom. Nemladne, oči slabnú, ale stále má schopnosť pritiahnuť k svojim knihám čitateľov. Lenže už to nie je ono, chýba mi (a to priam bytostne) "drajv" tak typický pre tvorbu z 80tych rokov (aj hudba bola vtedy lepšia) a najmä absencia "chrómu" - čiže kudrliniek v podobe malých odbočiek v deji, ktorými by opísal jednotlivé postavy a zdôvodnil ich jednanie, ktoré tak hojne používal. Ale vek, zrak a vnímanie času sú neúprosné. The Outsider mohla byť pecka, ak by knihu napísal pred 30timi rokmi. Dnes, vo veku zaslúžilého dôchodcu nám pán spisovateľ predkladá síce na svoje pomery čistokrvný príbeh, ale na sto metrov behu už potrebuje viacej nádychov. Nespokojný vyslovene nie som, ale ani spokojný. Na druhú stranu musím uznať, že v dôchodcovskom veku mu to stále píše, a to je dobre. Stephen, želám sebecky nám všetkým, Tvojim verným čitateľom, nech sa Ťa stále drží svieža myseľ a netrápia neduhy jesene života. A ak Ťa potrápia, vysyp ich na papier a hlavne pridaj chróm.
V lete sa šedé bunky dajú naozaj vypnúť, aby si oddýchli a tak sú aj zhovievavejšie ku kvalite kníh - predsa len si treba dopriať niečo nenáročné. Lenže táto kniha je totálna kravina a to aj s mozgom zapnutým na štvrtinový výkon. So zapnutým na polovičný výkon by som ohodnotil ešte nižšie, nuž a na plný výkon ... Lenže bolo leto a príbeh o Inkoch, ktorý by potešil postpubescenta ulietavajúceho na sprostostiach typu Upírske denníky (aj to našťastie nie každého pubiša baví) ma neoslovil. So slnkom v očiach a pod slnečníkom pri vode sa to prečítať dalo, ale zopakujem, že je to totálna somarina.