Ivan F komentáře u knih

Po prečítaní som sa zamyslel, prečo vlastne čítam túto sériu. Dejová linka by sa dala zhrnúť max do dvoch viet a opäť je celý príbeh nadstavovaná voda. Dohromady sa v knihe nič neudeje, ale autor potrebuje viac ako štyristo strán, aby to nič opísal. To je už výkon hodný politika. Ako píše užívateľ "Gordonlord", je to príbeh zas o niečo slabší a všetko čo príbehu vytkol, je akoby mi čítal myšlienky, úplne s ním súhlasím. No a prečo čítam túto sériu? Pretože je síce neskutočne otravná, ale výborne čítavá. Pre násťročných, ako stvorená, len mňa to už širokým oblúkom míňa.

29 22.06.2020

Grisham už neprekročí svoj tieň, čo je škoda. Ako o ňom napísal Stephen King, je to šikovný škrabák kníh, ale už len rutinný škrabák. Rutina dýcha aj z tohto diela, pretože ten/tá, kto už prečítal nejakých pár stoviek kníh, tak vie, že ak sa v knihe príliš okato poukazuje na nejakú osobu, tak tá to nie je. Presne ako tu, len som musel čakať na posledných pár strán, aby mi spisovateľ naservíroval skutočnú osobu zodpovednú za všetko, čo sa v knihe udialo - teda okrem druhej časti knihy, nazvanej tak pekne, kostnica. Druhá časť je tam len na podtrhnutie celkového vyznenia knihy a kľudne by sa bez nej zaobišla. Ak by som si chcel (a to rozhodne nechcem) prečítať niečo bližšie o Bataanskom pochode a partizánskej vojne na Filipínach, siahnem po inej knihe. Ako celok je kniha fajn, ale kvalít najlepších Grishamoviek nedosahuje - toto píšem takmer stále, Grisham posledných pätnásť rokov nie je tým, kým býval, šikovným škrabákom.

26 18.06.2020

Počiatočné nadšenie z knihy ma postupne opustilo, ale pocit niečoho krásneho a snového vo mne zostal. Priznám sa, ak by som si mohol vybrať, ako prežiť detstvo, tak by to bol mix niekoľkých osudov (najmä z čias 18-19 storočia), destinácií (kde som už bol a aj tie, kam by som ešte chcel ísť) a určitú časť by tvorili aj reálie z tohto príbehu. Prečo ma opustili nadšenie je fakt, že kniha je tak trochu rozvláčna a nebyť skvelých príbehov rodiny Durrelových, tak ma pomerne skoro otrávilo Gerryho popisovanie živočíšnej ríše. Nebolo špatné, to ani trochu, ale bolo ho, na tak útlu knihu príliš. Pocit pohody, ktorý mi kniha po niekoľko dní prinášala, tak ten mi zostal. V dnešnej dobe je takýchto láskavých kníh naozaj treba.

31 14.06.2020

Agenti, tajné služby, konšpirácie ... nič pre mňa, je to vždy nuda, ako aj v prípade toľko vychvaľovaného Forsytha. Od autora Johna Ramba som v podstate nič nečakal a ani som nič nedostal. Beriem, že tento typ literatúry niekomu sedí, ako prdel na šerbel, u mňa však neboduje. Napísané je to tak rutinným spôsobom a klišoidne podľa x-krát obohranej schémy, až sa mi chce veriť, že predlohou mohol byť kľudne prieklepový papier alias kopirák niekoho iného. U mňa vážne nie, škoda času.

19 10.06.2020

Priznám sa, že som pána Munzara moc nemusel. Averziu mi v detstve privodili rodičia, ktorí ma nútili pozerať na seriály, ako boli Synovia a dcéry Jakuba Skláře, 30 prípadov majora Zemana, Malý pitaval z veľkého mesta a pod. Podľa nich výborné počiny, pre mňa niečo nepozerateľné. Vo všetkých sa objavil aj pán Munzar a dostal sa u mňa do škatuľky "toho pána tiež nemám rád". Lenže detstvo pominulo a ja som vzal na milosť niektoré epizódy zo spomínaných seriálov a zistil som, že pán Munzar je vlastne príma chlapík. No a keď som zistil, že tento fajn chlap podľahol lietaniu (ja som si pri lietadlách odpracoval takmer 20 rokov) a ešte k tomu napísal knihu, bol som zvedavý, ako sa s písaním popasoval.

Jeho láska k lietaniu steká ako nektár z každej stránky a ja som sa opájal. Opis situácie tesne po druhej svetovej ma naozaj chytil za srdce a celú knihu som doslova zlupol. Jediné, čo mi skalilo radosť, je rozsah knihy - je príliš krátka, chcelo by to viac! Nanešťastie sa toho už nedočkáme, ale verím, že všetci, ktorým letectvo učarovalo sa niekde tam v leteckom nebi nakoniec stretnú.

