Ivan F komentáře u knih
Zostal som príjemne prekvapený zo svižného začiatku, kedy sa k Zemi rúti mnohokrát rýchlejšie než rýchlosť svetla zlo, ktoré vlastne nie je ... Ale to už nechám na čitateľa, či to naňho zapôsobí tak, ako na mňa. Prvá polovica je skutočne dobrá a v podstate nemá žiadne hluché miesto. Lenže potom sa príbeh preklopí do druhej polovice, kedy sa pri majáku niekde v Kanade objaví drak, ktorý vyzerá ako mega jašter, ktorý vypil rádioaktívny lektvar (aj takú jedovato zelenú farbu má) a príbeh ide do kytičiek.
Celkovo som bol spokojný, hoci je to tak trochu priemerný diel v UKK. Čo mi vyslovene prekážalo, je neustále pripomínanie Thora ako božstva a mnoho viet prenesených ním samým typu "Ja všemocný Thor", "Mjolnir to spraví" a tak neustále dokola.
Kresba je pekná a poplatná dobe vzniku.
Mo Hyder píše veľmi pútavým štýlom, ktorý jej pomerne priemerným krimi príbehom dáva pridanú hodnotu. Moje štvrté stretnutie s detektívom Cafferym dopadlo nad očakávanie dobre a celkovo som spokojný. S čím mám však problém je postava potápačky Blechy, ktorá mi vyslovene nesadla už v knihe Rituál. Je mi z duše protivná a nebudem klamať, trochu som aj dúfal, že sa zo situácie, do ktorej sa dostala vlastnou vinou, už nedostane. Okej, možno som cynik, ale je to vymyslená postava. Možno by jej strata zdramatizovala celú sériu. V každom prípade som s prácou Mo Hyder spokojný.
S poviedkami je problém, že ich kvalita je rôznorodá. Presne to sa stalo aj v prípade tejto poviedkovej zbierky. Hoci poviedky vybrala samotná Agatha, tak vybrala tri rovnocenné kúsky a jeden, z môjho pohľadu, nepodarok. Tým je poviedka Trojuholník na ostrove Rhodos, kde je do oči bijúce, kto je vrah, ako to urobil a nič, naozaj nič prekvapivé v poviedke nie je. Milé, odpočinkové čítanie so šarmom starých zašlých časov to však je - bez všetkých vymožeností súčasného sveta.
Verne, ktorý nám čitateľom dodal mnoho príbehov založených na vtedy platných vedeckých faktoch, prípadne nás niekedy takmer k smrti unudil opismi krajín a servíroval nám dejepis len sa tak prášilo, tak tento Verne nám predložil príbeh, ktorý sa zakladá na povere? Nakoniec prečo nie, lenže príbeh je natoľko chudokrvný, že to typické pre Verna je tu v miere pramalej a tým pádom je táto útla knižka takmer bez chuti a zápachu. Ako cestopis je kniha fajn, avšak nič tajomné, napínavé alebo čokoľvek, čo čitateľa núti obracať stránku za stránkou tu chýba. Veľmi slabý Verne, ale o niečo lepší než Sever proti Juhu, čo je pre mňa najhoršia verneovka.
Nemám rád poviedky a napriek tomu ich, od svojich obľúbených spisovateľov čítam. Čo sa týka ranných prípadov HP (nie, nie je to mladý čarodejník), tak sú výborným doplnkom k románom, pretože mnohé zmienky v nich dostanú konkrétnu podobu, napr. kňažná Viera Rossakovová.
Takisto je výborné, že pani Agatha nám čitateľom vždy servíruje jednotlivé stopy, na základe ktorých možno logickou úvahou nájsť páchateľa - v tomto mám skóre tak pol na pol, niekedy som na páchateľa prišiel, inokedy mi dokonale unikol. Ako tréning malých šedých buniek sú poviedky vynikajúce, avšak dokonalosť románu im chýba.
Moje prvé stretnutie s Gibsonom dopadlo tak všelijako. Popravde, poviedky sú formát, ktorý ma nikdy neoslovil, mám radšej novely a romány. No a začínať so spisovateľom práve poviedkami nie je práve najšťastnejšou voľbou. Lenže Gibson začal poviedkami a tým pádom som sa priklonil aj ja k jeho poviedkovej zbierke.
Presne ako každá poviedková antológia, tak aj Gibsonova nie je výnimkou, čo sa kvality jednotlivých poviedok týka. Tu je zaujímavý jeden fakt, ktorý som si všimol po prečítaní celej zbierky - najlepšie poviedky nenapísal sám, ale v spolupráci. Preto ako maják nad morom vyčnievajú tri kúsky: Svůj k svému, Červená hvězda, zimní orbit a Na život a na smrt. Tie zvyšné sú spomínaným morom.
Som trochu skeptik z toho, kam sa uberá táto séria. Kniha má viacero svetlých momentov, akými sú boj proti náboženskej sekte (aj akejkoľvek na svete, z môjho pohľadu jedno z najhorších ziel), výborná čítateľnosť, plynulosť príbehu a najmä odhaľovanie Haltovej minulosti.
