Ivan F
komentáře u knih
Za všechno může kapitán
Achille Campanile
Po pravde, nič moc. Nechcem porovnávať, ale pred touto knihou som čítal inú humornú knihu a tá bola o triedu lepšia. Príbeh je celkom absurdný, krkolomný a áno, je v ňom niekoľko vtipných pasáží a skvelých momentov. Škoda len, že sú utopené (tak ako kľúče od pásov cudnosti) v mori plochého textu, ktorý príbeh nikam neposúva. To by ani nevadilo, ak by text mal namiesto plochosti viac vĺn a čitateľ sa viacej zasmial. Možno niekde pri mori by ma príbeh bavil viac. Nápad dobrý, potenciál nevyužitý.
Vlna zločinnosti na zámku Blandings
Pelham Grenville Wodehouse
To lakonické: "Áno, pane.", "Nie, pane.", "Ako poviete, pane.", "Takto by som to nevyjadril, ale inak máte pravdu, pane.", je neustále prednášané s takým bohorovným kľudom cez všetky poviedky, v ktorých sa objavil Jeeves, až mi moja čitateľská duša svojím spokojným pradením dávala najavo, áno, teraz si pri knihe odpočinieš. Sediac vonku na terase, tu na mňa svietilo slnko, tu dopadal tieň z orecha (ako žltý kotúč putoval oblohou), spolu so šálkou kávy a amaretom v nej som sa usmieval na síce jednoduchých, avšak mne lahodiacich príbehoch sediac si s nohami vyloženými. Presne takto si predstavujem pohodu, návratom do časov, kedy svet nebol uponáhľaný, ale našlo sa v ňom mnoho krásnych zákutí na oddych a piknik. A, samozrejme, s knihou plnou láskavého humoru, v ktorej sa pán necháva viesť svojím sluhom cez malé búrky života a ešte v tom nachádza potešenie.
Portrét Doriana Graya
Oscar Wilde
Niekedy sa mi stane, že ma knihe vyslovene "rozseká". To sa mi nestalo už poriadne dlho a Portrét Doryana Graya k tomu mal veľmi, veľmi blízko, no nestalo sa. Dojem je však neskutočný a pre mňa vyslovene snový. Oscar výborne vystihol podstatu premeny Doriana v netvora a aj cenu, ktorú za to bol ochotný zaplatiť ... a nakoniec aj zaplatil. Až sa mi chce napísať bravo! Nakoniec, prečo nie: Oscar, bravo!!! napísal si knihu, ktorá je v svojej samotnej podstate zlá (nie literárne, ale obsahom, postavami a ich správaním sa), je plná zlých postáv, je ukážkou, ako môže človeka pohltiť zlo a všetko zlé si ospravedlňovať. A presvedčil si ma, že si do riadkov zakomponoval kus samého seba, mnoho svojich túžob a podvedomú orientáciu na chvostíky, čiarky asi nie.
V súčasnosti okolo nás behá takýchto Dorianov (a prenesene aj Dorianíc) plno, len sme k ich existencii ľahostajní až benevolentní a niektorých aj obdivujeme.
Rysavá jalovica
Martin Kukučín
Úsmevná a zároveň mravoučná poviedka, kde sa všetky ženy volajú Eva a všetci muži majú meno Adam, len priezviská majú iné. Takisto hlavná postava Adam Krt, ako aj všetky vedľajšie postavy pochádzajú z dedinky Adamovce - skrátka a dobre, irónia ako vyšitá. Veľmi sa mi páčil nezvyklý vetný slovosled, ako aj používanie dnes takmer zabudnutých slov a výrazov.
No a to, že alkohol zatemňuje rozum, o tom sa nedá viesť žiadna dišputa. Alkohol je v poviedke nástrojom, ako sa dá polepšiť. Aj v súčasnosti by si mnohí mohli zobrať príklad, lenže niektorým stačí v živote tak prachbiedne málo, lepšie povedané, duševne takmer nič.