22 07.06.2020

Nemám rád prvoplánové knihy (napríklad Zlodejka kníh je typickým prvoplánovým produktom), kde sa autor podlizuje všetkým, ako aj tu - kydne do príbehu malé dieťa (tentoraz našťastie nie sirotu), rozvedených rodičov, protivnú susedku, milého taxikára, zlé deti v škole, bezdomovca, vojaka vo výslužbe, pani, ktorej zahynuli deti, atď. Osoby okorení vlnou cunami a alkoholom (čierna sukňa), nesmelosťou a nevýrečnosťou (otec), podrezaným jazykom a tajnou rečou (babička), atď. K tomu miš-maš povolaní od riaditeľky nemocnice, cez chirurgičku (samo sebou, že najlepšou na svete), psychologičku, dôchodkyňu, poberateľov sociálnych dávok, podnikateľa, a tak by sa dalo pokračovať dlho. K tomu, aby bol guláš úplný (ale guláš uplácaný s priveľa ingrediencií je nechutný), autor pridáva osudy, ktorých je zas kvantum a toto všetko pomieša ešte s rozprávkovými bytosťami (mrakone a pod.), pridá tajnú reč - to je úplný des. Skrátka je to podlízavý a prvoplánový útok na čitateľskú obec, pretože takto pomiešané by to malo fungovať a hrať na city - podľa hodnotení tomu tak aj je. K tomu neuveriteľná a premúdrelá postava sedemročného decka (až sa mi chce napísať spratka), kde ani v delíriu neuverím, že v jej veku prečítala komplet Harryho Pottera a knihy od Agathy Christie plus "kvalitnú literatúru" ako sú komixy. Lenže takýto guláš nemôže dobre chutiť a ani nechutí. Ako celok je kniha protivná, podlízavá a vnucujúca sa. Som sklamaný a od ďalších kníh FB (už jeho iniciály mi pripomínajú niečo nechutné, však Mark?) si dám pohov.

28 03.06.2020

Strážcov zákona alias Regulátorov som na rozdiel od príbehu plného Beznádeje alias Desperátov pri ich uvedení na trh v 90tych rokoch 20teho storočia nedokázal prečítať. V roku 2020 sa na pultoch kníhkupectiev objavilo nové vydanie (a to dokonca v tvrdej väzbe) a keďže mi v knihovničke na rozdiel od skvelej Beznádeje chýbalo, kúpil som si ho. Rozdiel je jediný: tentoraz som príbeh dokázal prečítať, ale nebol dobrý, a to ani na Bachmana - ak by to SK uverejnil pod svojím menom, tak u mňa sa jedná o jednu z jeho najhorších kníh - len pasáž, kedy sa správca lomu spovedá, ako to bolo s výletom Garinových do bane, je jedinou dobrou časťou v knihe. Druhou vecou, ktorú hodnotím kladne, je doplnenie a vysvetlenie deja k Beznádeji. A ešte to, že je to na SK, teda vlastne na Bachmana pomerne štíhla kniha.

23 31.05.2020

Úplná vtákovina, konina a hlúposť. Pokračovanie začína tam, kde prvý diel skončil a to uprostred vety a odstavca v rovnakom tempe a popise somarín. Že som sa ja somár odhodlal prečítať si aj pokračovanie. Ale čo už, keď som čitateľský masochista a dávam knihe (takmer) vždy šancu, aby ma autor jej obsahom presvedčil, že čas strávený čítaním za to stojí. Lenže nestojí a knihu šmahom ruky dávam do zoznamu "Kníh, ktoré napriek vysokému hodnoteniu nestoja za prečítanie". Presne to, vysoké hodnotenia a obálka ma presvedčili, že kniha bude stáť za prečítanie, lenže chyba lávky. Už viackrát som sa vysokým hodnotením nechal napáliť, ach joj.

19 27.05.2020

Podľa ilustrácie na obálke som očakával úplne niečo iné, než som dostal a to nasprostatý politický thriller. Jediné, čo ma bavilo, bol opis štartu raketoplánu a popis syndrómu Challenger. Okrem toho kniha končí nielen uprostred rozohraného deja, ale priam uprostred odstavca a vety, aby nehanebne pokračovala druhým dielom. Načo bolo dobré rozdeliť 270 strán do dvoch častí? Nenásytnosť vydavateľa? Mňa to len nasr ... dilo. Podraz na čitateľovi a to sa neodpúšťa.