Toto všetko je však na druhú stranu strhnuté smerom dole plochosťou príbehu, čiernobielym vykreslení charakteru postáv (jasné ako facka, kto je dobrý a kto zlý, je to aj typická črta všetkých Verneoviek),a tým, že sa postavy nijako nevyvíjajú. Takisto dialógy sú neustálym prehrávaním toho, čo tu už bolo v minulých dieloch.
Pre detského čitateľa je to neustále výborné čítanie, boj dobra so zlom je super, takisto nejaké morálne poučenie si detská duša so sebou zoberie. Pre dospelého čitateľa je to príbeh, nad ktorým sa pousmeje, ale zároveň ho neurazí.
Ak by mala mať absurdná literatúra svojho nekorunovaného kráľa, tak Starček by bol horúcim favoritom. Že je kniha ad absurdum vo všetkom, to mi príde ako pridaná hodnota, pretože inak je humor v knihy plytký, avšak dobre sa to ako celok číta a príbeh plynulo odsýpa bez akýchkoľvek hluchých miest. Teraz sa už len treba zamyslieť, či dejepis, ako sme sa ho učili v škole, je naozaj založený na realite a skutočnostiach, či všetko nakoniec nebolo inak. Čo mi vadilo je fakt, že autor postavil Allana do úlohy vševedka trpiaceho ilúziou o svojej dokonalosti.
P.S. Vadí mi zrovnávanie s Forrestom Gumpom, kde FG je kravina na entú a nie je to kniha vtipná, len kniha hlúpa. A podľa zlej knihy málokedy vznikne dobrý film.
Tragédia rozťahaná na 200 stranách - toto si čitateľ nezaslúžil, je to podraz a hnus v jednom. Pôvodného vtipu, tak typického pre Červeného trpaslíka je pramálo, pribúda rádoby fantasy, čo z môjho pohľadu nemá v sci-fi knihe čo robiť. Príbeh je podivný, nesúrodý, celkovo akoby napísaný nasilu a nie pre potešenie. Škoda a ešte raz škoda, toto si priaznivci "kultu Red Dwarf" nezaslúžili.
Oproti iným románom autorskej dvojice Scortia a Robinson mi tento prišiel o triedu slabší. Námet zaujímavý, avšak v dnešnej dobe, kedy je človek neustále konfrontovaný s hrozbou akejkoľvek formy terorizmu, celkové vyznenie zaniká. Takisto autori, hoci majstrovsky píšu, nevystúpili zo zabehnutej schémy úspešného thrilleru a so všetkými jeho neduhmi čitateľovi naservírovali jeho ďalšiu porciu, ktorej však chýba korenie.
Tentoraz ma Agatha previezla, hoci všetky indície boli v knihe uvedené, podarilo sa jej to. Pre ňu tak typická schéma uzavretého priestoru, jeden/jedna z prítomných osôb musí byť vrah/vrahyňa. Príbeh je preto trochu intímny, trochu záhadný, trochu napätý, trochu neotrelý. Pre čitateľa detektívok ide opäť o vydarené dielo, ktoré má rokmi preverený punc kvality. Jediné, v čom som sa v príbehu strácal, sú pravidlá bridgeu. A ešte niečo: Poirotove príbehy sú pre mňa vždy nové, nakoľko toľko velebený seriál s Davidom Suchetom som nevidel. Ten si možno pozriem, až keď si prečítam všetky Herculove prípady.
Výborný a neotrelý nápad (možno ešte Crichton napísal niečo podobné) mal spisovateľ rozvinúť a rozpísať natoľko, aby dostal čitateľov do nirvány. To sa nestalo, ale napriek tomu u mňa Poul boduje so svojím dielkom. Je škoda, že dobrodružstvá "vesmírnych križiakov" nedostali nejakú ucelenejšiu podobu, pretože z nápadu - meče, kyrysy, lučistníci a jazda versus laserové zbrane - sa dalo vytrieskať (rozumej naklepať na písacom stroji) podstatne viac. Škoda však plakať nad nedoklepaným príbehom, ten čo Poul vytvoril stojí za prečítanie, hoci to čitateľské blaho nie je a nebude.
Všetko pozitívne aj negatívne o tejto knihe je napísané v komentároch podo mnou, len by som opakoval už napísané. Za mňa hodnotím niekde medzi výborným (predsa len do dokonalosti kúsok chýba) a veľmi dobrým počinom na poli detektívneho/krimi žánru. Viackrát ma v knihách DD prekvapilo, ako náhoda a maličkosti dohromady tvoria úspech, respektíve neúspech pátrania. To je na týchto knihách veľmi príťažlivé a také akési ľudské. Nie je to "bomba" efekt a prekombinovanosť príbehov zo severu Európy a to mi naozaj reže. Skrátka a dobre, je to naša Slovenská realita.