Ostře sledované vlaky
Bohumil Hrabal
Moje druhé stretnutie s Hrabalom dopadlo podstatne lepšie než to prvé. Vyhovoval mi štýl rozprávania, tempo príbehu a jeho rozsah. Je priam fascinujúce zistiť, koľko toho autor vtesnal na pár desiatok strán, príbeh je plnokrvný nič v ňom nechýba. Čitateľ si to ani nejako nevšíma, plynie to všetko akoby samo. A pritom je novela plná postáv, deja, retrospektívy a mnohých archaických slov. Pre mňa lahôdka. Pomerne veľa je tu však vystavaného na erotike a to nemusí každému sedieť. Film som nikdy nevidel, takže neviem porovnávať.
Pozpátku
Rob Grant
Nadšený z knihy som rozhodne nebol. Avšak je tu niekoľko pasáží, ktoré sú super - všetky sú o Arnoldovi J. Rimmerovi a najmä tá posledná je úplná pecka. Výborný alternatívny koniec. Ak si knihu porovnám s "Posledným človekom", tak táto mi nepríde lepšia, ani horšia, je len iná a je pre mňa dôkazom, že Grant a Naylor boli na tom s tvorivými silami rovnako. Nanešťastie kniha neprináša oproti seriálu takmer nič nové , všetko tu už raz bolo a opakovaný vtip už nie je vtipom. K tomu je kniha omnoho vulgárnejšia a vôbec jej to neprospieva. No a puberta Listera s Kocúrom, tak tá je vyslovene nedotiahnutá, jednoducho to autor odstrihol a z puberťákov máme behom jednej strany zas mysliacich tvorov. "Posledného človeka" som veľmi skritizoval, ale "Pozpátku" nie je lepšia kniha.
Analfabetka, ktorá vedela počítať
Jonas Jonasson
Ani lepšie, ani horšie čítanie než je "Storočný starček". Osobne mi sled absurdných situácií v Analfabetke prišiel o niečo viac uveriteľný a menej prehnaný (hoci to určite nebolo autorovým úmyslom), ako v Starčekovi, predsa len tam bolo až moc historických postáv, ktoré stretol. Tu je ich menej a švédsky kráľ oháňajúci sa sekerou, aby odťal krk trom sliepkam, lebo je hladný a má prisľúbený paprikáš, tak ten si ihneď získal moje sympatie, hoci najskôr to mal trochu nahnuté. Celkovo ide o veľmi príjemné oddychové čítanie, ktoré svojim osobitým štýlom pohladilo moju hladnú čitateľskú dušu. Obidve knihy umiestňujem do top favoritov na tú naj knihu v kategórii absurdná literatúra. Je cítiť, že autora písanie bavilo - mňa zas bavilo čítanie.
Nemý svedok
Agatha Christie
Tento rok na jar som prečítal kompletnú zbierku poviedok v hlavnej úlohe s H.P. Ešte čerstvé spomienky mi takmer ihneď po začiatku čítania knihy Nemý svedok pripomenuli, že som to už niekedy čítal. Nečítal. Čítal som poviedku Nehoda s loptičkou, čo je takým skráteným vydaním Nemého svedka. Nič to však neubralo z čitateľského zážitku a pôžitku, hoci som vedel, ako to celé dopadne. Takto som mal možnosť sledovať, ako nás pani spisovateľka kŕmi údajmi, ktoré mužovi s aktívnymi šedými bunkami pomôžu poskladať celý príbeh. Škoda len, že foxteriér Bob nedostal viac miesta na stránkach knihy, priam sa to pýtalo už z názvu detektívky, že "Nemý svedok". No čo už. Na leto oddychové čítanie ako stvorené.