21 25.05.2020

Prečítané ako nedeľná oddychovka (naposledy som to čítal hádam pred štvrťstoročím) a opäť som sa pobavil a nesklamal. Výborné aj po rokoch a pocit starých, jemne zožltnutých stránok medzi prstami pri ich obracaní, tak tento pocit je nezameniteľný. Takisto spomienky na detstvo, ktoré sú pre každého z nás jedinečné.

34 24.05.2020

Prvé dobrodružstvo štíhleho a vzrastom neveľkého Asterixa a jeho nerozlučného nadrozmerného nohsleda Obelixa je oddychovým príjemným čítaním. Na komixe sa mi páči, že vznikal ešte v dobách, kedy sme neboli tak zviazaní pravidlami a tým, čo je dnes už "za čiarou" a preto je atmosféra výborným odrazom spoločnosti svojho vzniku. Pohladenie na čitateľskej duši.

23 24.05.2020

Napísať takmer 300 strán textu bez deja? Aj to je umenie. Škoda len môjho času, ktorý som tomuto výtvoru venoval. Pritom som sa tešil, spojenie space opery a českého autora je často stávka na istotu (nebude to prúser ako mraky), ktorá tentoraz nevyšla. Sorry, ale zvyšné diely si s kľudným svedomím nechám ujsť.

24 22.05.2020

Kedysi som mal k lietadlám veľmi veľmi blízko a užil som si s nimi svoje. Boli to pekné roky, ale zároveň aj roky smutné. Asi tak nejako sa museli cítiť všetci tí, ktorí svoje mladé roky prežili a obetovali tomu v čo verili, či už na strane fašistov alebo tých, ktorí proti nim bojovali. K tomu veľa srandy, ale tá bola len protiváhou nekonečného napätia, bolesti a neustálej zimy. Tej si museli piloti užiť naozaj veľa, vo vysokých výškach je vždy niekoľko stupňov pod nulou a v lietadlách primárne určených na boj bolo vyhrievanie kabíny len neuskutočneným snom. Mnoho snov a pilotov skončilo skôr než sa mohli rozvinúť v skutočnosť alebo plnohodnotný život. A tým všetkým je kniha venovaná - jednej generácii, ktorej by bolo do zúfania, ak by videli, kde je teraz svet.

Čo sa samotnej knihy týka, je to také žiaľobolné rozprávanie, ktoré má však svoje čaro. Clostermann bol dobrý rozprávač a svoje pocity pretavil do slov a viet. Osobne som si "Veľký cirkus" užil a pevne verím, že už žiadna generácia nebude musieť prežiť "Nový Veľký cirkus".

24 18.05.2020

Po cca štvrťstoročí som sa s Jackom Sawyerom stretol opäť. Stretnutie to bolo príjemné, nie už tak detsky naivné a pomalé, ale ďaleko temnejšie a rýchlejšie, jednoducho kniha si ma našla v správnom veku, tak ako Talizman, ktorý ma kedysi dávno naozaj uchvátil. Tentoraz sú Teritóriá výrazne tmavšie než keď bol Jack dvanásťročným chlapcom. To, že má kniha zas a znova nekonečne natiahnutý začiatok a rozbeh trvá a trvá, na to som u SK zvyknutý a neodradil ma. Potom, ako vždy, príde zlom a príbeh sa rozbehne, až má nakoniec slušné tempo. No a koniec príbehu, ten, ak by nemal poslednú stranu, tak ten by som dlho rozdýchaval, predsa len som si našiel priateľské puto s Jackom Sawyerom, ako aj s Hucklebery Finom, na ktorého je niekoľko narážok a paralel v knihe, no najmä v Talizmane. Za mňa osobne slušné čítanie, ale na vrcholné Stephenove tlstopisy to nemá.

23 14.05.2020

Na to, že je to kniha od P.K.Dicka, tak ide o veľmi komornú knihu, ako jeho verný čitateľ som navyknutý na iné úlety. Tentoraz je paranoidný svet až príliš uveriteľný a nedá sa v ňom stratiť. Príbeh, ktorý trvá tri dni je však ako vždy veľmi pútavo opísaný a Philipova silná stránka, ktorou sú dialógy, je opäť výborná. Fascinujúci svet Dickovej drogami silno ovplyvnenej tvorby je pre mňa vždy stávkou na istotu, kde si vždy takpovediac zmlsnem na kvalitnom príbehu. Ako som však napísal hneď na začiatku, je to taký komorný román, od P.K.D. očakávam vzhľadom k jeho iným dielam vždy čo najviac.