Milé, nenáročné, oddychové, nie moc vtipné (ale trochu hej) rozprávanie, ako sa synček vydal v otcových šľapajách a stal sa moderným "bohom", teda lekárom. Na dnešné pomery je kniha nedomrlá, ale má výhodu skromného rozsahu. No a oslovovanie hostinského titulom velebný pán, to ma naozaj potešilo. Ako čítanie do vlaku, autobusu pri ceste do a z práce je príbeh fajn. Aby som však siahol po ďalšom diele doktorských príbehov, tak na to ma táto kniha nenavnadila.
Táto kniha je riadna kravina, vlastne je to znôška kravín. Všetko, čo sa dá knihe vytknúť je napísané v komentári od používateľky "kap66" a ja jej zaň ďakujem a vravím bravo, pretože by som napísal to isté.
Kam sa tento škvár hrabe na Arthura (praotca detektívok), Evana (autora 87 revíru), Roberta (s jeho starobylou Čínou), Agathu (malé šedé bunky alebo prípady starej dievky), Jamesa (skutočný noir štýl), Raymonda (klasická drsná škola) a na mnohých iných. Nikam, alebo vlastne tam, kde to páchne, však? - moji drahí a úžasní autori skutočných krimi príbehov.
Klasika od Evana nesklamala ani tentoraz, je fajn nechať sa unášať aj mimo Isolu. Je cítiť, že sa Evan ako spisovateľ pekne profiluje a čitateľ má z jeho krátkych detektívok dobrý pocit. Čítam príbehy 87. obvodu rad radom a viem, že nebudem ani pri ďalších ochudobnený, pretože Evan to jednoducho vedel a čitateľa ne(s)klamal. Tak to má byť.
Typický čierno-biely Verneov rukopis je aj tu, žiadne odtiene charakterov v šedých tónoch. Až na fantastické rozuzlenie (tomu sa nedá veriť, čistá utópia, hoci stať sa môže naozaj kadečo), je to čistokrvný detektívny príbeh so všetkými nedostatkami a neduhmi Verneovej tvorby.
Pre pochopenia sveta X-menov je prerod Jean Grey v Phoenix zásadným dielom a trúfam si povedať, že aj míľnikom celej X-menovskej ságy. Komiks z roku 1979 trpí na dnešné pomery a nároky čitateľov tak trochu odťažitou kresbou, ale pre navodenie atmosféry niečoho "archaického" to funguje spoľahlivo. Dávam veľké plus za príbeh, atmosféru a takisto aj mínus za to, že v podstate všetci v komiksovom svete sú nesmrteľní a recyklovaní vrátane Jane Grey - tá už dvakrát vstala z mŕtvych. Smrť by však mala byť definitívna.
Už minulému dielu som vyčítal, že je rozťahaný, dohromady sa v ňom nič neudeje a končí nijako, vlastne otvorene. Siedme pokračovanie Willových dobrodružstiev pokračuje v tomto neduživom duchu a je to škoda. Odhliadnuc od toho, že je to poučná a výchovná fantasy séria pre čerstvo násťročných, tak je utopená v neuveriteľnom množstve bahna, ktorým je to, že okrem WIlla sú aj Horác s Evelyn tými najúžasnejšími, najbystrejšími, najšikovnejšími a čo ja viem ešte v čom naj bytosťami chodiacimi pod slnkom. Je to do očí bijúce a zhadzuje to kvality knihy. Plusom je výborná čitateľnosť príbehu.
Za mňa by mali byť diely číslo 6 a 7 spojené dohromady, a z pôvodného počtu cca 700 strán skrátené na polovicu. Tým by si autor udržal kvalitatívnu latku z prvých dielov a čitateľ by nebol podvedený.
Čoraz viac ma diela zo Škandinávie presvedčujú o tom, že nie je o čo stáť, a to ani v literárne hodnotnom svete, ani v nápadoch, ani v šetrení papierom (všetko sú to tlstopisy), ani v udržaní čitateľa v napätí, ani v ... skrátka v ničom. Adler-Olsen bol (teda stále je) pre mňa akousi svetlejšou výnimkou z tohto ničím nepodloženého boomu "severskej krimi", avšak oddelenie Q, na ktoré som sa tešil, hrá v románe Marco druhé husle. Menovaný Marco hrá husle prvé, ale hrá falošne. Vlastne spisovateľ hrá falošne, ošulil nás čitateľov príbehom o niekom, v koho som neuveril. Neuveril som tomu, že je tak bystrý a ostatní tak tupí (vrátane Carla a Asada) a v podstate každého "preští" a to aj v smere proti vetru, neuveril som tomu, že by pod ťažbou komunity, v ktorej vyrastal a žil, sa nezlumpačil natoľko, aby zostal chlapcom dychtivým po vzdelaní atď., to bolo príšerné. Kniha je stále výborne čítavá, Jusi nevybočil zo svojho štýlu, no ako celok je to také nejaké nedomrlé.
Postupne vo mne narastá averzia voči krimi zo severu a dúfam, že bude nákazlivá aj pre ostatných. Tento fenomén raz odznie a potom sa budeme hanbiť, že sme týmto dielam venovali toľko svojho vzácneho času.