Esa na obloze
Jiří Rajlich
Kniha, ktorá sa mi do rúk dostala úplnou náhodou, ale časť môjho srdca vyhradenú pre letectvo predsa len zasiahla. V podstate je to taký dokument, kde je vysvetlené, ako sa hodnotili zostreli, prípadne poškodenia protivníkových lietadiel v britskom, francúzskom a nemeckom systéme, pričom napr. ak by boli všetci naši piloti hodnotení francúzskym systémom, tak máme leteckých es viac. K tomu je ku každému pilotovi pripojený stručný životopis, vymenované zostreli resp. poškodenia, vyznamenania a nejaké najzaujímavejšie pasáže z leteckých súbojov. Ako celok je kniha pomerne sterilná, nie je to román, ale faktografická literatúra. Celkový dojem nadpriemerný, ale sú na danú tému aj o niečo lepšie knihy.
Červený kapitán
Dominik Dán
Na knihe ma rozčuľovali dve veci: donekonečna opakujúce sa slovo "zaujímavé" a krátka veta "tvrdo sa mu/jej pozrel do očí". Zvyšok je klasika: štýl, vety, humor a celkové vyznenie príbehu s typickým rukopisom. Klady a zápory príbehu sú v komentároch tých, čo čítali knihu predo mnou. Jediné, čo vyzdvihnem, je reálny základ príbehu, na rozdiel od fikcií zo severu Európy. Vlastne ešte ma napadla jedna vec: ŠTB je tu v podstate stále, len má iný názov. Praktiky a služba niekomu je však rovnaká, však Vladimír, Róbert a vám podobní špinavci? Film na motívy tejto knihy som nevidel, ale nechcem si kaziť dojem. Možno keď budem mať slabšiu chvíľu.
Diablova pevnosť
Juraj Červenák
U mňa to dopadlo dva v jednom: jednoznačne najlepší Báthory a takisto zatiaľ najlepší Červenák, ktorý sa mi dostal do ruky. Od leta 2018 prešli takmer dva roky, čo som prečítal druhý diel o Báthoryho dobrodružstvách a trochu mi vyšumeli súvislosti z hlavy. Vôbec to však nebolo na škodu a príbeh, ktorý sa vrátil od Osmanov do Európy mi ulahodil. Takisto množstvo vtipných bonmotov a slovných prekáračiek, ktorých je kniha plná, mi počas čítania vyslovene hladili čitateľskú dušu. Pre mňa je to Červenák na vrchole tvorivých síl.
Každý z nás je legenda
Darrell Schweitzer
Veľmi rozporuplné pocity vo mne zostali po prečítaní tohto diela. Je to čítanie temné, je to smutné, je to pomerne krátke a zároveň dlhé, je to v niektorých častiach brilantne napísané a v niektorých je to taký marast. Celkovo mám pocit, akoby autor nevedel ako to napísať, ale mal jasno v tom, čo chce povedať. A tak kvalita je ako na hojdačke a to aj v priebehu jednej stránky, či odstavcov. Okrem toho mi nesadlo, že je to písané vo forme poviedok, ktoré síce na seba nadväzujú, ale nie je to ucelené dielo. Skrátka nie je to vôbec zlé, ale nie je to ani výborné, stále sa všetko v tejto knihe pláca hore-dolu a je z toho priemer. Za mňa osobne čitateľné, avšak raz stačilo.
Ľadová sfinga
Jules Verne
Začiatok knihy bol pomerne sľubný a ja som tentoraz cestoval s hlavným hrdinom Joerningom niekam smerom k južnému pólu, akurát s tým rozdielom, že kedysi by som použil atlas a dnes Google mapy aj s fotografiami súostroví, ako sú Kergueleny alebo Sandwichove ostrovy - to je pridaná hodnota dnešnej techniky. Lenže po sľubnom začiatku prišila nezáživná stredná časť, koniec bol doslova odfláknutý. Kniha má viac negatív ako pozitív (Verneov natiahnutý a popisný štýl poznám a nie je pre mňa prekážkou), avšak príde mi veľmi naivné s ohľadom na rok vzniku románu predpokladať, že Antarktída je akýmsi prielivom rozdelená na dve časti a takisto mi opisy úrodných krajov prišlo úplne mimo misu - už vtedy bolo jasné, že je to krajina snehu a ľadu, bez vegetácie, ak nerátame nejaké machy a lišajníky v teplejšom období.