22 08.05.2020

Úprimne, vôbec som nevedel, do čoho idem, o čom bude príbeh v knihe a či bude dobrý. A príbeh bol naozaj dobrý a nezvyčajný, pretože ruku na srdce, koľkí z nás čítali príbeh o lavíne? Spomínam si na jednu knihu s názvom "Brat mlčanlivého vlka", ale tam nebol nosný motív o lavíne, hoci tá zohrala tragickú rolu. Veľmi sa mi páčilo pomerne komorné rozprávanie, čo v záplave nielen súčasnej tvorby, je pohladením čitateľa. To, že kniha mnohé len naznačí (záver vyšetrovacej komisie, odchod do Anglicka a pod.) mi takisto príde fajn, pretože to dáva priestor rozletu fantázie a každý z nás si môže vybrať, ako by dané pasáže ukončil. Nie je tu na drevo položené tamto a ono a mne to vyhovuje. Jednoducho je táto kniha príjemným osviežením hoci má v roku 2020 už takmer päť krížikov.

22 04.05.2020

Nádherne a výpravne spracovaná kompletná zbierka poviedok v hlavnej úlohe so vzrastom malým, ale duchom veľkým (aj menom) mužom Hercule Poirotom. Poviedky som lúskal jednu po druhej a postupne si ich dávkoval tri mesiace a priznám sa, že na určitý čas mám "prepoirotované".

V každom prípade som rád, že takéto vydanie (s výborným prekladom pani Ruppeldtovej) vyšlo a je ozdobou aj mojej knižnice. Ako to už býva, nie všetky poviedky sú skvosty (typický neduh poviedkových zbierok), ale v tomto prípade neviem hodnotiť inak, než za plný počet.

A ešte niečo: ak by pani Agatha žila, možno by na základe tejto tlstej a ťažkej bichle napísala poviedku s názvom "Záhadná vražda knihou poviedok HP". :-)

38 30.04.2020

Ani lepšie, ani horšie čítanie než "Mŕtvy na Pekelnom vrchu". Čitateľ stretne plejádu známych mien a postáv (a to aj vďaka Cisárovmu pekárovi a naopak) z histórie. Červenák sa opäť neobťažuje so zdĺhavými opismi, akčná scéna strieda inú akčnú scénu (asi ako v Hollywoodskom spektákli), vykreslená atmosféra je správne ponurá a mestský smrad tak typický pre obdobie, v ktorom sa príbeh odohráva, priam stúpa zo strán knihy - už len popis brehov Vltavy mi zdvihol žalúdok, to musel byť riadny kentus. To, že je Stein "starý bručoun" (asi ako Anděl v Marvanovom podaní) mi ako jeho charakterová črta perfektne reže, pár bručounov poznám, dajú sa ľahko vytočiť a mne to škodoradostne robí dobre. Dobre mi padla aj druhá kniha zo série Stein a Barbarič, avšak na plný počet to nie je. Možno keby som mal pätnásť, tak hej.

33 27.04.2020

Nemám rád tento druh literatúry a do čítania sa musím vždy vyslovene nútiť. Je to preto, že mám rád knihy a príbehy veselé, vtipné, povzbudzujúce, plné technológií, viery v šťastnú budúcnosť, povzbudivé, jednoducho niečím pozitívne. Na opačnom konci sú knihy smutné, depresívne, ponuré, bez viery v dobro človeka, plné odriekania si, skrátka negatívne. Kniha Medzi odtieňmi sivej patrí do druhej skupiny kníh a s mojou povahou mám s takýmito knihami problém. Prečítam, aby som mal prehľad aj o temnej histórii ľudstva a snažím sa zabudnúť, avšak to nejde. Verím len v to, že ľudstvo bude mať dosť rozumu na to, aby si budúcnosť pripravilo tak, aby bola veselá, pozitívna ... len si tým nie som istý, pretože úroveň IQ na Zemi je dlhodobo konštantná, len počet ľudí narastá.

26 21.04.2020

Davida si dobre pamätám zo seriálov X files a najmä zo skvelého Californication, kde si strihol úlohu zhýralého spisovateľa s veľkým talentom, sebeckým egom a postojom k životu, ktorý bol magnetom na prúsery.

Či si chcel vyskúšať, aké to je byť spisovateľom alebo len nám niečo povedať prostredníctvom Kravy nebeskej, to neviem. Viem len toľko, že napriek jeho nadpriemernej inteligencii a prístupu k životu nebol obdarený rozprávačským talentom vhodným na napísanie knihy a to na rozdiel od Hanka Moodyho, ktorý tento talent mal, len ho nevyužíval. Takto tu máme knihu, ktorá síce má výbornú hlavnú myšlienku (a aj tie postranné), lenže nie je od spisovateľa. Tak sa aj na knihu dívam, David nie je spisovateľ, ale herec. S prižmúrením oboch očí dávam tomu dielku polovicu zo sto.

25 16.04.2020