Celkovo mi pilo krv aj neustále poukazovanie na (pre mňa nečitateľný) román od E.A.Poea a ak v budúcnosti začujem meno Arthur Gordon Pym, tak mi to asi zdvihne krvný tlak. Celkovo je kniha natiahnutá nuda, v ktorej sa dohromady nič neudeje a tentoraz som z príbehu z pera Julesa Verna sklamaný. Korunu tomuto všetkému dáva akási magnetická sfinga na konci knihy, to už bolo naozaj priveľa.
Džungle před tabulí
Evan Hunter (p)
Kniha, ktorá vznikla v prvej polovici päťdesiatych rokov minulého storočia, je perfektnou ukážkou výbornej literatúry. Literatúry s vážnym posolstvom a pritom tak trochu akoby nadnesenej nad drsnú realitu, svojim spôsobom jemne zábavnej. Dosť ma prekvapilo, že autor 87ho obvodu vo fiktívnom meste Isola, je autorom tohto románu. Ak si porovnám dobu, kedy som ja bol žiakom strednej školy a čo všetko sme si mohli a nemohli dovoliť voči kantorom ako aj vychovávateľom na internáte, tak dnes to u nás nie je v podstate o nič lepšie, než to bolo v "hrdých júesej" pred sedemdesiatimi rokmi. Jediný rozdiel je v tom, že dnes by si žiaci všetko natočili do svojich chytrých telefónov a potom to zdieľali, čím by podtrhli, že tak chytrí, ako si myslia, že sú, tak to rozhodne nie sú. Osobne by som učiteľa robiť nemohol, zavreli by ma ako masového vraha.
Alica v krajine zázrakov
Lewis Carroll (p)
Kniha, ktorá ma síce niekoľkokrát v živote stretla, no zároveň ma širokým oblúkom minula. Nezaujala ma ani ako dieťa, napriek tomu, že v knihe je napísané pre čitateľov od 11 rokov, nezaujala ma ani v období dospievania a nezaujala ma ani ako dospelého. Takisto som sa pokúsil pozrieť si filmové a televízne spracovania, ale ani jedno z nich som nedokázal dopozerať. Vlastne podnes deň neviem, či má kniha nejaký ucelený príbeh, čo som zvládol prečítať alebo pozrieť bola znôška psychedelických kravín. Okej, niekomu kniha určite učarovala, ale pre mňa ide opäť o veľmi nadhodnotené dielko, taký literárny vývratok. Mám radšej iné dimenzie fantázie od iných a pre mňa lepších autorov.
Příběh 47 róninů
John Allyn
Videl som film, ktorý ma navnadil na románovú podobu. Nebola vôbec zlá, úplne iná, než filmové spracovanie. Život vo feudálnom Japonsku bol, pre mňa určite, zvláštny. Niektoré veci boli pre mňa ťažko uchopiteľné a rozum mi zostával stáť nad poslušnosťou nejakému šógunovi. Pre Európana ťažko pochopiteľná kultúra a ja o blahodarnosti sepuky pre roninov a samurajov nepochybujem, no zároveň nerozumiem zanietenosti s akou sú schopní ju vykonať. Holt, iná kultúra. Ako ďalší diel skladačky ku Clavellovým dielam o Japonsku je kniha prínosom, no celkovo ma neuchvátila.
Džentlmen v Moskve
Amor Towles
Kniha, ktorá sa tvári, že je viac, než čím v skutočnosti je. Amor sa snažil napodobniť klasikov, ale nepodarilo sa mu to. Spočiatku som kvitoval, ako má dobre naštudovanú nielen ruskú kultúru, ale postupne, ako sa míňali stránky, sa pocit premárnenej príležitosti vzniku veľkej literatúry umocňoval. V súčasnej dobe tlstopisov je kniha len plnoštíhla, ale napriek tomu je celkové vyznenie príbehu také hluché, nejde vôbec do hĺbky a ani pod kožu. A znovu tu narážam na prvoplánovosť, nechutná poplatnosť širokým masám z knihy priam prýšti. U mňa je to vždy falošné pozlátko, keď je kniha plná rádoby múdrych myšlienok, filozofovania - pôsobí to neúprimne. Kladom knihy je, že sa dobre číta a tak trochu z príbehu cítiť starosvetskosť, ale v porovnaní s autormi žijúcimi v prvej polovici dvadsiateho storočia je poznať, že kvalitná literatúra, aj keď sa tak tvári, to nie je. A ešte niečo: viacerí tu píšu, že im vadili opisy zasadacích poriadkov, príborov, jedál atď. Mne nie, práve naopak, nenásilným spôsobom som sa presvedčil, že v etike a etikete sa rozhodne nestratím, len som si niektoré zásady konfrontoval s modernou.
Ostré predmety
Gillian Flynn
Nejako mám v sebe, že každý spisovateľ si zaslúži šancu - aj Gilliam Flynn. U mňa dostala šance dve a to prvú a poslednú. Veľmi zlá kniha, ktorá sa kvalitou približuje padielam manželov Kepplerových (nečitateľný hnus), mi prišla lacná a prvoplánová. Príbeh, ktorý môže šokovať asi len niekoho, kto má slabšiu predstavivosť. Nič šokujúce ani prekvapujúce v knihe nie je. Okrem toho je v knihe takmer každá postava nesympatická alebo neznesiteľná a mať doma tak netolerantného a rozmaznaného fracka, ako je sestra hlavnej antihrdinky Camille, tak ju určite spracujem ručne, aby našla správny smer. Apropó, zaujímalo by ma, ako si Camille dokázala povyrezávať úhľadné a čitateľné nápisy sama sebe na chrbát. Síce, ono to asi v alkoholickom ošiali z vodky (tej vypila každých desať strán minimálne jednu fľašku) nejako zvládla. Kedysi som videl veľmi zlý film "Stratené dievča (Gone girl)" a teraz už viem, že predloha k nemu bola od tejto istej spisovateľky. Vedieť to skôr, knihu ani nečítam.
Piesok vo vetre
Alexandra Pavelková
Úprimne, nemám rád žáner fantasy. Ale keď sa mi dostala do rúk kniha od slovenskej autorky, zvedavosť zvíťazila. Bude to totálna kravina? Nebola. Napriek pomerne strohému a málo popisnému štýlu je príbeh pútavý a to navzdory svojej jednoduchosti a skromnému deju. Na poli slovenskej literatúry konca deväťdesiatych rokov minulého storočia je to dielo jedinečné a zároveň ojedinelé. Ako celok to vo mne zanechalo priaznivý dojem a hodnotenie je niekde na tri a pol hviezdičky. Keďže zaokrúhľujeme pätku smerom nahor, moje hodnotenie je o niečo veľkorysejšie.
Fabrika na oficierov
Hans Hellmut Kirst
Vynikajúce čítanie napísané presne tak, ako si to predstavujem a ako mi to naplní moju čitateľskú dušu plným uspokojením, teda pútavo, hutne, s hlavou a pätou, jasnou dejovou linkou a perfektnou gradáciou. K tomu sa medzi jednotlivými kapitolami pridávajú medzihry, ktoré vysvetľujú charakter jednotlivých postáv a prečo koná tak, ako koná.
Román je neprikrášlenou obžalobou krutej a výkonnej nemeckej dokonalosti, ktorá nie je taká dokonalá, ako sa zdá na povrchu. Perfektné a nádherné čítanie, ktoré je tak trpko-smutné. Pre mňa nezabudnuteľné čitateľské blaho - a to opakovane.